OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 36.



Zúfalá - Kapitola 36.Ten, kto je vždy na tvojej strane

Kapitola 36.

Adam sedel v kaviarni. Okolo neho pobehovalo niekoľko čašníčok s čiapkami na hlave. Niektoré zvolili červenú, iné zelenú. V kombinácii s celkovou výzdobou, falošným snehom vo výklade a tónmi vianočných piesní to pôsobilo takmer dokonalo. Potom sa však Adam pozrel na svojich mĺkvych spoločníkov a mal pocit, akoby sa ocitol na pohrebe. Jared každých pár sekúnd pozeral na mobil, akoby snáď mohol zmeškať, keby náhodou zvonil. Nataly bola nesvoja, rovnako ako zakaždým, keď sa vrátila z návštevy rodiny. Ale Adam sa na to nikdy nepýtal. Nebola to jeho pozícia. Prácu ochrancu a bútľavej vŕby už obsadil Jared.

„Ak sa ešte raz pozrieš na ten mobil, možno ti prirastie k ruke,“ podpichol Jareda nakoniec.

Ten stiahol ruku späť, akoby sa popálil. Adam sa nezasmial.

„Povedal by som, že mi neprekáža tvoje rozptýlenie, ale to by som klamal. Tak čo keby si mi povedal, čo sa deje? Naše tradičné vianočné posedenie môžeme odložiť na iný deň.“ Napríklad na deň, keď sa k nim budem môcť pripojiť aj Sam. Nebavilo ho hrať tretie koleso tým dvom hrdličkám.

Aj keď sa momentálne tvárili, akoby sa nepoznali.

Jared si povzdychol. „Prepáč, mám toho veľa.“

Nataly nepovedala nič. Stále predstierala, že tam nie je.

„Sú Vianoce, keď nie teraz ,tak kedy by si chcel mať trochu voľného času? Nemáme školu, skúšky začnú až budúci týždeň. Nemusíme chodiť do práce, ani na prax. Jediné, čo naozaj musíš, je sedieť tu a predstierať, že si užívaš moju prítomnosť.“

„Nie je to také jednoduché,“ kľučkoval s odpoveďou Jared.

Adam sa naklonil. Lakťami sa oprel o stôl. Potom sa trochu musel posunúť, nakoľko takmer prevrhol darček, ktorý mu venovala Nataly. Podľa veľkosti a mäkkosti hádal, že to bude nejaký sveter alebo niečo podobne klasické. On osobne bol vďačný aj za ponožky, hoci ostatní sa jeho posadnutosti smiali. Mysleli si, že žartoval, keď tvrdil, že Vianoce si nevie predstaviť bez ponožiek.

Jedine Sam rozumela jeho posadnutosti, nakoľko na tom bola podobne.

Usmial sa pri predstave ponožiek, ktoré mu venovala. Červeno-zelené a chlpaté, tomu príšernému gýču chýbali už len vianočné svetielka a spievajúci stromček. Napriek tomu si ich vážil a dokonca si ich dnes obliekol. Aj keď ona sa na poslednú chvíľu ospravedlnila s tým, že ma iné povinnosti. Nechcel si pred stavovať, ako teraz obskakuje nejakého svojho zákazníka.

Aj spoločníčky predsa majú Vianoce.

Pokrútil hlavou.

Vraj naivita prekvitá len v detstve. Nie v jeho prípade.

Odkašlal si. „Tak mi to vysvetli.“

Jared si nakoniec povzdychol. „Ide o Sam. Cez vianočnú večeru sa tak trochu pohádala s otcom. Kvôli Liz a... vlastne ani neviem, kvôli čomu ešte. Dalo by sa povedať, že obaja majú rozdielne názory. Lenže potom sa do toho vložila Liz a...“ Rukami si vošiel do vlasov. „Skrátka, posledné dni boli naozaj napäté. A teraz to vyzerá tak, že Sam... zmizla,“ dodal opatrne.

Adam niekoľkokrát zažmurkal Akosi nedokázal spracovať Jaredove slová.

„Prepáč, asi som zle počul. Zdalo sa mi, že si povedal, že tvoja sestra zmizla. A to všetko medzitým, ako tu sedíš na zadku a vychutnávaš si kávu.“ Nechcel, aby jeho slová vyzneli ako výčitka. Ale nakoniec sa tomu predsa len nevyhol.

Jeho kamarát zodvihol ruky do vzduchu v bezmocnom geste. „Ja neviem, dobre? Nie je to tak, že by nechala nejaký odkaz. S otcom sa naozaj pohádali, v podstate jej povedal, že kým neskončí vo svojej práci, nie je vítaná v jeho dome. Lenže potom sa do toho zamiešala Liz a v podstate dala otcovi ultimátum, že ak vyženie Sam, môže sa rozlúčiť aj s ňou. Myslel som, že je všetko v pohode, ale tak...“

Keď sa odmlčal, opäť pozrel na displej telefónu.

Adamovi horúca päsť zovrela srdce. Sam nebola veľmi otvorený typ, ale on jej to rozhodne nemienil vyčítať. Ak niečo, tak on bol ešte horší. Takže bolo veľmi pravdepodobné, že nikto z jej rodiny nepoznal pravdu o jej zamestnaní. Teda to o tej pokute. Inak by jej otec určite nedával ultimáta. Paul by nebol zbytočne krutý.

„Dopekla, no tak, Sam,“ zamumlal si Jared sám pre seba. Potom pohľad zavŕtal do Adama. „Liz sa obáva, že odišla. Pretože nebola doma. Liz tvrdí, že si Sam zobrala aj nejaké veci. Skúšal som Sam niekoľkokrát volať, ale ani raz nezdvihla. Nechal som jej niekoľko odkazov s tým, aby mi čo najskôr zavolala. Ale ešte s tak nestalo. Pre istotu som ešte zašiel do bytu, kde bývali s mamou, ale nikto mi neotvoril. Susedia tvrdili, že sa tam týždne nikto neukázal.“

V Adamovi začala hlodať pochybnosť. Sam si držala svoje tajomstvá pevne ukryté. Lenže ani ona nebola až taká tajomná, že by pred ostatnými tajila, kam vlastne ide. Bilo sa v ňom niekoľko teórií. Podľa všetkého bola v práci. Hoci sa mu tá predstava hnusila a prebúdzala v ňom žiarlivosť, stále to bolo lepšie ako fakt, že utiekla z domu. Čo mu zase nezapadalo do celkovej predstavy o jej charaktere. Sam nebola nezodpovedná. Liz milovala viac ako kohokoľvek iného na svete. Všetko robila len pre to, aby ju ochránila.

Takže by kvôli nej odišla z domu svojho otca. Aj to len preto, aby ju nestavala do pozície, v ktorej by si musela vybrať. V podstate urobila rozhodnutie za ňu. Žiadne ultimáta. Žiadne preplakané noci. Len tichý odchod. Lenže neodišla by z mesta. Nemala kam ísť. A potom... stále mala školu. Ostávalo len veľmi málo možností, kam by išla. K Nataly nie. Hoci boli priateľky, ani ona by nedokázala pred Jaredom zakryť fakt, že v tom malom dome ich je zrazu o jedného viac.

Jedna teória dostávala presnejšie obrysy. Páčilo sa mu to každou sekundou o niečo menej.

Ak Gina, Samina zvláštna kolegyňa, hovorila pravdu, tak Sam momentálne pracovala ako exkluzívna spoločníčka pre jediného klienta. Status VIP ho desil, nakoľko si predstavoval to najhoršie. Lenže malo to aj svojej svetlé stránky. Nemusel hádať, s kým práve trávila čas. Mal telefónne číslo daného pána. Za to zaplatil až príliš veľa, ale dočerta s peniazmi. Sam mu za to stála.

Toto číslo na neho čakalo položené na nočnom stolíku. V jeho byte.

A on bol v meste. V kaviarni. S ľuďmi, ktorí myšlienkami boli úplne inde.

„Mal by si ísť za Liz,“ navrhol Adam, „určite je nepokojná. Ja medzitým skočím domov. Zanesiem si darčeky a potom prídem za vami. Som si istý, že Sam sa čoskoro ukáže. Možno si len išla prevetrať hlavu.“

Jared bol v takom zúfalom rozpoložení, že sa ani veľmi nevzpieral.

Nataly na tom bola ešte o niečo horšie. Len sa tisla k Jaredovi, akoby sa ocitli uprostred Severného Pólu a on bol jediným zdrojom tepla. Nijako neprotestovala voči zmene plánov. Vyzerala byť úprimne rada, že môže odísť domov. Nech sa s ňou dialo čokoľvek, Jared to nevidel. Alebo to videl, no rozhodol sa to ignorovať, pretože Nataly s tým nechcela nič urobiť. Boli to však problémy, ktoré si museli vyriešiť sami.

Tak ako on sa bude za oberať situáciou so Sam.

Rozlúčil sa s nimi a čo najrýchlejšie sa vybral k svojmu autu. Bez toho, aby musel skutočne utekať. Niekoľkominútová cesta do bytu mu pripadala nekonečná, hoci v skutočnosti porušil asi všetky predpisy, ktoré mohol. Našťastie aj policajti musia mať dovolenku. Darčeky nakoniec nechal v aute a rozbehol sa do budovy. Preletel cez recepciu a sotva počuteľne pozdravil vrátnika, ktorý sa ukrýval za malým stromčekom postaveným na pulte. Napriek tomu za Adamom zakričal:

„Dnes vás tu hľadala istá mladá dáma!“

Adam zastavil tak prudko, až sa pod ním posunul koberček.

Otočil sa k vrátnikovi. „Aká mladá dáma?“

Postarší pán v rovnošate pokrčil plecami. „Ponáhľala sa takmer rovnako ako vy teraz. Keď som ju pozdravil, naľakala sa. Povedala mi iba, že ide za vami. Nestihol som jej povedať, že nie ste doma. Ale nevidel som ju ísť naspäť, takže hádam, že asi má kľúč?“ Posledné slová stočil na otázku. Išlo len o jeho prirodzenú zvedavosť.

Adam prikývol na znak vďaky. „Ďakujem za upozornenie. Hneď to vyriešim.“

Srdce mu divoko bilo v hrudi, keď čakal na príchod výťahu. V duchu prehodnocoval všetky možnosti. Aká dáma by ho mohla hľadať? Nikto z jeho príbuzných za ním nikdy neprišiel. Takže niekto netušil, kde presne býva. V mysli sa mu objavil obrázok Sam. Lenže prečo by prišla práve za ním?

Teda, vedela, kde býva.

Prezradil jej to Jared. Prišla, keď bol chorý. Keď sa dvere konečne otvorili a on mieril k dverám svojho bytu, stále nebol pripravený na to, čo ho čaká. Napriek všetkému to určite nebola Sam sediaca pred jeho dverami, hlavou sa opierajúca o malú tašku. Oči mala zatvorené. Vyzerala byť unavená a strhaná. Musela prísť krátko po tom, ako odišiel. A odvtedy tu na neho čakala.

Príjemne hrejivý pocit nahrádzali obavy.

Keď sa k nej priblížil, nezodvihla hlavu. Podľa všetkého spala. Odomkol dvere. Sklonil sa k nej. Akoby snáď bola krehkejšia ako kvet, zobral ju do náručia. Zamieril s ňou dovnútra. Tam ju uložil na pohovku. Nie preto, že by bola pohodlnejšia, alebo bola prosto bližšie ako posteľ. Potom sa vrátil po jej tašku.

Normálne za sebou dvere zabuchol. Jared sa mu vždy smial, že to robil preto, aby z jeho príchodu mali niečo aj susedia. Tentokrát zvrel potichučky ako novopečený otecko odchádzajúci z izby svojho spiaceho potomka. Až na to, že to, čo cítil k Sam, nemalo nič spoločné s rodičovstvom. Tie city boli na míle vzdialené otcovskej opatrnosti.

Avšak ani jeho prehnaná svedomitosť nepomohla. Keď vstúpil do obývačky, Sam už sedela.

Pretierala si však oči, akoby sa práve zobudila.

„Ahoj,“ pozdravila ho opatrne.

Neodpovedal. Miesto toho len podišiel bližšie.

„Asi si zvedavý, prečo som tu.“ Naklonil hlavu na stranu v geste zvedavosti. Ako popohnanie jej to stačilo. „Nevedela som, kam inam by som mala ísť. Do nášho starého bytu sa nemôžem vrátiť, nakoľko tam by ma veľmi rýchlo našli. U Nataly nie je príliš veľa miesta. Tak som si myslela, že prídem k tebe. Len na niekoľko dní?“ Nakoniec svoje vysvetľovanie stočila na otázku.

To, že mu dôverovala natoľko, aby za ním prišla hľadať pomoc, ho zahrialo na hrudi.

Posadil sa vedľa nej na pohovku. „Hádam, že nikto nevie o tom, že si tu.“

Odpoveď síce poznal, ale chcel jej dať šancu obhájiť sa. „Nie, nikomu som o tom nepovedala.“

„Prečo?“ Nepýtal sa len na dôvod, pre ktorý mlčala pred ostatnými.

Chcel vedieť, na čo potrebovala viac osobného priestoru.

A Sam to pochopila.

Pohľad sklonila do lona, kde si žmolila ruky. „Pohádala som sa s otcom. To by mi až tak neprekážalo, ale bolo to kvôli Liz. V podstate sa dohodol s mamou, že za ňu zaplatí liečenie a ona mu prepíše opatrovníctvo. Jeho to nahnevalo. Povedal, že by ma to nemalo trápiť. Nie som Lizina matka, som jej sestra. Akoby to ovplyvňovalo fakt, že som sa o ňu celé roky starala.“ Nakoniec jej ruky prikryl svojimi. Tie jej boli ľadové, akoby ich mala niekoľko hodín v chladničke. „Dal mi ultimátum. Teda, vlastne mi ho nedal, nie oficiálne, ale obaja vieme, že sa ním mám riadiť.“

Hoci poznal odpoveď, aj tak sa spýtal: „Aké ultimátum?“

Prudko zo seba vydýchla vzduch. „Chce, aby som skončila v práci. Čo mi povedal už predtým, ale teraz prešiel na inú taktiku. V podstate mi dal na výber. Buď skončím v práci, alebo sa odsťahujem z jeho domu. Lenže sa do toho vložila Liz a povedala, že ak odídem ja, tak odíde aj ona.“

Adam prikývol. „Takže si odišla ty a bez toho, aby si jej niečo povedala, aby nemohla odísť s tebou. Keďže nevie, kde momentálne si, nemôže ťa nasledovať a ostane bývať s otcom. Pretože chceš, aby mala lepší život a lepšiu budúcnosť.“

„Hej, presne to, len povedané inými slovami.“

Sam sa od neho odtiahla. Ale len na chvíľu, aby si vyzula topánky. Potom nohy vyšvihla hore a na jeho veľké prekvapenie sa k nemu schúlila. Hlavu mu položila na plece. Niekoľko sekúnd váhal. Potom ju k sebe pritisol o niečo bližšie. V tele sa mu rozliala spokojnosť. Nekomentoval jej správanie. Len si užíval jej blízkosť.

„Nechcem sa Paula zastávať, ale nemyslím si, že skutočne chcel, aby si odišla z jeho domu.“

„Baví ma irónia môjho života. Obaja moji rodičia si myslia, že mi pomôžu tým, že ma vyhodia na ulicu. Majú trochu pomýlené kompasy, ale to, že zo mňa urobia bezdomovca nevyrieši moje problémy.“

Adam hladil Sam po ruke. Robil to podvedome. „Riešenie takejto situácie asi nie je jednoduché. Som si istý, že nikde v rodičovskej príručke nenájdeš návod na to, ako sa vyrovnať s nechceným zamestnaním svojho potomka. Hádam, že Paulovi sa nepáči, ako si zarábaš. Čo mu nemôžem vyčítať. Takisto by som urobil čokoľvek, aby si v tej práci skončila. Lenže ja mám výhodu v tom, že viem viac, ako on.“

„Si až prekvapivo chápavý,“ prehodila polohlasom.

Zasmial sa. „V skutočnosti nie som, to mi ver. Len sa snažím umlčať svojho vnútorného jaskynného muža.“

Cítil, ako sa Sam otriasla smiechom. „Jaskynného muža? A čo ti káže tvoj očarujúci neandertálec?“

„Určite by ťa nevyhodil z domu. Pravdepodobne by ťa zavrel vo vnútri a staral by sa o teba. Nedovolil by ti pracovať a našiel by spôsob, ako zaplatiť... tú pokutu. Všetko len preto, aby sa zbavil tej hroznej žiarlivosti, ktorá ho núti zatínať zuby zakaždým, keď sa vyberieš do práce.“ Zhlboka sa nadýchol. „To by urobilo moje jaskynné ja.“

Sam pochopila, koľko pravdy bolo v jeho slovách. Odtiahla sa od neho. Rukami sa mu za prela do stehna, aby získala väčšiu oporu. Takto sa mu mohla pozerať do tváre bez toho, aby sa od neho musela úplne odtiahnuť. To mu napovedalo viac ako všetky slová sveta.

„Ty... žiarliš?“ V očiach jej iskrili zvláštne iskričky.

„Nemusíš kvôli tomu znieť tak spokojne.“

„Ale... prečo?“ spýtala sa trošku zmätene.

Zamračil sa na ňu. „Naozaj sa na to musíš pýtať?“ Keď sa na neho aj naďalej len pozerala, pokrútil hlavou a povzdychol si. „Vytáča ma tá nevedomosť. Neviem, čo robíš a s kým to robíš. Podľa svojho otca viem, že väčšina tvojich zákazníkov netúži po tom, aby si im nalievala čaj. Vždy, keď si v práci, tŕpnem a odpočítavam minúty. A v momente keď prídeš domov, najradšej by som ťa schytil do náručia a utiekol niekam, kde by som ťa mal len pre seba. Doháňa ma to do šialenstva. Hlavne kvôli tomu, že teraz tráviš čas len s jediným klientom.“ Pri tom poslednom slove sa striasol.

„Adam, ten muž by mohol byť môj starý otec.“

„A to je problém? Nadržanosť a vek sa neovplyvňujú.“

Sam potriasla hlavou. „Ver mi, v tomto prípade áno. Tento muž je príliš veľký gentleman na to, aby odo mňa niečo žiadal. Ja mu naozaj len robím spoločnosť. Rozprávam sa s ním. Chodím na večierky. Dokonca sme spolu nakupovali darčeky. Ale nikdy odo mňa nechcel nič iné.“

Myslela si, že ho tými slovami upokojí. No nedarilo sa jej.

„Možno tento konkrétny chlap nie je zvrátený. No čo tí pred ním?“

Ruku mu položila na líce. „Radšej o tom nepremýšľaj.“

„Ale ja musím!“ rozohnil sa a vyskočil na nohy. „Nemôžem na to len tak zabudnúť. Možno by som to vedel ignorovať, keby to bola len tvoja minulosť. Niečo, čo sa stalo dávno. Lenže ide o súčasnosť. O budúcnosť! Keď si predstavím, že najbližšie roky stráviš v tomto zamestnaní... Zbláznim sa z toho!“ skríkol a rozhodil rukami.

Sam sa na neho dívala so zmesou smútku a znepokojenia. „Aj ty mi chceš dávať ultimáta?“

Chcel povedať áno. Tak veľmi. Lenže vedel, ako veľmi by jej tým ublížil. Ako by ju sklamal. Navyše by sa tým nič nezmenilo. Jemu povedala pravdu. Bez ohľadu na to, ako veľmi by ma ňu tlačil, nemohla by odísť z práce. Nie bez pomoci. A tú by jej nenanútil. To, čo plánoval namiesto toho, bolo takmer rovnako riskantné. Možno ho potom bude nenávidieť.

Ale aspoň si bude môcť povedať, že sa o to aspoň pokúsil.

Naprázdno prehltol a sklonil hlavu. „Nie, nebudem ti dávať ultimáta.“

„Ďakujem,“ odvetila s úľavou v hlase.

Potriasol hlavou. „Nie však preto, že mám také dobré morálne zásady. Zúfalý človek robí zúfalé rozhodnutia. Myslím, že preto ti otec dal ultimátu. Lebo nevie, ako inak to riešiť. Pretože si mu nepovedala celú pravdu. Mne však áno a viem, že aj keby som ti ultimátum dal, nič by to nezmenilo.“

Zasmiala sa na jeho slovách. „Prečo sa tak veľmi snažíš, aby som si o tebe myslela to najhoršie?“

„Pretože nechcem, aby si ma vyzdvihovala na piedestál. Ja nie som dokonalý.“

Tiež sa postavila. V malom priestore medzi ním a pohovkou sa jej zle balansovalo. No predsa sa jej podarilo akosi zostať stáť a natiahnuť k nemu ruku. Dívala sa mu do očí, akoby sa mu snažila čosi povedať. Niečo dôležité, no zároveň nevysloviteľné. Užíval si jej blízkosť. To, že jeho dotyk vyhľadala sama pre neho znamenalo viac, ako dokázal vysloviť.

Sam, ktorú spoznal pred pár týždňami, by nikdy nič neurobila len kvôli sebe.

Dovolila by mu dotknúť sa jej. Dovolila by mu urobiť omnoho viac.

No bez toho, aby po tom skutočne túžila.

Keď matke tvrdil, že chce Sam pomôcť, nikdy by neveril, že zlepšenie v jej správaní uvidí na vlastné oči. Nerobil si ilúzie sám o sebe. Viac ako reči o citoch pri ňom fungovala logika. Niekedy sa až prekvapivo dokázal odpútať od emócií. Robil to celé roky. Aby sa ochránil. Aspoň sčasti. Pri Sam to však nefungovalo. Necítil tú potrebu. V jej blízkosti bol tým, kým by sa stal, ak by mal normálne detstvo.

Uvedomoval si to už dlhšie. No len nedávno ho to prestalo desiť.

„Nikto nie je dokonalý,“ pošepkala Sam, čím mu pripomenula, o čom sa vlastne rozprávali, „a nikto nikdy nebude dokonalý. Tí, čo si to o sebe myslia, väčšinou majú ešte viac chýb ako všetci ostatní. No nejde o to, aby sme boli dokonalí. Niekedy stačí, aby sme prijali nedokonalosti ostatných. Ty o mne vieš všetko. Alebo aspoň väčšinu z toho, čo sa v mojom živote stalo. Pre seba si nechávam už len maličkosti, o ktorých nahlas nedokážem hovoriť. No napriek tomu si stále tu. Akceptuješ to. A nechystáš sa odísť.“

Nie preto, že by som to nezvažoval, chcel dodať, no rozhodol sa mlčať.

„V skutočnosti som ťa odsúdil už pri našom prvom stretnutí,“ priznal takmer zahanbene, za čo si vyslúžil jej zdvihnuté obočie. „Myslel som si to najhoršie. Ale potom... som svoje predsudky prehodnotil. Pretože každý príbeh má dve strany. A bez ohľadu na to, čo si o niekom myslím, stále je to len môj názor. Neukáže mi, aká je tá osoba v skutočnosti.“

„Kto je zodpovedný za tú... zmenu?“ opýtala sa zvedavo.

Odpovedal len preto, lebo nevyzerala byť dotknutá jeho slovami. „Sčasti moja matka. Myslím, že keby žila, povedala by mi, že by som nemal súdiť knihu len podľa obalu. Sčasti to však súvisí s tým, kto si. Rozhodol som sa dať ti šancu aj preto, lebo si... Jaredova sestra.“

Ruku z jeho líca nedala dole. No zvraštila obočie. „Takže si sa rozhodol nesúdiť ma, pretože som sestra tvojho najlepšieho priateľa?“

Nervózne sa usmial. „Ak poviem áno, zmení sa tým niečo?“

Naklonila hlavu na stranu. „Prečo by sa tým niečo malo zmeniť? Dôležité je len to, čo je teraz. Nie to, ako sme sa k tomu dopracovali. Možno si ma odsudzoval, ale v tom prehlásení je kľúčový ten minulý čas.“

Sklonili sa a oprel si čelo o to jej. Takmer až vďačne prižmúril oči.

„Tento náš vzťah je naozaj bizarný.“

„Čokoľvek obyčajné by bolo príliš nudné,“ odvetia a so smiechom ho pobozkala na pery.

Privinul si ju do náručia. Takto by ju dokázal držať celé hodiny. Možno aj dni.

„Ak o to ešte stále stojíš, mám voľnú hosťovskú izbu. Môžeš sa tam zatiaľ nasťahovať.“ Potom, skôr ako mohla niečo odpovedať, ešte dodal: „Ale mám jednu podmienku.“ Nič nepovedala, len mlčala, takže pokračoval: „Skôr, ako budeš súhlasiť, zavoláš aspoň Jaredovi, aby si mu povedala, že si v poriadku. Nemusíš mu hovoriť, kde si, ak nechceš. Len mu daj vedieť, že ťa nezjedol nejaký šialený Santa.“

S úľavou sa zasmiala. Akoby očakávala, že bude mať inú podmienku. „V tom prípade by si mal oficiálne privítať svoju novú spolubývajúcu.“

Odtiahol sa od nej. „Vidíš, akoby som to bol tušil, pripravil som si darčeky.“

Na tom sa spoločne zasmiali. Adam vedel, že to nebolo dokonalé. Takisto si uvedomoval, že ich spoločné bývanie je len dočasné. V ich životoch bolo príliš veľa problémov na to, aby bol nudne obyčajný. No pre tento moment to mohli aspoň predstierať. Mohli sa hrať na to, že sú len dvaja priatelia, ktorých spájajú trošku silnejšie city, vymieňajúci si vianočné darčeky.

Kapitola 35. ¦ Kapitola 37.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 36.:

3. Blacky přispěvatel
10.08.2017 [22:00]

BlackySom rada, že má Adama. A nakoniec on mal pravdu. Ak by povedala to s tou zmluvou a "výpovednou lehotou" jej otec by tak nezareágoval.

Ale ten Adam, on je proste senzačný. To ako priznal, že mu to vadí tým typicky mužským panovačným spôsobom. MOžno budem za magora ale zasmiala som sa pri tom aj keď to bolo tak smutné. Ale On má v sebe niečo, čo ma núti sa na ňom neustále zabávať.

Som zvedavá na to ich bývanie. A hlavne čo jej skrývanie urobí zvyšku rodiny, hlavne Liz. Tú to zničí. dúfam, že to SAm napadne a dá aspoň po ich bratovi vedieť že je v poriadku.

Teším sa na ďalšiu.

2. Perla přispěvatel
09.08.2017 [14:14]

PerlaNeviem prečo, ale tak trochu som čakala, že Sam bude rozhodovať za Liz. A hoci ma štve, že sa proste vzala a odišla, som rada, že šla k Adamovi. Keby len otcovi povedala pravdu, nebolo by to jednoduchšie? Takto sa zbytočne trápi a myslím, že je dosť múdra, aby vedela, že Paul to naozaj nemyslí zle. Miluje ju až príliš na to, aby ju chcel vyhodiť z domu. No keď si myslí, že jeho dcéra má záujem ďalej pracovať, čo iné mal urobiť? Emoticon
Oh, ono je to tak zložité v tých vzťahoch. Emoticon Nikto nedôveruje nikomu.

Ešteže je tu Adam, ktorý sa Sam síce snaží presvedčiť o jeho nedokonalosti, vyzerá na presný opak. Je pre Sam dokonalou oporou a ich vzťah sa pomaly vyvíja, aj keď záujem oň majú obaja rovnako veľký, čo je totálne cutové. Emoticon Emoticon I love them. Emoticon

Kapitola bola úžasná, teším sa na pokračovanie. Snáď si naozaj čoskoro pohovoria, alebo aspoň Adam zistí, že to je pán Sanders, s kým trávi čas. A ten by bol podľa mňa ochotný dať Sam svoje potrebné peniaze, tak mu na nej záleží.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. SunShines
09.08.2017 [11:56]

Už v predošlej kapitole som tak tajne dúfala, že pôjde k Adamovi. Emoticon A som rada, že aj on zo seba dostal to, čo v sebe dusil alebo aspoň časť z toho.
Som zvedavá v čom presne spočíva jeho plán a ako chce Sam dostať z práce. A ako bude reagovať na to, keď sa dozvie, že je to práve pán Sanders.
Dovtedy si budem užívať aspoň kúsok idylky.
Liz bude zas nahnevaná, že rozhodla za ňu, ale rozumiem prečo to urobila.
Teším sa na ďalšiu kapitolu! Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!