OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 2.



Zúfalá - Kapitola 2.Celoživotná zlosť

Kapitola 2.

Adam pevnejšie zovrel mobil. Stál pred obrovským oknom, ktoré mu odhaľovalo výhľad na mesto. Teraz bolo tmavé, len kde-tu sa objavili rozsvecujúce sa svetlá. Takže miesto zaujímavej panorámy videl len svoj odraz.

Hnedé, takmer až čierne, vlasy mu dosahovali až k brade. Modré oči mal prižmúrené, vďaka čomu ešte viac vynikla jazva, ktorá mu obočie na pravej strane rozdeľovala na dve polovice. Keď bol dieťa, nepohodol sa s radiátorom. Zistil, že niečo je ešte tvrdšie ako jeho lebka. Teraz má na to aj dôkaz.

Sánku pevne zatínal, čím sa ešte podčiarkla jej hranatosť. Keby sa usmieval, mnohé ženy by ho mohli považovať za príťažlivého. Lenže on o to nemal záujem. Nemal čas a a ni chuť. Ženy boli len rozptýlením. Dôkazy videl všade okolo seba. Stačilo sa pozrieť na otca alebo na Jareda, najlepšieho priateľa, ktorý ho momentálne rozčuľoval tým, čo hovoril.

„No tak, starec, mal by si prísť. Bude to zábava!“

Ruku zaťal ešte pevnejšie do päste. Hnev, ktorý sa v ňom neustále hromadil, sa opäť ozval.

„Ty si sa asi zbláznil? Čo by som tam robil?“

Jared sa na druhej strane zasmial. „Ak sa musíš pýtať, potom je to horšie, než som si myslel. Čo by si tam robil? To, čo všetci ostatní!“

„Ale ja nie som všetci ostatní,“ zahundral. Jared ho však počul.

„Očividne! Len ty sa môžeš tak hlúpo pýtať. Čo budeš robiť v strip bare... vážne, si ty vôbec chlap? Určite tam nepôjdeme preto, aby si sa mohol učiť na ďalšiu skúšku! Jedine, že by bola z biológie!“

Ako dobre, že ho Jared nemohol vidieť. Určite by si v Adamových očiach prečítal scenár vraždy, ktorú sa chystal spáchať. Musel škrípať zubami, aby nakoniec priateľa neokríkol. Napriek všetkému, bol presvedčený, že to myslí dobre. Teda, dúfal v to. Inak mu s potešením nakope zadok. Už potreboval vypustiť paru.

„Jared, nemáš náhodou priateľku?“

Jared sa zasmial, akoby povedal niečo vtipné. „Mám, ale toto nie je o nej. Toto je o tom, ako ti pomôžem upokojiť sa. Si frustrovaný nedostatkom sexu. Celibát ti udiera na mozog!“

Adam sa snažil spomenúť, ako sa dopracovali k tomuto rozhovoru.

Potom sa zákerne usmial. „Akurát premýšľam o tom, čo by na to Nataly povedala.“ Pri tom si šúchal bradu, akoby o tom naozaj rozmýšľal. Hoci by nikdy nič také neurobil, Jared to nemusel vedieť. Rád ho trochu podusí.

„Kamoš! To by si neurobil!“ ohradil sa Jared.

„Som si istý, že ako tvoja budúca snúbenica by mala vedieť ako a s kým tráviš svoj voľný čas. Nie je dôvera podstatou z dravého vzťahu?“ V duchu si odfrkol. Ako to on mal vedieť? Jeho skúsenosti nezahrňovali partnerskú dôvernosť.

„Robím to len pre teba! Potrebuješ sa zabaviť!“

Adam si povzdychol. Všetci vedeli, čo je pre neho najlepšie.

Pritom sa nikdy nespýtali, čo si o tom myslí.

„Otec zase usporiadal jeden zo svojich večierkov. To je pre mňa dostatok zábavy. Okrem toho, ešte mám nejaké... pochôdzky.“

Doslova cítil, ako Jared zvážnel. „Ja viem. Preto som chcel, že by ti malý... výlet... padol vhod.“

„Myslíš, že Nataly už bude doma z práce?“

Jared šťavnato zanadával. „No dobre, ty chorý bastard. Nemusíš so mnou nikam chodiť! Ale očakávam, že sa v najbližšom čase ukážeš u mňa na prahu.“

Len on dokázal povedať niečo, čo si tak dokonale odporovalo. „Prídem zajtra. Môžeme ísť na pivo.“ Obaja však vedeli, že klamal. On to pivo nevypije ani jedno. Nikdy to nedokázal. Nie po tom ako... Potriasol hlavou. Na to bude dosť času neskôr.

„Beriem ťa za slovo.“

S tým sa Jared rozlúčil a ukončil hovoril. Adam tam stál ešte niekoľko minút po tom a do ucha sa mu ozývalo len ticho. Telefón stále nezložil. Pozeral sa von a snažil sa a niečo vidieť. Hocičo. Lenže vracala sa k nemu len tma. Rovnako to bolo po celý jeho život. Len nikde nekončiaca temnota, ktorého ho celého pohlcovala. A tak to ostane až do konca jeho života.

Potriasol hlavou.

Mobil hodil na pohovku. Vykročil do izby. Nerozsvecoval. V ceste mu nestál žiadny nábytok, do ktorého by mohol vraziť. Na to bol príliš praktický. Zariadenie jeho bytu zahrňovalo len úplne nevyhnutné veci, akými boli posteľ, skriňa alebo stôl v kuchyni. Základným vybavením to však skončilo. Takže aj po niekoľkých rokov to miesto vyzeralo, akoby tam bol len na návšteve. Nebol to domov. A nikdy ním nebude. Pretože to tak pre neho bolo jednoduchšie.

Domov predstavoval ľudí. A o tých najdôležitejších aj tak prišiel.

Rýchlo sa prezliekol. Z postele schmatol veľkú kyticu bielych ruží. Sám pre seba sa usmial. Oblekové nohavice a košeľa mohli byť pokojne brnením. Bolo mu to jedno. Nezáležalo mu na tom, čo si o jeho zovňajšku pomyslia priatelia jeho otca. Pre neho oblo podstatné niečo iné. On sa obliekal pre... pre ňu. Ona by chcela, aby sa správal slušne a to zahrňovalo aj výber vhodného oblečenia.

Nakoniec sa ešte vrátil po mobil a kľúče. Zamkol za sebou a vybral sa do garáží. Po ceste kývol hlavou na vrátnika v hale. Ten muž bol srdečný a neustále sa snažil s Adamom spriateliť. Niečo v zmysle udržiavania dobrých susedských vzťahov. V tom prípade z neho nikdy nebude sused mesiaca, pretože on o kontakt s ostatnými vážne nestál.

Keď prišiel do garáže, dlaňou prešiel po kapote svojho starého auta. To najlepšie malo už za sebou, ale on sa ho odmietal vzdať. Aj keby ho kúpil nejaký zberateľ, pre neho by to bolo málo. Ten kus oplieskaného plechu v sebe držal viac emócií, ako bol jeho otec schopný prejaviť za celý svoj život.

Sadol si za volant a vyrazil na cestu. Ulice boli tmavé, no nie prázdne. Všetci sa niekam ponáhľali. Z práce domov, do baru, niektorí sa len tak potulovali. Bezcieľne. Aj on b si to niekedy rád vyskúšal, ale jeho nohy vždy smerovali na to isté miesto.

Teraz tam mieril, hoci vedome sa k tom nikdy nerozhodol. O niekoľko minút vyšiel z centra a zamieril k pokojnejším častiam. Spoločnosť mu robili len rozsvietené svetlá v kuchyniach a obývačkách ostatných. Až nakoniec zaparkoval pred bránou, ktorá nebola osvetlená. Na čo aj, všetci vedeli, kde sa ocitli.

Cintorín.

Zo sedadla spolujazdca zobral kyticu a vystúpil. Nohy ho automaticky niesli presne tam, kam potreboval. Za posledné roky tu chodil naozaj často. Musel. Inak by nevedel pokračovať ďalej. Hoci to mnohým ľuďom mohlo pripadať čudné, jemu to pomáhalo.

Nakoniec zastal pred náhrobkom, akých v tom rade bolo niekoľko. Všetky rovnaké, no pre neho len jeden znamenal niečo viac. Ten, na ktorom už niekoľko rokov bolo napísané meno jedinej ženy.

„Ahoj, mami,“ povedal ticho.

Hoci bolo hlúpe rozprávať sa s kusom kameňa, jemu to pomáhalo. Mohol predstierať, že sa skutočne rozpráva s ňou. Do toho chladného kusu niečoho vkladal svoje obavy, starosti i všetku bolesť. Nikdy mu nikto nepomohol, ani mu neodpovedal. Ale niekedy snažilo len zdieľa svoj žiaľ.

Povädnuté kvety, ktoré sám priniesol sotva pred niekoľkými dňami, vymenil za čerstvé ruže. Chodil tu naozaj často. Ale dnešný deň bol niečím výnimočný. Dnes to bolo presne pätnásť rokov odkedy jeho matka... zomrela. A jeho otec, namiesto toho, aby prišiel navštíviť hrob svojej niekdajšej manželky, radšej usporiadal večierok.

Adam cítil, ako v ňom buble hnev.

Zhlboka sa nadýchol. „Prepáč, dnes idem troch neskoro. Zdržal som sa v škole. A potom ma otravoval aj Jared. Predstav si, má pocit, že ženská spoločnosť by mi pomohla zbaviť sa hnevu.“ Zasmial sa absurdnosti tej myšlienky. „Asi ma ešte stále dostatočne dobre nepozná.“

Dookola očami behal po jednotlivých písmenkách vyrytých do kameňa.

Informovali všetkých o tom, kto je tam pochovaný. Takmer až sterilne oznamoval do sveta, že tam leží jeho matka, ktorá zomrela taká mladá. Nasledovali prázdne reči o tom, ako na ňu všetci spomínajú. To bolo klamstvo. Okrem neho tam nikdy nikto nezablúdil.

Dokonca ani dnes.

Bez ohľadu nato, aké pekné a udržiavané bolo to miesto, pre ostatných nepredstavovalo nič. Len zabudnutú pripomienku. Najradšej by ten náhrobok vyvrátil. Rozbil by ho na márne kúsky, proste sa v ňom neodráža žiadna emócia. Nič o láske, ktorú jeho matka rozdávala všade navôkol. Ani o samote, ktorou tu musela trpieť. A potom by len kričal a vrieskal, až kým by nezachrípol.

Čo by mu ani v najmenšom nepomohlo.

„Otec zase usporiadal jeden zo svojich večierkov,“ pokračoval v rozprávaní. „Asi by som mal prestať dúfať, že sa tu raz ukáže. Asi som príliš naivný. Obaja predsa vieme, že sem nikdy v živote nepríde. Proste zabudol. Ako na všetko, čo sa mu zdá nepohodlné.“

Ako na zavolanie mu vtedy zazvonil telefón.

Tóny známej piesne sa rytmicky vinuli tichým priestranstvom.

Ihneď vedel, kto mu volá.

Uškrnul sa. „Hovor o diablovi... určite mu už chýbam. Chce sa ostatným pochváliť svojim dokonalým synom. Akoby mal zásluhy na mojich rozhodnutiach. Akoby mi ich pošepkal on!“

Prstami si stláčal koreň nosa.

Aj tak to nepomáhalo.

„Hej, asi máš pravdu. Nemal by som sa kvôli nemu rozčuľovať. Nestojí mi za to.“

Ešte naposledy sa zapozeral na to tiché miesto. Ani tu necítil pokoj alebo mier. Jeho rozbúrené vnútro sa upokojilo len nepatrne. Možno za to mohli city, ktoré ešte stále prechovával k svojej matke. Miloval ju. A potom o ňu prišiel. Vtedy sa naučil veľmi dôležitú lekciu.

Hoci bol na ňu možno príliš mladý.

Ale desať alebo dvadsať rokov, aj tak sa poučil. Bez ohľadu na to, ako veľmi niekoho milujete, aj tak vás raz opustí. Takže jednoduchšie je neviazať sa. Nezaujímať sa. Potom strata bolí menej.

Aj keď ešte stále nebol presvedčený o tom, že to funguje.

Prsty si priložil k perám. Tie potom položil na náhrobok. „Čoskoro sa vrátim a porozprávam ti o tom, ako dopadol ďalší úžasný večierok.“

Bez obzretia vykročil naspäť k autu. Cestou nikoho nestretol. Veď kto by tu aj chodil takto večer. Vo vzduchu bolo cítiť chladný vzduch. Pomaly prichádzala zima, hoci jeseň bola ešte len niekde v polovici. Lenže v ich meste bola stále zima. Dokonca aj v lete. Čo mnohým vyhovovalo.

Nasadol do auta a zamieril k domu svojho otca. Nepozrel sa na mobil, dokonca ani vtedy nie, keď mu prišla správa. Ktokoľvek ho potreboval, mohol počkať. Teraz sa musel pripraviť na stretnutie s otcom. Ten ešte stále býval v tom istom dome, ktorý kedysi spoločne s mamou kúpili.

Adam odtiaľ vypadol hneď ako sa mu naskytla možnosť.

V osemnástich zistil, že mu mama zanechala nejaké peniaze a svoj starý byt. Do toho sa nasťahoval a časť peňazí použil na nákup nábytku. Zvyšok odložil a odmietal sa ich dotknúť. Neboli predsa dôležité. Čo by s nimi aj robil. Kúpil by si honosný dom a predstieral by, že je snob? Tých mali v rodine už dosť.

Nakoniec zaparkoval pred domom, ktorý stál na opačnej strane mesta. Už tam bolo niekoľko áut. Podľa všetkého to bude skôr menší večierok. Za to bol vďačný. Tieto oslavy ho unavovali. Otec ho nútil na ne chodiť, pretože sa ešte stále nazdával, že ho presvedčí, a by sa z neho stal právnik.

To sa naozaj nikdy nestane. Hoci si o otcovi veľa dobrého nemyslel, musel uznať, že vo svojom odbore bol jedným z najlepších. Lenže časovo náročné zamestnanie si vybralo svoju daň. Nikdy nebýval doma. Niekedy mu to pripadalo, že sa jeho otec stal len návštevníkom vo vlastnom dome.

Aj keď sa veľmi snažil, aby bol s ním čo najčastejšie.

To mu takisto musel uznať. V detstve ho síce vídal kratšie, ale zase častejšie.

To sa zmenilo, keď zomrela jeho mama.

Zadíval sa na dom pred sebou. Veľký a dobre udržiavaný. No nevyzeral extravagantne, ako niektoré výstrednosti, ktoré stáli na tej istej ulici. Dvere mu otvoril majordómus. Srdečne ho privítal. Adam len slušne odpovedal. Pre neho podobné kontakty skutočne neboli.

Tichá hudba ho doviedla až do priestrannej obývačky. Rýchlo zhodnotil situáciu. Podľa počtu oblekov a absencie skutočne zábavy usudzoval, že to boli otcovi kolegovia. Tváre niekoľkých z nich aj spoznával.

Najviac jednu z nich, ktorá sa približovala.

Samozrejme, že jeho otec si hneď všimol, kedy prišiel. Teraz k nemu smeroval, na perách hu ihral úsmev. Adam v skutočnosti vyzeral ako mladšia verzia vlastného otca. Keby chceli, mohli sa vydávať za bratov, medzi ktorými bol len veľký vekový rozdiel. Ale vo všetkom ostatnom okrem výzoru sa líšili.

Napríklad aj čo sa týkalo vkusu na ženy. Po jeho boku kráčala dlhonohá brunetka. Oblečené mala modré šaty a na tvári toľko make-upu, že by ho nedal dole ani tím stavbárov s pomocou zbíjačky.

Veľa nechýbalo a znechutene by si odfrkol.

„Synak, som rád, že si prišiel,“ pozdravili ho otec a ponúkal mu pravicu.

Adam ňou neochotne potriasol.

Aspoň ho nenútil do objatia.

„Čo bolo také dôležité, že si ma sem volal?“ Adam sám sebe pogratuloval, dokázal si udržať vcelku rezervovaný tón. Hoci si predstavoval, ako ho škrtí. Nebolo to však tak, že otca nenávidel. To nie. Len v ňom prebúdzal obrovský hnev.

„Dnes oslavujeme úspech jedného z najzložitejších prípadov, aké sme kedy museli riešiť. Dúfal som, že sa k nám pridáš. Mohol by si sa zoznámiť s mojimi kolegami.“

Takže jeden z tých večierkov.

No skôr, ako stihol odpovedať, znovu sa ozval otec: „Ešte som zabudol.“ Kývol hlavou a rukou pokynul svojej spoločníčke. „Nemal som príležitosť predstaviť ti túto dámu. Samantha, toto je môj syn Adam. Adam, toto je Samantha.“

Adam kývol hlavou. „Teší ma, Samantha.“ V duchu sa tváril kyslo akoby jedol citrón.

Len málokedy tak otvorene klamal.

Samantha ho obdarovala podobným gestom. „Mňa tiež... Adam.“ Predtým, ako vyslovila jeho meno, mierne zaváhala. Akoby netušila, či je správne oslovovať ho krstným menom.

Alebo v duchu uvažovala, či sa obšmieta okolo toho správneho muža.

Tieto otcove priateľky ho už unavovali. Odkedy jeho matka zomrela, nebol schopný so žiadnou ženou vydržať dlhšie ako niekoľko týždňov. Alebo dní. Zdalo sa, že Adam nebol jediný, kto mal problém s intimitou trvalého vzťahu. Lenže v čase, keď s tým jeho otec začal, nebol Adam viac ako malý chlapec.

Neznáme ženy sa striedali v jeho živote rýchlosťou menšieho tornáda. Najskôr boli staršie, neskôr stále mladli. Až napokon vyzerali ako Samantha – ako dievča, s ktorým by si mohol začať on sám. Lenže to by si nemohla zarábať tak, ako si zarábala. Profesionálne spoločníčky. Platené priateľky. Od šlapiek sa odlišovali len tým, že nezastavovali autá.

Nerobil si ilúzie.

Žena pred ním tu bola len pre peniaze. Nehľadala nič hlbšie alebo trvalejšie.

Takmer ňou pohŕdal.

Akoby si nemohla nájsť slušnejšie zamestnanie.

Sled jeho cynických myšlienok prerušil hlas jeho otca. „Tak pôjdeme? Ostatní na teba čakajú.“

Namiesto odpovede len pokynul rukou. Neochotne nasledoval otca do víru väčšej zábavy. Zrazu okolo neho bolo niekoľko ľudí, ktorí sa zdvorilo usmievali, hoci v skutočnosti by ho najradšej upiekli na ražni. Napriek všetkému však jeho zrak padal na jedinú osobu. Na Samanthu. Možno sa Jared nemýlil. Ženská spoločnosť by mu prospela.

Ale určite to nebude jedna z priateliek jeho otca.

Toľko sebaúcty ešte mal.

Prológ a Kapitola 1. ¦ Kapitola 3.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 2.:

4. LiliDarknight webmaster
25.04.2017 [18:34]

LiliDarknightSunShines, hej, máš pravdu, Adam si síce prešiel všeličím, ale jeho matka z neho stihla vychovať slušného človeka, čo je pre neho v tomto príbehu kľúčové. Emoticon
No hej, Sam vie poriadne prekvapiť. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. SunShines
23.04.2017 [13:25]

Lili, ďalšia úžasná kapitola. Teda taká smutno úžasná. Adama mi bolo na jednej strane ľúto, lebo to, čím si prešiel malo od jednoduchého života teda riadne ďaleko. Emoticon Ale zdá sa, že jeho mama z neho vychovala správneho muža. Je to sympaťák, uvidíme, či ďalej.
A Sam som tam čakala, len nie po boku jeho otca Emoticon . A povedzme si na rovinu, pohľad Adama je pochopiteľný, sme zvyknutí súdiť podľa prvého pohľadu a keďže o nej nič nevie, tak no. Emoticon
Teším sa, čo máš pripravené ďalej! Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
21.04.2017 [16:50]

LiliDarknightPerla, no, som rada, že si si Adama zamilovala, hoci niektoré jeho myšlienky neboli práve najmilšie. Emoticon Emoticon Ale ako hovoríš, má toho za sebou veľa a otec mu v tom ani v najmenšom nepomáha.
A hej, pochopila si to správne. Akože ten Jared, čo si myslíš, že je to. Emoticon

1. Perla přispěvatel
20.04.2017 [13:11]

PerlaBožeeeeeee... čo mi to robíš drahá???? Takto to ukončiť? Bože, Adam je.... waaaaaa... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Dobre... druhý pokus, snáď pokojnejší. Emoticon
Adam je zaujímavá postava, to sa dá povedať už na začiatku. Sám si prechádza vlastným peklom,ale zároveň sa nezaujíma o to, čím si prechádzajú druhí. Veď prečo by aj mal, no nie? Jeho otec je typický zazobaný chlap, takže sa Adamovi nečudujem, že ho nejako nemusí a tie večierky tiež. Mne sa nepáči tiež Emoticon Emoticon radše by som strávila večer na cintoríne pri matke s ním.
Myslím ale, že keď sa dá so Sam do reči... no vlastne... neviem sa dočkať ich prvej spoločnej interakcie. Emoticon Emoticon Emoticon To bude taká pecka! Páni, som zvedavá, ako bude prebiehať ten rozhovor, pretože obaja sú... vieš o tom, že som si ich zamilovala už teraz? A trpím, keď tu nevidím pokračovanie.
Táto kapitola bola perfektná, teším sa na ďalšiu, veľm veľmi veeeeľmi. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

A len tak btw... nemohla som odolať a hneď som skočila na zhrnutie popozerať sa a čo som nenašla! Jared? Je akože Jared to, čo si myslím, že je?Emoticon Emoticon Emoticon Lebo ak áno, tak ja tu už teraz skáčem, pretože toto bude táááááák parádne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Si to neskutočne začala, juuuuuu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!