OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 43.

03.09.2017 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1002×

Kapitola 43.

Sam sa snažila ostať pokojná. Ale nedarilo sa jej to. Netušila, ako dlho tam sedela. Po nejakom čase to vzdala. Pokúsila sa postaviť. Krútenie hlavy to nezmenšilo. Skôr len podporilo. Musela sa hýbať. Rozprúdiť krv. V mizernom svetle videla svoj dych. To nemohlo byť dobré. Tlkot srdca počula v ušiach. Zrýchľoval sa. Nadychovala sa čoraz rýchlejšie. Napriek tomu pokračovala.

Nepomáhalo to. Svetlo bolo ostrejšie. Svitalo? Netušila. Mobil si vypla. Chcela šetriť energiu. Nevedela teda, ako dlho tam bola. V žalúdku jej škvŕkalo. Bola smädná. Mala pocit, akoby jej vyschla pokožka. Akoby bola na púšti. Pokúšala sa o ňu únava. Viečka jej klipkali. Nesmie zaspať. Nespomínala si prečo. Len vedela, že musí ostať bdelá. Lenže aj s únavou dokázala bojovať len určitú dobu. Nakoniec zaspala.

Aspoň to si myslela.

Videla svoju matku. Tá tu predsa nemohla byť. Sedela na opačnom konci miestnosti. Hojdala sa v kresle. Čosi si čítala. Usmievala sa pri tom. Osvetľovalo ju zvláštne svetlo. Sam nerozoznala jednotlivé slová. Len sa s úžasom pozerala. Zrazu však niečo predsa len rozoznala. Zvuk plaču. Dusivé vzlyky. Líca jej matky boli suché. Do lona sa jej niekto vrhol. Malé dievčatko s hnedými vrkočmi. To ono plakalo.

Jej matka ihneď prestala s tým, čo robila. Začala to malé stvorenie utešovať. Sam v nej spoznala samú seba. Jej mladšia verzia. Nepamätala si presne, čo sa stalo. Možno niekde spadla. Niečo ju vyľakalo. Jediná bytosť, ktorá jej dodala bezpečie, bola jej matka. Tá jej čosi šepkala do ucha. Hojdala ju v náručí. Spievala jej? Na to si už Sam nespomínala.

Sústredila sa viac na to, čo videla. Jej matka bola tehotná. Dlhé vlasy mala spletené do vrkoča. Čoskoro sa obe smiali. Ten radostný zvuk pritiahol pozornosť ostatných. Za jej matkou sa niekto objavil. Vysoká postava. Jej otec... Nie! Tá tvár. Ale... Bol to Adam. Usmieval sa. Radostne. S láskou.

Zadívala sa na svoju matku. Až na to, že to nebola jej matka. Ale ona. S dlhšími vlasmi. Staršia. Spokojnejšia. S dcérou v náručí. Tehotná. S rodinou. Po ktorej vždy túžila. Videla budúcnosť? To sotva. Len predstava. Žmurkla a bola preč. Stále bola zatvorená v tej pivnici. Nikto tam nebol. Len ona.

Schúlila sa do rohu. Desilo ju to tu. Musí sa odtiaľto dostať. Pohla sa k dverám. Musí skúsiť, či sú zamknuté. Nevedela to s istotou. No niekto jej vstúpil do cesty. Zástupy. Rady. Dav. Tie tváre... Spoznávala ich, hoci nemala. Usmievali sa na ňu. Naťahovali k nej ruky. Volali ju k sebe. Muži i ženy. Tváre, na ktoré chcela zabudnúť. No aj tak ich videla. Jej zákazníci. Strašiaci, ktorí na nič neslúžili. Teraz od nej niečo chceli. Vždy o niečom túžili. Nevšímali si, čo chcela ona.

Jediná tvár, po ktorej túžila, sa jej neukazovala. Adam zmizol. Pohltil ho ten dav. Premkol ju strach. Prichádzala o neho. Vedela, že sa to stane. Kvôli jej práci. Pretože málokto by dokázal prijať, že jeho priateľka robí niečo také. Chcela, aby zmizli. Žmurkala. Kričala. Priala si, aby boli preč. Dokonca ich prosila. Nepomáhalo to. Stále tam boli. pozerali na ňu. Vyčkávajúc. Na čo? To presne nevedela.

A potom jeden z nich prehovoril: „Ja som to neplánoval, dobre? Prosto som zazmätkoval. Otec povedal, že chce hovoriť o budúcnosti. Bohvie, čo chcel. Určite išlo o peniaze. Vždy o ne ide. Nemohol som riskovať, že jej odkáže všetko! Čo by som potom asi tak robil?!“ Pri posledných slovách zmizli všetci ostatní.

Bola tma. Nevidela poriadne. Alebo mala len zatvorené oči? Netušila. Ale tento hlas poznala. No nevedela ho priradiť k žiadnej skutočnej bytosti. Bola príliš unavená. Uzimená. Chcela spať. Len spať...

„Musel si sa zblázniť. Pripraviť ju o pozornosť dobre platiaceho zákazníka? Jasné, to som chcela, ale nie toto. S týmto nechcem mať nič spoločné. To si ako dlho plánoval?“

„Plánoval? Ja som vôbec nepremýšľal, keď som ju odtiaľ odnášal!“

„Očividne,“ odvetil ten ženský hlas. Sam sa zazdalo, že sa jej čosi obtrelo o tvár. „Dopekla, je studená ako kocka ľadu.“ O chvíľu ju zahalilo klamlivé teplo. Určite je to ďalšia predstava. „Mal by si ju pustiť. Hovoril si predsa, že ťa nevidela. Nemôže ťa teda identifikovať. Mal by si to zastaviť skôr, ako do naozaj dopadne zle.“

„Nemôžem ju len tak nechať ísť! Určite to niekomu povie.“

„Chceš ju teda za biť? Pretože to je potom ďalšia možnosť. Ak nechceš, aby niekomu nepovedala niečo, čo sama nevie. Práve pre toto som sa do tej práce s tebou nemala púšťať. Jedno je pomstiť sa tejto malej žabe za to, že mi o kúsok prebrala najlepšieho zákazníka. Niečo celkom iné je pomáhať psychopatovi spáchať vraždu!“

Poznala oba hlasy. Vedela, komu patria. Netušila však, prečo sa hádajú.

„Tak pozor, takzvaná dáma. Si v tom až po uši. Takže ak pôjdem dolu ja, povezieš sa so mnou. Alebo si naozaj myslíš, že to, čo si robila, bolo úplne legálne?“

„To, čo som robila ja, nebolo aspoň nebezpečné! Špehovanie je niečo celkom iné ako vražda!“ Nastalo ticho. Sam vedela, že si to všetko len predstavila. Potom však žena ešte niečo dodala: „A kam akože ideš teraz? To ju tu vážne chceš nechať? Keď som ti od tej búdy dávala kľúče, nemyslela som si, že ju použiješ ako úkryt pre niekoho, koho si práve uniesol!“

„Dávaj si pozor na jazyk!“

„Lebo čo? Tiež ma unesieš ako tuto Sam? Len to skús!“ Sam by jej slová prekvapili. Keby mala silu na nejaké reakcie. Teraz sa snažila absorbovať čo najviac z nečakaného tepla, ktoré ju obklopilo.

„Musím na čas zmiznúť. Musím vymyslieť spôsob, ako sa z toho všetkého dostať bez toho, aby otec pojal nejaké podozrenie. Už teraz sa ma snaží zastihnúť. Bude len otázkou času, kým ma nájde.“

„A čo bude dovtedy so Sam? Len tak ju tu necháš?“

„Ak ma prestaneš otravovať, bude tu musieť zostať ešte maximálne dva dni! To by mala prežiť!“

Potom sa hlasy premenili na mumlanie. Vzďaľovali sa jej. Nezáležalo na tom. Najdôležitejšie bolo to náhle teplo. Zažmurkala. V miestnosti bolo pomerne veľké svetlo. Vonku bolo svetlo. Netušila, kde presne bola. Predtým tu bola tma, pretože mala zatvorené oči. Alebo možno zaspala? Nevedela to presne určiť. Takisto si nebola istá tým, ako dlho tam bola.

Slabosť.

Únava.

Hlad.

Celková otupenosť.

Minimálne niekoľko hodín. So znovuobjaveným odhodlaním sa posadila. Takmer spadla naspäť. Hlava ju ešte stále bolela. Bola premrznutá. Ale nie až tak , ako predpokladala. Niekto ju prikryl roztrhanou dekou. Pridržala si ju na pleciach. Dvere. Musí sa k nim dostať. Bolo to náročnejšie, než si myslela. Takmer sa plazila. Nohy ju nechceli počúvať. Kolená sa jej triasli. Únavou alebo kvôli hladu? Odpoveď nemala.

Na jej prekvapenie sa kľučka podvolila jej nátlaku. Nebolo zamknuté? Niekto jej pomohol. Možno tá žena... To všetko bol predsa sen. Kde len bola? Prečo sa tam ocitla? Otázky, ktoré nemali odpovede. Vyšla von. Prižmúrila oči. Od snehu sa odrážalo svetlo. Bodalo ju. Ubližovalo jej. No bolo to lepšie ako tma. Pritiahla si cípy deky bližšie k telu.

Zazrela stopy. Od topánok. Ostali v snehu. Nasledovala ich. Vlastne sa skôr potácala. Svoje okolie vnímala skreslene. Klepala sa od zimy. Tá deka bola príliš tenká. Aspoň mala topánky. Prišla až na cestu. Stopy od pneumatík? Lenže ona nemala auto. Niekto iný ho však mal. Vykročila tým smerom. Nevedela prečo. Urobila to automaticky. Nohu pred nohu. Jeden krok za druhým.

Až príliš pomaly.

Svetla začalo ubúdať. Z neba sa spúšťal ďalší a ďalší sneh. Opieral sa do nej vietor. Svetlo pohasínalo. Obklopovalo ju šero. Pomaly strácala sily. Aj smer. Stopy mizli. Zakrýval ich ďalší sneh. Čoskoro sa stratí. Keby tak mala mapu. Keby vedela, kde je...

Náhle dostala nápad. Jej mobil! Vylovila ho z vrecka. Zapla ho. Skrehnutými prstami ťukala kód. Pomýlila sa. Nechýbalo veľa – mohla sa pripraviť o šancu. Našla navigáciu. Viac po pamäti. Veľa toho už nevidela. Všetko sa triaslo. Pípanie. Vibrovania. Upozornenia. Niekto jej volal? Nie. Telefón jej oznamoval, že sa nedokáže pripojiť k sieti. Nemala signál... Zapol sa šetrič energie. Vedela, že to niečo znamená. Niečo kľúčové.

Nemohla o tom premýšľať.

Pokračovala v chôdzi. Potácala sa. Častejšie padala. Až to nakoniec vzdala. Doplazila sa k stromu. Aspoň myslela, že je to strom. Bola jej neznesiteľná zima. Vietor dul. Sneh padal. A ona zaspávala. Nemala predsa zaspávať. Ale prečo? Otázka jej znela v hlave. S ozvenou sa k nej vracala. Nevedela. Mozog jej nefungoval. Všetko sa vypínalo.

Všetky zmysly.

Necítila látku pod prstami. Počula len zavýjanie vetra. Videla tmu. Mala opäť zatvorené oči? Zapadala snehom. Triasla sa. Možno aj zaspávala. A opäť sa budila. Chúlila sa pod svojou prikrývkou. Nepomáhalo to. Videla pred sebou postavy. Stromy... Netušila. Približovali sa. Odchádzali. Niektoré jej kývali. Iné k nej išli bližšie. Nemohla si ich prezrieť. Nemala dosť sily. Nevládala už ani zodvihnúť hlavu. Naozaj ležala v snehu? Už nebol taký studený. Dýchala pokojnejšie. Pomalšie. Prerušovane... Srdce prestávalo utekať. Neponáhľalo sa.

Otvorila oči. Opäť tam bolo svetlo. Možno tam bolo celý čas. Len si to neuvedomila. Videla postavu. Určite ďalší strom. Tento sa k nej blížil. Ďalšie halucinácie. Vypla vnímanie. No nemala to robiť. Čoskoro začala lietať. Vznášať sa. Alebo ju len niekto zodvihol? Nedokázala rozlepiť viečka. Ale bolo jej teplo. Po prvýkrát za dlhý čas. Predlhý čas.

„Našiel som ju!“ zakričal ktosi. Predstavila si aj tento hlas?

Vnímanie jej unikalo. Preberala sa. Upadala do tmy. Zhluk zvukov a vnemov. Niekedy ju prebralo svetlo. Inokedy pípanie. Hlasy. Vypytovali sa jej. Na všeličo. Nepoznala odpovede. Nemohla otvoriť ústa. Nemala na to dostatok sily. Nakoniec sa jej podarilo zaspať. Ponorila sa do čiernej mäkkej vaty. Teplo. Pokoj. Konečne...

Nakoniec sa zobudila. Nebolo to ako vynoriť sa spod hladiny. Skôr akoby sa niekoľko minút len vznášala na vode. Splývala. Dovoľovala svojmu telu užívať si všetky vnemy. Lenže skôr či neskôr každý sen skončí. Ten jej prestal byť snom v momente, keď si uvedomila, aká slabá bola. Nebola jej už zima, len zvláštne teplo. Dýchalo sa jej ťažko. V nose mala akúsi hadičku. Nedokázala zodvihnúť ruku, aby to skontrolovala. Jej telo odmietalo poslúchať jednoduché príkazy. Mierne frustrovaná sa pokúsila zodvihnúť viečka.

Tie sa nakoniec poddali.

Po niekoľkých dlhých sekundách presviedčania.

Tú miestnosť nespoznávala. Bola pomerne veľká. Trónila jej posteľ pripomínajúca nemocničnú, ktorú obývala. Okolo nej stálo niekoľko prístrojov. Nebola však v nemocnici. Na to boli steny zakryté príliš optimistickou kombináciou marhuľovej a béžovej. Okná neboli zamrežované. Hoci to nebolo bežné v normálnych zdravotníckych zariadeniach. Len v tých určených pre psychicky chorých. Čo jej dodalo ďalšiu dávku nádeje.

Netušila síce, prečo sa tam ocitla, ale rozhodne s tým nič nemalo jej citové rozpoloženie. V izbe však nebola sama. Okrem postele tam bol aj iný nábytok. Veľká pohovka. Niekoľko kresiel. Stoličky. Stôl. Niečo ako prijímací salónik na zámku. Na pohovke bola pokrútená Liz. Spokojne spala. Ale vyzerala unavene.

Jej pozornosť zrazu uchvátilo čosi iné.

Teda, skôr niekto iný.

Adam.

Oblečenie pokrčené. Vlasy strapaté. Prekvapilo ju strnisko na jeho tvári. Nikdy ho nevidela inak ako hladko oholeného. Teraz pôsobil... mužnejšie. A totálne prekvapene. Očividne neočakával, že na neho bude pozerať s dokorán otvorenými očami. Poháre, ktoré držal v ruke, položil na stôl. Zazdalo sa jej, že sa mu trasú ruky. Potom k nej podišiel. Posadil sa na kraj postele.

Všetko až príliš pomaly.

„Ahoj,“ zaševelil tichým hlasom. Jeho radosť bola očividná.

„Ahoj,“ odzdravila. Alebo sa o to aspoň pokúsila.

Znela, akoby v noci kloktala klince zmiešané s črepinami.

Adam sa na ňu starostlivo zamračil. „Ako sa cítiš? Potrebuješ niečo?“

Pretože neverila svojmu hlasu, len pokrútila hlavou.

Avšak mlčanie jej nevydržalo dlho.

„Prečo som tu?“ zachripela.

Zvraštil obočie. „Ty si nespomínaš, čo sa stalo?“

Zamyslela sa.

„Bola som u pána Sandersa, pretože mi chcel niečo vysvetliť a...“ Prerušila rozprávanie. Zrazu sa v nej prebudil strach. Akoby otvorila dvere zakázanej komnaty. Vyrútil sa na ňu ako obrovské monštrum. Niesol so sebou spomienky a nejasné obrazy toho, čo sa odohralo. Pripadala si príliš odhalená. Zrazu jej bola zima. Triasli sa jej ruky. Celá sa chvela.

Adam bol bližšie. Tíšil ju. Hladil ju po tvári. „Pokoj, už je po všetkom. Nie je tu, aby ti ublížil. Už ti nikto neublíži. Ja to nedovolím.“

Doteraz jej myseľ bola akoby zahalená hmlou. Zrazu však videla všetko jasne.

Ako keď niekto konečne vyleští zaprášené okná.

„Ty si ma našiel.“ Hádala len sčasti. Pamätala si na okamžitý pocit bezpečia a známy hlas. To však neznamenalo, že to musel byť automaticky Adam. Mohol to byť aj Jared alebo ktokoľvek iný. Jej myseľ nebola práve v najlepšom rozpoložení.

Adam však prikývol. „V poslednej chvíli.“

Jeho hlas vypovedal o tom, aká napätá tá situácia bola. O kritickosti toho, čo sa stalo, však najviac vypovedali tie slová, ktoré nevyslovil. Tie, ktoré sa mu zračili v očiach. Tie, ktoré mu do nich vháňali slzy. Ktoré mu dodávali silu, s ktorej jej zvieral ruku vo svojich. Netušila, či by to mala chcieť vedieť. No na druhej strane nemala na výber.

Ľahšie sa s tým vyrovná, ak bude vedieť, s čím presne musí žiť.

„Porozprávaš mi o tom?“ vyzvala ho opatrne.

Adam venoval jeden pohľad stále spiacej Liz. Potom prikývol.

„Tak dobre, poviem ti o tom. Poviem ti o všetkom.“

Kapitola 42. ¦ Kapitola 44.

Veľmi pekne ďakujem za všetky hlasy v Naj poviedke. Dojali ste ma a nesmierne potešili. Som rada, že sa vám Samin príbeh tak veľmi páči.

Táto kapitla je trošku kratšia ako tie predošlé. Bohužiaľ, pri tomto type kapitoly to ani inak nejde.

Snáď vám to neprekáža.

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 43.: