OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 9



HP: New Generation - Kapitola 9Potter a Potter a jedna ostrá výmena názorov.

Tak a som tu zas. Ja viem, viem, znova po poriadne dlhej odmlke...

Kapitola má venovanie pre Pioggiu, E.T., Trishu, Mišičku, Ealex a Judys. :D 


 

Kapitola 9

Chodbu naplnilo bolestivé zavytie.

Využila som tej krátkej chvíle jeho nepozornosti a dostala sa mu z dosahu. Potter si bolestivo trel uhryznuté miesto. No, aspoň môžem povedať, že mám pravidelný chrup. Otlačok zubou sa pekne vynímal na opálenej koži a na niektorých miestach sa pomaly začínal plniť krvou.

Na tvári sa mu rozprestrel bolestivý úškrn. Hodil po zranení rýchlim hodnotiacim pohľadom a potom ho zavŕtal do mňa. Nahodila som výraz nevinného šteňaťa. Prečo? Ani sama neviem. V tej chvíli mi to prišlo najmenej nebezpečné. A prečo tu rozprávam o nebezpečenstve? No... asi za to môže ten výraz, ktorým ma chcel na mieste odpraviť na onen svet!

„Mal si ma pustiť,“ nadhodila som pohodovo, ale jeho zlosť sa akurát tak prehĺbila. U Merlina, jeho oči ma fakt išli stiahnuť z kože! V prstoch mi trhalo, ako veľmi som chcela siahnuť po prútiku, ale nejaká inteligentná časť vo mne mi nahovárala, že by to situáciu akurát tak zhoršilo.

Potter sa pohol vpred ale ja som odvážne ostala stáť na mieste.

Toto zvládnem, nahovárala som si v duchu, dokým sa za mnou neozval Alov hlas. Nie, toto nedám!

„James! Daj jej pokoj!“ zavrčal a Potter naňho uprel vražedný pohľad. Bože, Al, to sa aspoň chvíľu nemôžeš tváriť, že neexistuješ?

„Toto nie je tvoja vec, braček,“ zavrčal Potter a stále bol bližšie a bližšie.

„Je! Daj jej pokoj!“ zopakoval a jeho prsty sa mi obtočili okolo zápästia. Neostali tam ale dlho. Trhla som rukou a on sa pustil. Hodila som rýchli pohľad na jeho tvár a dosť ma prekvapilo, že sa tvári tak žalostne dotknuto. Nie. Stop! Jeho pošramotené ego budem riešiť neskôr, teraz tu máme jedného nazúreného kapitána metlobalového družstva!

„Al, nechaj to tak a vypadni, dokým ti skutočne neublíži,“ vyzvala som ho... hm, a asi som ho urazila, ale to mi bolo maximálne jedno. Pre teraz.

„Jack...“ zatiahol zničene, ale ja som sa nedala.

„Vypadni. Jeden nasratý idiot... no to je toho. Nič čo by som už nezažila,“ zapriadla som naoko znudene. Ehm, myslím, že Potter sa práve nasral ešte viac... O ou, toto vážne nevyzerá dobre... ale to by to nebol môj život, keby to dobre vyzeralo, že?

„Počul si, bro, vypadni a nepleť sa do záležitostí dospelých,“ vysmial ho Potter.

„Ty a dospelý? Odkedy?!“ vysmiala som ho. „Si väčšie decko ako drvivá väčšina prvákov!“

„Zato ty si dokonalým príkladom dospelosti!“ zavrčal.

„To som nepovedala,“ zatiahla som neutrálne. Akosi mi nepripadalo moc zdraviu prospešné podpichovať ho viac než je vyložene nutné... ale keď ja si neviem pomôcť! On si o to doslova žiada!

Prestal si trieť zranené miesto a založil si ruky na hrudi. Zatínal päste a hánky mu zbeleli. Ako som povedala. Zúril a prvotriedne. Vykročil vred.  Prekonal tých pár metrov, čo nás delilo a zastavil sa až tesne predo mnou. Aj ja som zlostne zatínala päste. Musela som zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. Neznášala som ten pocit, keď sa na mňa pozerá z vrchu... prečo nemôžem byť vysoká!? Je to nefér, keď nemôžem používať rovnaké zastrašovacie metódy ako on!

Al za mnou sa pohol tiež. Pripadala som si ako medzi mlynskými kameňmi.

Čo chcel Potter robiť, to mi akosi nedochádzalo. Ale keď jeho pohľad zablúdil za mňa, kde sa stretol s bratovým, vedela som, že je niečo príšerne zle. Kapitánova ruka vyletela vpred a zovrela Alov habit a košeľu. Trhol ňou vpred a pár gombíkov opustilo svoje pôvodné miesto.

