OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » It is just game - Prológ + úvodná kapitola

02.05.2013 (16:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 11× • zobrazeno 1593×

Áno, nakoniec aj Sharon postihla túžba po HP fanfiction - Draco + Hermiona. Ale kto vie, čo z toho vzkrsne?

Girl On Fire - Arshad

Prológ
„Hnev pominie, nenávisť zostane v srdci.“
Rokfort

„Si obyčajný pako, Malfoy,“ zapišťala tým svojim hlasom Grangerová.

Pri pohľade na ňu mi prešiel mráz po chrbte. Dobre som si pamätal čo mi spravila v treťom ročníku. A ja som vtedy ako naivné decko zdrhol. Dnes som taký však nebol. Mal som dosť odvahy, aby som ostal stáť na mieste a rukou hladil svoj prútik v zadnom vrecku riflí. Čakal som na túto príležitosť už od tretieho ročníku.

„A ty si neobyčajná suka,“ odvetil som jej bez toho, aby sa mi triasol hlas – za čo som bol sám na seba hrdý.

Ani som nevedel prečo, ale proste som mal z tejto humusáčky strach. Nikomu som to ale nepriznal. Nemohol som, pretože by ma považovali za strachopuda, čo som ale nebol. Aspoň som sa to snažil všetkým nahovoriť.

Grangerová sa zasmiala. „Kde zmizla humusáčka?“

„Už to vyšlo z módy,“ odpovedal som, „dnes fandíme suke, krave, štetke... a... humusáckej kurve.“

Čo by sa ale stalo, keby sa neozval Weasley? Nahnevane sa postavil pred svoju „lásku“ a začal ma prepichovať svojimi očami, akoby mi práve on mohol ublížiť. Ohrnul som nos.

„No tak, Weasley. Nechaj nás, nech si naše problémy vybavíme sami. Deťom nerád ubližujem. Ale ak ide o to, môžem ťa premeniť na potkana. Už teraz sa na neho dosť podobáš.“

Grangerová odstrčila svojho milenca a vytiahla prútik namierila presne na mňa. Konečne som mal pocit zadosťučinenia. Konečne som mal pocit, že môžem Grangerovú poraziť. Objal som svoj prútik dlaňou, ale nevytasil som ho na ňu. Iba som ho zvieral v ruke.

„Nikdy už nenazvi Rona potkanom,“ zavrčala celá červená od zlosti.

Začalo mi mykať kútikmi úst. Pripadala mi smiešna, keď chránila Weasleyho. Pri jej schopnostiach a ovládaní kúziel mala na viac. Ale ona bola stále slepá. Bolo dosť komické, že najmúdrejší človek z Rokfortu chodí s tým najhlúpejším.

„Weasley,“ usmial som sa na Rona, „si potkan.“

To Grangerovú rozzúrilo. Nahnevane po mne hodila zaklínadlom expelliarmus. Nahol som sa do boku, ale kúzlo sa mi jemne otrelo o ruku. Nevnímal som tú bolesť. Konečne som jej mohol ublížiť – oplatiť jej všetky tie roky.

Vytiahol som zo zadného vrecka prútik a s ladnosťou som po nej hodil zaklínadlo sectumsembra. Zasiahlo presne. Usmial som sa, keď sa jej na tele začali tvoriť rany a ona padla na zem. Čosi zakliala, ale to už pri nej stál Potter a šepkal akési zaklínadlo. Poznal ho od Snapea, ktorý to isté používal na mňa, keď on zaklial mňa.

„Malfoy,“ ozval sa dôverný hlas McGonagallovej.

Usmial som sa na ňu škodoradostným úsmevom. Bolo mi úplne jedno, že sa na mňa mohla škaredo pozrieť. Nemohla nič spraviť, pretože to tu riadila Bellatrix.

Chcel som sa otočiť, ale zrazu ma čosi schladilo na hrudi. Dotkol som sa retiazky, ktorá sa mi zrazu zjavila na hrdle. Dobre som si pamätal, že som si ráno žiadny náhrdelník nebral. Nikdy som si žiadny náhrdelník nebral. Vytiahol som spod trička okrúhle zlaté hodinky a zahľadel sa na písmeno M. Neboli to obyčajné hodinky. Namiesto dvanástich číslic tam boli obrázky. Dvanásť rozdielnych obrázkov. Pomaly som preskúmal každý z nich a potom som sa zvrtol a odišiel.

