Premrhaná šanca • OurStories.cz ~ naše povídky

Elenina voľba medzi bratmi je jasná. Stefan. Damon odchádza z mesta, no neskôr sa o ňom Elena dozvedá niečo hrozné. Pohrýzol ho vlkodlak a Damon umiera.

07.10.2012 (15:00) • • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 2× • zobrazeno 1133×

„Bré ránko, princeznička," škeril sa Damon rozvalený vedľa mňa.

„Aj tebe. Nemáš vlastnú posteľ?" spýtala som sa uštipačne.

„V tej tvojej mi je lepšie," zazubil sa.

„Aha. Tak to je úžasné, ale toto je moja izba." Len ľahostajne pokrčil plecami.

„Za to, že si si vybrala môjho bračeka, ešte neznamená, že musíš byť nepríjemná," povedal trocha ublížene. Už je to asi mesiac, čo som si vyberala medzi bratmi a moja voľba bol Stefan. Damon sa s tým ako - tak vysporiadal, ale už to nikdy medzi nami nebude také ako predtým.

„Dobre. Prepáč. Chceš raňajky?" spýtala som sa. Ja osobne som bola veľmi hladná.

„Ak mi niečo dobré pripravíš, veľmi rád," uškrnul sa a začal čítať Draculu. Ja som sa len uškrnula a stratila sa v kúpeľni.

Napadlo mi, že si dám ešte sprchu. Damon si na raňajky bude musieť počkať. Vyzliekla som sa a postavila sa pod teplý prúd vody. Niet lepšieho spôsobu ako začať deň, než teplou sprchou. Umyla som sa a potom si len tak sadla. Myšlienky mi výrili hlavou. Najsilnejšia myšlienka bola tá na Damona. Odvtedy, čo bol mojou voľbou Stefan, sa neviem zbaviť pocitu, že Damona milujem predsa len trošičku viac. Nie! Musím sa tejto myšlienky zbaviť. Milujem Stefana!

Konečne som sa postavila a vyšla zo sprchy. Obkrútila som okolo seba osušku a... zistila, že nemám veci! Doparoma! zakliala som v duchu. No čo. Ja som tu doma. Môžem si tu pobehovať len tak v osuške, nie?

Zhlboka som sa nadýchla a vošla do izby. Damon ležal na posteli a čítal Draculu. Keď som vošla odtrhol zrak od knihy a venoval ho mne. Najprv udivený. Prezrel si ma celú od hlavy až po päty. Hneď na to vyčaril svoj typický arogantný úškrn:

„Nová móda?" spýtal sa s úškrnom.

„Mohol by si ísť vonku?"

„Prečo?"

„Lebo sa chcem prezliecť, ty mudrlant," prekrútila som očami.

„Však mne to nevadí," uškrnul sa. Samozrejme, čo som čakala, že povie: „Jasné, Elenka, ako povieš?"

„Damon, von!" zakričala som. S Damonom to ani nehlo. Stále sa uškŕňal váľajúc sa mi v posteli.

„Dobre, dobre. Idem spraviť tie raňajky." A už ho nebolo. S povzdychom som sa dala do prezliekania a hneď na to do kuchyne za Damonom.

„Čo to kuchtíš?" opýtala som sa so záujmom. Damon v kuchyni? To sa nevidí každý deň.

„Len obyčajnú praženicu," usmial sa. Úsmev som mu opätovala.

„Nech sa páči," povedal a s úsmevom predo mňa položil rozvoniavajúcu praženicu.

„Ďakujem. Vyzerá a aj vonia to úžasne," povedala som s úsmevom.

„Bolo to robené s láskou," usmial sa ešte raz. Aj ja som sa zasmiala.

„Čo sa smeješ? Ja neviem byť romantický, ale snažím sa." Uškŕňal sa, ale ja som sa vôbec nesmiala na tom. Znelo to pekne a ani si nevie predstaviť ako ma to potešilo.

„Nesmejem sa na tom. Ide ti to," uškrnula som sa a pokračovala: „Je to vlastne prvýkrát, čo si mi vyznal lásku. Teda priamo do očí," vysvetľovala som popri jedení.

