Bosska - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Rave sa má stať mafiánkou napriek svojej vôli. Nie je z toho nadšená, ale jej otec ju všemožne podporuje. No ona má na to svoj názor, kvôli tomu, čo sa kedysi stalo... Čo je dôvodom jej nenávisti voči mafii? To sa dozviete tu... (Je to taká kratšia kapitolka, ostatné sú dlhšie... FF - Katekyo Hitman Reborn! Ehm, a ešte... Rating - 15+... Teda prológ nie je taký hrozný, ani zopár nasledujúcich kapitol, ale pre budúcnosť...

06.09.2011 (13:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1114×

Prológ - Tri prasiatka, alebo skôr prasa a jeho kumpáni.

Prvýkrát som sa stretla s mafiánmi, keď som mala sedemnásť. Toto stretnutie sa rozhodne nedá označiť za príjemné a vtedy by som určite netvrdila, že by som sa k nim mohla niekedy pridať. No, radšej to opíšem.

Odmalička som bola tak trochu problémové dieťa, ak sa to tak dá nazvať. Kamarátila som sa s chlapcami, čiže som sa často bila. Dlhé bakule boli moje meče a vodné... pištole. A moja bojová povaha sa nikdy nezmenila. Keď som trošku podrástla, našla som si brigádu v zmrzlinárni, aby som si zarobila. Totiž, chodila som na karate a šerm, a keďže som bývala len s mamou, ktorá to rozhodne nepodporovala, nemal mi to kto platiť, a tak som po víkendoch naberala zmrzlinu. No a to karate so šermom asi využijem, nanešťastie. Aj keď veľmi som sa neosvedčila (zatiaľ).

Keď som mala tých spomínaných sedemnásť, získali sme s kamarátkou Amaiou čierny pás, čo sme predsa museli osláviť. No oslava nevyšla podľa predstáv. Išli sme do malého podniku na konci mesta, kam sme chodievali každý piatok. Bolo to tam útulné, obsluha príjemná a hlavne rýchla.

No keď sme v ten deň vošli dnu, skoro nám prišlo zle z toho cigaretového dymu, čo sa na nás vyvalil. V tom opare som si nevidela pomaly ani na špičku nosa, a tak sme s Amaiou vyrazili k stolu v rohu miestnosti. My sme tam sedávali vždy a ešte sa nestalo, aby si tam sadol niekto iný. Bola to známa cesta, nepotrebovali sme vidieť (Dobre, možno preháňam, ale toho dymu tam bolo naozaj veľa a vidieť bolo ťažko. Vlastne sa čudujem, prečo ich nevyhodili...).

No, a keď sme teda prišli k tomu stolu, skoro sme spadli na zadok, pretože tam niekto sedel! A hádajte, odkiaľ sa šíril ten dym?! Samozrejme, že odtiaľ. Od troch chlapov oblečených vo vyšúchaných, ale stále elegantných oblekoch. Najchudšiemu a asi aj najmladšiemu z nich (bolo to zvláštne, ale vyzeral tak na osemnásť, maximálne dvadsať rokov) prechádzala cez celú tvár hlboká jazva. Ďalší mal síce šedivé vlasy, no v tvári starý nebol. Ale ruka, v ktorej držal horiacu cigaru ho prezradila, bola zvráskavená a pokrytá žltými fľakmi. Tretí chlap bol veľmi tučný a jeho prasacie očká boli vodnaté a v pomere s proporciami červenej, spotenej tváre až príliš malé. Starostlivo vyfukoval kolieska dymu.

S Amaiou sme sa na seba pozreli a už sme si chceli sadnúť inam, keď nás zaregistroval ten prasací chlap.

„Ále, ále, čo to tu máme? Malých zvedavcov? Dámy si chcú prisadnúť?“ prehovoril tým najúlisnejším tónom, akým sa vôbec dá niečo povedať.

„Nie, my sme len... cez ten dym... nevidíme.. stôl... My radšej pôjdeme,“ snažila sa situáciu zachrániť Amaia, ale keď je nervózna, je vážne príšerná. Rýchlo som jej prikryla ústa dlaňou a usmiala sa na čudných chlapov. Už sme sa otáčali, keď prehovoril chlap s jazvou chrapľavým hlasom: „Okamžite si sadnite.“

Vyvalila som oči, ale keďže vyzeral nebezpečne, rozhodla som sa neprotestovať a zvalila som sa na stoličku. Amaia hneď nasledovala môj príklad. Teraz som ja sedela vedľa prasacieho chlapa a Amaia vedľa toho zjazveného. Cítila som sa nepohodlne a mala som chuť rozplakať sa. Veď mám čierny pás... To nič nie je... Hovorila som si, no mala som strach. Nejako prirodzene mi trklo, že tí chlapi sú mafiáni a práve boli uprostred plánovania ovládnutia sveta, vykradnutia banky, vraždy prezidenta alebo niečoho podobného. A určite mali pri sebe zbrane!

Keď už sme poslušne a tichučko sedeli, chlapi sa na seba záhadne usmiali a ten s jazvou zakričal na čašníka. Niečo mu pošepkal, načo sa čašník zamračil a pozrel na nás zmučeným (či to sa mi len zdalo?) pohľadom. O chvíľu doniesol zväzok kľúčov a ja som zbledla, lebo som pochopila. Naprázdno som preglgla a pozrela na Amaiu pohľadom, ktorý vravel „bež!“. A... rozbehli sme sa. Zhodili sme síce niekoľko stoličiek, čašníčke, ktorá niečo niesla v ruke sme to niečo vyrazili, ale bolo nám to jedno. Keď sme vybehli na ulicu, Amaia už bola kusisko cesty predo mnou. V behu bola dobrá, lepšia ako ja. Zakričala som na ňu, nech beží domov, keď ma strhla na zem za rameno nejaká ruka.

„Kam si myslíš, že ideš?!“ Zaškľabil sa chlap s jazvou. Rozbehol sa za Amaiou, zatiaľ čo mňa držal tučný chlap, no nedobehol ju, tak to po pár metroch vzdal. Kým sa vrátil, snažila som sa vyslobodiť, no to prasa bolo príliš silné, tučné a ťažké a ja som sa nevládala brániť. Stále som nevedela nabrať dych kvôli tomu dymu.

„Hm~hm~hm, tak ty si myslíš, že by si mi mohla zdrhnúť,“ precedil zjazvený pomedzi zuby a priblížil sa tvárou ku mne tak, že sme sa skoro dotýkali nosmi.

„Je-to-nemožné~.“ Uškrnul sa a ja som odvrátila tvár. Znova som začala kopať prasa, no asi to cez tú vrstvu tuku necítil.

Zrazu chlap s jazvou padol na zem a začal niečo nezrozumiteľne bľabotať. Zamračila som sa. Zrazu ma prasa pustilo a ja som spadla niekomu do náruče. Ako to, že som si ho doteraz nevšimla? Zjazvený chlap sa zatiaľ začal plaziť do podniku.

Odfrkla som si a pozrela sa na svojho záchrancu (ako som hneď potom zistila, nebol to ten správny výraz). Mal modré vlasy (trochu pripomínali ananás, lebo mal hore takú fontánku) s dlhým chvostom, ktoré mu zakrývali pravé oko. Mohol byť tak starý, ako ja, možno o rok, o dva starší (asi ako chlap s jazvou).

Ako som si ho tak obzerala, zrazu poznamenal: „Hmm~, dobrú korisť som si to ukradol...“, načo som sa znovu začala zmietať, no jeho zovretie bolo železné. Päsťami som ho búchala do hrude, kopala som ho, dokonca som sa ho pokúsila pohrýzť, no nič nepomáhalo.

„Nie... Prestaň... Pusť ma...“kričala som, ale nebolo mi to nič platné.

„Mohla by si mi byť aspoň trochu vďačná! Vieš, čo by ti bol Xanxus (čítaj Zangzas) schopný urobiť?“ pošepkal mi do ucha.

„Kto?“ zarazila som sa.

„Xanxus predsa.“ Hm~, to mi pomohlo.

„Tak... Ďakujem!“ hlesla som pomedzi kopance.

„Nemáš za čo,“ zaškeril sa modro-vlasý chlapec.

„A naozaj ma nepustíš?“ Pozrela som naňho psím pohľadom.

„No... Ale keď som si ťa ulovil... Bola by škoda nechať ťa ísť...“ povedal naoko zamyslene. Vzdychla som si a prestala som kopať. Aj tak mi to nebude nič platné.

„Geez... No... Bež... Nech ťa tu už nevidím...“ usmial sa a ja som zašepkala tiché vďaka a rozbehla som sa domov.

Xanxus