OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Prológ a Kapitola 1.

17.04.2017 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1942×

Prológ

Sam bezcieľne blúdila po meste.

Prechádzala ulicami bez toho, aby sa uistila, že je v bezpečí. Teraz pokojne mohla skončiť pod kolesami niektoré auta a ani by jej na tom nezáležalo. Už dávno si všimla, že jej matka nie je schopná sa o ne postarať. Lenže potom náhodou objavila tie ukryté papiere. Posledné výzvy. Vyhrážky. Exekútori. Jej život sa mohol rozpadnúť ešte viac.

Sklonila hlavu pred vetrom.

Hnedé vlasy jej padali do očí. Bola nesmierne unavená. Po škole išla hneď do práce. Keďže bola na svoj vek vysoká a vyspelá, dokázala ostatných oklamať. Lenže ani tá almužna, ktorú dokáže zarobiť, ich viac už nezastaví. Nepustila matku k peniazom. Ona riadila celú domácnosť. Napriek tomu nemala kontrolu nad ničím a nikým.

A už vôbec nie sama nad sebou.

Nakoniec sa zastavila. Podľa zvuku hudby bola blízko nejakého baru. Oprela sa o stenu. Rukami si šúchala boľavé ramená. Napriek svetru sa klepala od zimy. Aj keď to možno bolo čiastočne aj strachom. Zúfalstvo naplnilo jej svet. Už nemala kontrolu nad ničím. Ani bolesť jej nepomáhala v tom, aby ostala sústredená.

Jej svet sa konečne rozpadol. Keby tak mala niekoho, kto by jej pomohol! Jediná možnosť by bola zavolať úradom. Lenže to by prišla aj o svoju maličkú sestričku. Nezaslúžila si, aby ju obrali aj o to málo, čo mali. A otec... Zamračila sa. Nemala by na to myslieť.

Povzdychla si.

Poprosí o zvýšenie platu. Jej šéf bol úchyl, ktorému sa páčili príliš mladé dievčatá. Všetci to o ňom vedeli. No nikto s tým nič neurobil. Nič iné ani nemala čakať. Vždy sa ho bála. Ale takisto bol jediný, kto bol ochotný ju zamestnať, keď to najviac potrebovala. V duchu si predstavovala, čo všetko bude musieť urobiť.

Možno aj...

Potriasla hlavou.

Nezáležalo na to!

V mysli si vybavila tvár svojej sestričky. Snažila sa jej dať všetko, no nikdy to nestačilo. Žili príliš chudobne, oblečenie mala odraté, zafúľané. Vedela, že ju to zraňovalo. Odhodlane vystrčila bradu. Kvôli nej to vydrží. Šesťročné deti by sa mali smiať a hrať s priateľmi. Nemali by sedieť doma, vystrašené z výsmechu ostatných.

Práv v momente, keď vykročila, ozval sa za ňou hlas:

„Ale, mačiatko, kvôli mne neodchádzaj.“

Ten tón v sebe skrýval dostatok chlipnosti na to, aby okamžite ušla.

Miesto toho sa otočila.

Z baru vyšiel von postarší chlapík. Plešina sa mu leskla, malé oči mu takmer až nezdravo žiarili. Podľa pachu, ktorý sa z neho šíril, bol poriadne pod parou. Pravdepodobne jeho vnímanie ovládalo čosi silnejšie ako obyčajný alkohol.

Mala by od neho utiecť.

Miesto toho tam stála.

„Taká mladá krásavica by sa mi hodila. Nehľadáš si prácu?“

Sam prvýkrát pozrela na názov podniku svietiaci nad jeho hlavou. Anjeli. Takmer si odfrkla. Videla a zažila toho príliš veľa na to, aby verila v nejakú vyššiu moc. To jediné slovo sa jej najskôr chcelo vysmiať. Ukázať jej, že sedí v priamej linke smerujúcej do najhorúcejšieho pekla.

Lenže potom si spomenula na svoju smutnú sestru.

Mala by sa smiať a radovať.

Podišla bližšie k chlapovi.

„To záleží na tom, akú prácu ponúkate.“

Muž sa zachechtal a rozpažil ruky. „Moje dievčatá sa starajú o to, aby zákazníci boli spokojní. Po ťažkom dni ich tešia svojou prítomnosťou a plnia ich želania. Nie je to ťažké. A s tým tvojim telíčkom...“ Zamľaskal. Sam sa zodvihol žalúdok. „Tvár ti zakryjeme, tá nie je dôležitá...“ pokračoval v úvahách.

Sam ho prestala počúvať.

Veľmi dobre vedela, ako vyzerá. Jej tvár nebola pekná alebo zaujímavá. Krása jej matky ju obišla. Vždy vyzerala ako... ako niekto, kto bol kedysi súčasťou jej života. Nos príliš dlhý, ústa úzke a široké. Lícne kosti, už tak hranaté, jej príliš vystupovali, keďže bola vychudnutá. Tvár jej čiastočne zjemňovali pramene vlnitých vlasov, ale ani tie neboli všemocné. Skrátka, bola priemerným dievčaťom s hnedými vlasmi a len o niečom tmavšími očami. Obyčajná.

Jej telo tak však nepôsobilo. Bola vysoká a chudá. Takmer až vychudnutá. Krivky získala v čase, keď sa ostatné dievčatá pasovali s akné. Ona také problémy nemala. Dlhé nohy, delikátne telo a v podprsenke niečo, kvôli čomu chodili ženy k plastickým chirurgom. Vďaka tomu všetkému nevyzerala na svoj vek. Hoci ešte len o pár dní oslávi šestnáste narodeniny.

Nemusela mať zrkadlo, aby vedela, ako ju vidia ostatní.

Ako sa na ňu pozerajú muži.

Ich pohľady cítila každý deň. Smilné. Nenásytné. Nepríjemné.

Ironické bolo, že na tom už nezáležalo.

Odkašlala si. „A plat?“ spýtala sa, čím prerušila mumlanie toho muža.

Usmieval sa. Premeriaval si ju pohľadom. Statočne to vydržala.

Pre sestru...

„Si nová, takže by sme ťa najskôr vydražili. Hm, to tu už dávno nebolo! Všetci budú nadšení!“ skríkol nadšene. Nádejne sa na ňu zadíval. Dražba. Muži. Pravdepodobne nehovoril o tom, že by im mala napiecť koláče. Tieto za padnuté bary ponúkali exotickejšie potešenie. Tanec. Nahé telá. Sex bez záväzkov. Ale a platil dobre...

„Ak ma chcete, môžem začať aj hneď.“

Muž zatlieskal a natiahol sa po nej. Keď ju za sebou začal ťahať do baru, ani sa nebránila. Telo sa jej netriaslo. Necítila strach. O seba určite nie. Aby sa v nej niečo také prebudilo, muselo by jej záležať na to, čo sa s ňou stane. A jej na tom prestalo záležať už pred nejakým časom. Zbaviť sa poslednej dôstojnosti vlastne nebolo ani také ťažké.

„Gina! Máme tu nové mäsko!“ zakričal muž niekam do baru.

Jeho hlas bol plný nadšenia.

V skutočnosti to na Sam pôsobilo tak, akoby do sveta rozhlasoval rozsudok smrti.

Kapitola 1.

Sam za sebou unavene zatvorila dvere. Štúdium bolo vyčerpávajúce. Hlavne keď musela dlhé hodiny tráviť v knižnici. Niektorí ľudia v jej skupine boli navyše príliš do seba zahľadení n a to, aby si uvedomili, že pri semestrálnych projektoch ide naozaj o všetko.

Im bohatí rodičia zaplatia rok či dva navyše, ak náhodou neuspejú.

Ak však neprejde ona, všetko pre ňu skončí.

Pretože jej štipendium malo presne stanové pravidlá.

Vypudila z mysle myšlienky na školu. Dovliekla sa do kuchyne. Ani sa nesnažila zalamovať rukami. Porozhadzované fľaše od lacného vína. Plechovky od piva. Na zemi sa povaľovalo niekoľko plastových pohárov. Keby ich pred pár mesiacmi nevymenila, opäť by zbierala črepiny. Asi by si ale na to mala konečne zvyknúť. V živote bude len zbierať rozbité kusy, ktoré pre ňu zanechajú ostatní.

Rýchlo upratala.

Ani sa neobťažovala pohľadom do chladničky. Vedela, že sa tam nachádza napol dopitá škatuľa mlieka. Plesnivá masa, ktorá kedysi predstavovala donáškovú čínu. Zajtra bude musieť ísť nakúpiť. Lenže najskôr si musí ísť zarobiť. Nikdy sa nekončiaci kruh.

Bezduché večierky plné nudných ľudí. A potom ešte nudnejšie kvázi akrobatické umenie v posteli – alebo kdekoľvek inde, kde sa pán rozhodne, že si ju vychutná. Len si musí tentoraz dať pozor. Aby si niekto nevšimol, že vytrženie len predstiera. Ťažko sa jej však prejavovala iná emócia, keď jej vnútro bolo prázdne.

Pošúchala si ramená zakryté rukávmi čierneho trička.

Opäť ju neznesiteľne svrbeli všetky jazvy.

Akoby potrebovala pripomienku.

S povzdychom zamierila k izbe svojej sestry. Po matke tu nebolo ani stopy, takže určite vyspávala so svojim najnovším priateľom. V tom brlohu, ktorý nazývala spálňa. Ani sa o nich nesnažila prejavovať záujem. Jej matka už dávno dala najavo, čo si myslí o jej pokusoch.

Ešte jej však ostávala Liz.

Pri pomyslení na sestru sa usmiala.

Zaklopala na jej dvere. Keď sa neozvala odpoveď, opatrne otvorila. Do uší jej ihneď udrel zvuk hudby. Jej sestra opäť ležala na posteli, obrovské slúchadlá na ušiach a hudba jej hrala tak nahlas, že ju museli počuť aj susedia na konci ulice. Liz však spala. Okuliare sa jej zošmykli z nosa. Čierne rámy vrhali temné tiene na jej pehavú tvár.

Liz bola pôvabná a krásna. Presne ako ich matka. Žiadne hranaté črty, ako to bolo u nej. Ju by najviac vystihovalo slovné spojenie krehká kvetinka. Srdcovitá tvár, tmavoryšavé vlasy a sivozelené oči. Navyše bola drobučká a jemná.

Zatiaľ si to však neuvedomovala. Svoj čas venovala výlučne knihám. Sam sa usmiala. Kedysi aj ona voľný čas venovala čítaniu. Ale potom sa všetko zmenilo a ona už nedostala možnosť. Jej staré knihy teraz zdobili police jej sestry. Aj teraz jej jedna odpočívala na hrudi. Kroniky Narnie.

Jej niekdajší obľúbený príbeh.

Keď sa však snažila knihu zodvihnúť, že ju vráti späť na policu, Liz ju zastavila.

Namosúrene sa pozerala na toho, kto si dovolil okrádať ju.

Keď si nadvihla okuliare, uvedomila si, že sa pozerá na sestru.

Tvár sa jej rozžiaria úprimným úsmevom.

„Sammy!“ vykríkla a ihneď, ako si zložila slúchadlá, sa jej vrhla okolo krku.

Potom ju stiahla k sebe na posteľ.

Sam sa usmiala. Tá detská prezývka Liz držala aj keď už sama mala dvanásť rokov.

„Zase si chcela vidieť Aslana?“ podpichla ju so všetkou láskou, ktorú bola schopná prejaviť.

Liz objala knihu a pritisla si ju pevnejšie k sebe. „Je to predsa odvážny lev! Prečo by som sa s ním nechcela pravidelne vídavať?“ Sam pohladila sestru po vlasoch. Dlhé ich mala takmer po pás. Do všetkého sa jej plietli. Ale nikdy nikomu nedovolila, aby jej ich ostrihali.

„Ty si ešte len teraz prišla?“ vypálila na ňu zrazu Liz otázku.

Sam sa zachmúrila. „Zdržala som sa v knižnici. Musela som dokončiť nejakú prácu do školy.“

„A ideš ešte do práce?“ spýtala sa. V tvári sa jej odrážala nádej.

Ako každý večer, aj teraz Liz chcela, aby Sam ostala doma.

Aby si s ňou čítala.

Sam bola odsúdená na to, aby svoju sestru neustále sklamávala.

„Prepáč, drobec, ale musím ísť. Sľubujem, že sa vrátim ešte dnes.“

To bol taký ich malý... nie žart, ale niečo, čo často používali.

Keď bola Liz mladšia, nerozumela ešte, ako plynie čas. Teda, ani teraz ho veľmi nevnímala, keď mala nos stále v knihe. Ale keď jej hovorila, že sa vráti o pár hodín, bolo to, akoby sa mala vrátiť o rok. Preto sa u nich ustálilo spojenie, že sa vráti ešte v ten deň. To dokázala pochopiť aj Liz. A teraz im to ostalo ako čosi, čo mohli zdieľať. Preto im to bolo také drahé.

„Už si si urobila úlohy do školy? Už všetko vieš?“

Pri zmienke o škole sa Liz zamračila.

Sam zodvihla obočie.

„Liz, čo sa stalo v škole?“

Dievča mávlo rukou. „Ale, učiteľka nebola nadšená mojou esejou o Rómeovi a Júlii.“

„Nie si na také knihy ešte príliš mladá?“

Liz sa zasmiala. „No, slečna Wallshová povedala to isté, ale raz som niekoho prirovnala k Júlii a ona bola prekvapená, že viem, o čom hovorím. Tak mi navrhla, aby som napísala tú esej. Chápeš, aby som mala body navyše. Ale keď som jej odovzdala prácu, nebola nadšená. Teraz určite ľutuje, že to vôbec vyslovila.“

Sam sa zasmiala, keď si predstavila, čo tam asi jej sestra mohla napísať.

„Č o si urobila?“

„Iba som napísala pravdu!“ obhajovala sa hneď Liz. „Napísala som, že Júlia bola rozmaznané decko a nevedela, čo chce. No a Rómeo bol obmedzenec, ktorý mohol mať každú inú, ale on si vybral takú potvoru. Určite preto, lebo dobre vyzerala!“

Zaklonila hlavu. „Takto si to tam, dúfam, nenapísala?“

Liz pohodila plecom. „Predsa nebudem klamať, nie? Ale neboj sa, napísala som to trochu... no... rafinovanejšie.“

Keď si spomenula na schopnosť jej sestry hovoriť otvorene a uštipačne hovoriť o chybách literárnych postáv... mohla byť rada, že ju jej učiteľka hneď nepozvala na schôdzku v škole. Teda, oficiálne by pozvanie musela adresovať ich matke, ale v škole si už zvykli na to, že sa vždy ukázala len Sam. Mysleli si totiž, že ich matka pracovala dlho do noci ako zdravotná sestra.

Sam nikdy neprišla na to, prečo sa vlastne obťažovala s klamaním.

Potom si však pripomenula, že išlo predovšetkým o Liz.

Nikto sa nesmel dozvedieť o tom, ako to tam naozaj vyzeralo.

Sam síce už bola dospelá, no stále študovala. Nemala vlastné bývanie, ani prácu. Pre úrady by nebola dostatočne dôveryhodná na to, aby jej zverili do opatery vlastnú sestru. A už vôbec nie v prípade, že by sa niekto dozvedel, ako si privyrába po večeroch.

Zrazu jej pred očami preletela ruka.

Zažmurkala a zadívala sa na Liz.

„Áno?“

Sestra sa na ňu zamračila. „Vôbec ma nepočúvaš!“

Sam sa unavene usmiala. „Prepáč. Čo si hovorila?“

Liz smutne sklonila hlavu. „Hovorila som, že sme už dávno nikde neboli. Odkedy sa ti začala škola, nemáš na mňa čas. Ja... ja ti to nevyčítam! Iba... ja sa tu nudím, vieš. S mamou nie je zábava. A ten jej priateľ je ešte horší. Stále ma tak divne sleduje. Akoby chcel niečo povedať, ale bojí sa.“

Strnula.

Napriek tomu, koľko toho jej sestra prečítala, stále bola príliš naivná, aby pomenovala presne to, čo vidí. Za to by mala byť Sam vďačná. Keby si pohľady toho chlapa vysvetlila pre to, čím sú, bála by sa v ich malom byte aj spať.

„A čo keby sme cez víkend išli do mesta?“

Liz zhíkla. „A do kníhkupectva tiež?“

„Samozrejme,“ zasmiala sa Sam.

„Och, to je super!“ zakričala a poskočila si. Tvár sa jej rozžiarila do takého širokého úsmevu, že to Sam bolelo aj za ňu. „Nemôžem sa dočkať!“

Sam sa postavila z postele. „Teraz by si mala ísť spať. A ja sa musím ísť prezliecť.“

„Mne sa ešte nechce spať,“ zaprotestovala Liz. „Radšej sa idem túlať do Narnie.“

A aby potvrdila svoje slová, opäť si na uši nasadila slúchadlá a pustila hudbu. Sam doslova ohlušil zvuk výrazných basových liniek. Liz to však neprekážalo. S úsmevom otvárala už značne otrhanú knihu. Toľkokrát ju čítala. Určite ju musela poznať naspamäť. Sam na tom nebola o nič lepšie. Postavila sa na odchod. Zadívala sa do rohu miestnosti. Izba sa neustále zmenšovala. Stále viac a viac miesta zaberali knihy. Ak to takto bude pokračovať, Liz na nich bude musieť aj spať.

Zatiaľ však Sam nenašla väčší byt s podobne nízkym nájmom.

Vlastne sa o to ani skutočne nepokúšala.

Jej matka so sťahovaním nesúhlasila. A keby sa Sam pokúsila s Liz odísť, prišla by o ňu.

V momente, ako by prekročili prah, matka by zavolala políciu.

Presvedčila sa o tom na vlastnej koži.

Vzdychla a vyšla z izby. Potichu za sebou zavrela dvere. Dvere, za ktorými bývala jej matka, prešla pohľadom. Zamierila na samotný koniec do svojej izby. Predtým to malo slúžiť ako istý druh komory. Jej sa tam podarilo napchať posteľ a tri police, na ktorých mala oblečenie. Keď potrebovala niečo nové na večer, väčšinou si požičala od kolegýň.

Rovnako ako teraz.

Na háčiku na stene visel vešiak a na ňom nebesky modré šaty po kolená s polodlhými rukávmi. Sam by nezniesla, keby mala odhalené ruky. Rýchlo sa obliekla. Nemala čas ani na sprchu. Vonku bola dostatočná zima na to, aby si to nikto nevšimol. Uprostred boja s pančuškami sa začala otriasať stena.

Z matkinej izby sa začali šíriť rytmické a neskutočne hlasné zvuky. Aj hluchý by si domyslel, čo sa deje. Sam si odfrkla. Nemali ani toľko slušnosti, aby počkali na noc. Dúfala, že Liz má ešte stále slúchadlá na ušiach. Netúžila po vysvetľovaní práve tejto záhady života. Ako by aj mohla opísať peknými slovami čosi, čo v nej neprebúdza žiadny záujem? Len ďalšia povinnosť.

Pozrela na hodiny.

Ešte mala niekoľko minút.

Na tvár si rýchlo naniesla vrstvu make-upu. Ako jej kedysi dávno povedala jej prvý šéf, jej tvár sa aspoň dala zakryť. Chcelo to len trochu ceruzky, aby jej oči vyzerali väčšia. Výrazný rúž, aby si zväčšila pery. Trochu červene na líca. Tmavší púder na zvýraznenie niektorých čŕt v tvári.

O niekoľko minút neskôr sa na ňu z prasknutého zrkadla pozerala iná žena. Vyzerala ešte staršie. Po únave nebolo ani pamiatky. Vlasy jej v miernych vlnách padali na plecia. Nebola krásna. Ale aspoň bola na chvíľu niekým iným.

Rýchlo si obula lodičky.

Keď prebiehala okolo dverí do izby svojej matky, predstierala, že nepočuje jej očividné vzývanie všetkých svätých. Osobne takým prejavom nerozumela. Vyparila sa skôr, ako stihli prísť do absolútneho finále.

Vonku ju objal chladný vzduch.

Na ceste už na ňu čakal Gina. Opretá o svoj starý biely ford obohacovala vzduch dymom z obľúbenej cigarety. Podľa všetkého práve mierili na nejaký snobský večierok. Inak by nebolo oblečená tak striedmo.

Gina bola typ ženy, ktorá sa rada chválila svojimi vnadami. Teraz ale pôsobila ako vystrihnutá z časopisu pre podnikateľov. V čiernych šatách vyzerala naozaj krásne. Dlhé peroxidové vlasy mala vyčesané do zložitého účesu. Okolo tváre jej viselo len niekoľko pramienkov. Vďaka tomu jej zamračená tvár vyzerala prívetivejšie.

Vyzerala oveľa mladšie než na svojich tridsaťpäť.

„Už som si myslela, že budem musieť ísť dovnútra,“ privítala ju, keď sa Sam priblížila.

Usmiala sa na svoju spoločníčku. „Aj ja ťa rada vidím. Kam ideme?“

Nedopalok pristúpila špičkou lodičky. „Zaplatili si nás akýsi právnici.“

Sam sa usmiala. Opäť títo nudní chlapi, ktorí sa radi rozprávali o politike a zákonoch. Čakal na ne únavný večer. Sam však dúfala, že neskončí v posteli niektorého z nich. Naproti tomu, Gina proti tomu nebude namietať. Sledovala ju po očku, keď si sadala za volant.

Keď nastupovala, spomínala na ich prvé stretnutie. Vtedy jej Gina chcela vyškrabať oči. No nakoniec to neurobila. Neboli síce priateľky, ale nakoniec spolu odišli pracovať pre istú spoločnosť.

Agentúra ponúkajúca na prenájom profesionálne spoločníčky.

Sam si vždy myslela, že to bolo príliš vzletné označenie niekoho, kto za peniaze spí s úplnými cudzincami. Ale aspoň sa nemuseli nechať verejne obchytkávať. Hoci pod oblekmi týchto podnikateľov a významných mužov sa často skrývali tie najhoršie príšery.

No nezáležalo na tom.

Je to proste práca.

Kapitola 2.

Vítam vás pri novom príbehu. Ako ste si už stihli prečítať v perexe, toto nebude žiadne fantasy. Len reálny život v tej najčistejšej forme. Možno si myslíte, že na tom nič nie je, ale pre mňa je to aj tak výzva.

Tak dúfam, že sa vám príbeh bude páčiť.

Prosíte si aj pokračovanie?

Kapitola je venovaná Perle, ktorá ma inšpirovala, a Nerisse, ktorá ma presvedčila, že pchať do tohto námetu fantastické prvky, by bolo skutočne zbytočné.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Prológ a Kapitola 1.: