OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 25: Porada

27.04.2016 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 721×

Porada začala. Všetci si usadili za veľký oválny stôl, ktorý som tu nikdy predtým nevidela a ich pohľady sa upierali výhradne na Dumbledora. Spočiatku rozoberali len nezáživné záležitosti týkajúce sa zásobovania, hliadok a podobne. Potom prišli na radu straty na životoch.

Padla mi sánka, keď som počúvala ten príšerný zoznam a takmer som sa na miestne zložila, keď sa medzi zosnulými objavili mená Jamesových rodičov či Siriovho otca. Zatiaľ čo pána a pani Potterových zabili pri útoku na Šikmú uličku asi pred mesiacom a pol, smrť Siriuovho otca bola omnoho čerstvejšia. Presnejšie minulý týždeň v stredu.

Zaťala som päste a zuby a počúvala s obavami, že sa tam vyskytnú ďalší, ktorých poznám. Boli tam. Moji spolužiaci, známi... Chcelo sa mi zvracať. Vyšla som zo cviku. Pred niekoľkými mesiacmi  by mi nerobilo problém počúvať všetky tie mená s chladnou tvárou. Vo vnútri by som vrela, ale navonok by som bola rovnako chladná ako Malfoyove oči. Teraz?

Bola som bledá ako smrť a moje oči sa leskli ako po záplave, ale udržala som sa. Udržala... ale len tak-tak. Musím zo Seneis vypadnúť skôr, ako zo mňa spraví totálnu padavku.

Od zoznamu smrti prešli konečne k téme, ktorá ma zaujímala najviac. Remus.

„Ako je na tom Remus?“ spýtal sa Dumbledore. Spočiatku sa miestnosťou rozľahlo ticho, ale nakoniec sa slova zhostil Sirius.

„O nič lepšie ako naposledy. Hľadá si prácu, ale vlkolaka nikde neprijmú. Chodí od pohovoru k pohovoru a keď ho neprijmú pije.“

„Čo podozrenie, že pracuje pre Veď-vieš-koho?“ spýtal sa neznámy.

Sirius len pokrčil plecami a pokračoval: „Zmenil sa. Už nie je tým, čím býval...“ Dal si chvíľkovú pauzu a s unaveným výdychom pokračoval. „Vie zmiznúť a objaviť sa až nad ránom... Ale aj tak neverím, žeby to bol on. Remus jednoducho nie je ten typ. Nezradil by nás...“

„V týchto časoch človek nevie, komu veriť,“ vložil sa do toho Veliteľ, načo mama pevne prikývla. Vymenili si temné pohľady. Prišli mi ako dobre zohratý pár. Stáť v boji proti nim... nie je žiadna sranda, ale to je teraz vedľajšie.

„U Merlina, ľudia!“ zvolala som zúfalo. „Bavíte sa tu o Removi! Našom Remusovi Lupinovi! Ten by nikdy nikoho nezradil! Ak aj chodí niekam von, tak len preto, aby pomáhal iným! Zobuďte sa a zradcu hľadajte niekde inde!“

Malfoy môj výlev ignorval, ale Dumbledore nie.

„Ak by to nebol Remus, kto potom?“ spýtal sa akoby ich, ale v skutočnosti sa pýtal mňa.

„Mundungus Fletcher!“ zvolala som a nebola jediná. Siriusovou hlavou prebiehali rovnaké myšlienkové pochody ako mojou.

„Fletchera som sám kontroloval,“ ozval sa Malfoy a Sirius si zlostne odfrkol:

„O dôvod viac mu neveriť!“

„Sirius, toto sme už riešili,“ uzemnila ho mama, ale môj expriateľ a exmilenec sa odmietal len tak ľahko vzdať.

„Radšej uveríte tomu, že je Remus zradca, akoby ste mali pripustiť, že vám Malfoy klame!? Kurva! Nemáte tušenia, čo s ňou robí! Veríte mu, že jej neubližuje, ale pritom už môže byť mŕtva!“ No, tak tu sa už nebavíme o Removi.

„Sirius, môžem ťa ubezpečiť, že je Thalia živá a zdravá,“ upokojoval ho Dumbledore.

„Ako to môžete vedieť, profesor? Videli ste ju?!“ vrčal Siri a moja hrdosť mu pomaly, ale isto začínala odpúšťať.