„Daj jej pokoj! Ona nie je jednou z vás!“ Bolo mi jasné, že tou „jednou z vás“ myslel, že nie som „jednou zo Slizolinčaniek“. Často mi pri našich hádkach vyhadzoval na oči, že sa bavím so „zradcom“ a kašľať na to, že tým zradcom bol jeho vlastný brat. Idiot jeden predpojatý!

Tento krát to bola moja ruka, ktorá sa pohla.  Zovrela Potterovu a pevne potiahla. Jasné, výsledok žiadny, ale ako gesto to bolo viac ako dosť. Jeho oči sa preniesli na mňa. Opätovala som mu pohľad a odhodlane mu zavrčala do tváre.

„On mi pokoj dávať nemusí, Potter! Ale ty daj pokoj jemu!“

„Je to Slizoš!“  zvolal, akoby mi ešte stále nedopínalo s kým sa to bavím.

„Je to môj kamarát!“ štekla som rovnakým tónom a zovretie mojich prstov zosilnelo. Jeho zúrivý pohľad nabral na intenzite.

„Na škole je päťsto deciek a ty si vyberieš zrovna jeho!“ zúril.

„Pravda,“ prikývla som. „Je tu päťsto deciek a ja sa bavím ledva s piatimi a on je jedným z nich. To už o niečom svedčí,“ štekla som. Nikdy som nepatrila k ľudomilom. Vlastne som najradšej, keď mi ľudia dávajú svätý pokoj. Stačí mi hŕstka priateľov, moje sny a ciele. Nič viac k životu nepotrebujem... teda okrem netu, mobilu a iných vymožeností modernej civilizácie, ktoré sú mi na Rokforte odopierané.

„Iba ak o tom, že si  uzavretá čudáčka!“ zavrčal si skôr pre seba ako pre mňa, ale ja som to aj tak počula. Koniec koncov stál hneď vedľa!

„Tak nech som. Ja s tým problém nemám!“ štekla som podráždene a vzápätí dodala: „Pusti ho!“

Pery sa mu skrivili do divokého úškrnu.

„Čo ak nie?“ zatiahol, ale než som stihla odpovedať, slova sa chopil Al.

„Tak ti rozbijem hubu, Jamie!“

No tak, toto nemal robiť. Než som sa stihla nazdať, čo sa deje, Potter ma odstrčil bokom a tí dvaja boli opäť v sebe.

Podarilo sa mi zakopnúť o vlastné nohy a sklátiť sa na zem ako vrece zemiakov. Na moju príšernú smolu som dopadla na zranené rameno. Aj keď už bolo vyliečené, teraz dalo pekne poznať svoj nesúhlas s aktuálnou situáciou. Zavrčala som, keď mi bolesť vystrelila až do krku a zaťala zuby. S tichým funením som sa vyšvihla späť na nohy a pohľad mi padol na dvojicu zápasiacich kreténov. Al nemal šancu. Vždy bol skôr pekný bifloš než zápasník a teraz dostával pekne zabrať. Oproti o takmer hlavu vyššiemu súrodencovi mal minimálne šance. Navyše, Potter mal roky skúseností nazbieraných počas chodbových bitiek so Slizolinčanmi.

No jo, dochádzajú mi nápady. Čo teraz? Moment, mala som vôbec nejaký nápad? Asi ani nie. Takže, opäť improvizácia. Aj keď neochotne, tasila som prútik. Stačili mi dva švihy zápästím a obaja levitovali vzduchom. Obaja vyjavene zajachtali, ale keď si uvedomili, čo sa deje, ich pohľady automaticky vyhľadali moju osobu. Ich reakcie ma neprekvapili. Al mierne sčervenal a začal sa mi  ospravedlňovať, ale zato jeho brat na mňa spustil zástup hrozieb a vyhrážok, čo so mnou spraví, keď sa dostane na zem. Nič som si z nich nerobila. U Merlina, tým že ma premení na ropuchu a zavrie v skleníkoch sa mi vyhrážal už v druháku a doteraz sa mu realizácia akosi nedarí.

„Jasné, Potter. To si už vravel...“ zavolala som ignorantsky a zavírila prútikom vzduch, pričom Potter začal lietať hore dolu.

„Howellová!“ zavil, ale ja som neprestávala. No čo, pri najhoršom dostane morskú chorobu...

Z opačnej strany chodby sa ku nám doniesol zvuk klopkajúcich opätkov. Nie, len ona nie! Zdesene som otočila hlavu a pohľad mi padol na stredne vysokú čiernovlásku s nepríjemnými sivými očami a tmavým - takmer až fialovým – rúžom. Nenávidela som ten odieť skoro tak moc, ako jeho nositeľku.

Prosím, dovoľte mi, aby som vám predstavila váženú a nenávidenú profesorku Minosu Flintovú. Jej koža bola ešte bledšia ako moja, teda len o odtieň tmavšia ako biela a drvivú väčšinu dňa pripomínala jedného z Rokfortských duchov.  Učila elixíry, nenávidela všetkých študentov (s výnimkou Slizolinu) a ako inak, jej psychologický profil sa dokonale zhodoval s požiadavkami na vedúcu najneobľúbenejšej fakulty školy. No jo, táto zákerná mrcha bola hlavou Slizolinu.

Pohotovo som zrušila zaklínadlo a chalani sa zniesli k zemi.  V okamihu obaja vykročili ku mne, akoby som potrebovala ich pomoc. Nepotrebovala. S Flintovou sme sa moc nemuseli, ale nebolo to nič, čo by vyčnievalo z radu. Ona, ako som už spomínala, nemusela nikoho okrem jej vlastnej fakulty.

„Slečna Howellová,“ zapriadla ticho a o to zlovestnejšie, no než stihla dopovedať, z opačnej strany sa ku nám doniesli ďalšie kroky. Vydýchla som si, keď som uvidela známu postavu profesora Longbottoma. Za ním sa ponáhľalo to dievča, čo som poslala po pomoc. Prebehol nás pohľadom a nemo nás varoval, aby sme držali jazyk za zubami.

„Zdravím, Minosa,“ pozdravil slušne.

„Neville,“ odzdravila chabo, ale to si ju už nevšímal. Jeho pozornosť sa obrátil na nás.

„James, Al, vysvetlíte mi prečo ste sa bili?“

Neodpovedali. Obaja sa držali zásady: „Moja sračka, môj problém.“. Výnimočne som súhlasila.

„Jack,“ obrátil sa na mňa a ja som bola zahnaná do kúta. Preto som povedala len:

„Nie som si istá, ja...“ no nedopovedala som. Flintová mi skočila do reči.

„Ale no tak, slečna Howellová, neklamte,“ zahriakla ma. „Keď som prišla, boli ste to vy, kto robil niečo, čo sa nemá,“  bonzla ma, ale čo iné čakať od kráľovnej zdegenerovaných kráv?

„Jack?“ zatiahol Longbottom a ja som po nej hodila mierne nasratým pohľadom. Neznášala som Flintovú a on to vedel. Ale, kto by ju len mal rád?

„Ja, chcela som len...“ ale opäť som nedopovedala. Tento krát Potterovou zásluhou.

„Ona s tým nič nemá!“ bránil ma a môj pohľad hovoril dosť o tom, ako ma to prekvapilo. Pokračoval: „Teda až na to, že sa mieša do vecí do ktorých ju nič,“ zavrčal.

„Jasné a vy by ste si odtrhli hlavy!“ štekla som... hm, alebo skôr by o ňu prišiel len Al?

„A? Stále to nie je tvoja vec!“ zahrmel a opäť ma pálil pohľadom.

„Je!“ štekla som. „Al je môj priateľ!“

„Howellová...“ zavrčal varovne, ale ja som si len odhodlane skrížila ruky a... kruci, to som fakt robiť nemala! Rameno očividne nebolo až natoľko v poriadku ako som si myslela a bolesť sa ozvala znova. Kruci! Tvárou mi prebehol bolestivý úškrn a nikomu z prítomných neušiel. Potterov vyraz sa v momente zmenil z naštvaného na starostlivý. U Merlina ako veľmi som neznášala, keď sa takto tváril!

„Si v poriadku?“ zatiahol Al a ja som sa silácky usmiala, aj keď to bolelo. No tak dobre, nebolelo to až tak moc, ale nepríjemné to bolo dosť.

„Nič... len rameno sa ozýva.“

„Bol som v tom, že už je v poriadku,“ vložil sa do rozhovoru Potter.

„Veď aj je!“ zahovárala som a takmer by sa mi to podarilo zahrať do autu, keby sa neozvala jedna z tých hlupaní, čo celú záležitosť sledovali a nič nespravili.

„Ten pád vyzeral škaredo,“ poznamenala malá bruneta a ja som ju išla zabiť pohľadom.

„Aký pád?“ spýtala sa mužská časť našej malej spoločnosti.