Celý nesvoj som sa prevrátil na chrbát. Nemohol som spať. Vždy, keď som zavrel oči som videl Grangerovú. Jej pohľad, ktorý mi dával jasne najavo, aký som debil. Lenže ja som debil nebol! Bola to len hlúpa ilúzia na mojich viečkach, ktorá však nechcela zmiznúť.

Posadil som sa a pozrel na hodinky na nočnom stolíku. Vzal som ich do rúk a pozrel na všetky tie kolieska okolo. Boli tam tri kolieska, každé z niečoho iného – jedno zo skla, jedno zo zlata a jedno z plastu. Pomaly som sa dotkol toho zo skla. Jemne som ním otočil a jediná ručička v hodinkách sa pohla. Presunul som ju ku znaku, ktorý mal napodobňovať dvanástku – na slnko.

Všetko okolo mňa akoby odvial vietor. Dvihol som pohľad a rýchlo zo stolíku zhrabol prútik. A zrazu sa všetko akoby rozplynulo a ja som sa ocitol v lese. Všade okolo bola tma.

Poobzeral som sa a pohľad mi padol ku stromu. Ležalo tam nehybné telo a pokojne oddychovalo. Grangerová...

Ako prežiť?
„Osud mieša karty, my hráme.“
MERLOTOVE HRY

„Chceš mi tým povedať,“ zavrešťala Grangerová, „že sme sa len tak z ničoho nič ocitli v Zakázanom lese?!“

Prevrátil som očami. Mal som ju radšej, keď spala. Vtedy bola aspoň ticho a stále neopakovala tú istú otázku.

„Nie sme v Zakázanom lese,“ odpovedal som, „a nemám najmenšie potuchy čo tu robíme. A prečo práve my, tak láskavo drž hubu a premýšľaj!“

„Je to tvoja vina,“ zapišťala.

Vzdychol som a pozrel sa na ňu. Poriadne som si ju premeral od hlavy po päty. Mala na sebe len pyžamo, ktoré pozostávalo z dlhé žltého trička s krátkymi rukávmi a sivými šortkami. Keby nebol humusáčka a keby som bola v Slizoline, tak by sa mi možno aj páčila. Prvýkrát som si všimol jej oči – tmavé a hnedé. Nemala také, ako Pansy. Hermiona v nich mala nevinnosť a múdrosť. Prekvapilo ma, že rozmýšľam nad tým, ako vyzerá.

„Ak si myslíš,“ pišťala ďalej, „že ti na toto naletím tak...“

„Tak čo?! Vykopneš ma von oknom? Pošleš na mňa Weasleyho? Prepáč, ale myslím, že to sa ti tu nepodarí.“

„Dobre,“ konečne súhlasila.

Víťazoslávne som sa usmial a siahol si na hrdlo, kde som mal hodinky. Znovu som sa na ne pozrel. Pamätal som si, že keď som otočil jedným z koliesok, tak sa to stalo. Lenže ktorým? Možno keby som bol otočil správnym a vrátil ho späť, tak by sme sa ocitli znovu na Rokforte.

Prešiel som prste po písmene M. Čo mohlo znamenať?

„Čo to je?“ vyzvedala Grangerová a pristúpila ku mne.

Nahol som hodinky ku nej. Nerád som sa s ňou o ne delil, ale predsa len mala v hlave narvatú celú knižnicu, takže o nich mohla niečo počuť. A možno by aj dokázala povedať, ako sa stadiaľto dostať.

„Merlottove hodinky,“ povedala.

„Čo?!“

„Sú to Merlottove hodinky.“

„A čo to znamená? Len tak sa mi zjavili na hrdle.“

„Neviem. Stránka o nich bola vytrhnutá. Viem len, že ich kedysi na svete bolo veľa, ale po tom, čo dvadsať osem čarodejníkov záhadne zmizlo a časom našli ich telá úplne zmrzačené niekde v Londýne, tak sa ministerstvo rozhodlo, že ich zničí.“

„Chceš mi tým naznačiť, že tu zomrieme?“

„A čo ja viem?!“

„Čo si o nich ešte čítala?“

„Povedala som ti všetko.“

Vzdychol som. Zrazu sa ručička na nich pohla a zastavila sa medzi slnkom a akýmisi štyrmi písmenami Z. Zvraštil som obočie.

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek It is just game - Prológ + úvodná kapitola: