OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Boj o život kapitola 3 - Odchod



Boj o život kapitola 3 - OdchodSimone musí odísť.
George nechce, aby šla.
Ako to skončí? Použije na ňu George Waesley mätúce kúzla? Alebo sa to všetko skončí úplne iným, nečakaným zvratom?

Kapitola 3 - Odchod

Ubehol skoro mesiac, odkedy sa Geore po prvý raz stretol so Simone v Egypte. Už skoro mesiac, každý deň, trávy U Medveďa v ringu so Simone. V obchodoch sa mu začalo dariť ešte väčšmi ako predtým. Svoje produkty rozšíril aj do muklovského sveta a opäť sa z neho stal ten veselý, uvoľnený a charizmatický George, akým býval pred Fredovou smrťou. Pani Wasleyová a celá rodina boli z tejto zmeny nadšení a naliehali naňho, aby im konečne predstavil svoju novú „kamarátku“. Nevedeli však, že je to tá istá osoba, ktorá vyhodila do vzduchu chodbu v pyramíde. Bolo to jeho a Charlieho tajomstvo.

Posledné dni mal najlepšiu náladu za posledné roky. To isté sa ale nedalo povedať o Simone. Ďalšia akcia proti otcovi sa nezadržateľne blížila a nastal čas oznámiť to Georgovi.

„George,“ oslovila ho po polhodine strávenej v ringu. Simone mala rada tieto chvíľky. V ringu zabúdala na svoje starosti a v spoločnosti Georga sa opäť cítila ako pred matkinou smrťou.

„Odchádzam,“ oznámila mu, načo on nahodil výraz úplného zhrozenia.

Kdesi v hĺbke duše cítil, že práve tohto sa obával. Podľa ich prvého stretnutia usúdil, že jej práca sa neskladá z bezpečného ťukania do kláves v nejakej veľkej firme. Lebo ako usúdil z jej správania, oblečenia a prepychového auta Lamborghini gallardo lp560-4, musí byť dobre zabezpečená. Nevedel, čo povedať.

Je správna chvíľa, aby jej prezradil, čo všetko o nej vie?

Nie, našepkával mu vnútorný hlas. Nahnevala by sa! Už nikdy by sa s tebou nestretla. To chceš? Vykresľoval najhoršiu alternatívu.

„A kam ideš?“ vyhŕkol napokon.

„Do Rakúska,“ zaznela sebavedomá odpoveď. Pravda však znela, Kongo.

„A na ako dlho?“ Musel sa dozvedieť čo najviac.

„Asi na týždeň. To záleží od okolností.“ Veselo sa usmiala, no vo vnútri cítila vinu.

Nerada klamala svojich blízkym. A George, aj keď dokopy o nej skoro nič nevedel, jej blízky bol. George si z ruky rozochvene začal odmotávať látku. Musel sa dozvedieť kam ide a prečo tam ide! Nevedel, čo ho to popadlo, ale preto, aby získal odpovede, bol ochotný použiť aj imperius.

„Do Rakúska? A kam tam?“

„Do Viedne. Mám tam rozbehnutých zopár obchodov,“ odvetila pohotovo.

„Vieš, že už ťa poznám skoro mesiac a stále neviem kde pracuješ?“ nadhodil. Simone sa zasmiala.

„To isté môžem povedať aj ja.“

George sa zarazil. Bola to pravda. Nepovedal jej o svojich obchodoch. Ale veď, ako by aj mohol? Keby jej to povedal, musel by sa automaticky priznať k tomu, že je čarodejník. Bál sa jej reakcie a preto tresol prvú kravinu, ktorá ho napadla aj keď nebola ďaleko od pravdy. Tri roky strávil v cudzine a rozbiehal zahraničné obchody.

„Robil som v Rumunsku. Študoval som tam ich paranormálne javy, históriu a literatúru. Pekne som si zarobil, ale nakoniec som sa rozhodol pre návrat. Veď vieš... domou ku rodine,“ bľabotal.

„Ku rodine? Tak, to tvoja manželka musela byť šťastná.“ Ticho a smutne si povzdychla. George sa aj napriek vážnosti situácie, rozosmial.

„Nie k manželke. Som slobodný a bezdetný.“ Vyviedol ju z omylu.

„Tak potom ku súrodencom?“ špitla.

„Nie, preboha. Tí by nezniesli, keby ma mali mať na krku.“

„Tak potom ku komu?“ nechápala.

„K rodičom.“ Simone sa zatvárila prekvapene.

„Nie, nebývam s nimi. Mám vlastný byt.“ Nesprávne si vysvetlil jej výraz.

„To som nemyslela. Ja, len si neviem predstaviť... no nič,“ bľabotala pre zmenu ona.

„Dopovedz!“ vyzval ju.

„No, vieš ja... mmh... nemám zrovna najlepší vzťah so svojím otcom. A úprimne povedané si neviem predstaviť, že by som sa do Anglicka vracala iba kvôli nemu,“ priznala sa.

„Keď nevieš vystáť otca, máš ešte mamu, nie?“ nadhodil. Konečne mu o sebe povedala niečo viac.

„Nie, zomrela... jeho vinou,“ zašepkala, no tón ktorým to vyriekla ho zamrazil. Toľká nenávisť, odpor a zároveň smútok.

„Jeho vinou. Ako?“ spýtal sa. Pozrela mu do očí a v taj chvíli vedel, že sa ich rozhovor, na túto tému, skončil.

„Nechce sa mi o tom rozprávať. Faktom je, že toho muža nenávidím a najradšej by som ho vlastnoručne zabila ale...“ zasekla sa. „Radšej mi ty povedz niečo o sebe. Spomínal si súrodencov. Koľko ich máš?“ prehovorila veselo, no v očiach sa jej stále mihal tieň smútku.

„Mal som ich šesť. Päť bratov a jednu sestru,“ oznámil.

„Š-š-šesť? A to ako... počkaj vravel si mal?“ Teraz sa smútok usadil v Georgovích očiach.

„Môj brat Fred zomrel vo vojne...“ prezradil viac ako mal.

„Vo vojne? Ktorej?“ rýchlo v pamäti hľadal niečo o muklovských vojnách.

„Na blízkom východe,“ klamal.

„Musel si ho mať veľmi rád, však?“

„To áno. Mala si nás vidieť. Hajzlové misy, pred nami nikdy neboli v bezpečí.“ Zasmial sa a na lícach mu naskočili jamky. „Na škole sme boli fakt dvojka. Nebiť tolerantného riaditeľa, nedorobili by sme ani prvák.“

„Na akú školu ste chodili? A to ste chodili do jedného ročníka?“

„Školu poznať nebudeš...“ zahováral a modlil sa, aby to nechala tak „...a áno, chodili sme do jedného ročníka. Bol mojím dvojčaťom.“

„Dvojčaťom. Rovnakým?“

„Hej, boli sme jednovaječní.“ Simone si predstavila, ako pred ňou stoja dvaja Georgovia. Rozhovor by bol pravdepodobne pokračoval ďalej, keby sa v zo Simoninho vrecka neozval mobil. Prišla jej správa od Sammyho.

„Termín sa zmenil. Odchádzame ráno. Lietadlo letí o 6:30.“

Ospravedlňujúco sa pozrela na Georga.

„Prepáč, ale už fakt musím ísť. Sammy ma zháňa.“ George ju nechcel pustiť, už sa naťahoval za prútikom skrytým vo vrecku, ale v tom do haly prišla skupina ľudí. Teraz čarovať nemohol. Musel len bezradne sledovať, ako mu Simone kýva na rozlúčku a vychádza dverami na ulicu.

Čo teraz? Prebehlo mu hlavou. V ruke, vo vrecku zovrel prútik, pričom sa mu o chrbát dlane nečakane obtrel kus papiera. Vytiahol ho. S prekvapením zistil, že je to jej adresa, ktorú mu dala ani nie pred necelým týždňom.

ooOOOoo

Bolo 19:47 a George stál pred veľkým, luxusným bytovým domom a z vrecka koženej bundy vytiahol pokrčený lístok. Pre istotu ešte raz skontroloval adresu.

 

Byt číslo 118, úplne na vrchu.

 

ooOOOoo

Simone stála v kuchyni a študovala mapy Konga, rozprestreté na stole. V ruke zvierala pohár s vínom a sama sa čudovala, že pod tlakom nepraskol. Ako pred každou misiou, aj dnes sa hodlala poriadne opiť. Kývla hlavou smerom do priestrannej obývačky, kde na pohovke ležal béžový, poriadne obnosený klobúk a oblečenie v štýle Indiana Jonesa. Vzdychla si. Stojí jej otec vôbec za to?  

Kongo, preletelo jej hlavou. Nemala rada takéto misie, bolo v nich až priveľké riziko, že sa všeličo doserie. Ale na druhej strane, musela tým ľuďom pomôcť.

S odporom zo stola zodvihla papier pokrytý úhľadným písmom Victora Lega (jej terajšieho zamestnávateľa, informátora a najväčšieho konkurenta jej otca), na ktorom stálo:

Simone,

ako sme sa dohodli, peniaze som previedol na tvoj účet vo Švajčiarsku. Rovných 35 000 eur. Zavolaj im, ak si to chceš overiť ale verím, že po našej dlhoročnej spolupráci mi už konečne dôveruješ a...

„No isto, tebe a veriť? Ale no tak, Victor, to si fakt myslíš, že som taká naivná?“ zasmiala sa do prázdna bytu. Sumu si skontrolovala hneď, ako prevzala list od jedného z jeho mužov. Opäť sa začítala.

... neveríš, že by som ťa pripravil o prachy.

Zistil som, že tvoj otec pasie po diamantoch z Konga. Krvavých diamantoch. Chce ich vyviesť cez hranice do Ameriky, možno Európy. To naisto nevieme, no v každom prípade to nie je podstatné. Dôležité je, aby si mu kšefty  zničila. Ďalšia dôležitá vec (pre teba) je, že na ich ťažbu využíva miestnych. A povedzme to tak, že ich práca nie je v súlade s doktrínami o ľudských právach. Ale ako som napísal, to bude zaujímať iba teba. Pre mňa je ...

„Prirodzene, ty sa správaš ku svojim zamestnancom v rozvojových krajinách rovnako.“  

... podstatné aby si v misii uspela. Tak šťastný lov.

P.S.: Mám podozrenie, že tvoj otec o našich plánoch vie. Tak si daj pozor a buď opatrná. Nerád by som ťa stratil.

Victor Leng

„Jasné... a zabudol si dodať, „Nechcem ťa stratiť, dokiaľ sa staráš o likvidáciu plánov tvojho otca a tým mi zarábaš prachy“. Starý bastard,“ Zanadávala a na tvári sa jej mihol zhnusený výraz. Keby mala na výber, Lenga by už dávno sprovodila zo sveta, ale nemohla. Bol jej jedinou spojkou s otcom a jeho plánmi.

Pohár, ktorý doteraz len zázrakom odolával jej pevnému zovretiu so štrngotom praskol.

„Ksakru!“ zanadávala, keď sa jej sklo zarezalo do ruky.

Na podlahu dopadlo množstvo malých a veľkých úlomku zakrvaveného skla. Okolo zápästia, až ku lakťu si na koži prerážali cestu pramienky rubínovej krvi. S ostrými nadávkami pretínajúcimi hrobové ticho sa vrhla do kúpeľne, kde si na porezanej ruke pridržiavala hrču z toaletného papiera. Po chvíli papier zodvihla a zbežným pohľadom skontrolovala ranu. Nebola hlboká. Do rána sa jej aj sama zacelí, ale v tejto chvíli čertovsky štípala. Krv sa bez prestávky drala z rany na kožu. Chcela si ju narýchlo vydezinfikovať a obviazať, ale jej plány prerušilo klopanie na dvere.

Ten, kto stál za nimi, ju prekvapil.

Či za to môže alkohol kolujúci v žilách alebo návaly bolesti v ruke, tie široké plecia, vysoká postava, dlhšie hnedasté vlasy a  tmavohnedé oči jej v tejto chvíli prišli neodolateľne pôvabné a zvodné.

„Ahoj, ja... no, U medveďa si si nechala peňaženku.“ Neisto prehovoril George a podával jej malú čiernu vecičku, ktorú, ani nie pred hodinou, vyčaroval. Trvalo mu dosť dlho, kým si spomenul na nejakú so Simoniných vecí, ktoré by jej „akože“ mohol vrátiť. Potreboval zámienku na návštevu.

„Peňaženku?“ Nechápala. Bola si stopercentne istá, že tá jej leží na kuchynskom dreze, kam dopadla, keď vyprázdňovala obsah svojej malej, koženej kapsy. „Nie, tá nie je moja,“ odvetila a práve v tej chvíli jej tvárou preletel bolestivý kŕč, načo sa George zamračil.

„Simone si v poria...“ nedopovedal, pohlaď mu padol na zakrvavenú ruku a na červené kvapky pod ňou. „Simone, preboha čo sa ti stalo?“ vyhŕkol a tlačil ju dnu a tam ju zatlačil do širokej kávovej sedačky.

Za oknami sa spustil prudký dážď, čo v Londýne v septembri nebolo ničím nezvyčajným.

„Kde máš lekárničku?“ dožadoval sa.

„George to nie je potrebné! Je to len škrabanec!“ bránila sa.

„Už si niekedy videla škrabanec takto krvácať?!“ nedal sa. „Kde je tá lekárnička?“ Bol nekompromisný. Simone si pripadala zvláštne. Ale nebola si istá tým, že by v tom mal prsty alkohol.

„V kúpeľni. Miestnosť za kuchyňou.“ Počula rýchle kroky a v zapätí sa z kúpeľne nasrdene ozvalo:

„Kde v kúpeľni?“

„Ľavá strana zrkadla. Keď potiahneš, otvorí sa.“

George urobil ako kázala a s obväzmi a dezinfekciou sa vrátil do obývačky. Všetko rozložil na konferenčný stolík.

„George...“ začala namietať, ale zastavil ju mávnutím ruky. Jemne zovrel jej ruku a zbežne si ju prezrel. Musel priznať, že v skutočnosti to nie je až také zlé. Rana bola dlhá ale plytká. Najjemnejšie, ako vedel, ju vydezinfikoval a obviazal.

„Čo si vlastne robila?“ pýtal sa, pričom sa stále mračil.

„Rozbila som pohár.“

„Len tak?“ neveril.

„No... povedzme, že som ho zvierala trochu pevnejšie...“ priznala rozpačito.

„Prečo?“ pokračoval, no do hlasu sa mu vkradol neznámy podtón.

Simone si až bolestivo uvedomovala ich vzájomnú blízkosť. Nervózne si hrýzla spodnú, pekne tvarovanú peru. Bolesť ustupovala. Do pozadia ju zatláčalo známe, napäté ale aj tak vzrušujúce chvenie. Až teraz si uvedomila hĺbku jeho krásnych, hnedých očí... dĺžku tmavých mihalníc... zmyselnosť pier....  

Odpoveď, na jej chvenie, prišla obratom. Alkoholom otupený rozum nechcel vnímať nič iné ako to silné objatie. Pevné ruky pritláčajúce sa na jej chrbát...  teplé, mäkké pery.

Bozk mu opätovala s plnou vášňou. Tisla sa k nemu rovnako, ako on k nej. Zranenou rukou mu vbehla do hnedých, dlhých vlasov a druhou dychtivo rozopínala gombíky na bielej košeli. Ich bozk sa na chvíľu prerušil, keď George trhnutím zbavil košeľu gombíkov a svoje telo košele. Teraz mali jej ruky voľnú cestu. Prstami mapovala ploché, pevné brucho, svalnatý chrbát a ruky. Zachvela sa, keď zacítila jeho ruku na svojich holých bokoch a chrbte. Slastne vzdychla. Ich výbušný, tvrdý, vášnivý no zároveň jemný. Ich bozky prerušilo jediné slovo.

„Spálňa?“ pýtal sa tichým, chrapľavým šeptom.

„Druhé dvere od okien.“ Špitla.

Nečakane sa pod ňou pohla zem. Celá váha jej šesťdesiat kilového tela, spočívala len a len na jeho rukách. Zalapala po dychu. Prešli otvorenými dverami do tmavej, inokedy presvetlenej bledo-béžovej izby a tam sa s potešením zvalili do mäkkého matraca. Cítila váhu jeho tele. V iných prípadoch by ju nezniesla, no teraz jej to bolo jedno. Zabudla na svoje predsavzatie, že ona je vždy tá, ktorá udáva rytmus. Perami prechádzal po jej štíhlom krku, kľúčnych kostiach až ku prsiam, ešte stále zovretých v jednoduchej čiernej podprsenke. Nadvihol ju a chvíľu sa pohrával so zapínaním.

Simone, aj keby chcela, nevedela by to zastaviť...

No, ona nechcela...

Nemohla...

Nikdy...


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Boj o život kapitola 3 - Odchod:

2. Ealex
10.04.2015 [18:57]

Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
21.11.2013 [13:18]

mima33Článok vraciam k oprave.
1. keď si budeš nahrávať perex obrázok, nahrávaj ho podľa tohto odkazu (má správnu veľkosť): http://ourstories.stmivani.eu/gallery/boj%20o%20zivot.jpg
A nahraj si ho aj pri ostatných kapitolách, prosím.

2. najviac môžeš používať tri bodky, nie desať, ako to tu máš pri niektorých prípadoch ty.

3. máš vydanú prvú kapitolu, ale druhú v administrácii nemáme, takže tretiu ti vydať zatiaľ vôbec nemôžem. Skontroluj si, či si pri druhom článku zaškrtla "Článek je hotov".

Keď budeš mať všetko hotové, opäť zaškrtni "Článek je hotov".
Ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!