„Žiadny,“ zavrčala som, ale tá krpatá zradkyňa, ktorá zaľúbene hľadela na Ala, s nadšením zvolala:

„Keď ju Potter -  James... odsotil nabok.“

To čo nasledovalo, by v pohode mohli nominovať na Oscara.  Potter zbledol, Al ticho zalapal po dychu a potom sa div nepustil do  brata, keby ho profesor nezadržal.

„Jack, čo sa stalo?“ spýtal sa ma opäť a ja som tú krpatú naivku zabíjala pohľadom. O krok cúvla. Toto sa ešte neskončilo. Prisahám, že ju potom vyhľadám a premením na žabu! Potterov nápad so skleníkmi, kde sa vás všetko snaží zožrať, teraz vyzeral fakt lákavo.

„Nič,“ zopakovala som. „Zakopla som a spadla. Toľká veda,“ vrčala som, ale ani jeden z nich mi neveril.

„Jack, prisahám, ja... nechcel som,“ začal s ospravedlňovaním Potter a ja som si pripadala divne. On a ospravedlňovať sa mi? S tým vesmírom je niečo sakramentsky zle. Je to proti prírode!

„Kušuj, Potter,“ zavrčala som. „Hovorím - zakopla som.“ Radšej so seba spravím idiota neschopné prejsť po rovnej zemi, akoby sa mi mal on ešte raz ospravedlniť. Mám potom pocit, akoby som aj ja musela povedať „Prepáč“ za veci, ktoré som mu spravila, a to skôr peklo zamrzne!

Flintová celé toto divadlo sledovala so zle skrývaným potešením.

„Ale to nevysvetľuje, prečo ste čarovali na chodbe,“ zaútočila a ja som sa k nej otočila s nadmieru nepríjemným pohľadom. Hm, no jej nič nerobil.

„Neviem ako vy, pani profesorka, ale vidieť ich dvoch ako sa mlátia nie je nič pekné. Jeden by si pomyslel, že sa chcú zabiť. Nemala som moc na výber. Buď ich nechať tak, alebo zasiahnuť. Čo by ste si vybrali vy?“ No pozrime sa na to, tak s týmto si nerátala, semetrika jedna! Nebezpečne prižmúrila oči a potom kývla rukou, akoby odháňala dotieravý hmyz. Divné... mne ten hmyz pripomínala ona. Jedna veľká dotieravá mucha, ktorá musí všetkým znepríjemňovať život.

„Dodržiavala by som školský poriadok a ten uvádza, že čarovanie na chodbách je prísne zakázané.“

„Vážne?“ zavrčala som. Začínam byť naštvaná. Ona mi tu bude niečo hovoriť o zákazoch a príkazoch? „A prečo ste teda nič nepovedali Goyleovi, keď...“

„Jack,“ napomenul ma mierne profesor a ja som zmĺkla. Tvrdohlavo som si chcela skrížiť ruky, no rameno sa opäť ozvalo. Ksakru! Ksakru! A ešte raz - ksakru!  „Minosa,“ oslovil ju Longbottom, „Ak dovolíš, rád by som to s nimi prebral ja. Jack a James sú moji študenti a Al...“

Profesorka sa zatvárila, akoby jej práve uleteli všetky včely. Asi nás chcela potrestať osobne, ale keď tu bol náš vedúci, nemohla. No nevzdala sa bez boja.

„To ako potrestáš svojich študentov je tvoja vec, Neville, ale Albus patrí do mojej fakulty,“ povedal ticho, no nekompromisne. Profesor mohol len súhlasiť. Navyše, všetci sme vedeli, že Ala obzvlášť prísne nepotrestá. Bol to jej zlatý chlapček. Vynikajúci metlobalista a syn slávneho Harryho Pottera, ktorý sa dostal do Slizolinu v jednom. Prinajhoršom mu nakáže tréningy metlobalu navyše.

Ani neviem, kedy som sa ocitla v profesorovej pracovni.

Bola to miestnosť plná svetla, vysokých okien a zelene. Všade, na každom kúsku, niečo rástlo. Voňalo to tu po daždi a bylinkách. Po stenách a strope sa tiahli popínavé konáriky Pokojnatky láskodrádovej, z veľkých kvetináčov vyrastali magické odrody tropických paliem a európskych stromčekov. Okolo hláv nám poletovali veľké chumáče zeleno-žltkastých vlákien – Vznášanica Alpínska – a okolo členkou sa nám obtáčali liany  Bougainvillei curiosus. Jedinú nezelenú stenu predstavovala veľká knižnica plná kníh o herbológii.

Sedela som v pohodlnom kresle s drevenými operadlami a Potter sedel len pár centimetrov odo mňa. Profesor prešiel okolo nás a zasadol do vlastného kresla za veľkým stolom – ako inak zaprataným papiermi a knihami, ale hlavne hlinou a rastlinami.

Ťažko si povzdychol a potom sa jeho pohľad zameral na nás. Hlavu naklonil mierne nabok a pokynul nám, aby sme začali. No nikto z nás neprehovoril. Mlčali sme ako ryby. Profesor netrpezlivo odhrnul hromádku hliny bokom a zložil ruky na doske stola.

„Tak? ČO sa tam stalo?“ vyzval nás. „Jack?“ obrátil sa na mňa, ale ja som stále mlčala. Nevedela som, čo hovoriť. Ale... malo zmysel mlčať? Asi ani nie. Už-už som otvárala ústa, že odpoviem, keď v tom sa ozval Potterov hlas.

„Jack za to nemôže,“ povedal, čo ma opäť prekvapilo. Ja som ani na chvíľu nezapochybovala o tom, že všetku vinu hodím naňho. A prečo by aj nie? Veď on si začal!

„A kto teda?“ pokračoval profesor.

„No...“ zatiahol hovorca a hodil po mne krátkym pohľadom. Jeho význam mi vytrvalo unikal. No profesor ho asi pochopil, lebo od Pottera ďalej nechcel, aby pokračoval. Nie, to nie... namiesto toho sa obrátil na mňa.

„Jack, povedz mi, čo si videla.“

Mala som na výber? Ani moc nie, a preto som mu čo najokresanejšie zdelila môj pohľad na vec. Opísala som, ako som dorazila na chodbu, ako som tú holku poslala po pomoc, ako som sa snažila zachrániť Ala a ako sa mi to nepodarilo.

„A ten pád?“ chcel vedieť a ja som na chvíľu zaťala zuby. Bolo mi nepríjemné hovoriť o vlastnej nešikovnosti... aj keď spôsobenej Potterom. Uvoľnila som sa a pokrčila ramenami.

„Zakopla som a padla,“ zhrnula som.

„Jack, vážne som nechcel,“ vložil sa do toho Potter a ja som ho spražila naštvaným pohľadom.

„Tak si sa nemal biť!“ zavrčala som, ale potom ostala ticho. Profesorovi moje vysvetlenie stačilo. Vlastne asi s ním musel byť mimoriadne spokojný, lebo mi za „statočnosť“ udelil desať bodov. Po pár minútach dohovárania ma prepustil. Inokedy by som zato bola vďačná, ale teraz nie. Chcela som vedieť, ako dopadne Potter. Či by ho konečne nemohli vylúčiť, ale také šťastie mať nebudem.

O pár chvíľ sa za mnou zavreli dvere a ja som sa ocitla na prázdnej chodbe. V hlave mi znechutene rezonovali profesorove slová, aby som preventívne navštívila madam O’neillovú. Ale to skôr začnú Slizolinčania rozdávať lízatká, akoby som tak dobrovoľne urobila!

Nie, namiesto nemocničného krídla som si to zamierila k Akromantuliam.

A to som si myslela, že môj deň nemôže byť horší...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 9:

4. E.T.
11.06.2017 [22:27]

Kdypak se dočkáme dalšího dílu, prosím? Jsi super spisovatelka, jen tvojí jedinou chybou je, že nepřidáváš kapitoly tak často, aby to nás závisláky uspokojilo. Emoticon Emoticon Emoticon

3. Mišička
23.05.2017 [14:26]

Emoticon
Aj mne to tak pripadá ako keby chlapci na seba žiarlili Emoticon Možno sú do Jack obi dvaja buchnutí Emoticon Emoticon A to rameno sa mi nepáči stále ju to bolí aj po lektvaroch dúfam že nebude mať ešte nejaké následky to poranenie Emoticon Emoticon

2. Judys
22.05.2017 [9:50]

Jupí!!! Emoticon Emoticon Emoticon Další kapitola je na světě. Moc jsem se na ni těšila. Emoticon
Opravdu by mě ale zajímalo, co za problém mají mezi sebou James s Albem. Takže honem pokračování, prosím. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
20.05.2017 [15:46]

mima33Mám taký dojem, že James na Ala žiarli a očividne k Jack cíti niečo viac - aspoň v tejto kapitole sa mi to tak javilo Emoticon Emoticon

P.S.: Prosím ťa, fakt si zapamätaj, že HerbElógia neexistuje, ale HerbOlógia áno. A taká otázka - učiteľka sa volá Minosa alebo Mimosa? Lebo raz si napísala tak a raz tak - ja som to opravila na Minosu, hádam som trafila Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!