OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... II. / 24. kapitola

26.12.2012 (20:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1544×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Dohody samozrejme treba plniť... Despina, naša nepozorná nadprirodzená bytosť predsa sľúbila anjelovi Iustusovi, že príde k nemu do izby a zjaví sa mu. Anjel už dávno vzal na seba podobu mladého muža s modrými hlbokými očami, tvár a postavu mu darovali bohovia, dlhé blond kučeravé kadere končia na ramenách. Iustus sa usmieva sám pre seba... spomenul si, že vlastne túto podobu si vzal kvôli chorej Elene, chcel ju potešiť aspoň pohľadom na seba. Vtedy sa jej veľmi páčil, doslova ho hltala očami... vtedy, to už je preč... je momentálne zdravá a kdesi s Damonom... snáď.

Despina  sa namrzene presúva do izby, pripláva až k oknu, ešte stále neviditeľná. 

„Zavri dvere, Iustus...“ Žiada neoblomne. Anjel poslúcha, díva sa smerom k oknu, orientuje sa len podľa zvuku, zatiaľ nič a nikoho nevidí. 

„Ďakujem ti, že si tu. Zjav sa mi teda,“ anjel sa mierne usmieva. 

„Som na seba napálená, nemal si ma vidieť, počuť, cítiť... kruci... nepozorná som... blbá handra nad oknom!“ Despina prská hnevom pri okne. 

„Nečerti sa... teda ty si slečna... aj sa predstavíš?“ Iustus sa už baví na jej hneve. 

„Som Despina, poviem ti viac, ale daj mi slovo, že všetko zostane medzi nami.“ 

„Ok, máš ho Despina... hmm, tvoje meno je z latinčiny a znamená bezstarostná... tak to sa podarilo, ja som Iustus a ty určite vieš, význam môjho mena... som spravodlivý, to len na okraj. Už ma nenapínaj, vôbec netuším kto si, ani koho mám očakávať... budeš obrovská, či mini?“ Iustus sa pohodlne posadil, díva sa uvoľnene do okna.

„Iustus, nezáleží predsa na veľkosti, či tvare a vizáži, dôležité je moje ja. Prišla som z Mesačného raja, krajiny vytvorenej za zrkadlom, krajiny, ktorú si pre seba a svoju bezpečnosť stvorili pradávne čarodejnice. Pomáhala im pri tom Daria Salvatore, starodávny predok bratov Salvatore. Prechod do Mesačného raja je na povale penziónu. Áno, správne odhaduješ, Damon a Elena sú tam teraz schovaní, pomáha im Matka Príroda. Toľko teória, teraz sa ti ukážem...“ Despina naschvál tichučko prešla za Iustusa, nech to chlapec nemá všetko rovno na tanieri. Je tesne za ním, mierne sa usmieva. Anjel ju ihneď zacítil ako sa premenila. 

„Chceš sa hrať? Cítim ťa, si za mnou, si drobná, ale máš Silu, ovládaš telepatiu a ešte... ou, máš teda riadnu zbraň... silný elektrický výboj. Nechcel by som ťa nahnevať, priznávam,“ toť celá pravda, ktorú dokázal Iustus vyčítať bez vlastného zraku. Pomaly sa otáča... jeho očiam sa núka pohľad na menšiu mačku, možno zaja, ktorý má na chrbte tri veľké chvostové perá ako vták, veľké uši stroja smerom hore, v polovici sa lámu a padajú dopredu  ako zajovi. Srsť je biela, prebleskuje až do modra. Hlave dominujú sýto fialové oči tvaru mandle, drobná papuľka, nad jedným okom má modro-fialové tetovanie v tvare  vlastného oka. Hlavičku zdobí malá korunka z pestrofarebných pierok. Okolo krku čierna retiazka, ktorá padá cez hruď a končí kdesi vzadu na tele. Mačko-zajo, bielo-modro-fialový, punk–indián. Iustus jej ponúka široký úsmev, nadšený pohľad očí.

„Krása, vitaj Despina... môžem?“ Natiahne ruku k nej a samozrejme ako každý, sa jej túži dotknúť. Despina pokriví papuľku, no nechá sa pohladkať.

Iustus opatrne prechádza prstami kožúškom, ihneď do nej presúva maximum radosti, dobrej nálady a lásky... veď je anjel. Despina pociťuje úľavu, hnev sa vytráca, farby života sa vyjasňujú.

„Och... čarodejník ma dostal na mušku... Iustus, dík, si milý a určite si ma chceš vziať celú k sebe, privinúť na hruď. Mýlim sa?“ Despina nakláňa hlavičku, žmurkla očkom.

„Je to lákavá ponuka, ale odolám,“ prestal ju hladkať, rýchlo vstal, zastavil sa až pri okne.

„Despina, čo tu robíš?“ Začal z ostra anjel.

„Nó... chcela som si tu spraviť drobný prieskum, zoznámiť sa s obyvateľmi, samozrejme nepoznaná,“ Despina klame až sa hory zelenajú.

„Milá moja, klameš a zle. Skús znova... prečo?“ Iustus pozná klamstvo na sto honov.

„Nemôžem ti to... Damon by sa hneval... Iustus, nenúť ma,“ krúti sa Despina, nechce sklamať Damona. Hľadá síce Damiana, temnú stránku Damona, lenže Damon chcel Damiana zatajiť pred všetkými. Despina by rada vyhovela prianiu priateľa a nezrádzala nikomu po kom pátra v penzióne.

„To je vážne... si tu na osobnej misii, asi v záujme Damona, chrániš jeho tajomstvo... beriem, ok. Tak inak. Splnila si už misiu?“ Skúša anjel z inej strany.

„Hmm... nie a som z toho pekne mimo!“ Zasa prská hnevom Despina.

„Môžem ti dajako pomôcť?“

„Nie... to by som ťa musela zasvätiť do detailov a... nie, ďakujem,“ ukončuje koktaním Despina.

„Skúsim z ďalšej strany... môžeš mi ukázať prechod do Mesačného raja? Som anjel, pútnik, či cestovateľ, opustil som Boha na vlastnú päsť i účel, pretože Boh dáva každému slobodnú vôľu. Som vo forme čistej myšlienky, energie a svetla, som takmer neporaziteľný vďaka sile myšlienky, pretože ona je základom všetkej reality... som prieskumník priestoru a času, lietam v paralelných vesmíroch i mimo nich, som konečným vyjadrením slobodnej vôle v inteligentnej bytosti. Toto telo nosím iba kvôli Elene. A napriek tomu ste dokázali predo mnou utajiť silným kúzlom Mesačný raj. Zvedavosť mi nedá pokoj, veľmi rád by som sa tam zatúlal... Tak môžeš mi ukázať Mesačný raj?“ Obšírne jej vysvetlil svoju podstatu i dôvod prečo by rád navštívil tento ním nepoznaný kraj. 

Despina váha, nečakala túto žiadosť a pravdou ostáva, že ešte nikdy nikoho nevzala so sebou do Mesačného raja... vždy len sama von a sama dnu. Ani nevie, či vlastne môže... toto nemá prediskutované s Dariou.

„Váhaš, pomôžem ti... Matka Príroda mi poslala rýchleho posla v podobe čierneho jednorožca UnnaBelly a oznámila mi, že Damon a Elena sú v poriadku. Síce mi nepovedala kde sú, ale mne ako jedinému dovolila nazrieť do jej plánov. Ak vám pomáha Matka Príroda, tak určite nebude proti tomu, aby si mi ukázala Mesačný raj. Porozmýšľaj o tom,“ logické odôvodnenie. Aj Despina s tým súhlasí.

„Ok, tak rýchlo na povalu, ja neviditeľná a ty?“ Domáha sa dajakej jeho neviditeľnej formy.

„Ja sa zmením na čistú formu energie,“ Iustus sa v mihu rozplynul  len citlivé zmysly Despiny varujú pred neznámou energiou v miestnosti.

„Super!“ obaja zahajujú presun pred zrkadlo.

* * * 

Pevné rozhodnutie Stefana. Je načase vyraziť zasa von, pretiahnuť si svaly, vyčistiť hlavu. Vyšiel z izby práve keď sa presúvali popri ňom Despina a Iustus. Stefan zastal, nepríjemný pocit mu zavadil o zmysly, čosi podivné sa okolo neho deje, skôr presúva? Ako rýchlo tento pocit vyvstal, tak rýchlo odznel.

„Ahoj, Stefan, čo tam stojíš ako tvrdé y?“ Delfín Filip si všimol jeho zmätok.

„Čau Filip... no... ja mám zrejme dajaký prerod v tele a zmysloch, asi pre krv reverzných... zmysly mi hlásia nezmysly,“ Stefan sa kyslo zatváril. Opísal v skratke celý proces v sebe.

„Môžu ťa zavádzať a nemusia. Skutočne sa tu dakto mohol presúvať...“ Filip si už dlhšie všíma zvláštne veci v penzióne a nebude ich rozhodne preberať so Stefanom. Pekne si to vyšetrí sám a prediskutuje s Matkou Prírodou.

„Nič to. Ideš von?“ Zmenil tému Filip.

„Musím, Elena sa zasa úspešne vytratila... počítam, že za Damonom. Ja zmiznem von. Nevieš kde je Stella?“ Chcelo to znieť ako nevinná otázka, no Filip počul falošný podtón... hej, aj tu sa čosi zmenilo. Život sa skrátka rúti vpred a vývoj nezastavíš.

„Nájdeš ju na terase, slní sa, naberá energiu, choď aj ty. Si predsa dočasný reverzný upír a potrebuješ slnko.“ Filip sa uklonil, zmizol v kuchyni. 

Stefan podskočil radosťou. Vybieha von, Stella sedí v lehátku, oddáva sa slnečným lúčom. Nikde nikto, Stefan sonduje Silou okolie, sú tu sami. Tichučko sa blíži k Stelle.

„Ty potmehúd... zakrádaš sa k starodávnej reverznej upírke a myslíš si, že ťa neodhalím?“ Žartuje Stella, oči má zavreté a už dávno vie o Stefanovej prítomnosti.

„Som naivka? Som... ahoj, sadnem si k tebe, dovolíš?“ Nečaká na povolenie, sadá si k jej hlave, zamilovane hladí na krásnu tvár upírky.

„Stella, môžem sa ťa dotknúť?“ Stefan šepká, v hlase má prosbu.

„Už zasa Stefan? Čo sme si povedali naposledy v izbe?“ Stella raz nevie ako by zastavila Stefana a neurazila jeho ego.

„Nóó... že mi ešte ponúkneš svoj nádherný krk, môžem sa z teba napiť, môžem si ťa privinúť k sebe, nebudeš sa brániť,“ tíško znie Stefan.

„Počkaj, ty mi teraz rozprávaš svoje sny.“

„Nie, prosím... môžeme ešte dakedy... môžem ťa ešte pobozkať... Stella, si krásna, lákaš ma... dovoľ mi...“ Stefan nie je schopný dokončiť vetu.

Upírka otvorí oči, zadíva sa na Stefana. Je to pekný, urastený chlap, zjazvený po ťažkom popálení pekelným ohňom... ale to je aj Stella. Ach Stefan, ako ťa presvedčiť, či nebude ho presviedčať? Sakra... Elene by sa to asi nepáčilo. Stefan sa síce stal dočasným reverzným upírom, ale upírieho samčeka robiť nemôže... je po ťažkom úraze. Nemôže sa milovať ako človek, táto možnosť sa mu zatiaľ neotvorila prijatím reverznej krvi. To jeho brat Damon... to je iná káva... silný, vitálny, bez zranení, upíri samček jedna radosť. Aj Stella by o tom mohla rozprávať.

Stelluška, uzavri túto kauzu pre seba, ako sa vysporiadaš s citmi Stefana?

„Tak dobre. Vezmi ma na prechádzku lesom, nájdi čistinku. Môžeš sa zo mňa napiť,“ Stella vstáva, čaká na Stefana. Upír je v mihu na nohách, radostný, zamilovaný úsmev cez celú tvár. Odvážil sa objať Stellu, vtisol jej bozk do vlasov a odvádza si ju preč s prísľubom nádherných chvíľ a zážitkov.

Reverzný upír Ericc, brat Stelly vyšiel zo salónu, vidí vzďaľujúcu sa dvojicu o objatí, Stefana ako vrúcne bozkáva jeho sestru. Ericc zarazene zastal, nevie prísť k reči, oči má na vrch hlavy. 

„Divíš sa bratku? Vývoj nezastavíš!“ Ericc vníma hlas, narýchlo ho nevie priradiť... ale pozná ho, teda ju... Udivene sa otočí za hlasom na druhej strane. Spoza stromov sa hrdo týči mohutná postava čierneho jednorožca. Hriva, chvost i manžety nad kopytami svietia bielo-striebornou farbou.

„UnnaBella!“ Vydýchne Ericc.

„Ahoj, bratku. Som to ja. Máš pre mňa pár chvíľ?“ UnnaBella potriasla hlavou, zahrabala nohou.

„Samozrejme. Môžem k tebe bližšie?“ Užasnutý Ericc aj zabudol na Stefana so Stellou.

„Čakám ťa.“ Upír sa blíži, pozná UnnaBellu, vie že je divoká a videl už ako na nej sedel anjel Iustus. Vyrazili spolu tryskom cez les. Vtedy si Ericc želal skúsiť takúto jazdu.

„Presne preto som tu Ericc. Viem o tvojom sne. Chceš si so mnou zajazdiť?“

„A kto by nechcel UnnaBella! Môžem sa ťa dotknúť?“ Neisto sa blíži k nej. Jednorožec pokýva hlavou na znak súhlasu. Ericc posmelený prechádza rukou po uhľovo čiernej srsti, mohutná hriva je poddajná, ale pevná. UnnaBella podsúva Ericcovi maximálny pocit šťastia, dodáva odvahu k jazde.

„Tak?“

„Mám prosbu UnnaBella. Môžeme precválať okolo Stefana i Stelly? Rád by som obom naznačil, že o nich viem,“ sarkasticky sa pousmial Ericc.

„Samozrejme. No keď nechceš vidieť detaily, nemali by sme...“ UnnaBella nedokončila schválne vetu.

„Rád si pozriem detaily vystrájania mojej sestry... nepáči sa mi smer, ktorým sa dala!“

Ericc sa pevne chytil hrivy, vyšvihol sa na čierneho jednorožca a UnnaBella nabrala smer dvojica Stefan, Stella. Vyrútila sa ako tornádo, letia spolu s Ericcom lesom, stromy len tak mihajú okolo nich. Stella sedí na lúčke, Stefan je prisatý na jej krk, kŕmi sa, tuho objíma Stellu, naplno si užíva moment zamilovanosti, naplnenia i vyvrcholenie.

Dunenie lesom vyruší oboch upírov na lúčke, čakajú vysvetlenie kto sa rúti k nim. Ericc precválal okolo, zakričal: „Stella, máš rozum?“  Bol to len okamih a už sa UnnaBella s Ericcom stratili, les sa za nimi zatvára. 

◊ ● ◊ 

Navrhujem nazrieť do podsvetia za Smrťou Bibianou a Damianom. Naposledy sme ich videli, keď Damian, temná stránka Damona prosil Bib o urýchlený presun preč z penziónu. Bib sa podvolila a v domnení, že si odvádza preč Damona vytratili sa ticho lesom.

Damian, temná stránka Damona, tajne miloval Smrťku už dávno a teraz sa mu splnil sen. Je s ňou, môže jej robiť spoločnosť, nevadí mu podsvetie... vlastne je mu to úplne jedno, kde je... podstatná je Bib. Ak je s ňou, tak aj na konci sveta. Má pred sebou jednu nepríjemnú úlohu... mal by oznámiť Bib, kto je, čo je, čím je a popravde, Damian sa dosť obáva reakcie Smrťky.

Odkladá toto svoje odhalenie už od príchodu do podsvetia. Užíva si náruč Bib, jej plnú náklonnosť, lásku, sám jej lásku vracia. Ich milostný život je ok. Teraz by to mal pokaziť svojim odhalením? Sakra... zajtra jej to povie... nie, zajtra... budúci týždeň, nie. Uvidíme podľa situácie, žiadne termíny!

„Damon, čo si taký zamyslený, miláčik?“ Bib sa vrátila, Damian si ju nevšimol, taký je zabraný do starostí. Strhol sa: „Prepáč, zlatíčko... poď ku mne, chýbala si mi.“ Vystiera k nej ruky, zahovára.

„Aj ty si mi chýbal, hoci som bola preč iba moment. Tak?“ Bib mu vplávala do náruče, díva sa mu priamo do očí.

„Áno?“ Damian nie je schopný ísť s pravdou von.

„Takto sa ďaleko nedostaneme, Damon. Pravdu, čo sa deje? Vidím to už pár chvíľ a slušne čakám...“ Smrťka je mierne podráždená.

„Sám tomu nerozumiem a chcel som s tebou dať reč už skôr. Som tu taký... neistý? Nie, to nie je správne slovo... tápavý, rozpačitý, vratký, váhavý...“ Samé synonymá a Damian len naťahuje čas. Toto by mohla byť správna cesta ako Smrťke naznačiť neistotu v ňom.

„Počkaj, miláčik, si neistý zo mňa, či podsvetia?“ Jednoznačnejšie sa spýtať nedalo. 

„Nie, nie z teba! To rozhodne nie! Teba milujem celou svojou dušou, dal by som za teba život, dýchal by som za teba... Bibiana, ani si nevieš predstaviť ako ťa milujem,“ Damian jej pobozkal ruku, kľakol si pred ňou, potrebuje schovať oči. Smrťka sa nechala tento krát oklamať a necháva sa hýčkať jeho vyznaním a gestom s pokľakom.

„Damon, vstaň, prosím... ak tu nie si spokojný, môžeme skúsiť inú časť podsvetia. Mám tu rôzne možnosti. Odľahlo mi, že ja nie som príčinou tvojej neistoty. Vieš... mám aj ja drobné výčitky svedomia... vzala som ťa sem nie podľa pravidiel... len s tvojim súhlasom a je to tak trošku na hrane. Musím ťa skrývať, nie pred ostatnými obyvateľmi podsvetia, tí sú mi všetci podriadení. Skrývam ťa pred Matkou Prírodou... tej by to mohlo sakra vadiť.

Vidíš miláčik, obaja sme trošku mimo. Ale to len preto, že si chceme chrániť našu nekonečnú lásku,“ Bib vzplanula novým citom a ťahá Damiana do vnútra. Tam si obaja budú dlhé chvíľky dokazovať svoju oddanosť. Telesná láska dostáva zelenú a Damian sa musí snažiť na dvesto percent, aby odvrátil podozrenie a oddialil blížiace sa odhalenie a možnú katastrofu. No teraz... teraz Damian pracuj, miluj a nerob hanbu Damonovi. 

◊ ● ◊ 

Rýchly presun Despiny a anjela Iustusa na povalu penziónu sa zdaril. Zastavili sa pred starým zrkadlom, Despina už je zasa viditeľná, anjel vzal na seba podobu mladého blond muža s modrými očami. Iustus sa zbadal v zrkadle, zostal stáť, bezmyšlienkovite a automaticky vzal Despinu do rúk, íska jej kožúštek, hľadí stále na seba... nie, hľadí cez seba, kamsi do ďaleka. Despina slušne čaká, nechce ho rušiť v myšlienkach, ale ani si ich neprečíta, pretože Iustus si chráni myseľ múrom. Trvá to hodnú chvíľku, Despina sa pomrví v dlani, zacingá retiazkou. Iustus sa hneď vracia k nej do reality.

„Môžem sa aj ja dozvedieť, kde si sa túlal?“ Nedá to zvedavej Desp.

„Ale isto... stojíme tu a ja cítim zlú energiu, hoci si mi tvrdila, že Mesačný raj je skutočný raj bez zlých vecí. Poďme dnu...“ Iustus skúsil prejsť rukou cez sklo v zrkadle a bez problémov sa tam dostal. Neváha teda, rázne vykročí cez sklo s Despinou v náručí. Na druhej strane mu to nedá a skúsi prestrčiť ruku cez zrkadlo smerom do penziónu... a čuduj sa svete, ono to ide.

Despina až podskočila.

„Niečo je zle, Iustus! Ihneď za Dariou!“ Zavelila Despina a letí za prastarou čarodejnicou s anjelom Iustusom v pätách. Už zďaleka ich vidí Daria, cíti nervozitu Despiny a novú energiu príchodzieho. 

„Daria, dobrý deň! Je porušené zaklínadlo v zrkadle, dá sa prejsť oboma smermi! Daria, musíme to okamžite napraviť! A prepáčte, zoznámim vás... Daria Salvatore starodávna čarodejnica a anjel Iustus pútnik a cestovateľ vesmírom... vážení zvyšok potom, musíme uzavrieť zrkadlo. Iustus počkaj tu!“ Despina všetko rozhodla, Iustus zostáva pred domom Darie a oni dve sa ponáhľajú napraviť chybu.

Damon a Elena ležia v dome Darie, oddychujú. Damon sonduje okolie a prekvapene našiel Iustusa. Vyskočil na rovné nohy, beží mu v ústrety.

„Iustus... bože, ako rád ťa vidím,“ Damon sa prirútil až k nemu, objal ho a drží v náruči. Anjel je troška zarazený, no necháva priateľa, nech si užije objatie.

„Damon, som potešený. Už som počul od Despiny o tvojom úkryte, no poviem ti, bola tvrdý oriešok kým som ju presvedčil, že môžem prísť sem. Stala sa tu nehoda ako počúvam... majú odkryté zrkadlo a dá sa prejsť oboma smermi.“

„Tak sa sem ten hajzel dostal!“ Damon to už konečne chápe a rýchlo Iustusa zasvätil do nedávneho napadnutia... krvilačný poltergeist Spyridon ťažko zranil Elenu.

„Všetko jasne zapadá do seba... ja som cítil negatívnu energiu pri vstupe sem do Mesačného raja. No... myslím, že je ešte tu... a keď teraz Despina s Dariou uzavrú zrkadlo, ani sa preč nedostane. Môžem za Elenou?“ Pragmatický anjel chce vidieť maróda. Obaja vchádzajú dnu, Elena hľadí do stropu, je bez nálady. 

„Chrobáčik môj, zasa ťa vidím vylihovať?“ Položartom Iustus oslovil Elenu.

V mihu otočila hlavu, vyvalila oči, šťastný úsmev na celej tvári. Vyskočila z postele, ale k Iustusovi sa už nedostala. Zamotala sa jej hlava a padá k zemi v mrákotách. Damon aj Iustus po nej skočili, zachytili ju nad zemou, zasa uložili do postele.

„Hej! Toto už nechcem viac vidieť! Skáčeš, hoci vieš, že nemáš dostatok krvi! Sakra Elena používaj niekedy aj hlavu, nie len srdce plné emócií!“ Kričí Damon plný strachu o jej zdravie.

„Prepáč, Iustus, to je des s ním... stráži ma ako ostriež,“ Elena sa hnevá na oko.

„Poď ku mne Iustus! Poď si ku mne ľahnúť a Damona pošleme preč, je na mňa zlý,“ žartuje dievča. Iustus si pýta očami povolenie od upíra, Damon len rozhodí rukami, akože ja tu zjavne nerozkazujem a musíš sa podriadiť Elene. 

„Na čo čakáš? Prosím, si taký nádherný... ukáž sa mi... mladý muž, blond kučeravé vlasy až po plecia, poď mi ukázať tie oči!“ Kričí Elena z postele, naťahuje ruky. Iustus si prisadne k nej na okraj postele, láskavo na ňu hľadí. Elena sa zadíva do anjelskej tváre, vezme mu ruku do svojich, priloží  si ju k tvári a začne plakať.

„Ach, Iustus, spomenula som si ako sme všetci traja boli v obývačke na vrcholku borovice u lesného ducha Alexa. Lenže ten je už mŕtvy... Iustus, bolí ma srdce, samé zlé veci ma stretávajú... ja už chcem vystúpiť... prečo som sa dala tebou presvedčiť a vrátila som sa do života?“ Elena sa zadúša plačom, odvráti sa od oboch chlapov.

Má dosť všetkých nadprirodzených, chce byť obyčajné dievča, mať obyčajných priateľov, rodinu... Anjel Iustus cíti jej bolesť, nemohúcnosť, strach a beznádej. Damon mu naznačuje nech niečo robí, nech si k nej ľahne... čokoľvek, len nech ju nenechá plakať. Upírovi trnie srdce strachom o Elenou. Zasa sa dostala do tohto stavu zúfalstva, už to raz zažili, vtedy ju museli ovplyvniť a uspať na 48 hodín. Možno by teraz pomohlo to isté. Posúva túto myšlienku anjelovi a čaká ako sa rozhodne. 

Iustus si líha k Elene, berie si ju do náručia, tuho objíma.

„Chrobáčik, toto sme si už raz vysvetlili. Si silná, si bojovník a ja ťa mám rád. Sama si uznala na vrcholku borovice, že život je nádherný a stojí za to prežiť ho naplno. Máme momentálne spoločnú drobnú krízu, lenže ja som pri tebe, máš tu svojho rytiera, Stefan ťa miluje. Sme všetci spojení a my zvíťazíme... Elena, myslím to vážne, ukáž mi oči,“ Iustus rozpráva tichým monotónnym hlasom, čaká na pohľad dievčaťa a len čo sa im stretnú oči pokračuje.

„Ľúbim ťa Elena, si môj blížny, mám ťa vo svojom srdci a teraz si pospíš a v spánku načerpáš veľa sily. Spinkaj moja sladká. Som pri tebe a budem ťa strážiť, budem tvoj anjel strážny...“ Iustus sa díva do jej očí, naplno ju ovplyvňuje, núti ju do hlbokého spánku. 

Elena zavrela oči, zviezla sa mu v náruči, ochabla. Anjel ju jemne uložil, zakryl a pokynul Damonovi, ktorý sa na všetko díval, aby šli spolu von. 

„Damon, ako vravím, cítim tu negatívnu energiu, krvilačný poltergeist je v Mesačnom raji. Budeme ho musieť dajako spacifikovať. Vyznáš sa tu už trošku?“ Pragmatický anjel sa chystá na boj, či likvidáciu Spyridona.

„Pár krát som si tu bezhlavo zabehal, no že by som sa vyznal... to nie.“

„A ďalšia vec. Sme tu len dvaja, na boj to nestačí a nezabúdaj, že dakto musí strážiť Elenu pokiaľ bude spať. Čo si matne spomínam... poltergeist potrebuje na prežitie ľudský strach a hnev, možno krv. Väčšinou to bývajú vysoko inteligentní jedinci, sú si vedomí svojej sily. Typoval by som ho na nehmotného démona. Zjavuje sa vizuálne i sluchovo, možno je taký silný, že dokáže fyzicky pohnúť vecami...“ Nahlas uvažuje Iustus a loví v pamäti.

„To áno, veď zlomil obrovský konár a zavalil s ním Elenu. Hajzel!“ Damonom zasa lomcuje hnev. 

„A práve preto musíme povolať posily z penziónu. Rád by som tu mal delfína Filipa, nesmrteľnú Eunicu, reverzného Ericca. Na druhej strane je v penzióne stále zraniteľný a na rane Démonovi, Stefan. Necháme mu na ochranu dráčika Damonka, reverznú Stellu, môže sa pridať aj Bonnie. Čo povieš?“ Iustus obrátil modré oči na Damona. Upír sa díva do tých hlbokých očí, uvedomuje si silu osobnosti Iustusa, jeho nekonečnú pokoru, porozumenie a lásku, ktorú kedysi videl v Matke Prírode, cíti sa povolaný pomáhať a tak zaplaší nechuť bojovať, strach a nevyrovnanosť.

„Ok. Iustus tvoj pohľad velí, radí, objasňuje a nepozná slovko nie. Súhlasím, bude ako si povedal,“ Damon sa jemne poklonil, vzdal úctu Matke Prírode, ktorá práve prehovorila k Damonovi prostredníctvom anjela.

„Ďakujem za pochopenie... a spomínaš si ešte na dávny čas, kedy sme sa my dvaja stretli prvý raz?“ Iustus nečakane odbočil od témy.

Damon sa zamyslel.

„Jasné, ha... vtedy som mal namále... 

Milí čitatelia, pozývam Vás do ďalších častí príbehu o Damonovi, Elene a nekonečných bojoch o prežitie. Prizveme aj lásku i nenávisť, pýchu, žiarlivosť... nudu nemilosrdne vyženieme hlavným vchodom!

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... II. / 24. kapitola: