OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (04)

15.04.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 15× • zobrazeno 3088×

4.

"Najväčšou bolesťou pre ľudí by bolo to, keby zistili, že sa nemilovali tak, ako sa mohli milovať."

- Christian Morgenstern

Vyšla som z komnaty a Draca nechala za sebou. Ani som sa za ním neobzrela, aj keď som ako veľmi chcela. Bolo toho na mňa príliš a už som ďalej nemohla takto pokračovať. Žiť s vedomím, že jediný človek, ktorý vo vás dokázal vzbudiť lásku, vás len klamal a vodil za nos, je nesmierne bolestivé a kruté.

Keď som vyšla z komnaty, oprela som sa o stenu a dopriala si chvíľočku na to, aby som popadla dych. Ešte stále mi nešlo celkom do hlavy, ako ma mohol napadnúť taký trafený nápad a už vonkoncom, že som sa ho rozhodla zrealizovať.

Nebolo odo mňa príliš neuvážené dať mu ten časovrat? Čo ak sa mu tam niečo stane? Som sebecká ak som to urobila?

Všetky tie otázky sa na mňa sypali a mňa pri predstave, že si Draco ublíži zalial pot a hlavne panika. Najlepším riešením by bolo, ísť hneď späť k nemu a vziať mu ho.

Ako teraz budem stíhať hodiny? prebleslo mi mysľou a ja som sa zosunula po stene dolu a zaúpela nad tým, aká som len hlúpa.

Lenže ak teraz napochodujem späť za Dracom a vypýtam si časovrat späť, tak si bude myslieť, že som totálny idiot bez štipky zdravého rozumu. Lenže ja ním aj som.

Ale je to jedno, nie? On ho aj tak nepoužije, na to sa má príliš rád a nebude riskovať, aj keď sa mi snažil natĺcť do hlavy, že ma chce a potrebuje. Ale seba má radšej ako mňa, teda ak ma má rád... možno je to len ďalšia blbá hra, ktorú so svojimi priateľmi rozohral a ja som znova jej súčasťou.

A možno klamal aj v tom, že peniaze si nevzal. Možno sa pokúša dokázať, že aj na druhý raz ma môže mať a že so mnou dokáže veľmi jednoducho manipulovať. Ale so mnou manipulovať nebude. To teda rozhodne nie!

Keď som sa ako tak upokojila a vydýchala, uvedomila som si, že Draco ešte stále nevyšiel z komnaty. Možno vie, že tu sedím a chce sa mi vyhnúť.

Hermiona, začínaš byť riadne paranoidná! reval hlas v mojej hlave a ja som potriasla hlavou, aby som ho odohnala.

Vstala som a pobrala som sa smerom ku komnate, aby som si vzala späť svoj, teda McGonagallovej, časovrat.

„Hermiona!“ ozval sa hlas z druhej strany chodby a ja som strnula v polovici pohybu a v mysli nepekne zakliala.

Takéto šťastie môžem mať len a len ja.

„Hľadal som ťa,“ uškrnul sa môj priateľ, keď ku mne podišiel a zelenými očami si ma zvedavo obzeral.

Jeho pohľad po chvíli kmitol po stene, kde sa ukrýval vchod do núdzovej miestnosti a zamračil sa.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa.

„Ehm,“ začala som a ošila sa. „Nič, len som sa chcela ísť učiť,“ zaklamala som.

Harry nadvihol obočie a podľa jeho výrazu mi došlo, že mi ani za mak neverí. „Kde máš knihy?“

„Vnútri,“ odvetila som. „Chodím sa sem v poslednej dobe učiť často,“ zaklamala som znova.

Som hrozná, hrozná, hrozná priateľka. Veľmi zlá Hermiona, ktorá klame najlepšiemu priateľovi. Ale čo mu mám povedať? Idem za Dracom, ktorý ťa nenávidí a ktorý ma pripravil o panenstvo? Asi by ma na mieste prizabil a potom našiel Draca a vysal život z toho. A potom by ho oživil a zabil znova.

„Hermiona, vnímaš ma vôbec?“ vybafol a potriasol mnou.

Prekvapene som na neho pozrela a odskočila dozadu. Sama som si uvedomovala, ako divne musím pôsobiť, ale bola som z toho celého tak veľmi zdeprimovaná, že mi to vlastne bolo ukradnuté. „Samozrejme,“ kývla som.

Harry si povzdychol a ešte raz šľahol nedôverčivým pohľadom po stene a potom mi kývol, aby som ho nasledovala.

Pri Merlinovi... Draco! Chcela som vyslať nejaký signál, aby pochopil, že je to absolútne trafené, ale nejako som nemala ako a tak mi nezostalo nič iné len so zvesenou hlavou nasledovať Harryho, nech už ma viedol kamkoľvek.

„A kam ideme?“ spýtala som sa napokon, keď som za ním cupitala po schodoch.

Harry sa na mňa ani neotočil, len zašomral: „Za Dumbledorom.“

V poslednej dobe bol viac než strápený a ja som vedela prečo. S Harrym sme nemali tajnosti... teda Harry nemal tajnosti. Ja som mala jedno a sami posúďte, že poriadne špinavé.

Keď sme dorazili pred kanceláriu riaditeľa, chrlič pred nami ustúpil a my sme s Harrym vstúpili na schody, ktoré nás pomaly vynášali hore.

Harry po celý čas mlčal a v tvári mal zamyslený výraz. Vedela som, že jeho chovanie som nepodmienila ja. Jednalo sa o Voldemorta a vojnu, ktorá už doslova klopala na dvere.

My sme tu boli izolovaní od všetkého a tak sa dá povedať, že sme pociťovali akýsi zvláštny druh ochrany, ale všetko to bolo len zmyslené. Neboli sme v bezpečí a všetci študenti, profesori, duchovia a každý tvor, žijúci na Rokforte vedel, že finálna bitka, sa odohrá práve na pozemkoch tejto vznesenej školy.

A Harry mal z toho poriadnu depresiu. Už od minulého roka hľadali s riaditeľom všetky viteály a snažili sa prísť na spôsob ako ho zničiť bez toho, že by utrpelo na strate veľa životov.

Keď sme postáli pred dverami riaditeľa, Harry ich bez klopania otvoril a pridržal, aby som mohla prejsť. Vošla som dnu a Dumbledore ako vždy sedel na svojej stoličke za majestátnym stolom a spoza pol mesiačikových okuliarov nás sledoval. Pri ničení jedného viteálu sa zranil a teraz zomieral. Vedela o tom len hŕstka vyvolených a ja som medzi nich patrila. Nie preto, že by ma mal ktovieako rád, ale preto, že som bola najlepšia kamarátka vyvoleného.

„Dobrý deň,“ pozdravila som a Dumbledore mi pozdrav opätoval kývnutím hlavy.

„Sadnite si,“ pokynul nám.

Bez slova sme poslúchli a ja som sa poobzerala. „Kde je Ron?“ otočila som sa na Harryho a ten prekrútil oči.

„Po škole,“ pripomenul mi a ušiel mu malý úškrn.

Ron bol v poslednej dobe viac po škole, ako všetci zvyšní siedmaci dokopy.

„Asi tušíte, prečo som vás zavolal,“ začal teatrálne Dumbledore a pozrel najskôr na mňa a potom na Harryho.

Ani nie, kto sa má vo vás vyznať?

„Ide o to, že sa ku mne dostali veľmi zlé správy. V Dennom Veštcovi o tom nepísali, keďže minister robí aj nemožné aby to ututlal, no dlho sa mu to dariť nebude,“ začal a ja som sa pohodlne usadila, lebo som mala dojem, že toto nebude krátky rozhovor.

„Čo sa stalo?“ pobádal Harry riaditeľa, ktorý sa zapozeral von oknom a pravdepodobne aj zabudol, že sme tu.

To všetko mu spôsobovala tá choroba. Útočila na jeho telo ako ten najhladnejší bazilisk a vysávala z neho všetku energiu.

„Isto viete, že Voldemort už združuje všetkých svojich smrťožrútov, aby mohli zaútočiť a podmaniť si svet. A podľa mojich informácií sa mu celkom dobre darí. Smrťožrúti sa ukrývajú na hrade nášho priateľa pána Malfoya,“ hovoril Dumbledore a Harry si pri zmienke o Malfoyovcoch odfrkol.

Chcela som mu vynadať, ale zakázala som si prejaviť čo i len jednu jedinú emóciu.

„Včera v noci sa mu podarilo vyslobodiť z Azkabanu asi tridsiatich smrťožrútov, ktorých tam po jeho páde zavreli,“ oznámil vecným tónom a ja som od šoku zabudla aj dýchať.

Cítila som, ako sa mi z tváre vytráca aj posledná štipka farby a úpenlivo som si hrýzla spodnú peru, cez ktorú mi už pretiekli drobné kvapky krvi.

„Ach, Merlin,“ zašomral Harry a rukou si prehrabol vlasy.

„Musíme čo najskôr nájsť viteál, mám podozrenie, že je tu na hrade. Diadém Bystrohlavovej, no žiaľ som ho nenašiel a preto ste tu slečna Grangerová,“ obrátil sa na mňa a venoval všetku pozornosť len mne. „Ste dosť inteligentná a bystrá na to, aby ste odhalili spôsob jeho myslenia. Viete, že si myslel, že len on jediný objavil tajomstvá tohto skvostného zámku a preto sa pokúste preniknúť do jeho myšlienok a nájsť ten viteál. Boj sa blíži a my musíme byť pripravení,“ hovoril naliehavo a unavene zároveň.

Pozrela som na Harryho, ktorý v neprirodzenej polohe sedel na stoličke a poťahoval sa za vlasy. Keď si uvedomil, že na neho civiem, zabodol svoj zelený pohľad do môjho hnedého a smutne sa uškrnul.

Oni ho hľadali a hľadali ho takmer rok a odo mňa chcú, aby som ho našla v priebehu pár dní? Ale ako by som to mohla dokázať? Dumbledore je najmocnejší kúzelník všetkých čias a ja som len hlúpa hus, čo sa nechala nachytať rozmaznaným Slizolinčanom.

„Myslíte si, že to zvládnete?“ spýtal sa Dumbledore po chvíli ticha a ja som rozhodne pokrútila hlavou.

„Ale skúsiť to môžem. No nespoliehala by som sa na to!“ odpovedala som a Dumbledore prikývol a povzdychol si.

„Čas sa kráti,“ zašomral a znova sa zapozeral von oblúkovým oknom. „Už môžeme cítiť ten hnusný zápach temnoty, čo nad nami naviera.“

„Môžem ísť?“ otočila som sa na Harryho, lebo som nadobudla dojem, že Dumbledore s otvorenými očami zaspal.

Môj priateľ mi kývol, že áno a ja som vybehla von a snažila sa utriediť si myšlienky. Ak by som mala byť úprimná, v tej chvíli mi bolo jedno, čo Draco s časovratom urobí. Celú moju myseľ pohltilo jedno jediné slovo a prisahám pri Chrabromilovi, že sa mi vysmievalo.

Viteál, viteál, viteál... ale kde ho budem hľadať? Neexistujú žiadne indície a ja som stratená. Nie som taká múdra, ako si Dumbledore myslí. Som hlúpe dievčisko, čo sa schováva za knihy.

Niečo podobné mi raz povedal Draco, akurát že pri tom použil iné slová a ja som vtedy silou mocou nahovárala sama sebe, že nemá pravdu. Ale má.

Jediné v čom som výnimočná je, že mám vynikajúcu pamäť, ale to ešte neznamená, že mám nadpriemerné IQ, ako si niektorí myslia.

Ale nemôžem ich sklamať. Musím urobiť aj nemožné, aby som ten viteál našla a zabezpečila tak aspoň mizivú šancu na výhru.

Nie, že by som neverila, že dobro zvíťazí, ale pred mojimi očami sa odohralo už toľko zla, že to zatienilo všetku nádej, čo vo mne zostala.

A nežijeme predsa v rozprávke.

A nabudúce sa na Vás teší Draco s časovratom. :) Prepáčte mi to naťahovanie, ale túto kapitolu som proste nemohla vynechať.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (04):