„Načo ti to mám hovoriť, keď to aj tak vždy bol aj bude Stefan. A mimo toho ty si to vždy vedela."

„Damon, povedať to, čo cítiš, nie je zlé. Aspoň by si videl moju reakciu."

„Viem si ju predstaviť a to mi bohato stačí," oznámil mi.

„Damon..."

„Elena, už to nepreberajme. Je to tak ako to je. Ja som s tým zmierený, ty očividne tiež, tak prečo si kaziť krásne ráno." Len som si vzdychla a pustila sa do Damonovej praženice.

„Dobre, tak ja už pôjdem," povedal Damon po tom ako sme sa najedli a umyli riad.

„Nakoniec som aj rada, že si tu bol," usmiala som sa. Úsmev mi opätoval a odišiel.

Damon:

„Kde si bol?" vyzvedal, hneď Stefan.

„Vieš čo, braček, moje aktivity ťa zaujímať nemusia," uškrnul som sa a pobral sa do svojej izby.

Zvalil som sa na posteľ a začal premýšľať. Premýšľal som o Elene. Každým dňom ma ničí viac a viac. Keď som v jej blízkosti, keď sa ma dotkne, keď sa na mňa usmeje. Takto to ďalej ísť nemôže. Nemôžem sa takto týrať. Na nejaký čas musím odísť. Rozmýšľal som nad tým už dlhšie, ale až dnes som sa rozhodol. Odídem z Mystic Falls a nechám Elenu žiť si svoj život bezo mňa.

Postavil som sa a narýchlo sa zbalil. Zišiel som dole schodmi a narazil na Stefana.

„Kam ideš?" opýtal sa, keď ma zbadal s kufrom v ruke.

„Na chvíľku mimo mesta. Asi New York."

„Prečo?"

„A prečo nie?" S týmito slovami som sa vytratil z penziónu. Viem, že na Elenu Gilbertovú tak rýchlo nezabudnem, ale za pokus nič nedám.

Elena:

Stefan mi dnes volal. Vraj niečo dôležité. Bojím sa, že mu Damon povedal o dneskajšom ráne a trocha to prifarbil. No čo už. Čaká ma dosť namáhavé vysvetľovanie. Zobrala som to najdôležitejšie - mobil, kľúče - a vybehla do auta. Nasadla som a o niekoľko minút som už sedela v Salvatorovskej obývačke.

„Tak čo je také dôležité?" spýtala som sa.

„Damon odišiel," vyklopil Stefan narovinu. Zmätene a vydesene zároveň som sa na neho pozrela.

„Čo? Prečo?"

„Neviem. Proste sa zbalil, povedal, že ide do New Yorku a zmizol," pokrčil plecami Stefan.

„No, má na to právo. Nemôžeme mu nič zakazovať," pokrčila som aj ja. Bude mi smutno. Veľmi smutno, ale Damon ma vlastný život a ja ani Stefan nemáme právo mu do neho zasahovať.

O niekoľko mesiacov:

„Bonnie, chápeš, že mám strach?!" spýtala som sa hneď po tom, ako ma spolu s Caroline začali upokojovať, že Damon je v poriadku. Už sú to asi tri mesiace, čo som o ňom nepočula ani slovo. Každý týždeň som mu aspoň raz volala a vždy som vedela čo s ním je, ale teraz? Nič. Mobil má vypnutý a ja som stále nervóznejšia.

„Tak prečo nejdeš za ním?" vyletelo z Caroline. S Bonnie sme sa na seba pozreli. Prečo nám to nenapadlo už skôr?!

„To je skvelý nápad. Ešte, že som z neho nedávno vymánila adresu, kde býva," usmiala som sa víťazoslávne.

„Elena, asi si ma nepochopila. Bol to iba žart," vysvetlila Caroline.

„Pre mňa nie. Kedy ide najbližší let do New Yorku?" opýtala som sa bez srandy.

O niekoľko hodín som už mala zbalené a rezervované miesto v lietadle na zajtra o desiatej ráno.

Letisko v NY:

Pred pár minútami som šťastne pristála v NY. Momentálne čakám na batožinu a hneď na to rýchlo za Damonom. Nemôžem sa dočkať, kedy ho znova po tých troch mesiacoch uvidím. Chýbal mi. Veľmi mi chýbal. Nechcela som si to priznať, ale neviem si predstaviť život bez neho.

Nasadla som na prvý taxík čo som videla a o chvíľu som už stála pred domom, ktorý by mal patriť Damonovi. Nezaoberala som sa klopaním. Proste som vošla. V obývačke ani kuchyni nik nebol. Vybrala som sa teda na poschodie. Našla som ho vyvaleného vo svojej posteli. Zrejme spal. S úsmevom som si sadla vedľa neho a pohladkala ho po hlave.

„Vieš, ako nevinne vyzeráš, keď spíš?" spýtala som sa s úškrnom. Samozrejme som nepredpokladala, že Damon vníma.

„Každý je neviniatko, keď spí," usmial sa stále so zavretými očami.

„Hej! Myslela som si, že spíš." Hodila som po ňom vankúš. Zasmial sa a prevalil sa na mňa. Bola som pod ním a on ma začal štekliť.

„Damon, nie, prestaň! Prosííím," prosila som s rehotom. Naozaj prestal. Hladkal ma po tvári a díval sa mi do očí. Po chvíľke som to už nevydržala a odvrátila pohľad. Keď som sa však otáčala niečo som si všimla.

„Čo je to?" opýtala som sa vydesene a pozrela na Damonovu ruku.

„Nič." Zakryl si to a znervóznel. Bolo to veľké, krvavé a vyzeralo to ako... vlkolačie uhryznutie?

„Damon, čo je to?!" opýtala som sa znova tentoraz naštvane.

„Nič, len obyčajné uhryznutie." Postavil sa (bez toho, aby sa na mňa pozrel) a pobral sa na prízemie. Nasledovala som ho.

„Aké uhryznutie?" opýtala som sa, aj keď som isté podozrenie mala.

„Vlkolačie," priznal a smutne sa mi pozrel do očí. Povzdychla som si a objala ho. Začala som plakať a o chvíľu bol už on ten, kto ma utešoval. Uložili sme sa spolu na posteľ a vychutnávali si posledné chvíle s tým druhým.

Každým dňom to bolo horšie a horšie. Damon začal mať vysoké horúčky a triašku. Jedného dňa som sa prebrala s pocitom, že tento deň bude Damonov posledný.

„Lež pokojne. Donesiem ti raňajky a krv," usmiala som sa a šla do kuchyne. Narýchlo som pripravila chleba s maslom a šla po krv. O chvíľu som už ležala pri Damonovi a snažila sa do neho nahádzať aspoň kúsok ľudského jedla. Damon sa zrazu rozkašľal.

„Damon? Som pri tebe, neboj sa." Znova som sa k nemu pritúlila a rozplakala sa.

„Elena, chcem ti niečo povedať. Viem, že miluješ Stefana, ale ja ťa tiež milujem. Vždy som ťa miloval a vždy aj budem." Po tejto vete mi puklo srdce. Rozplakala som sa ešte viac.

„Ja som ťa tiež vždy milovala, Damon. Vždy si to bol ty, ale uvedomila som si to strašne neskoro. Prepáč mi to."

Pobozkala som ho a Damon v tú chvíľu v mojom náručí umrel. Nikdy viac sa mu nepozriem do tých krásnych očí, nikdy sa ma nedotkne a neusmeje sa na mňa tým svojím pohŕdavým, ale zároveň tak krásnym úsmevom. Už nikdy ma nepobozká. Cítila som sa tak osamelo a zničene. Moje srdce bolo na tisícky kúskov rozlomené a bola som si istá, že už v živote nebudem schopná milovať tak, ako teraz Damona.

Neskôr som každý večer od Damonovej smrti zaspávala s pocitom, že svoju šancu byť šťastná s Damonom som premrhala.

Autor: , v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní