Dlho očakávaná kapitola... poďme spoznať nášho nepriateľa. Dámy a páni - Temný elf.
01.07.2014 (16:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 627×
Temnota v nás
Tej noci sa hviezdy na Temnohvozd veru neusmiali.
Zatiaľ čo na západe rozľahlého lesa dvaja elfovia hnali a bez prestávky prenasledovali príšeru, východný les bol absolútne pokojný. Stromy si potichučky šepkali, jeden druhému prinášal správy o tom, čo sa deje na západe. O utekajúcej beštii uháňajúcej s vetrom o závod, o tom, ako sa jej laby zabárali do mäkkej pôdy. O tom, ako občas obrovským telom poranil ten či onen strom. Lesu sa ten tvor, pochopiteľne, nepáčil, bol rád za svoje dve dietky, ktoré sa lesom pohybovali tak ľahko a nedali príšere spočinúť.
No i cez drámu na západe, ani na východe nebolo všetko v poriadku. Tu ale nekalosti prebiehali omnoho tichšie.
Ani sám les si to najsamprv neuvedomoval – priveľmi zaujatý inými vecami. Až keď niektoré z jeho stromov začali stonať, Temnohvozd zistil, že niečo nie je v poriadku.
Všetko sa to začala v okolí malej jaskynky, ktorých je v Temnohvozde ani maku. Stromy okolo tejto ale začali rýchlo upadať – pred očami vám počas jednej noci opadávali ich listy, dokonca i ihličie vždyzelených, celá jeseň prebehla mrknutím oka. Stony sa predlžovali, stávali sa kvílivými a naliehavými. Z kôry im začali vytekať miazgové slzy – ich bratia a sestry v okolí tej prekliatej jaskyne jednoducho umierali.
V tú chvíľu došla ku jaskyni akási postava. Mala na sebe dlhý plášť a kapucňu natiahnutú tak, že jej bolo nemožné pohliadnuť do tváre – les však vedel i bez toho spoznať svoje dieťa. Postava sa pohybovala plynulo a elegantne, tak ako snáď každý eldar.
Temnohvozd dúfal, že elfov prišiel preto, aby zastavil to, čo v okolí jaskyne zabíja stromy. Les už totiž zreteľne cítil, že dnes sa v tej jaskyni prebudilo zlo, ktoré dovtedy veľmi dlho spalo.
Elf v tmavom plášti položil na vchod jaskyne ruku a riekol: „som tu, môj pane.“ V tej chvíli sa k jeho citlivým ušiam zo západu donieslo dlhé zavytie – bolo plačlivé, plné smútku a hnevu. Postave v kapucni bolo hneď jasné, že nepochádza od obyčajného zvieraťa. A taktiež to, že daná bytosť nie je šťastná. To ju ako keby na chvíľku prebralo z tranzu – po dlhej ceste zastal váhajúc pred svojim cieľom, za ktorým sa tak hnal. Zlo v jaskyni sa naplo a vztiahlo k nemu svoju moc. Nepokoj z postavy s kapucňou razom zmizol, ani čo by zavitie nikdy nepočula. Napokon vošla a stratila sa v tme.
A les len šokovane stíchol.
*** *** ***
Elf bol veľmi zmätený.
Robil všetko tak, ako mu radil pán- bojoval a používal naplno moc, ktorú mu poskytovala štrbina v skale v blízkosti Rohanu. Prebúdzal posledné zvyšky pánovho vojska a nútil ich útočiť na tú či onú dedinu. Keď bol v blízkosti pána, cítil sa tak spokojný – bol tak mocný! Čím dlhšie bol pri pánovi, tým viac si uvedomoval potlačovanú túžbu po pomste, túžbu po krvi. Bol tak rád, že si ho pán našiel a pohol mu to všetko pochopiť a usmerniť.
Najsamprv, pri prvom stretnutí, sa pána samozrejme bál – všetci elfovia kedysi bojovali proti tejto moci, tento elf nevynímajúc. Aký len boli hlúpi! Pán sa k nemu správal veľmi úctivo a pokojne. Elf najsamprv bojoval s jeho prítomnosťou a chcel ujsť, no potom ho obalila pánova moc – teplá, prijímala ho a chránila. V elfovi sa niečo zlomilo – pán mu šepkal o pomste a hneve, o krvi a boji, všetkých zverstvách, ktoré budú oni dvaja spolu musieť v Stredozemi napraviť, aby nastala rovnováha- v tej chvíli vedel, že bude pánovi slúžiť až do smrti. Pán ho pomenoval Temným elfom a on sa necítil tak spokojne odkedy jeho ľud odplával do Valinoru. Chlad, ktorý zostal po eldaroch nahradila pánova moc dokonale.
No nič netrvalo večne, ako aj sám elf dobre vedel – pán ho používal ako prostriedok na prenos svojej moci do Stredozeme, no ani jeho sila uložená v tej štrbine nebola nekonečná. Vyčerpala sa a začala zhasínať ako sviečka bez vosku. No predtým, ako pán nadobro z toho miesta odišiel, nariadil mu, kde ho má opäť nájsť, tentoraz mocnejšieho – v Temnohvozde, v malej jaskynke na východe, v podzemnom jazierku.
A tak sa temný elf vybral na dlhú púť za svojim pánom. Najsamprv cestoval veľmi rýchlo a zastavoval sa len keď ho nohy už nevládali niesť – postupne ale spomaľoval. Čím dlhšie bol bez pána, tým si bol všetkým neistejší – hnev a túžba po krvi začali poľavovať a pomaly opadali, namiesto toho pocítil tichú podporu Temnohvozdu – bol dieťaťom lesa, a ten si ho chránil. Temný elf bol za to veľmi vďačný, ochotný len zastať, ľahnúť si pod ktorýkoľvek strom a na dlhý čas sa započúvať do jeho šumu. Nohy ho ale i cez to niesli ďalej. jeho myseľ sa naďalej ani čo by sa preberala z opitého spánku – je to všetko správne? Veď jeho rod proti jeho novému pánovi tak dlho bojoval!
Došlo to až tak ďaleko, že Temný elf, ako si ho pán nazval, pred jaskyňou zastal a uvažoval, že sa otočí, odíde a na všetko zabudne. To vytie v diaľke ho úplne zamrazilo – bolo plné smútku, hnevu, osamotenia. Temný elf s tou bytosťou súcitil, pretože prežíval to isté... predtým, než si ho osvojil pán. Zaťal zuby a pomyslel na všetky dediny, ktoré ohyzdi na jeho rozkaz cez pána zdevastovali – koľko bolesti tým spôsobil? Ach, koľko bojov mu v skutočnosti pán prikázal? Všetko sa mu tak ľahko rozmazávalo, všetko sa oproti pánovi v jeho prítomnosti, stávalo takým bezvýznamným...
„Poď bližšie, môj Temný. Dlho na teba čakám,“ zašepkal hlas z jaskyne. Temný elf sa pokúšal vzoprieť, no bolo to rak márne – chápadlá pána ho opäť učičíkali. Elf len tak chvíľu stál a vstrebával prítomnosť pána, jeho moc a plány, ktoré ho opäť zaplavili – prečo sa mu vôbec vzpieral? Veď takto je to predsa správne...
„áno, pán môj,“ zašepká mu Temný elf ako odpoveď a ponáhľa sa do vnútra jaskyne. Ešte kútikom mysle zachytí to, ako Temnohvozd šokovane nad svojim dieťaťom onemie. Temnému je to v tej chvíli ukradnuté, cíti len vzdialený záblesk urazenosti- veď má svojho pána, prečo by potreboval les?!
Kráča sebaisto, vedený hlasom pána. Čím je bližšie, tým je sebaistejší. Opäť je sýtený posiľujúcim hnevom. Áno, je to všetko správne... samozrejme....
Temný elf pokľakne pred jazierkom vody. Tekutina v ňom nie je modrá, ale nekonečne čierna ako smola. Temný elf v nej vidí svoj vlastný odraz ako v zrkadle.
„Nazri do jazierka, Temný. Pozri, čo som pre nás nachystal,“ prikáže mu pán a on poslúchne. Chvíľu hľadí do jazierka – vidí v ňom menšie vojsko zložené z ľudí, trpaslíkov a... elfov. Tých pár čo v Stredozemi zostalo, všetkých ich pozná po mene.
V tom okami sa elf zhrozí – nemôže bojovať proti vlastnému rodu! Nie!
Pán ho upokojujúco pohladí, „správne činy si žiadajú svoje obety. Jedného dňa budeš pre tento čin oslavovaný.“
„Nie, pane. Ja-“
„Bojovali snáď oni za teba, keď si to ty a tvoj brat potrebovali? Kde boli, keď vás ľudia, za ktorých ste kedysi bojovali, bili a ponižovali?“
V čiernom jazierku sa rýchlo objavia obrazy – jeho a jeho brata za iných čias, storočie po odchode jeho ľudu do Valinoru. On a jeho brat, prepadnutí ľuďmi žijúcimi oddelene od zvyšku Stredozeme, ktorí na elfov už zabudli a nepreukazovali im žiadnu úctu. Ľudia, tie zvieratá, vystrašené zo všetkého, čo nepoznajú, naháňajúci dvoch unavených elfov. Výraz jeho brata, keď bol zasiahnutý otráveným ľudským šípom. Temný elf neschopný mu pomôcť.
V Temnom sa zdvihne vlna smútku a horkého hnevu.
„Kde bol tvoj ľud, keď ste ho potrebovali? Prečo dopustil, aby ľudia zabudli na to, kto ste?“ zamrmlal mu do ucha. Temný pokrúti hlavou – jeho ľud za to predsa nemôže, bol čas odísť.
Chcel proste už len zabudnúť.
Chcel pomstu.
Chcel odísť.
Chcel krv.
Vedel, že ľudia sú ako deti – oháňali sa päsťami, nestihli ešte dospieť. Malo zmysel trestať ich za to? Po tak dlhom čase? Jeho brata to už tak či onak nevráti...
„Deti treba viesť, inak sami sebe ublížia. Prečo by sme ich nemali viesť? Si elf – vznešený. Máš právo naučiť tie deti, ako sa majú správať k takým, ako ty.“
Temný elf zaváha – úponky temnoty ho znovu pevne obaľujú.
Chcel.
Chceli.
„áno,“ zaliečal sa pán, „tak to bude najlepšie. Nastolíme poriadok a ľudia budú opäť vedieť, kde je ich miesto. Stredozem sa opäť stane vznešeným miestom.“ Elf pritakal. Áno, tak to bude, áno....
„Teraz, môj Temný, poď ku mne a napi sa z jazierka. Bude ti lepšie, všetko uvidíš jasnejšie. Už nebudeš pochybovať.“
V elfovi sa niečo, posledné kúsky, vzbúria, no niet inej cesty. Opatrne si kľakne ku vode a stiahne kapucňu z tváre. Roztrasenými rukami naberie vodu do dlaní a napije sa z nej.
Voda najsamprv chutí chladivo a príjemné, no potom začne elfa páliť ako tekutí oheň. Bezmocne sa chytí obidvoma rukami za krk v márnej snahe nadýchnuť sa. po chvíli, ktorá sa zdá byť večnosťou, sa bezmocne zvalí na bok, oči upreté do diaľky pomaly strácajú svoj život.
Tak je to v poriadku, môj Temný. V poriadku...
Po elfskej tvári sa začnú rozlievať tmavé žilky, ani čo by sa mu čierna voda z jazierka dostala priamo pod kožu, rozožierala ho a trávila z vnútra. Prechádza jeho telom až pokiaľ nie je celé popredkávané čiernou. V strede čela sa čierna z tváre zhromaždí v dokonalom krúžku, pečati, ktorá vyzerá tak trochu ako tretie oko. Z očí mu navždy odíde modrá, tak typická pre elfov – nahradí ju čierna tma. Elf sa zhlboka trhane nadýchne, potom sa rozkašle.
Hnev. Bolesť, smútok, to je jediné, čo cíti. Pomsta, to je to čo chce. Zaplatia... och, áno, zaplatia za smrť jeho brata. Za poníženie, za bolesť. Za to, že pošliapali tak kedysi hrdú Stredozem. Že zabduli na to, kto za nich tak dlhú dobu bojoval..
Nastal nový vek v ktorom ľudia budú musieť prijať nové miesto.
Tak je to v poriadku, môj milý... môj Temný.
Tak čo, ako na vás zapôsobil Temný elf? Agresor, ktorý je sám obeťou...
Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter
Sdílet
Diskuse pro článek Stratení a nájdení 11. kapitola:
no páni!
ďakujem ti za takúto reakciu - veľmi príjemne ma prekvapila, ako vidím, skutočne si Temného elfa netrpezlivo očakávala. S veľkou pokorou ďakujem za toľkú chválu. Vydýchla som si, že Temný splnil tvoje očakávania - ž je tá postava natoľko komplexná, aby ťa zaujala. Pri tvorbe Suonoých prisviedčacích techník, jeho motivácie, si mi nepriamo pomohla ty sama tými komentármi o tejto postave, ktoré si mi zasielala... Som strašne rada, že sa ti kapitola páčila, dosť som sa s ňou nahrala, hlavne s pohľadom Temnohvozdu... a s tým zavytím si trafila do čierneho, ale o tom potom 
Teším sa, až sa k tebe dostanú ďalšie výstupy Temného. Ešte raz ďakujem z toľkú podporu. 
Božinku. Keď to má človek v tom malom bielom rámčeku, nemá šancu uvedomiť si akú záplavu textu to napokon vytvorí po uverejnení. Snáď som to neprehnala... 
Myslím, že by som už mala prejsť k referovaniu svojich dojmov.
Už pri otváraní kapitoly som cítila vzrušenie a netrpezlivo čakala až sa mi načíta a ja sa budem môcť ponoriť do oceánu tvojich písmeniek. Začítala som sa okamžite a bolo to očarujúce a plné neviem či premyslených alebo náhodných drobností, ktoré tak úžasne odkazovali na pozadie toho všetkého.
Začiatok si spracovala naozaj šikovne a fantasticky. Očakávala som, že hneď uvidím na čo myslí naše elfíča. Miesto toho si ma, a príjemne, prekvapila hviezdami (nebeskými svetlami čo elfovia tak milujú, super nápad) a pohľadom lesa. Nádherne si opísala spôsob akým stromy vnímali celú situáciu, čo si o nej mysleli, čo cítili, ako sa spolu zhovárali, ako ľúbia svojich elfov a ako až po tom čo si ich dostatočné množstvo všimlo problém, uvedomil si to aj celý Temnohvozd - ohromný organizmus tvorený miliardami menších. Do očí mi vhŕkli slzy keď som čítala ako stromy v okolí jaskyne trpia. A potom prišiel ON...
Moment, na ktorý som sa tak tešila, bol plný tajomnosti a ja som si vychutnávala každé slovo. Docela ma prekvapilo, že zavytie sa donieslo až k nemu (tým pádom ho museli dosť zreteľne počuť aj chlapci z tábora hlavných hrdinov a tí to určite nebudú ignorovať).
Po všetkých tých predohrách bola návšteva jeho mysle ako konečný výstup na mt. Everest. Mala si vidieť môj nadšený úsmev a oči zbesilo hltajúce riadok za riadkom. Páčilo sa mi to spomínanie, pochybnosti, či by nebolo lepšie stúliť sa do objatia milovaného milujúceho lesa a zároveň sledovať ako ho temná pánova sila opantáva a zmocňuje sa ho (cítiť sa mocný... Tak úžasne v duchu tvorcu Jedného Prsteňa).
Ani to ma však nepripravilo na jazerné chvíle.
Dialóg, elfove zábrany, úvahy o správnosti toho všetkého a pocitoch... Nemám slov pre tú nádheru a perfektnosť a pútavosť a pocity čo to vzbudzovalo. Že ďalším cieľom je záchranárska družina ma znepokojilo, asi tak ako nášho elfa. Náš padlý manipulátor to s tým výrokom o obetiach vážne zabil. A aj s ďalšimi. Čo vetička, to hnev i uznanie vyvolávajúci moment, takmer som počula ten hlas a cítila a videla čo to v Temnom elfovi vyvoláva.
Bolo mi do plaču keď som konečne spoznala jeho motiváciu - ponižovanie a smrť brata z rúk tých, ktorých kedysi chránil. To je proste tragédia a kľudne by o tom mohla vzniknúť celá balada.
Myšlienky na deti ktoré by sme nemali trestať boli výborné a myslím, že k elfom pasovali. Že ich treba viesť k novému poriadku bolo opäť výborne manipulátívne a Sauronovské, jelikož on byl docela hodně posedlý kontrolou všeho a všech a perfekcionizmem.
Striedanie normálneho písma a kurzívy, rozdielne túžby a napokon zmena z Ja na My... Nemohla som pustiť z hlavy úbohého schyzofrenika Smeagla-Glocha.
Čierna voda a čierny krúžok ako oko (respektíve aj spomienka na "My Precious")? Áno, stará dobrá temná klasika, ale navyše zaujímavý náhľad na chudáka Saurona, ktorý predtým býval skôr ohnivým stvorením (a mal iné meno, Mairon - Admirable) a teraz je už kompletne čierny (ako v momente keď ho v podobe mraku po páde jeho veže rozfúkal vietor) a teraz už nie je schopný ani len udržať sa v pukline kdesi v Rohane a potrebuje našeptávať opustenému žialiacemu elfovi aby sa mohol nejak realizovať (nehovoriac o zlovoľnej podstate jeho realizácie). Totálny pád do najhlbších najtemnejších hlbín bytia. Gandalf síce povedal, že Sauron už viac nemá moc nikoho zviesť, je len akýmsi bezmocným zlomyseľným duchom, ale očividne nerátal s existenciou zármutkom oslabenej, osamelej trpiacej bytosti, ktorej vlastnú bolesť a hnev stačí len uchopiť a trocha usmerniť, ako sám Temný elf povedal.
Jo, jo, každá pasáž, každý moment tak krásne pasovali k predlohe. Tlieskala by som nad týmito drobnosťami, nebyť tej hlavnej emócie a to znepokojenia, čo z týchto udalostí v jaskyni vzíde.
A napokon sa Temný elf napil. Vyvrcholenie pádu, hranica spoza ktorej niet cesty späť a strašná a bolestná a zármutok vyvolávajúca premena takmer totožná so smrťou a na záver prebudenie, myseľ plná zloby a úplný súhlas s plánmi Pána, ktorý ani teraz nezmĺkne a mrazivo zakončuje celú božskú kapitolu pochvalou svojho nového otroka.
Takže, ku koncu tejto siahodlhej eseje ti vravím, že hoci som si ho takto nepredstavovala (nie som si istá, čo som si predstavovala), neviem si predstaviť lepší (a výbornými detailami a odkazmi naplnenejší) spôsob zoznámenia s Temným elfom a že som hrozne vďačná, že si napísala túto kapitolu.
Sympatizovať je slabé slovo. Ako sa poznám, moje sympatie s najväčšou pravdepodobnosťou nestratí. Budem ho mať hádam ešte radšej práve z tých horších dôvodov a zároveň kvôli tým dôvodom budem zúriť a smútiť, že si tak spackal život. 
:D i am delight and amused 
Tak čo - sympatizuješ teraz s naším Temným elfom. Ak áno, trust me - dlho nebudeš
Speechless... Pleas wait some time, until I get from this confused mood. But even now I can say, that I love this chapter.
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!