„Áno,“ potvrdil Dumbledore, čím mu zobral vietor z plachiet. Miestnosťou sa roznieslo hlasné mrmlanie.

„Kedy?“ spýtal sa James s dychtivými iskierkami v očiach.

„Dnes,“ odpovedal.

„Ako sa má? Je zdravá? Je...“

„Má sa tak dobre, ako sa dá,“ odvetil Malfoy.

„To nie je odpoveď!“ zavrčal Sirius a už-už sa zdvíhal zo stoličky.

„Nenávidím to tam!“ zavrčala som. „Chcem odísť! Vypadnúť! Chcem byť s vami! Chýbate mi!“ chrlila som zo seba ako v záchvate a Dumbledore moje slová do písmena prekladal. „Ľutujem, že som vám vtedy nepovedala pravdu! Mrzí ma to! Teraz viem, že klamať vám, bola vždy tá najväčšia chyba! Chcem svoj život späť! Ale hlavne chcem späť vás!“

„To že povedala?“ zatiahol prekvapene Paroháč.

„Prečo ťa to prekvapuje?! Jasné, že povedala!“ zavrčala som a Dumbledore len prikývol.

„Chýbate jej. A ľutuje, že vám vtedy nepovedala pravdu. No nebola to jej vina. Zakázali sme jej to. Ja si váš hnev zaslúžim oveľa viac ako Thalia. Ona pre vás obetovala to najdôležitejšie, čo mala – vlastné šťastie – vaše priateľstvo.“

„Profesor, prosím, keď s ňou budete, povedzte jej, že ona nemá čo ľutovať. To čo urobila... zachránilo Lily a moje dieťa. Nikdy neurobím dosť, aby som jej to oplatil... ale môžem začať s tým, že ju udržím v bezpečí, dokým sa toto neskončí. Nechcem, aby do týchto sračiek znova zapadla. A ak by sa vrátila, urobila by to. Nedokázala by sa od nich držať ďalej...“ Na moment sa odmlčal a potom veselo dodal: „Vojna raz skončí a potom to bude také ako predtým.“

Kiež by, kamoško, kiež by.

Môj pohľad sa preniesol na Siriusa. Ten sa len vytrvalo mračil, ale nič nehovoril. Nevedela som, čo si o to myslieť. To ma nechcel vidieť? Bol na mňa až taký nasratý? Alebo s Jamesom zdieľal ten bláznivý nápad držať ma od všetkého čo najďalej? Dúfam, že ani jedno... Alebo... to nie... ale čo ak? Čo ak len nechcel, aby som sa mu plietla do života? Ale to by nešlo dokopy s tým, čo hovoril predtým... či?

Porada pokračovala a ja som konečne po prvýkrát skutočne videla, čo všetko Malfoy pre Rád urobil. Všetky tie informácie, ktoré im poskytol, varovania... Keby to Temný pán zistil, neodniesol by si to len on, ale aj jeho rodina. Voldemort by ich nenechal nažive. Istotne nie.

„Takže útok na Golden Bridge? Počas leta? Je plný turistov!“ zvolal zúrivo neznámy, ktorého oslovovali Woody Galawey.

Aj keď sedel, bol vysoký a hnedé vlasy mu divoko padali na plecia, akoby si ich strihal sám. Pod krivou ofinou mu svietili jasnomodré oči, ktoré som už niekde videla. Až po nejakej tej chvíli mi doplo kde. Koniec koncov, stačilo si ich spojiť s menom Galawey – Ephy (hlavná medička aurorov alias diktátor horší než madam Pomfreyová, ktorá má za úlohu skladať jednotlivé kúsky aurorov do opäť použiteľného celku) má presne také oči. Ale nevedela som, že má syna. Kto vie? Možno je to jej synovec?

„Môžu to byť len fámy,“ dodal pohotovo Malfoy. „Temný pán mi neverí. Nezve ma na zasadnutia najbližších.“

„A odkiaľ to potom vieš?!“ zavrčal Sirius, ale Malfoya to z rovnováhy nevychýlilo ani o vlások.

„Mám svoje zdroje,“ povedal vyhýbavo a príjemne sa pritom usmial.

Ale ja som ho poznala. Bol to ten typ úsmevu, ktorý si odkladal pre extra veľké osiny v zadku. A na hovno na tom je, že len máloktoré z týchto osín si požili dlhšie ako pár dní.

Keďže ma už nebavilo len tak stáť v strede miestnosti, prešla som si sadnúť na lavicu pod vysokým oknom a vedľa mohutnej komody, na ktorej stál zástup Dumbledorových krehkých prístrojov. Nedalo mi a pokúsila som sa jeden z nich zhodiť. Ako inak, nešlo to. Malfoy myslel na všetko. Hajzel!

„Fámy mohli byť aj doky a neboli,“ šepla Bezmenná chrapľavo. Hm... modriny na krku, chrapľavý hlas... žeby ju niekto dusil? Stavím sa, že áno.

„Teressa má pravdu,“ zvolal Moody. „Nie je nad to, byť pripravený.“

Teressa... Teressa... ale aká? Stále nič. Bolo to vážne veľmi tiché dievča.

A debata sa opäť zvrhla na plánovanie stratégie. Nič pre mňa. Keď ma prestalo baviť sedieť, vyskočila som na nohy a začala odchádzať stôl. Jasné, že z primeranej vzdialenosti, ktorú mi jeho kúzla nedovolili prekročiť. James nebol jediný, ktorému vojna neprospievala.

Sirius na tom nebol o nič lepšie. Bol bledý, povädnutý, zničený. Mal by sa poriadne vyspať... a najesť! Vlastne, vyzeral ešte horšie ako James. Mizol mi pred očami. Akoby za tých pár mesiacov zostarol o celé dekády. Vyzerala by som rovnako, keby som ostala? Zvláštne, tá predstava ma vôbec nedesila. Bolo mi to jedno. Či by som už zostarla alebo nie... bola aby som s nimi. Robila by som niečo prospešné a nehrala sa na zakliatu princeznú.

Porada sa skončila prirýchlo. Alebo aspoň mne to tak pripadalo. Neverila som, že tie hodinky na steny idú presne, lebo podľa nich trvala viac ako štyri hodiny. Mne to prišlo ako pár minút. Akoby som ich uvidela len pred chvíľou a nie pred hodinami... a teraz odchádzali.

Ako prvý sa vyparil Moody a s ním aj Teressa. Potom na radu prišiel Woody a Kingsley, ktorý bol po väčšinu času ticho. Sem-tam hodil nejaký konštruktívny postreh – hlave pri plánovaní –, ale inak sa zdržal akýchkoľvek zásahov. Mama sa pred odchodom zastavila pri Malfoyovi a prehodila s ním pár slov o mne, ale to ma nezaujímalo. Za tento úder pod pás má u mňa jednu do zubov, ale to si nechám na neskôr. Ja som sa zatiaľ privandrovala k Dumbledorovi a Jamesovi. Zaujímalo ma, ako sa má Lily a bábo a práve o nich sa bavili.

 „... malo do týždňa,“ odpovedal James na otázku, ktorú som prepočula, ale bola mi viac ako jasná. Takže týždeň? Možno už zajtra... a ja tam nebudem.

„Ako je na tom?“ spýtala som sa a Dumbledore moju otázku pretlmočil.

„Smrť mojich rodičov... neniesla to ľahko. Ale teraz sa teší.“

„Je mi to ľúto,“ šepla som. „Tvoji rodičia boli super ľudia.“ Aj toto Dumbledore pretlmočil, len nepoužil to „super“, ale nahradil to jemu podobným synonymom.

V mysli sa mi vynorila spomienka, keď som sa ako trinásťročná húpala u Jamesa na záhrade a sledovala ako sa on, Sirius a Rem v spolupráci s Jamesovým otcom snažia postaviť stan. Jeho mama sa vtedy postavila vedľa mňa s podnosom plným tých najlahodnejších cookies, aké som kedy jedla. Heh, než ten stan postavili, polovica taniera bola prázdna a ja som si robila zálusk aj na druhú. Ako trinásťročná som toho zjedla viac ako Sirius a James dokopy. Vlastne, jedla som rovnako ako Peter, len som mala výhodu extrémne rýchleho metabolizmu a žalúdku, ktorý by strávil aj klince. Krásne to chvíle... škoda, že už nie sme deťmi. Chýbajú mi.

„Ďakujem...“ zatiahol smutne. Objala by som ho, keby som mohla. Pohla som sa vpred, ale tie prekliate bariéry ma zastavili! Zaťala som päste.

„Už vedia, čo to bude?“ spýtala som sa a po pretlmočení, dostala odpoveď.

„Profesor,“ zasial sa James. „To sa pýtate zakaždým. Nie, nevieme to. Necháme sa prekvapiť.“

„Mená?“

„Pre dievčatko sme vybrali Sophia a pre chlapca? Harry. Ja som chcel Teodoru a Willieho, ale Lily vyhrala,“ povzdychol si.

„A dobre urobila. Sorry, kamoško, ale máš príšerný vkus na mená,“ podpichla so ho, aj keď viem, že to nepočul – Dumbledore opäť tlmočil.

„Hej!“ zvolal pobavene a jeho tvár hneď vyzerala o niekoľko rokov mladšia. „Tea je fajn prezývka!“ bránil sa.

„A ako preboha vysvetlíš toho Willieho? Myslela som, že svoje dieťa miluješ! Ale keď ho chceš trestať hneď takto od začiatku, no neviem, neviem...“

Tentokrát to bol Dumbledore, komu pery korunoval úsmev a povedal: „Myslím, že Lilyn výber je lepší.“

„Ja viem,“ kapituloval James. „Veď som súhlasil.“

„Aspoň, že to uznávaš,“ pritakala som. James sa pozrel na hodinky na zápästí a mierne vyvalil oči.

„Bože, to už je toľko?!“ zalamentoval. „Prepáčte, profesor, ale už musím...“

„Mne sa ospravedlňovať nemusíš, milý James. Mne nie,“ oznámil mu tým milým dedkovským tónom.

„Dovi,“ zatiahol Jamie a vykročil k Siriusovi, ktorý z bezpečnej vzdialenosti vraždil Malfoyov chrbát. Buď je Barbie sprostý alebo príliš sebavedomý. Postaviť sa takto naladenému  Siriusovi chrbtom? To si koleduje o jednu medzi lopatky!

„Príjemný zvyšok... no povedal by som večera, ale keďže máme hlbokú noc, tak dobrú noc, James... Sirius...“

Sirius sebou trhol, akoby ho zvuk jeho mena vytrhol z tranzu. Pohľadom preletel najskôr priateľovu a až potom riaditeľovu tvár a prikývol.

„Dobrú noc aj vám, profesor.“ Nato sa moji priatelia pobrali ku krbu, kde ich pohltili plamene.

Vykročila som za nimi, ale bolo príliš neskoro. Boli preč a ja som im nepovedala ani zbohom. Pichlo ma pri srdci, ale predstava, že ich za pár chvíľ opäť uvidím, tú bolesť rýchlo vyhnala.

Trhlo mnou bokom. Nechápala som prečo, ale nie dlho. Blížila sa ku mne mama. Nie, nevidela ma. Nevedela, že tu som, ale mierila ku krbu a ja som jej stála v ceste. Kúzlo ma odsúvalo bokom, aby do mňa nenarazila a zároveň, aby som si od nej udržala dvojmetrový odstup.

„Dumbledore.“ Nič viac nepovedala a aj ju pohltil oheň. S veliteľom to bolo podobné a mne celú tú dobu v hlave vyzváňal varovný zvon, že sa to udialo príliš rýchlo. Nebola som pripravená! Ešte nie... ale kedy by som bola? Asi nikdy.

Pracovňu pohltilo ticho. Čakali sme, čo bude nasledovať a nikomu z nás sa do toho nechcelo.

„Drahá, je čas ísť...“ oznámil mi Malfoy. Pomaly som sa k nemu otočila a keď uvidel môj výraz, ťažko povzdychol. Vedel koľká bije...

„Sľúbila si to,“ pripomenul mi. „Žiadne scény, pamätáš?“

„Obaja sme vedeli, ako to dopadne,“ povedala som chladno. „Dobrovoľne sa tam nevrátim... nikdy.“

„Nerob si to zbytočne ťažšie. Poď, zoberiem ťa domov,“ oznámil mi a natiahol ruku. Prepálila som ju nenávistným pohľadom a o krok cúvla. Rozhliadla som sa po okolí a hľadala zbraň. No nikde nebolo nič nebezpečné. Tony krehkých harabúrd to áno, ale niečo skutočne užitočné? Ani náhodou.

„Ja viem, kde je môj domov, ale Seneis to jednoznačne nie je!“ zavrčala som.

„Thalia. Poď!“ prikázal veliteľsky, ale ja som ho vysmiala.

„Je ti jasné, že tvoje rozkazy neberiem?!“

„Viac akoby sa mi páčilo, drahá, ale aj tebe by malo byť „jasné“, že ťa tu nenechám. Nevyhráš, to vieš, tak nerob zbytočné problémy.“

„Mám len jeden problém, Malfoy a ním si ty!“

„Momentálne veľmi usilovne pracuješ na ďalších,“ vyhrážal sa.

„Oh, už sa bojím.“

„Povedz mi, drahá, koľkokrát sme tento rozhovor už viedli? Poštekáš si, možno zaútočíš, ale aj tak nakoniec dostanem, čo chcem. Vážne ťa to ešte baví?“

„Nikdy nevieš, kedy je tvoj šťastný deň,“ povedala som a otočila sa na moju jedinú spásu. Dumbledora. „Profesor!“ zvolala som spoly zúfalo, spoly zúrivo. „Nevrátim sa tam! Už to tam nevydržím! Šaliem z toho! Šaliem z neho! Prosím...“

„Profesora do toho neťahaj! Toto je medzi nami!“ zavrčal ľadovo ten egoistický somár, ale mne to bolo jedno. Moje oči sa upierali len a len do jasnomodrých. Vydržala som jeho rontgenový pohľad. Bola som v koncoch. Ak sa tam vrátim... nedopadne to dobre. Vážne nie.

„Prosím...“ zatiahla som zničene a v tých očiach sa niečo pohlo. Presvedčila som ho? Dúfala som v to.

„Thalia...“ Ten tón neveštil nič dobré. Nie, to nie... „Pán Malfoy nám pomáha len preto, že ty...“

„Že si ma drží ako väzňa?“ zavrčala som.

„Ubližuje ti?“ chcel vedieť a ja som nevedela ako odpovedať. Pravda by ma mohla vyjsť draho, a to som si dovoliť nemohla. Klamať? Načo... on by to aj tak spoznal.

„To, že som zavretá ako väzeň... už to... áno! Ubližuje mi to!“

„Nie... nepochopila si ma,“ povedal. Ale áno pochopila... pochopila a veľmi dobre. „Ubližuje ti?“

Ak by som sa aj teraz vykrúcala, bolo by mi to k ničomu. Rozhodla som sa riskovať.

„Áno!“ precedila som pomedzi zuby a sledovala ako Malfoyovu tvár krivý zlosť.

„Nikdy som jej neublížil!“ bránil sa.

„Nie? A čo Rob?! Čo Mila? Čo vyhlásenie za blázna!? Čo to, že si ma pripravil o rodinu?! O priateľov?! To je nič? To je nikdy?!“

„To je niečo iné.“

„Nie, nie je. Nemáš poňatia ako to bolí!“

„Nikdy som ti neublížil, ale ak neprestaneš klamať, možno zmením názor!“

„Thalia,“ oslovil ma opäť profesor tým jeho miernym dedkovským tónom. „Povedz pravdu.“

„Nevrátim sa tam!“ zavyla som zdesene. Skutočne ma tá predstava desila. Tak moc som sa upínala na predstavu, že som to prekliate miesto videla naposledy, že sa vrátim... a teraz? Teraz to vyzerá presne opačne. Bála som sa. Každú moju bunku zaplavil primitívny strach. „Nevrátim!“

„Thalia, musíš sa vrátiť,“ povedal Dumbledore a pre mňa to bol ako úder na solar. Ja... ja... čakala som, že mi pomôže, že keď uvidí, ako moc... že... ale on...

„Podplatil vás!“ skríkla som a v hlase sa mi miešalo zdesenie, hnev a sklamanie tak veľké, že by dokázalo ničiť hory. Už-už ten starý páprda otváral ústa, ale ja som ho predbehla. „Ako... To všetci? Všetkých vás podplatil?! Vás, mamu, veliteľa? Dokonca aj chalanov!?“

„Je to inak...“

„Nie, je to presne tak!“ zhučala som po ňom a prudko rozhodila rukami. „To je každému ukradnuté, čo chcem ja!“

„Nie je... ale teraz...“

„Teraz? Už sú to mesiace! MESIACE! Stále dookola tie samé steny! Stále dookola! Už tam nevydržím! Zbláznim sa!“

„Thalia, urob to pre Jamesa,“ apeloval na to najcitlivejšie miesto.

Priatelia – moja rodina. Ale už bolo neskoro. Urobím pre Jamesa všetko, obetuje preňho vlastný život... ale v tej klietke už neostanem. Stačilo! Stačilo mi, ako sa so mnou hrajú! Akoby som bola divadelná panenka a oni lútkari! Zatiahnuť tam, potiahnuť hentam. Nebola som paňou vlastného života, ale to sa teraz zmení! Ochránim svojich priateľov! Budem za nich bojovať! Neznesiem to pomyslenie, že zatiaľ čo oni riskujú, ja sa krčí v Seneis ako vydesený zajac pred líškou! U Merlina, veď ja som líška! Vždy som bola a nemieni na tom nič meniť!

„Všetko! Všetko, čo som kedy urobila, som urobila pre nich!“ skríkla som po ňom.

„Nikto netvrdí opak, vieme to. Každý z nás to vie a ja ťa teraz prosím, rob to aj naďalej...“

„Budem,“ súhlasila som. „Ale sama. Už nebudem...“

„Thalia,“ zahrmel Malfoy. „Ak si to ešte nepochopila, tak ti to vysvetlím. Kým ťa mám na Seneis, som viazaný neporušiteľnou prísahou robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som pomohol tvojim...“ To slovíčko extra zdôraznil, „... priateľom. Ak sa na Seneis nevrátiš, dohoda padá.“

„Nech...“ štekla som, „... už ma nebaví hrať tvoje hry. Dokážem sa o nich postarať sama! Nepotrebujem ťa!“

„Sama vieš, že to nie je pravda. Potrebuješ ma. Bez mojej pomoci ich nažive neudržíš. Nie je tak, profesor?“ Ten hajzel! Dumbledore mal byť moje eso v rukáve!

„Obávam sa, že je. Thalia, bez pomoci pána Malfoya... budú naše šance neporovnateľne nižšie,“ súhlasil s ním.

„Postarám sa o nich!“ zavrčala som. „Som lepšia ako si myslíte!“

„Ale stále nie tak dobrá ako ja,“ provokoval Kráľ idiotov. Vedela som, kam tým mieria. Kam ma chcú zahnať, ale tentokrát sa im to nepodarí. Myslela som si, že to zvládnem - byť bez nich, ale mýlila som sa. Nedokážem to.

O krok som cúvla a zaujala bojový postoj.

Malfoy si trpiteľky povzdychol a začal: „Toto nechceš, Drahá. Ver mi, že nie.“

„Vieš hovno o tom, čo chcem!“ odbila som ho.

„Thalia, prosím, vydrž to pre nich. Je to tam vážne až také zlé?“ pokračoval v psychickom nátlaku profesor.

„Nemáte poňatia, aké zlé...“

„Nie,“ zavrčal Malfoy, „To ty, drahá, nemáš ani poňatia, aké zlé to bude, ak ihneď neprestaneš!“

„Nebojím sa ťa!“

„Ja viem. A ver mi ani nechcem, aby si sa ma bála, ale strach je niekedy tým najlepším učiteľom!“ vyhrážal sa.

„Nevrátim sa tam!“

„Ale áno, vrátiš...“ Bol si tým taký istý, až to bolo desivé. Jeho ruka vkĺzla pod hábit a mne bolo jasné, čo bude nasledovať. Cúvla som o ďalší krok a ruky vystrela pred seba. Divoko som krútila hlavou a moje oči sa zapichli najskôr do modrých a potom ľadovo zelených.

„Nie!“ skríkla som a vzápätí nato: „Profesor, prosím!“

Ale moje prosby vyšli na zmar. Vykašľal sa na mňa! Vybral si Slizolinského princa – nie moment, kráľa! Jeho oči mohli byť plné ľútosti, ale ľútosť mi nepomôže. On mi nepomôže. Chvíľu predtým, ako svet pohltila čiernota ma prepadlo príšerné poznanie, že som v tom sama.

Opäť...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 25: Porada: