OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 21. - Nie som blázon!

09.09.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1456×

Kapitola 21

Zúrivo som vrazila päsťou do kamennej steny. Bože! Bože...

Líca som mala suché... ale aj tak ma ešte stále štípali. Nenávidela som sa za to a zároveň mi to pripadalo zvláštne správne. Prečo už by mal človek plakať, ak nie preto, že na svete jestvujú také ohavné beštie ako je Malfoy... a moja mama a veliteľ a x-ďlaších osôb, ktoré ma tu zavreli?!

Presne tak. Namiesto toho, aby bol za mrežami ten incestný bastard, som za nimi skončila ja! JA!

Ja viem, čo som videla! Ja viem, že ona zomrela! Ja nie som blázon! Ja...

Opäť som frustrovane udrela oproti zrnitému povrchu, ktorý mi zodieral kožu. Ignorovala som to. Tá bolesť nebola dosť silná, aby som s tým prestala.  Vlastne... podivne mi pomáhala vyrovnať sa s momentálnou situáciou. Prestala som, až keď mi ruku zaliala krv. To posledné, čo teraz potrebujem je, aby ma obvinili ešte aj zo sebapoškodzovania! Skurvení hajzlovia! Skurvení! Tak jemu uverili a mne nie!? Mne nie! Mne!

Oprela som sa telom o ostré kamienky a premáhala v sebe frustrovaný rev. Prečo? Ako? To mu fakt už nič nie je sväté? To je vážne ochotný zájsť až takto ďaleko? Využiť... ju? Vytvoriť z hodnotnej bytosti obyčajnú vec? Nik na svete ma nepresvedčí, že Mila žije! Nik na tomto skurvenom svete mi nedokáže, že Malfoy je niečo viac ako len skurvený, vypočítavý a psychopatický bastard!

NIK!

A nik ma neprinúti uveriť, že ja som blázon...

Ja viem, čo som videla! Ja viem, že to nebol blud – ilúzia – predstava!

O čo mu ide? Tak o čo? To ma chce nechať vyhlásiť za blázna? Patrila smrť Mily do jeho šialeného plánu alebo to bola len „šťastná náhoda“? Ako dlho to už vymýšľal? Alebo to bol len plán ako zabiť dve muchy jednou ranou? Umlčať ma a zároveň od seba odvrátiť pozornosť? A to všetko preto, že nechce, aby sa mu do jeho interných záležitostí plietli aurori? Čo z toho je pravda a čo dohady?

Zaťala som päste a nešťastne vzlykla.

Zničil mi reputáciu! Lesley už istotne o „tom“ stihol informovať zvyšok aurorského oddelenia. Som odpísaná! A najhoršie na tom je, že ani moji vlastní mi neveria! Čo teraz? Ako z toho von? Nebolo by najideálnejšie rovno podať výpoveď a stratiť sa skôr, ako sa v tom začnú vŕtať? Ak ma pošlú k sv. Mungovi som vyradená! Tú prekliatu nemocnicu má celú podplatenú! Bože, veď on má podplateného aj samotného ministra!

Ja... mala by som ujsť, uvedomila som si. Bože. Už len tá predstava, že by som mala zdrhnúť mi vyrážala dych. Ja neutekám! Ja som auror! Hm, alebo skôr, bola som. Nie je možné, aby ma... Bože... Toto je koniec! Finito! Skončila som! U veľkého Merlina! Tri roky som drela ako kôň a prečo? Pre toto? Aby som utekala? Pre toto!?

Ale vedela som, že to je jediné schodné riešenie. Nemala som na výber. Neexistovala iná cesta. Musela som... ujsť...

Obrátila som sa k mrežiam. Boli vysoké a tesno na sebe – tesno pre človeka... ale pre líšku? Lenže máme tu jeden menší problém... nemám prútik... ale ani to by nemusel byť zas až taký problém.

Pristúpila som k mrežiam. Položila na ne ruky... no, ani tá krv by nemusela byť úplne na dve veci...

Kto to len bol na stráži? Koho som to len videla?

No aspoň, že nie všetko ide do kytek...

„Hej!“ zajačala som zúfalo - presne tak ako jačia tie naivné blondínky, keď sa im zlomí necht. Bolo mi zle samej zo seba! Ale pre Milu... musím. Aspoň toto. „Hej! Prosím, pomôžte mi!“ volala som zúfalo. Bože, ako sa len volal? Will? Myslím... „Hej! Prosím! Will!“

O ho, tak predsa je to Will! Pamätám si ho len preto, lebo keď tu Lily bola naposledy, veľmi nadšene mi opisovala, ako zamilovane sa na mňa ten „zlatý fešáčik“ pozerá. Bola ním až natoľko posadnutá, že s ním hodila krátky, nezáväzný pokec - o mne. Vtedy mi to bolo jedno. Nebol auror. Možno ním chcel byť, ale nespravil záverečné skúšky, a preto robil len dozorcu. Práca, kde treba ako také znalosti, ale nie je to priamy boj. Nezaujímal ma, ale teraz to bolo iné.

Jeho postava sa rýchlo blížila. Jeho podrážky škrípali o podlahu. V duchu som uväznila všetku moju frustráciu... teraz musím byť milá. Pri troche šťastie a mi podarí šlohnúť aj kľúče, ale to fakt pochybujem. Tie vždy ostávajú zavesené na stanovišti dozorcu a dvere sa dajú otvoriť iba nimi. Sú začarované a nijaké iné kúzlo na zámok nefunguje. Je to ofrus... Ešte šťastie, že ma nezavreli do jednej z tých komplikovanejších cieľ. Hlupáci, mysleli si, že keď mi vezmú prútik, tak čo? Že ma to urobí bezbrannou?

Pritisla som sa k mrežiam a zohrala tu podobné divadielko ako na čašníka u El Rafael. Chudák, zobal mi z ruky. Takmer mi ho bolo ľúto. Trvalo to len chvíľku. Jeho zasnené, modré oči boli zakliesnené do mojich. Fakt, keby som na Siriusa nebola taká naštvaná, aj by som sa mu poďakovala za dobre mierené rady zo sféry flirtovania. O pár momentov som pod čiernym rukávom saka mala bezpečne skrytý jeho prútik. Nepekný zvyk nechávať si ich na tak ľahko dostupnom mieste ako je zadné vrecko...

„Slečna Shepardová,“ zajachtal. „Ale ja vás vážne nemôžem pustiť!“ Bolo vidno, že ho to žerie. 

Oh, zlatíčko, keby si len vedel...

„Ale tá ruka!“ zakňučala som. „Bolí to!“

„Ja-ja...“ koktal.

„Prosííím, keď nemôžem von... prosím, aspoň mi niečo prines...“ fňukala som ako malé decko.

Premáhala som dávenie. Musím to urobiť! Musím! Pre Milu! Pre Ericha! Pre otca!

Nastal čas, aby som vzala veci do vlastných rúk a začala skutočne bojovať. Začala konečne robiť to, prečo som sa stala aurorom! A aby som konečne dostala Elayne Gillecrosd.

„Ja... dobre. To by som mohol,“ pritakal.

Pustila som ho a on sa stratil v hlbinách. Nemala som veľa času. Vytiahla som prútik, švihla ním a nie... ešte predtým musím urobiť jednu vec.

Chcú ma vyhlásiť za blázna? Fajn. Vyhovuje mi to.

Keď sa raz niekto stane aurorom neplatia preňho rovnaké možnosti ako pre bežných smrteľníkov. My nemôžeme len tak podať výpoveď! Naše vedomosti sú príliš nebezpečné, aby sme sa len tak mohli utrhnúť z reťaze... ale... jestvujú výnimky.

Bože, chcelo sa mi smiať. Tak nakoniec takto skončí moja kariérna dráha? Vyhlásením za retarda? Ale fajn. V tejto chvíli mi to aspoň otvára určité cesty.

Mávla som cudzím prútikom. Chýbal mi ten môj... ale ak nepostupovali podľa protokolu, tak by sa mohol nachádzať len pár metrov odo mňa.

Predo mnou sa zhmotnil kus papiera. Kedysi dávno som si jeden vzala, aby som si v tých najhorších chvíľach pripomenula, čo nikdy nepripustím... že nikdy nebudem taký slaboch a teraz? Teraz sa na to vcelku teším. Ďalším švihnutím sa prázdne riadky vyplnili potrebnými informáciami. Úhľadné písmo sa točilo a linky výrazne obkresľovali moje myšlienky. Ako posledné som vypísala meno, Thalia Alexandra Shepardová, ktoré sa vynímalo pod hrubo vytlačeným nápisom ŽIADOSŤ O UKONČENIE PRACOVNÉHO POMERU.

Nemala som čas, inak by som na ten zdrap papiera hľadela oveľa dlhšie. Teraz som mohla len... len čo? Nič. Pichlo ma pri srdci, keď som celú záležitosť korunovala vlastným podpisom... ťažko čitateľným, ale stále mojim.

A teraz už len stačí, aby to podpísal veliteľ... čo sa stane istotne skôr ako neskôr.

Fajn. Nechala som výpoveď klesnúť k zemi. Pripadalo mi to akosi zvláštne konečné. Nemenné. Obrátila som sa k mrežiam a švihla prútikom ešte raz. Moje telo zmenilo podobu. Dopadla som na všetky štyri a nestrácala čas preťahovaním stuhnutých končatín. Neskôr.

Zastrihala som ušami a keď sa uistila, že vzduch je čistý, vyrazila k mrežiam. Prejsť pomedzi ne mi nerobilo problém. Bola som síce huňatá, ale moje telo bolo chudé. O sekundu neskôr už moje tlapky pochodovali po slobode... teda takmer slobode. Chodba bola prázdna. Odbehla som k stanovišťu dozorcu a našťastie tam bol.

Na malú chvíľu som sa premenila späť na človeka, vymenila prútiky a skonfiškovala vlastný majetok. Bez svojich zbraní nikam nejdem! Potom som opäť - ako líška - prešla zopár metrov a vzápätí vybehla po schodoch, kde okolo mňa prebehol Will. Nevšímal si ma. Zvieratá tu síce neboli úplne bežné, ale nezvyčajné tiež nie. Bežala som. Teraz som sa musela vyhýbať už len Siriusovi. Ten jediný ma mohol spoznať.

O pár minút som už kráčala po preľudnenom Átriu. Pachy mi zaplavili nos. Bolo ich toľko! Potriasla som hlavou a snažila sa nezastavovať. Ľudský zhon na takmer udupal, ale moje reflexy boli na vysokej úrovni. Podarilo sa mi neprísť o chvost a ani o nijakú ďalšiu časť tela.

Bola som takmer pri Hop-šup sieti, keď v tom z jedného z krbov vystúpila povedomá postava – matka. Zarazila som sa v polke kroku a siahla za najbližší múr. Sledovala som ich. Za mamou sa z ohňa vynoril Sirius a za ním, na moje obrovské prekvapenie, Dumbledore! Čo tu ten robí?

Veci pomaly ale isto začínali ísť mimo mňa. Nechápala som tomu, ale takýchto záležitostí tu už bolo viac. No čo, jedna ďalšia na mojom nekonečnom zozname „Čomu ja nerozumiem“, ma fakt nezabije. Keď som ich stratila z dohľadu, vyrazila som vpred.

Nehľadela som nikam inam len pred seba - na oheň. Presne som vedela, kam sa chcem dostať! Tá myšlienka rezonovala celej mojej bytosti a keď ma pohltili plamene, vedela som, že sa to podarilo. Okolo mňa sa mihali obrazy obývačiek, ale ja som sa zamerala len na jednu – tú moju!

Trhla som sebou vpred a pristála na draho vyzerajúcom koberci. Obklopila ma červená! Podarilo sa! Červený salón. Vedľa mňa sa ozvalo prasknutie.

„Oh!“ zatiahla Lilo. „To byť čo!?“ nechápala a skôr ako stihla pochopiť, som sa premenila späť. Zajachtala ešte viac, ale ja som prešla okolo nej, akoby tam ani nebola. Nemala som čas...

Vybehla som po schodoch. Dom okolo mňa škrípal na protest. Vedel, že odchádzam a nepáčilo sa mu to.

„Prepáč,“ zatiahla som zadýchane, zatiaľ čo som si do starého batoha hádzala to najpotrebnejšie. Zmestilo sa doň veľa. Bol upravený priestorovým aj odľahčovacím kúzlom. Nejaké to oblečenie, zbrane, elixíry, vybavenie... stan...

Keď som to všetko mala bezpečne zbalené, zbehla som po schodoch. Roztvorila som obrovskú skriňu vstavanú pod schodmi – kôlňa na metly – a jednu z nich vybrala. Bola to tá najstaršia zo všetkých a jediná moja. Bože, to už je doba čo som naposledy letela! Aj ju som vopchala do batoha.

Opäť ma zo zálohy prepadli nepríjemné pocity, ale ja som ich zahnala do úzadia. Teraz na vás nemám čas! štekla som v duchu a vykročila ku dverám.

Bola som od nich ani nie dva metre, keď v tom sa rozleteli. Neváhala som ani sekundu. Prekvapilo ma, že sú tu tak skoro... Nie, klamem, neprekvapilo ma to. Myslím, že dnes ma už nič nedokáže prekvapiť. Tasila som prútik a v duchu vyštekla prvé zaklínadlo, ktoré ma napadlo. Zablokoval ho. Nič mimoriadne... možno som ani nechcela ujsť...

Sirius sa vystrel v celej svojej výške a moja tvár sa skrivila do škodoradostného ksichtíku.

„Ále... pozrime sa, koho nám to škreti nesú,“ zatiahla som znechutene.

Mračenie mi opätoval rovnakou mincou. „Myslím, že si mala byť v cele!“ zavrčal.

„Oh, tak to ti to potom zle myslí... nič prekvapivé, Síri.“

„Tali, prestaň!“ štekol.

„Vážne? A s čím?“ provokovala som. „Som magor, nie? A dementi nemajú zábrany!“

„Aha, takže si blázon?“ spýtal sa pochybovačne a bolo jasné, že ani on sám tomu neverí.

„Koho zaujíma, čo  si myslím? Som nahraditeľná, nemám pravdu?“ štekla som. Fakt ma to dopálilo!

„Predstav si, že mňa! A tiež si predstav, že presne to isté zaujímalo aj toho chudáka! Vieš čo si mu spôsobila?!“ vrčal.

„Padáka?“ zatiahla som nevzrušene.

Zavrčal. „Si ako on? Nezaujíma ťa, komu tým ublížiš?“

Tentokrát som to bola ja, kto vrčal. „Idiot!“ štekla som po ňom. „Ja sa nehrám s mŕtvolami! A je mi jedno, čo si myslíš! Nie som blázon! Viem, čo som videla! Viem to!“

„Neviem, kto z nás dvoch je idiot!“ opätoval mi.

„Ty!“ štekla som, ale on to prešiel bez povšimnutia.

„Nikto ťa za blázna nemá! Bože, Thalia! Prečo myslíš, že sme ťa zavreli na ministerstve? Prečo si myslíš, že sme s tebou nebežali rovno k Mungovi! Ephy ťa skontrolovať nemohla! Nie je psychomedik! Nemá z toho doktorát!“

„Hej? A čo tak ma nezavrieť vôbec? Takto ste vlastne celému svetu odkázali: Áno, je šialená! Bacha, na ňu! To ste chceli?!“

„Black, toto by sme mali riešiť vo vnútri,“ ozval sa spoza neho veliteľov hlas a ja som si až teraz uvedomila, koľko ich je.

Okrem Tichošľapa sem dorazila aj mama, veliteľ a Dumbledore. Čo tu, kruci, ten chce?

Odpratali sme naše veľactené zadky do červeného salóna, kde si ale nik nesadol. Všetci sme stáli a ja som bola v centre toho všetkého.

„Thalia,“ oslovil ma zmierlivo Dumbledore. Hodila som po ňom divokým pohľadom. „Nikto z nás si nemyslí, že si blázon, ale...“

„Musíte to skontrolovať?“ vyštekla som sarkasticky a on sa ospravedlňujúco usmial.

„Je to nevyhnutné,“ pritakal a ja som si skrížili ruky na prsiach.

„Nie!“ štekla som.

„Nebuď tvrdohlavá!“ zavrčala mama a ja som jej ten tvrdý pohľad bez okolkov opätovala.

„Tvrdohlavá? Nie, tu ide o princíp! Buď mi veríte alebo sa všetci dajte vypchať!“ štekla som a riaditeľ... teda môj ex-riaditeľ... si trpezlivo povzdychol.

„Thalia, chápem ťa. Pripadáš si podvedená. Zradená, ale musíš nám veriť.“

„Nehrajte to na mňa, profesor!“ štekla som.

„Thalia, je to nevyhnutné,“ predniesol a v modrých očiach mu preblesli odhodlané iskri. Zas som mala pocit, že ma röntgenuje! „Skús sa na to pozrieť z našej strany. Ty aj pán Malfoy ste pod vplyvom Veritasera odpovedali na tie isté otázky rozdielne. Jeden z vás musí klamať. Buď to alebo si jeden z vás myslí, že je jeho verzia pravdivá, ale v skutočnosti nie je. Musíme overiť všetky možnosti.“

„Tak si to overte u Malfoya!“ štekla som.

„Rovnako ako ja vieš, že by to bolo oveľa náročnejšie. Ak mi dovolíš použiť oklumenciu – a tá klamať nemôže – budeme si istí,“ sľuboval a ja som vedela, že toto je to najlogickejšie riešenie.

Princíp-neprincíp, chcem očistiť svoje meno! V tejto chvíli to chcem viac ako čokoľvek iné... aj keď je to naivná a sprostá predstava. Nič mi to nepomôže. Moja povesť je v troskách! Bude trvať dlho, než si ju opäť vybudujem!

Vrčala som. Prepaľovala som každého z nich nenávistným pohľadom, ale nakoniec? Nakoniec som prikývla.

„Kruci, nech už to mám za sebou!“ štekla som a Dumbledore sa ma mňa spokojne usmial.

„Dobre. Na AP si oklumenciu študovala. Vieš, čo robiť. Hm, myslím, že by si sa mala posadiť,“ navrhol, ale ja som pokrútila hlavou. Už len preto, aby som sa mohla stavať na zadné! „Bude to pohodlnejšie.“

„Krucinál,“ zavrčala som opäť. „Pustite sa konečne do toho!“

„Tak dobre,“ súhlasil napokon. „Uvoľni si myseľ a nebráň sa. Na tri, dobre?“ prikývla som a on začal s odpočtom. „Raz... dva... Tri...“

Cudzia myseľ prenikla do tej mojej. Zaryla sa mi pod kožu a sondovala každučkú spomienku od chvíle, čo som sa zobudila až po teraz. V hlave som prežívala najpodstatnejšie chvíle dnešného dňa a on ich prežíval so mnou. A keď prišla rada na Milu... vypla som.

Snažila som sa na to nemyslieť, ale musela som. Aj obraz spomienok ma bolel... a on tú bolesť prežíval tiež. No najhoršie boli chvíle, keď som sa postavila zoči-voči „tej veci“. V mysli mi prečítal všetko. Ako som chcela veriť, že žije. Ako som sa o tom snažila samú seba presvedčiť... a aj to, ako som nakoniec dospela k záveru, že to je len vec.

Keď skončil a jeho myseľ opustila moju, divoko sa so mnou rozknísal celý svet. Len tak-tak som udržala rovnováhu, ale to už pri mne stál Sirius. Aj keď som ho odháňala, prinútil ma sadnúť si.

„Seď!“ prikázal odhodlane a jeho ruka mi spočívala na ramene. Obrátil sa k Dumbledorovi rovnako ako zvyšok zoskupenstva.

Ten pokrútil hlavou a povedal: „Neviem, ako to dokázal, ale tá žena – Miladien – nebola žijúca, ľudská bytosť. Povedal by som, že to bola len schránka. Možno nebola ani pôvodným telom, ale rovnako ním aj mohla byť.“

„Nie som blázon!“ štekla som podráždene a on sa ku mne otočil.

„Nie, nie si, Thalia. Všetko, čo si povedala, bola pravda,“ súhlasil a napätie v miestnosti radikálne opadlo.

Mama si so značnou úľavou pretrela tvár a mňa sa dotklo, ako málo mi verila. Zaťala som zuby.

Riaditeľ spoznal, akým smerom sa moje myšlienky uberajú a šepol mi: „Nemaj nám to za zlé. Báli sme sa. Verili sme ti, ale už len to podozrenie nás desilo.“

„Tak ste mali veriť viac!“

„Keď budeš mať vlastné deti, pochopíš,“ lamentoval, ale moja mama sa k nemu nepridala.

Na jej tvári sa opäť rozprestrela tvrdá maska a ja... neviem. Takto mi to pripadalo oveľa správnejšie. Ona bola môj pevný bod! Ak začne panikáriť ona, tak to len potom sa začnú diať veci. Ona nesmie pochybovať! Potriasla som hlavou.

Musela som sa skoncentrovať a keď som tak spravila, položila som im tú najpodstatnejšiu otázku, a to: „Čo teraz?“ 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 21. - Nie som blázon!: