OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Boj o život kapitola 2 - U Medveďa

21.11.2013 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 911×

Kapitola 2 - u Medveďa

Simone stála v krátkej, nočnej košieľke na balkóne svojho apartmánu a užívala si pocit nadobudnutého víťazstva. Zdvihla krištáľový pohár k oblohe a ticho šepla.

„Bod pre mňa, otec!“

Bolo skoro ráno, slnko práve vychádzalo a mesto sa prebúdzalo.

„Je na čase vrátiť sa do Londýna,“ ozvalo sa za ňou.

Otočila sa. Blonďavý, okuliarnatý, mladý muž sa zdvíhal z gauča. Samuel, Simonin najlepší priateľ. Pred ním sa na stolíku povaľovalo množstvo diskov, USB kľúčov, pár notebookov a ďalších jeho milovaných vecičiek, bez ktorých nemohol žiť.

„Viem, ale je tu pekne,“ povedala pochmúrne.

„Do riti! Keď nabudúce stretneš Michaela, tak mu odkáž, nech poprosí o preloženie!“ vyzval ju.

„O preloženie? Prečo?“ nechápala.

„Prečo? Vždy keď sa s ním stretneš, nahodíš ten hrozný, zničený výraz a ja sa naň musím pozerať celý zvyšok týždňa.“ Naštvane si prekríži ruky na prsiach.

Samuel a Michael boli a aj stále sú dobrými priateľmi. Ale rovnako ako Simone, ani jemu sa nepáčili praktiky ich bohatých otcov, ktorí sú obchodnými partnermi a nakoniec sa im vzopreli.

„Nepreháňaj!“ zahovárala „Lietadlo letí o tretej. To je dosť času, aby si sa pobalil. Tak pohni!“ zmenila tému.

...................................................................

Londýn ich, ako vždy, privítal s upršanou náručou. Sammy sa hneď, ako vkročili na Anglickú pôdu, vybral rovno do jeho bitu (či skôr domu, kde býval aj s troma bratrancami. Macom, Wiliamom a Nicolasom). Volal aj Simone, no tá mala iné plány.

Už dlho  nebola u Medveďa. Narýchlo sa rozlúčili a ona mu sľúbila, že sa zastaví zajtra na obed (Samov bratranec Will, bol šéfkuchárom v jednej z popredných Londýnskych reštaurácii). Toto poznanie Simone, aspoň na chvíľu spravilo radosť. Rozhovory s jeho troma bratrancami mala rada. Ak mohla niekoho považovať za svoju rodinu, tak to boli práve oni.

...........................................................................

U Medveďa nebolo veľa ľudí a George ľutoval, že sa na to dal prehovoriť. Nemal rád box, aj keď mu išiel. Vlastne, okrem práce a bezcieľneho hľadenia do steny, prípadne stropu, neobľuboval nič. Od smrti Freda ubehlo už osem rokov, no on stále nenašiel (okrem práce a obchodu, ktorý spolu vybudovali) nijaký zmysel života. Niekedy mu pripadalo, akoby mu život utekal pomedzi prsty a on nevedel, ako ho chytiť. Akoby na niečo čakal, ale nevedel na čo. Vtom ju zbadal.

Stála úplne vzadu a so smrteľnou presnosťou udierala do vreca. Keby to bol človek, bol by dávno mŕtvy. Bola úchvatná. Opäť v ňom zažala  neznámu iskierku života. S úžasom sledoval jej ladné a zároveň tvrdé pohyby a údery. Zvláštny pocit mu zaplavoval vnútro keď videl, ako jej polodlhé, tmavohnedé vlasy nadskakujú v rytme pohybov. Lakťom štuchol Charieho (ktorý ho sem donútil prísť) do rebier a kývol hlavou jej smerom. Charlie chvíľu nechápal, no vzápätí potichu vyhŕkol: „To je ona!“

„Postreh braček.“ Charlie sa na neho skúmavo pozrel.

„Čo je?“ bránil sa George a ani nevedel pred čím.

„Už je to doba, čo si ma nazval “braček“,“ objasnil.

„Fakt? Mne to pripadá...“ nedopovedal. Ani on si nevedel spomenúť, kedy naposledy ho tak nazval.

„A čo teraz? Pôjdeš za ňou?“ spýtal sa rýchlo Charlie.

„Myslíš, že mám? A čo jej, asi tak, poviem? Niečo v zmysle.... hmm, ahoj, prepáč, ty si ma asi pamätať nebudeš, ale bol som pred pár dňami v Egypte a videl som, ako si vyhodila do vzduchu chodbu v pyramíde?“ poklopal si po čele, na znak, či mu náhodou nekvapká na maják.

„Tak po prvé, nevyhodila do vzduchu celú chodbu, ale ju podpálila. Za druhé, povedz jej čo chceš! Alebo radšej nehovor nič a vyzvi ju na súboj v ringu?! Alebo oboje!“ radil mu.

.......................................................................

Simone udierala do vreca a predstavovala si, že je to jej “drahý“ otec. Zlomené rebrá, úder do žalúdka, kľúčna kosť, hrudná kosť... takto pokračovala až kým jedným úderom vyhodila vrece z háku a ono nedopadlo s dutým dunením na zem. Chvíľu nad ním stála a rozmýšľala čo ďalej. Už ju nebavilo mlátiť imaginárneho nepriateľa. Potrebovala skutočný súboj. Zohýbala sa, že ho zodvihne... nevedela ani ako, ale z ničoho nič sa vedľa nej objavila neznáma postava, ktorú napadlo to isté a v zapätí si zrazili hlavy.

„Au! Čo to, do čerta, stváraš?“ oborila sa na neznámeho.

„Prepáč, ja som....“ nedopovedal.

Simone zdvihla hlavu a jej tmavohnedé oči sa stretli s párom škoricových. Pozerala sa na ňu dohneda opálená mužská tvár. Súmerná, no s ostro rezanými črtami, ktoré jej dodávali tú správnu dávku mužnosti. Pekne, ale aj zanovito, či rebelsky rezané pery a rovný nos, robili z dotyčného veľmi pekný kúsok. Na kráse mu neuberali ani pehy, ktorými bola pokrytá. A celkový dojem podčiarkovali dlhé, tmavo ryšavé vlasy.  Pripadala jej známa.

„Áno?“ nabádala ho k dopovedaniu.

„No chcel som sa ťa spýtať, či by si nešla do ringu. Videl som ťa boxovať a musím povedať, si fakt dobrá.“ Jeho váhavosť ju pobavila. Pripadal jej ako niekto, kto je zvyknutý rozdávať príkazy, ale v súkromnom živote si nevedie najlepšie.

„Dobre.“ Jej odpoveď ho očividne prekvapila.

Pokynula mu, aby išiel pred ňou. Musela uznať, že zadok a celkovo aj postava bola prvotriedna. Boxoval už nejaký ten piatok, to bolo vidno. Široké plecia, úzke boky... pod tričkom určite ploché brucho. Jej pozornosti neušiel ani ryšavý muž stojaci opodiaľ.

„Tvoja rodina?“ Kývla k nemu hlavou, keď už stáli v ringu.

„Brat. Ako vieš?“ pýtal sa.

„Podobnosť nezaprieš,“ objasnila.

„Aha. Pripravená?“

Simone prikývla.

„Mimochodom som George, George Weasley,“ predstavil sa.

„Simone Bailey,“ nasledovala jeho príklad.

Musela uznať, že George nielen že vyzerá ako dobrý boxerista, ale ním aj skutočne je. Bojovali tvrdo ale férovo.  Charlie mal radosť z toho, že jeho brat konečne uvoľnil a zhodil masku tvrdého obchodníka. Ale čo ho prekvapilo ešte viac, bol jeho veselý smiech, keď sa po dobrých pätnástich minútach obaja protivníci zvalili na zem.

„Takto dobre som sa už dávno necítil.“ Smial sa.

„To fakt? Vtom prípade si masochista!  Ja sa cítim ako zbitý pes.“ Zapochybovala o jeho zdravom rozume, no nakoniec sa smiala aj ona. „Konečne som prišla na, ako sa cíti boxovacie vrece.“ Pozrela sa na jeho profil. Všimla si dlhú jazvu, čo sa mu ťahala okolo ucha.

„To máš zo zápasu?“ spýtala sa a ukázala na jazvu.

„Áno, ale nie z takého, na aký narážaš,“ odvetil tajuplne.

„A akého?“ nedala sa.

„Keby ti to poviem, myslela by si si, že som zošalel, takže si to zatiaľ nechám pre seba,“ vykrútil sa s úsmevom. Simone to neskutočne zožieralo. Chcela vedieť ako človek môže prísť k takej jazve. No, rešpektovala jeho rozhodnutie.

„Budeš tu aj zajtra?“ Páčila sa jej spoločnosť tohto chlapíka. Bolo to príjemné spestrenie jej neakčných dní. Inak by iba sedela doma, prípadne zašla do knižnice, dokým by neprišla nová objednávka od otcových nepriateľov alebo od múzeí.

„Áno.“ Aj jemu vyhovovala jej prítomnosť. Pri nej zabúdal na dávne nešťastia a krivdy.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Boj o život kapitola 2 - U Medveďa: