Boj o život kapitola 6 – Priateľ či zradca • OurStories.cz ~ naše povídky

Simone a George. Zvláštna dvojica plná tajomstiev a vlastných problémov.
Stretnutie je tu.
Dúfam, že sa bude páčiť.

26.11.2013 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 915×

Ruka vo vrecku kŕčovito zvierala zväzok bankoviek.

Tisíc eur by mi malo v pohode vyjsť na cestu do Anglicka, premýšľala Simone.

Ani nie pred pól hodinou sa jej podarilo nepozorovane vyjsť z hotela King of Brazzaville.

Už sú to tri dni, čo sa prebudila v luxusnom apartmáne a teraz je na úteku. Musí sa čo najrýchlejšie dostať na letisko. Ľudia v okolí si ju zvedavo prezerali. Aj keď bol večer, kabát po kolená a klobúk stále pútali priveľa pozornosti. Čo iné ale mala robiť?

Nemohla sa po meste túlať v pyžame a navyše oblečenie, čo mala pod kabátom, toho tiež moc nezakrývalo. Krátke, čierne šaty na telo a čierne lodičky zobrala jednej striptérke zo šatne v spodných partiách hotela, spolu s ďalšími vecami, ktoré sa teraz bezpečne skrývali v malom batohu. Keby vedela, kde dali jej staré veci, bola by si ich istotne zobrala. Lenže čas na ich hľadanie nemala. Pichlo ju pri srdci, keď si spomenula na svoj ošúchaný klobúk. Toľko s ňou už zažil.

Slabo osvetlenú ulicu ožiarili svetlá luxusného, čierneho auta. Simone sa pohotovo stratila v tme bočnej uličky. Z tieňa sledovala idúce auto. Na strane vodiča sedel Ethan a vedľa neho Michael. Keď auto prešlo bez zastavenia, s úľavou si vydýchla.

No nie na dlho. Za ňou sa ozvali hlasné, nezrozumiteľné ponosy a udieranie do, už tak zničených, popolníc. Otočila sa a ocitla sa tvárou v tvár skupinke piatich černochov, ktorí si ju so záujmom prezerali. Jeden z nich prehovoril. Nerozumela mu, aj keď hovoril po anglicky. Jeho prízvuk bol taký silný, že mala pocit, akoby počúvala nemčinu. Mužovi odpovedal jeden z jeho tmavých kolegov a nezabudol pri tom Simone hodnotiť pohľadom. Prvý mu horlivo prikyvoval. Vzápätí sa do rozhovoru zapojili aj zvyšní traja.

Simone ustúpila pár krokov dozadu do svetiel ulice, ale musela sa vrátiť späť. Dôvodom bolo jedno z Michaelových áut, ktoré prešlo po Hlavnej.

Nečakane po nej chňapla čierna ruka a stiahla z nej plášť. Ozvali sa vzrušené pokriky. Muži sa začali nebezpečne približovať. Simone si uvedomila, aká veľká presila proti nej stojí. Ona vo vysokých opätkoch a ešte k tomu s boľavým členkom, proti piatim (aj keď vychudnutým, ale stále pomerne zdravým) černochom. V očiach im šľahali plamene.

Jeden z nich k nej priskočil a rukou jej zovrel rameno. Temnou uličkou sa rozľahol černochov bolestivý výkrik, keď mu zlomila ruku. Tú si černoch kŕčovito zvieral a pritláčal na vychudnutú hruď. Na Simone zaútočili ďalší a pre zmenu, všetci útočníci naraz. Náhlivo sa vyzula, alebo skôr vyskočila z topánok a prikrčila sa. Tesne nad jej hlavou sa zrazili štyri páry rúk. V rýchlosti stačila jedného z útočníkov zasiahnuť lakťom do citlivej strany stehien a druhého zraziť batohom, ktorý pristál pár metrov od nej. O sekundu neskôr pocítila tvrdý dopad niečej päste na bradu. Odhodilo ju dobrý meter dozadu, kde tvrdo dopadla na kamenistú zem.

S námahou sa pozviechala zo zeme. Špičkou jazyka si zotrela krv, presakujúcu zo spodnej pery. Pichavá bolesť v pravom ramene jej hovorila, že ho má škaredo dorezané. Nemohla utiecť, no ani zostať. Musela si vybrať. Buď zostane a nechá sa zmlátiť (a s najväčšou pravdepodobnosťou aj niečo horšie), alebo sa vrhne do náruče otcovým mužom.

Černosi na ňu opäť zaútočili, ale tentoraz sa jej darilo lepšie. Jedného z protivníkov zasiahla pod rebrá a druhému rozdrvila koleno. Z víťazstva sa však dlho netešila.

Černoch, ktorého pred chvíľkou zrazila lakťom, ju surovo zdrapol za vlasy a hodil do steny najbližšieho domu. K mnohým modrinám a rane na pleci sa pridala aj dlhá, rezná rana z úlomkov skla na ľavom stehne. Ťažko a prerývane lapala po dychu. Pred očami sa jej mihali zlaté a strieborné hviezdičky.

Vypľula krv nahromadenú v ústach. S opätovnou hrôzou si uvedomila, že sa k nej približujú dvaja, ľahšie zranení, černosi. Už stáli nad ňou a ona si pomaly začala uvedomovať svoju chybu. Možno by si aj pripustila, že sa mala radšej vydať otcovým mužom, keby jedného z nepriateľov nezrazil na zem nový zúčastnený. Bolo vidieť, že na priame konflikty je stavaný lepšie ako všetci černosi dokopy a aj to, že je to beloch. Simone sa pomaly zdvíhala na nohy a obdivoval mužovu zručnosť.

Dokonca aj Michal, by s ním mal veľké problémy, pomyslela si.

Neznámy jedného z černochov surovo zasiahol do brucha a ten tvrdo dopadol na zem. Druhému vykrútil ruku za chrbát a kolenom mu vrazil do chrbta. Jeho bojový štýl jej pripadal povedome známy. Vtom sa na neho vrhli obaja nepriatelia dokopy. Jedného uzemnil päsťou do brucha a následne úderom zospodu do brady a druhého kolenom do stehna a pravým hákom z boku do spánku. Zvyšní dvaja negrovia sa pridali do ríše snov ku svojim trom, čiernym bratom.

Neznámy sa narovnal v celej svojej výške a obrátil sa k nej. Simone klesla sánka od úžasu. Pred ňou stál, v celej svojej kráse, sám George Weasley.

„Čo tu, preboha, robíš?“ vyštekol.

„George.“ Simone sa na viac nezmohla a len na Georga v nemom úžase hľadela. „Čo tu robíš?“ ignorovala jeho otázku. George, ešte stále pekne vytočený, sa nervózne ošil.

„Najskôr odpovedz ty!“ vyzval ju.

Simone nevedela, čo mu má povedať. Jedno však vedela naisto, pravda to nebude. „Som tu na pracovnej ceste!“ vybafla prvé, čo jej prišlo na myseľ. Bolo vidieť, že jej George neverí.

„Vážne? A nemala si byť náhodou v Rakúsku? Alebo sa mýlim?“ Bol neobytný.

„Bola som aj tam, ale odtiaľ ma pred týždňom poslali sem...“ klamala.

„Neverím ti.“ Simone to neprekvapilo, videla mu to v očiach.

„Nemusíš!“ hnevala sa, ešte nikto ju takým to spôsobom do úzkych nedostal.

Hnevala by sa aj dlhšie, keby ju nezmohli mrákoty. Krv sa jej v potôčikoch liala z ramena a stehna, pričom na piesočnatej zemi vytvárala malú kaluž. George k nej pristúpil, ale ona ho zastavila kývnutím ruky. S námahou sa oprela o rozpadnutú omietku sivého domu.

„Mal by sa ti na to pozrieť doktor,“ rozmýšľal nahlas.

„Nie! Doktor nie!“ zhrozila sa, nenávidela doktorov. Neverila im.

„Potrebuješ, aby ti tú ranu niekto ošetril!“ trval na svojom. Nie, ona teraz potrebovala čosi iné. Musí sa čo najrýchlejšie dostať na letisko a to buď s Georgovou pomocou, alebo bez nej.

„George, ja si to ošetrím aj sama, len potrebujem dezinfekciu a nejaký obväz.“ Prosebne sa naňho pozrela a on jej pohľadu neodolal.

„Poď,“ vyzval ju, „bývam neďaleko.“ Len čo to dopovedal, vykročil k hlavnej ceste, po ktorej, v tej istej chvíli, prešlo čierne, nablýskané auto. Simone ho rýchlo stiahla späť.

„Čo robíš?“ nechápal.

„A dá sa... dá sa tam dostať aj inak, ako po hlavnej?“

Chcel sa spýtať prečo, ale jej pohľad ho zarazil.

Istotne má dobrý dôvod, prečo sa jej chce vyhnúť, prebehlo mu hlavou a vzápätí strhane prikývol. Jej zdravú ruku si aj napriek jej protestom prehodil okolo krku, aby ju podopieral a pomalým krokom spoločne vykročili do tmy.

Cesta netrvala dlho, ale pre Simone bola hotovým utrpením. Rany na stehne a ramene štípali pri každom pohybe a narazený chrbát sa tiež dovolával pokoja. Simone si, aj keď nerada, musela priznať, že s cestou domou bude musieť počkať.

Po piatich minútach konečne dorazili k dvojposchodovému, pekne udržiavanému domčeku belasej farby a malou predzáhradkou. Ako jej George prezradil, nachádzali sa vo štvrti pre bohatých. Vnútro bolo rovnako pekné ako zovňajšok. Všetko v odtieňoch béžovej, bielej a hnedej, s občasnou červenou. George usadil Simone do priestranného, hnedého kresla a odbehol po lekárničku.

Simone si zatiaľ pozorne prezerala zariadenie. Na stene visel veľký, plazmový televízor a oproti nemu stála široká, hnedá pohovka, ktorú lemovali dve rovnako farebné kreslá, pričom na jednom z nich práve sedela. Popri vnútornej stene sa odo dverný tiahla knižnica a oproti nej, v tlmenej žiare mesiaca sa lesklo vysoké, francúzske okno, skryté za závesmi. Simone zbežne prebehla pohľadom po knihách.

Zarazili ju ich názvami. Kde môže človek, v terajšej dobe, zohnať také tituly ako: Zázračné bylinky exotiky alebo Čarovné jašterice či Mágia žartu? Dlho sa nad tým, ale zamýšľať nemohla, lebo do izby vstúpil George s náručou plnou obväzov a dezinfekcie. Všetko to zložil na tmavohnedý, presklený stolík a jemne jej zovrel rameno.

„Nie je to hlboké,“ vyniesol rozsudok. „Ale silno krváca.“ Vzal vatu a nakvapkal na ňu pár kvapiek nedefinovateľného roztoku.

„Nie, počkaj! Spravím to sama!“ vystrela k nemu ruku a on, aj keď s nesúhlasom, do nej vložil kus mokrej vaty.

Simone si jemne prikladala biely chumáč na ranu. Štípalo to, ale ona to nedala nijako poznať. Nevnímala Georgov pozorný pohľad. Po pár minútach bolo plece čisté a pripravené na obviazanie.

Toho sa, ale bez námietok z jej strany, chopil George. Jeho teplé prsty Simone pálili na pokožke aj keď v miestnosti bolo teplo. Potom na radu prišlo stehno a to celé jej ošetril George. Dlhá rana sa ťahala od hornej tretiny stehna až ku kolenu. Rana, aj keď už z polovice zaschla, stále z nej vytekala krv a na Georgovej koženej sedačke zanechávala krvavý polkruh. S jeho obväzovaním boli menšie problémy, ale po piatich minútach jej bledú kožu zakrýval ešte bledší obväz.

Simone klesali viečka, ale bola si vedomá toho, že jej pozornosť si vyžaduje aj chrbát. Uvoľnila šnurovačku čiernych šiat a George zalapal po dychu, keď zbadal záplavu modrej a červenej. Jemne po ňom prešiel rukami, aby skontroloval, či nemá niečo zlomené alebo prasknuté. Našťastie, nič také nenašiel. Nakoniec vzal nový, navlhčený kúsok vaty a prešiel ním po rozbitých perách. Purpurová krv z nich pod nátlakom vaty zmizla a opäť nadobudli svoju predchádzajúcu belosť.

„George, potrebujem sa umyť,“ prehovorila potichu, pričom sa zamračila. Nepáčila sa jej predstava umývať sa s obväzmi, ale špina pokrývajúca jej telo a zlepené pramene vlasou ju neskutočne štvali. George sa postavil a ukázal na dvere do chodby vedúcej ku schodom.

„Kúpeľňa je hore.“ Pomohol jej na nohy a spoločnými silami vyšli po kamenných schodoch do mramorovej kúpeľne.

Tam ju nechal samotnú. Simone s úľavou vykročila k vysokej presklenej sprche. Pustila na seba prúd teplej vody. Dávala si pozor, aby sa obväzy nenamočili, ale aj tak pár kvapiek, dopadlo aj na ne. Keď bola hotová, s prekvapením zistila, že na umývadle, ktoré bolo stopercentne prázdne keď sem prišla, ležia uteráky, dlhá mužská košeľa a jej batoh.

Nezachytila, že by sa dvere boli otvoril. Mierne sa sčervenela. Aj keď jej v tom vytrvalo bránili obväzy a jej vlastné ubolené telo, náhlivo sa poutierala a obliekla. S mokrými vlasmi sa vytackala na chodbu. Ocitla sa na rázcestí troch dverí. Jedny kúpeľňové, druhé zavreté a tretie otvorené.

Váhavo do nich vstúpila a pred ňou sa zjavila priestranná, biela spálňa. Pohľad jej padol na posteľ. Tak veľmi ju lákala. Chcela spať ale vedela, že nemôže. V tom do miestnosti vstúpil George. Chytil ju zozadu za ramená a jemne pobozkal na líce. Bol to len letmý bozk, ale aj tak v Simone vyvolal búrku emócii. Chcela, ale aj nemohla. George ju jemne potlačil dopredu a posadil na posteľ. Slabo zakňučala od bolesti. Chcela toľko vecí, ale najviac zo všetkého nerušený spánok, ktorý bez liekov nedostane. Ale najdôležitejšie boli odpovede. Vtom, akoby George čítal Simone myšlienky, jej podal pohár s vodou a biely, oválny liek. Pre teraz ich odložila na tmavohnedý nočný stolík.

„Je na spanie a od bolesti. Budeš spať tu!“ povedal to tónom, ktorý nepripúšťal námietky, ale ona aj tak namietala.

„A kde budeš spať ty? Musíš mi dať odpovede! Prečo si tu? Ako si ma našiel? A ako...“ nedopovedala, keď si všimla jeho šibalského úsmevu.

„To isté platí aj pre teba! Vieš, ak si správne pamätám, tak si mala byť v Rakúsku a nie v Kongu.“ Vrátil jej rovnakou mincou.

„No... hmm... ja som aj bola, ale... ale vyskytli sa isté... záležitosti a tak som... hmm, musela odisť do Konga?“

„Vážne? A akéže to boli záležitosti?“ spýtal sa a o krok postúpil bližšie.

„Veľmi... drahé záležitosti,“ zapriadla a mierne privrela oči.

„Aké drahé?“ Už stál skoro pri nej. Len pár krokov. Únava a bolesť prenechali svoje miesto príjemnej otupenosti.

„Také, že ich hodnota sa vážila v diamantoch.“ Toto mala byť tá chvíľa, kedy ju pobozká, ale nič sa nedialo. Len tam stál ako skalný stĺp a neveriacky si ju prezeral. Simone prebehol po chrbte mráz.

„Takže v diamantoch?? A nemá to náhodou niečo spoločné s diamantovou baňou, ktorá pred pár dňami vyletela do vzduchu?“ Hneval sa... nie, on priam zúril a Simone mala zlé tušenie, že vie prečo.

„Neviem o čom to hovoríš.“ Neoklame ho. Ani jej herecké vlohy (ktoré v jeho spoločnosti stagnujú) na to nemajú.

Ešte viac sa rozzúril a z nej opadlo to príjemné otupenie. Bolesť sa vrátila, ale únavu vystriedala obozretnosť. Simone si pripadala ako na mínovom poli. Jeden nesprávny krok a všetko vyletí do vzduchu. Postavila sa. Nemienila sa s ním hádať posediačky.

„Myslím si, že veľmi dobre vieš o čom hovorím!“ Nechápala prečo až takto zúri. Ak aj poznal pravdu, je to jej život. Jej rozhodnutia a on do nich nemá čo zasahovať a ani ju za ne súdiť.

„Tak bola si tam?“ pýtal sa, ale k odpovedi ju nepustil „A nehovor že nie, lebo ja viem, že áno. To jediné vybočuje z tunajších zabehnutých koľají. A tam, kde sa dejú čudné veci, si vždy ty!!“

Pozná ma až tak dobre? rozjímala v duchu. Nie. Veď doteraz sme sa stretávali iba v Londýne... Nieee... jediné možné vysvetlenie je, že ma poznal už predtým. Áno, to by vysvetľovalo prečo tak zúri, prečo si je taký istý, že v tom výbuchu mám prsty... a to by znamenalo, že pravdepodobne pozná aj môjho... otca! Je to jeden z jeho ďalších mužov? Alebo som paranoidná?

Vnútorný rozhovor sa jej jasne premietal na tvári. Od nechápavého výrazu, cez prekvapenie a bolesť, až sa nakoniec ustálil vo výraze číreho hnevu.

„Prečo ma z toho upodozrievaš?“ jej hlas bol dokonale vyrovnaný a chladný. Ako rýchlo sa dokážu pozície dvoch hádajúcich zmeniť.

„Lebo, lebo ja viem, kto si.“ Jej najhoršie obavy sa naplnili, ale ešte nestrácala nádej.

„Tak kto som? Čo o mne vieš?“ George sa nervózne ošil.

„Viem, že si Simone Bailey a...“

„Fakt? Tak to som netušila,“ odvrkla a do hlasu sa jej vkradol podtón povýšenosti a sarkazmu, ktorý používala v takýchto situáciách ako obranu.

„...a viem, že si cez prázdniny bola v Egypte. Viem, že si tam vyhodila do povetria chodbu v pyramíde. A viem, že nech si na to mala akýkoľvek dôvod, bol správny.“ Čakala všeličo od zapierania až po ponižujúce priznanie... ale toto nie. Hovoril jej pravdu? Je toto všetko, čo o nej vie? Má mu veriť? Niečo vnúti. Neznámy hlások v podvedomí jej našepkával, že áno. Už dávnejšie mala podozrenie... ale vždy ho zahnala, keď sa vyplavilo na povrch.

„A čo o mne ešte vieš?“

„Len to, že si jediný človek, ktorý ma vytiahol z tej temnoty,“ priznal sa. Ale čo priznal? O čom to hovoril? Akej temnoty?

„Temnoty? O čom to hovoríš?“

„O temnote, ktorá napĺňala môj život posledných pár rokov.“

„Prestaň hovoriť v hádankách!“ vyzvala ho.

„O tej temnote, ktorá ovládla môj život po Fredovej smrti.“ V očiach sa mu usadil trpiteľský pohľad.

„Fred? Kto je Fred?“ nechápala.

„Pamätáš si, ako som ti vtedy... v ten deň, keď sme spolu po prvýkrát... keď sme...“ zastavil sa.

„Áno, keď sme spolu spali. Ďalej...“ neznášala, keď niekto chodí okolo teplej kaše!

„Áno, keď sme spolu po prvýkrát spali. V telocvični som ti hovoril o mojej rodine?“ Simone to pomaly začalo dochádzať, ale nič nevravela a len kývla hlavou. „Fred je moje mŕtve dvojča. Keď zomrel... musíš pochopiť, že dovtedy bol pre mňa všetkým. Bol mojou druhou polovicou... a keď zomrel, akoby zomrela aj časť zo mňa. Skutočne, veľmi veľká časť!“ vyzeral, ako opustené šteňa a Simone ho prišlo neskutočne ľúto.

„To mi je ľúto, ale...“

„Nie, počkaj! Nechaj ma dohovoriť!“ skočil jej do reči. „A potom som v tej hrobke stretol teba. Bolo to ako zázrak...“

„Zázraky sa nedejú!“ protirečila mu.

„To by si sa čudovala,“ vyviedol ju z omylu. A Simone pripadalo, že si je tým sakramentsky istý. Pokračoval. „Bolo to ako blesk z čistého neba. Pretrhla si temnotu a akoby som sa po rokoch zobudil, akoby som sa nadýchol. Prosím, pochop to. Nepovedal som ti o Egypte, práve pre toto. Bál som sa, že ma necháš tak.“ Vyzeral, že to myslí veľmi vážne.

„Prosím ťa. Nehraj mi tu divadlo alebo skôr telenovelu, na tú sa to podobá viac,“ zarazila ho, ale aj ju jej vlastné slová boleli. No nemohla si dovoliť vzťah s niekým, kto môže pracovať pre jej otca.

„Takže ty mi neveríš?“

„Nehovorím, že ti neverným. Ale potrebujem si byť istá, že nemáš nič spoločné s mojím otcom,“ trvala na svojom.

„Neviem, kto je tvoj otec! Bože, veď nepoznám ani jeho meno!“ Teraz sa už hneval. Z hlasu sa mu vytratil akýkoľvek bolestivý nádych. Teraz to bol opäť ten sebavedomý George, ktorého poznala. Ale aj tak ňou zmietali pochybnosti.

„Čo mi povieš o tej hrobke?“ musela si byť istá.

„To ako si ohňom zastavila chlapov na opačnej strane? Bol som v tej skupinke ryšavých.“ A vtedy to Simone došlo.

Preto sa jej zdal taký povedomý. Preto mala vždy pocit, že ho už niekde videla. Ona ho videla! Videla ho vtedy v Egypte a teraz si na to jasne spomína. Videla tam aj jeho brata... a to znamenalo, že nie je v spojení s jej otcom. Inak by ju v tej hrobke bol zastavil. To bol ten dôkaz, ktorý tak súrne potrebovala!

„A stál si vedľa Charlieho? Spomínam si,“ vydýchla.

„Tak už mi veríš?“ dožadoval sa odpovede.

„Na deväťdesiatdeväť percent.“ Zasmiala sa a Geore si vydýchol. Atmosféra sa uvoľnila.

„Len na deväťdesiatdeväť percent? Prečo nie na sto?“ Mračil sa.

„Lebo, to by som bola naivná a sprostá. Ľudia, ktorí vedia toľko, čo ja... ktorí vedia, že ich miesto na tomto svete je oveľa viac v ohrození, akoby si priali, musia byť obozretní a nikomu nesmú naplno veriť. Aj priateľ môže zradiť.“ Z neznámeho dôvodu jej na rozum prišiel Sammy.

Ale on ma nezradil, nadávala si v duchu, on iba nechcel pokračovať! To nie je zrada.

George si ju pritiahol k sebe. Simone vykríkla a George sa začal hneď ospravedlňovať.

„Vyzerá to tak, že spoločnú noc si dnes neužijeme.“ Zasmiala sa, aj keď si chrbtom ruky zotierala slzy z tváre.

„Prepáč, ale tak to teda nie!“ protirečil a Simone sa naňho nechápavo pozrela. Ak si myslí, že sa s ním dnes vyspí, odíde z tejto izby s pekným monoklom. Ešte síce nevie, ako sa to spraví, ale bude sa zatracene snažiť.

„Stále je to moja posteľ a ja môžem ležať vedľa teba.“ Smial sa. Simone sa čudovala, ako rýchlo sa môže meniť napätie a atmosféra medzi ľuďmi ako sú oni dvaja.

„Ako chceš. Ale keď sa ráno nepostavíš, tvoja chyba,“ vystríhala ho, ale vnútri sa šťastne smiala, rovnako však cítila tiché, ale vytrvalé podozrenie.

Nepovedal jej všetko!

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction