OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... - 21. kapitola

28.06.2012 (17:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1338×

Dvadsiata prvá kapitola poškádli city a fantáziu čitateľov... 

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú v Zhrnutí od Ivetki.

Záchrana Damonovho života je sakra dôvod, pre ktorý sa dal ovplyvniť Stefan a už sprevádza Smrťku Bibianu tmavým lesom, netušiac kam. Bib je ako odtrhnutá z reťaze, smeje sa freneticky, koketuje, poskakuje, celá excitovaná zo Stefana. Vedie si ho ako psíka a už plánuje pikantné dobrodružstvo.

Delfín Filip sľúbil dohľad a ochranu Stefanovi, tichúčko sa presúva lesom v bezpečnej vzdialenosti, Silou skenuje široké okolie.

Bib vzala upíra na nočnú lúčku, zriadila si tu minibar, provizórne lôžko. Nechala chvíľku stáť Stefana na okraji lesa, sama vybehla na krátku kontrolu, spokojná sa vracia, zbožne vystiera ruky ku Stefanovi.

Nočná koruna stromu nad Stefanom zašušťala, tmavý tieň bleskovo schytil upíra, vytiahol ho do koruny stromu a nastalo úplné ticho.

Šokovaná Bib je primrazená, neskoro vybieha na pomoc Stefanovi, kričí, volá ho, okolo je len tichý les a jej ozvena. Šok strieda úžas, hnev. Bib sa rúti späť do penziónu, rozhodnutá vypátrať vinníka a potrestať aspoň ďalších dvoch za jej spackanú noc. 

* * *

Priestor povaly je osvetlený len jednou sviečkou, postava dievčiny sedí v kúte, kolená pritiahnuté k sebe. Elena v ponurom svetle sleduje tiene poskakujúce okolo, nechápe prečo ju sem poslal Filip a nepáči sa jej to. Cíti sa odstrčená od diania dolu, bojí sa vysielať myšlienky Damonovi, veď v penzióne je to samí telepat. Obzerá si hory krabíc, drcla do najbližšej, tá sa prevrhla a vysypala obsah na Elenu. Vianočné ozdoby sa rozkotúľali, poprášili Elenu zlatými trblietkami; tmavomodrá so zlatým anjelom jej pripomenula prvé Vianoce so Stefanom...

* * *

... Celé poobedie strávili v lese, stavali snehuliaka.

„Ostaneš u nás večer, pripravím ti dajakú dobrôtku, rozsvietime stromček a možno tam nájdeš aj darček...“

„Nie, Stefan, žiadne darčeky nechcem a ani nebudem rozdávať, tieto Vianoce sú pre mňa najsmutnejšie v živote, prvé bez rodičov. Ostanem, ale bez darčekov!“ Dôrazne zanôtila.

„Ok, ty si šéf, dostaneš ho inokedy, ja si už nájdem termín aj dôvod,“ podriadil sa Stefan a vracali sa.

„Kde je Damon? Príde domov?“ Obava sa derie do duše Eleny.

„Netuším, vychytí sa a je preč, objaví sa kedy chce. Slobodná duša, ale neboj, budem s tebou, nič sa nestane.“

Večer plynul v pohode, darčeky sa nerozdávali, Elena relaxuje v Stefanovom náručí.

„Dám si ešte čaj, chceš aj ty?“ Deva vstáva, Stefan podriemkáva v salóne.

Elena sa motá po kuchyni, spraví si čaj a akýsi nezvyčajný pocit a sila  ju ťahá hore do Damonovej izby. Dobrovoľne sem nikdy nechce chodiť, ale teraz ide.

Stojí medzi dverami, rozsvietila iba malú lampu, obzerá veľkú posteľ, obrovskú knižnicu, tá ju zaujala. Hladká chrbty kníh, oči skáču po texte, prišla až k oknu, sadla si na širokú parapetu, schúlila do rohu okna, čelo pritlačené na sklo. Pred očami jej tancujú obrázky minulých Vianoc v kruhu rodiny. Smútok halí hlavu, bolesť zovrie srdce, Elena plače, slzy ako hrach padajú do lona.

Vyrušil ju tichý šuchot, ani sa neobzrie a vie, že je to Damon. Ale dnes ju nevystrašil, dal o sebe vedieť včas.

„Prečo tá ohľaduplnosť, Damon? Mal si sa zjaviť tesne pri mne a poriadne ma vyľakať,“ prerývane, cez slzy súka slová.

„Nechcel som ťa strašiť, si smútok sám, zlomená duša. Môžem ísť bližšie, nechcem ti ublížiť.“

„Damon, bojím sa ťa, si nevyspytateľný a teraz, keď žiadaš povolenie o priblíženie, sa bojím ešte viac. Čo chceš? A prepáč, že som tu, ja neviem prečo som sem prišla, niečo ma ťahalo...“

„Ja, volal som ťa. Tak môžem k tebe, prosím? Buď bez obáv,“ Damon vkladá do prosby podriadený tón.

Elena stále otočená tvárou von, prikývne. Damon kráča tíško, zastaví pri nej, pohladí vlasy, vezme jej ruku a vloží do nej malú krabičku.

„Budem rád, ak ťa trošku poteším, princezná,“ šepká upír. Elena je v pomykove.

„Ale ja... nemôžem... vieš tieto Vianoce sú... nie, vezmi si to späť, Damon,“ podáva mu krabičku a začína usedavo plakať.

Damon si sadne oproti nej, objíme ju, pritiahne k sebe, tíši ako malé dieťa, pohládza vlasy, jemne sa s ňou hojdá.

„Vtáčatko, neplač, prosím, trhá mi to srdce. Tíško, spolu to zvládneme, povedz mi, máš dajaký sen, akýkoľvek, splním ti ho.“

„Mám, ale to nedokáže nikto, ani ty. Nevrátiš mi rodinu, ani nevrátiš čas... mohol by si ma prestať strašiť... vezmi si späť krabičku... a poď ku mne bližšie a drž ma pevne, potrebujem silno objať, Damon,“ Elena už nevládze plakať, bolí ju hrdlo.

Upír si ju posadil bokom na seba, schoval celú do náručia.

„Čas nevrátim, ani rodinu, krabička je tvoja, objímam ťa ako len vládzem a strašenie si ešte rozmyslím, princezná,“ Damonove pery pritisnuté k jej uchu šepkajú, bozkávajú, ruky tíšia.

„Čo je vo vnútri, Damon?“

„Otvor a uvidíš.“ Elena sa načiahla za krabičkou, váha, díva sa do tmavých očí. Sú prekrásne.

„Bože, Damon, čo ty si za hračku prírody, si tak krásny, až vyrážaš dych, tak zlý, arogantný, naháňaš strach a teraz mi tu robíš pestúnku. Prečo? Môj strach zasa prichádza, desíš ma!“ Vystrašene šepká žieňa, trasie sa v pevnom objatí upíra.

„Nie, vtáčatko, tebe nikdy neublížim, prisahám, teba ľúbim, Elena,“ oddaný pohľad potvrdzuje slová.

„Damon, ty ľúbiš iba seba, priznaj si to.“ Bojazlivo protirečí.

„Otvor krabičku, prosím.“ 

Elena sa napokon odvážila. Na poduštičke je pripnutá malá brošňa v tvare korunky princeznej, vykladaná bielymi a ružovými kamienkami.

„Ach, Damon, to nemôžem prijať, veď to sú snáď diamanty... nie, vezmi si...“

„Elena, sú to diamanty, ale pre mňa je to len brúsený uhlík, nič viac. Myslím, že je to vkusné a budem rád, ak si korunku necháš. Si moja princezná, nezabúdaj... ľúbim ťa, Elena,“ rozochvene vkladá slová do jej vlasov.

„Ale, Damon, ja mám Stefana, jeho ľúbim, nemô...“

„Ja viem, že ho ľúbiš, nežiadam aby si ho vyhodila zo srdca. Jednoducho som ti dal korunku a nechaj si ju.“

Elene sa brošňa nesmierne páči, bojuje sama so sebou: nesmiem si ju nechať, čo mi povie Stefan, ale kto mu povie, že mi to dal Damon? Ak si ju nechám, aj tak ju nebudem môcť nosiť... tááák bude v krabičke na potešenie oka.

Upír sa začal tíško smiať, číta Elene myšlienky a baví sa.  

„Damon, to nebude len tak, že? Čo chceš za korunku?“ Prišli prvé pochybnosti.

„Fíha, to si ma zaskočila, takto som sa na vec nepozeral. Dobre, chcééém... hmm... aby si ma aj ty mala rada,“ pery vykreslili očarujúci úsmev.

„Damon!“

„Ok, ok,  tááák... jeden vianočný bozk,“ pokus o druhý neodolateľný úsmev. 

Elena je nerozhodná, rada by skúsila tie zvodné pery, ale čo Stefan... Dievča nič nevraví, len sa díva na pery upíra, ruka sa bojazlivo dvíha, prstom prechádza po perách.

Damon je milo prekvapený, drží, užíva si dotyk Eleny, sám je zvedavý, ako skončí táto šaráda.

Elena strnulo pozerá na pery, stále po nich prstom prechádza, nakláňa sa, jemnúčko sa dotkne jednej strany pier, druhú skúma prstom. Damon priviera oči, čaká.

„Máš čarovné pery, ale bojím sa ťa, Damon, ublížiš mi,“ vystrašene šepká Elena.

„Neublížim, ver mi, nikdy. Si moja láska, dám za teba aj život, vtáčatko,“ Damon sa sám zvoľna nakláňa k Elene, dotýka sa jej pier zľahka, nechce ju vystrašiť. Elena drží, plná strachu, neodpovedá na bozk, oči vydesene žmurkajú.

„Prečo sa ma tak bojíš, Elena? Vravím ti pravdu a ty si strachom celá stŕpnutá,“ nechápe.

„Ja neviem, naháňaš mi hrôzu, si temný... a ďakujem za korunku, ja už musím...“ Dvíha sa dievča a peláši preč...

S Damonom, Elenou a zvyšnými postavami sa stretneme v ďalších častiach poviedky. Prijmite moje pozvanie, nuda má vstup prísne zakázaný!

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... - 21. kapitola: