OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 8



Žena, ktorá maľovala oblaky 8Začiatok cesty cez vločky a záveje

 

osem

Enora nezdvíhala hlavu od práce.

V jedinom krátkom okamihu sa jej zmocnilo neodolateľné nutkanie, ako keď dravá šelma zacíti lahodný parfum krvi. S roztrasenými rukami sa doslova vrhla na svoje potreby v ateliéri a zaslepená len výsledkom pracovala do úmoru, bez ohľadu na to, či vonku bolo svetlo alebo tma. Snežnú guľu premenila na lampu, pretože cítila, že potrebuje pripomienku snehu a všetkého studeného, akoby sa zrazu ocitla na púšti a zúfalo túžila po osviežení.

Keby sa pozrela von oknom, uvedomila by si, že aj počasie sa zmenilo.

Na horizonte stále prebiehal vyčerpávajúci desivo krásny balet prostred vzdušného víru. Stormfalls sa zatiaľ chránilo rovnako, ako sa príroda bráni pred príchodom mrazu. Všetko pokrývala nadýchaná vrstva snehu, nádherná vo svojej belosti a desivá v chladnosti a nehybnosti. Chumáče dopadali na zem a ochladzovali všetko vôkol seba, akoby tíšili bolesť zlomeného srdca.

Enora cítia, akoby sa všetko zastavilo. Niečo tam vonku spôsobovalo, že sama bola pomalšia, akási ospalá, ako medveď pripravený na dlhý zimný spánok. Nútilo ju to nič si nevšímať a na nič nemyslieť. Zabudla na všetko, čo by ju mohlo z jej tranzu zobudiť, ako omámená osoba, ktorá si neuvedomuje, že jej telo zachvátili plamene – v jej prípade skôr mráz. Chvela sa a mykala sebou s eleganciou utopenca vyloveného spod zamrznutej hladiny ľadového jazera.

Enora si nič z toho neuvedomovala.

Len sedela v ateliéri a pracovala, zatiaľ čo Chambre sa triasol vplyvom mrazu, ktorý nepocítil už celé desaťročia. Majákové svetlo blikalo, akoby bolo okom, ktoré sa pre únavu neustále ukrýva za viečkom. Záchvevy čerili hladinu čaju v Enorinom hrnčeku, ale ona si to nevšímala. Vlastne sa sústreďovala na svoju prácu až tak veľmi, že si nevšimla ani keď sa porezala, len ďalej pracovala, akoby sa stala strojom nasledujúcim príkazy svojho pána.

Nepripadalo jej to zvláštne, v podobnom pracovnom rozpoložení bola už predtým.

Keď to ustane, bude pred ňou stáť mnoho krásnych lámp.

Okenice protestovali voči jej nevšímavosti náhodným búchaním, ako kapelník trieskajúci do bubnov v snahe upútať apatické publikum. Už nekomunikovali jazykom čiarok a bodiek, ale zúrivosťou niekoho, kto nedokáže porozumieť reči toho, s kým komunikuje. Enora si do rytmu ich náhodných výpadov hmkala neznámu melódiu, na čo oblaky v obývačke reagovali mrholením. Tropické rastliny sa potešili z výhľadu na budúcnosť, ktorá im sľubovala jazierko.

Len Nuage sa prechádzala po Chambre, škriabala po stenách, no bez odozvy. Chambre vzdychal a triasol sa v náznaku bolesti. Enora ani len neotočila hlavu. Nuage však bola mačka a tie sa nevzdávajú, keď sa dostaví prvý nezdar. Vždy dosiahnu svoje a keď nefungovali ani uhryznutia a škrabance a od Enory sa dočkala len syknutia a mávnutia rukou, rozhodla sa urobiť to jediné, čo mohla.

Najskôr však z kuchyne doniesla stále otvorenú knihu. Nevládala ju za sebou ťahať, tak jej Chambre pomohol a jeden z kobercov sa pohol náhle a nečakane ako číhajúci had, avšak nie s úmyslom zabiť alebo zraniť, ale pomôcť tým, že na svojom chrbte odnesie Enorinu zabudnutú knihu.

Nuage sa odmietala vzdať, hoci Enora už zabudla, že by sa vôbec mala snažiť. Taká už bola povaha kliatob, nestarali sa o to, či sú potrebné alebo zaslúžené, museli len fungovať a starať sa o to, aby pokračovali v účinnosti aj dlho po tom, ako tí začarovaní dávno zabudli, že sa stali príjemcami prekliateho kúzla.

Nuage sa poslednýkrát pokúsila Enoru prebrať z tranzu, no škriabanie a hryzenie bolo rovnako účinné ako nosenie vody vo vedre bez dna – dôsledkom budú len boľavé končatiny a horká pachuť v ústach tam, kde sa zvykla rozprestierať sladkosť úspechu. Tak pazúrikom poklepkala koberec a ten okamžite splnil jej prianie.

Mačka sa natiahla a labkou tak prudko vrazila do jeden z lámp, až sa zaknísala a padla na zem, kde sa rozbila. Povaha mačiek spočíva v tom, že venujú pozornosť len tomu, čo sa ich týka. Ktokoľvek iný by aspoň zaváhal pred zničením niečoho, čo by priemerný znalec umenia ocenil ako vrchol vkusu a nalepil na to cenovku s minimálne päťmiestnou sumou. Nuage sa nezaoberala tým, čo bola škoda a čo nie. Pre ňu nebola žiadna obeť dostatočne vysoká.

Enora prudko zodvihla hlavu a vyskočila na nohy. „Zlá cica!“ zvreskla s pobúrením niekoho, komu práve spred nosa ukradli najmilší poklad.

Nuage nečakala, podobne ako nečaká vietor a rovnako nezbedne začala poskakovať po ateliéri, raz bola tu a potom zase tam, až sa nakoniec posadila na jeden zo vzdialených stolíkov, na tvári výraz výsmechu niekoho, kto si uvedomuje svoju výhru. Enora zaškrípala zubami, natiahla sa po prvé, čo nahmatala a zahnala sa tým, pretože odmietala za tou prekliatou chlpatou mátohou utekať, aby ju potrestala.

Zastavila sa uprostred pohybu, keď si spomenula, čo drží.

Posadila sa ako bábka, ktorej náhle prestrihli všetky povrázky. Matkinu knihu držala na kolenách a odmietala ju pustiť. Hladkala ju s láskou i nenávisťou niekoho, kto pre danú vec veľmi trpel, no stále mu na nej záležalo. Oblačné vlasy sa jej otriasali tichými hromami a natriasali sa ako suché lístie vo vetre.

Enora zodvihla hlavu a zadívala sa na Nuage. „Zase som zabudla, však?“

Zadívala sa von oknom. „A pritom začalo snežiť.“

Znela zarazene, ale nie prekvapene, akoby niečo podobné očakávala. Prstami kreslila na zašlých stránkach obrazce, spamäti naznačovala tvar čohosi veľkolepého. Rovnako veľkého a nezabudnuteľného, ako bol príbeh ukrytý na stránkach knihy, ktorú napísala jej matka. Bola to pracovná kópia tej, ktorú niekto zničil a vytrhal z nej stránky, akoby to bolo perie mŕtvej sliepky.

Pritom nezáležalo na vyzdobenosti strán, na ilumináciách a okrasách marginálií, ani na pestrofarebných lacetkách. Príbeh bol príbehom bez ohľadu na to, či ho rozprávali otrhaní žobráci pri vyhasínajúcom ohni, alebo ho v sprievode lutny spieval najnadanejší zo všetkých igricov. Obsah sa nemenil a Enora o ňom premýšľala aj teraz, ako o sne, ktorého význam sa snažila pochopiť tesne po prebudení.

Detaily k nej prichádzal z diaľky, ako ospalé zvieratká načúvajúce rozkazom svojho pána. Príbeh o generácii žien, ktoré v Chambre žili pred ňou a ich úlohou bolo udržiavať rovnováhu počasia, hoci o svojej úlohe nič nevedeli a neuvedomili si, že im tá váha spočíva na pleciach. Vedeli len, že keď príde nutkanie, budú ho nasledovať.

Rovnako ako Jolene a podobne ako Francine o toľko rokov neskôr. A Enora na to všetko zabudla. Nezáležalo na tom, že nie vlastnou vinou, lebo prekliatia napadnú svoje obete bez toho, aby o tom ktokoľvek tušil. No predsa jej to prišlo ľúto. Akoby práve v rukách držala niečo krásne a rozbité, o čom pochybovala, že by to svojimi biednymi schopnosťami dokázala opraviť.

A potom tu bol ten sneh. Ak jej zronené a zmrznuté srdce premenilo okolitý svet na zimnú hororovú rozprávku, potom si nebola istá ani len tým, či jej ostal dostatok času. Vedela tiež, že jej chýba odhodlanie. Lebo by bolo také jednoduché zodvihnúť ruku, zabudnúť a vrátiť sa bezstarostne k milovanej práci a nechať svet vonku zapadnúť snehom. Pretože Chambre tu bude hrdo stáť aj potom, ako svet okolo neho vybuchne a zmení sa ne nehostinnú pustinu.

Enora si povzdychla.

„Ak chceš, aby som to urobila, budeš mi musieť pomôcť,“ vyzvala Nuage a tá už jej sedela pri nohách, ako oddaný sluha pripravený okamžite poslúchnuť akékoľvek prianie svojho panovníka.

Bradou ukázala trochu neurčitým smerom. „Potrebujem lepidlo.“

Nuage poslúchla a presne vedela, ktorú nádobu má Enore priniesť. Tá medzitým premýšľala, ako čo najšetrnejšie urobiť to, čo plánovala. Nemohla si byť istá, ale vytrhnutie strán z tej druhej knihy muselo byť kľúčové. Tak sa rozhodla zobrať si len dostatočne veľký kus, ktorý by splnil svoj účel. V čase, keď Nuage jej smerom vliekla nádobu so silným lepidlom, mala už Enora vytrhnutých niekoľko kusov marginálií z rôznych strán.

Obrazy v jej mysli ale nezačali miznúť, boli rovnako ostré, hmla ich nedokázala nijako prikryť. S posledným povzdychom sa Enora sama seba spýtala, či to vážne chce urobiť. No odkedy prečítala tú tajomnú starú knihu, vedela, že vlastne nemá na výber. Rovnako ako niekto narodený do rodiny plnej povinností, i ona si uvedomovala, že prišiel čas prijať to, čo robili ženy pred ňou, hoc z toho nebola nadšená.

Tým smerom ju ťahalo niečo vytrvalé a naliehavé, ako keď zúfalý vystrašený človek ťahá iného na miesto hrozného nešťastia. Enora ten dotyk vnímala ako zaševelenie vetra, jemný a opatrný, akoby tá druhá osoba bola sotva nažive a nemala už žiadnu silu konať. Navyše si uvedomovala, že to súviselo s jej matkou, s osobou, na ktorú takmer zabudla. Keď si na ňu náhodne spomenula, oblaky v obývačke začali plakať svojou dažďovou vlhkosťou a Enorine vlasy sa šuchorili v predzvesti búrky. No to je všetko, čo jej ostalo, prchavý pocit, ako para miznúca nad chladnúcim hrncom. A ona chcela vedieť prečo.

Preto otvorila nádobu s lepidlom, preto si ním potrela zápästie, a preto na lepkavú vrstvu priložila kusy odtrhnutých marginálií. Stvorila efektný, no škaredý náramok, na ktorý sa takmer nedalo pozrieť, pretože na pohľad vyvolával nepríjemný pocit niekoho, komu zákerná ruka nepriateľa stískala srdce.

Bolo dokonané a Enora sa dívala na svoje dielo.

„Mali by sme vyraziť,“ dostala nakoniec zo seba a hlas mala zachrípnutý a zhrubnutý ako niekto, kto dlhé hodiny kričal v tmavej noci a zúfalo prosil o pomoc.

Nuage odsúhlasila Enorin plán mňauknutím.

„Pôjdeme cez ten tunel?“

Po chvíľkovom načúvaní si povzdychla. „Chceš, aby som išla až tam hore. V zime. A snehu.“ Neveselo sa zasmiala. „Áno, viem, že ten sneh je aj moja vina.“

Enora si spomenula na mnohé a veľa toho pochopila, no ešte viac jej toho unikalo, ako dym nad spálenou škatuľou plnej fotiek. Stále nerozumela mačacej reči, hoci sa ten jazyk kedysi dávno naučila, no teraz ho mala prilepený na zadnú časť hrdla, pripravený odtiaľ vyskočiť, no stále sa mu akosi nechcelo. Enora si len domýšľala, čo asi Nuage chcela povedať, nehovoriac o tom, že ak si to domyslela zle, mačka pripomínajúca oblak ju s radosťou poškriabala alebo uhryzla, aby jej to naznačila.

„Takže by som sa asi mala ísť obliecť.“

Enora premýšľala, kde má uložené bundy a zateplené zimné topánky, lebo hoci jej nikdy zima nebola, v podobnej metelici nechcela kráčať v teniskách a len krátkom tričku. Nuage však jej obavy o vlastné oblečenie rýchlo vyriešila, keď zamňaukala na Chamre ako matka chystajúca sa vypustiť svoje dlho chránené dieťa do nehostinného sveta. Chambre sa otriasol, ale už nie zimou, a začal hľadať všetko potrebné,

Keď Enora o niekoľko minút s knihou pod pazuchou vyšla z ateliéru, čakali na chodbe v batohu prichystané zásoby na niekoľko dní a zimné oblečenie i obutie tej správnej veľkosti. Enora sa usmiala a zľahka pohladila jednu zo stien. Chambre sa chvel a otriasal, teraz už nie vplyvom nepriazne počasia, či dokonca strachom z toho, čo sa blíži. Teraz sa knísal uvedomením niekoho, kto spoznal cenu za víťazstvo. Enora opäť potľapkala stenu v úmysle uchlácholiť zbytočne rozrušeného koňa a vybrala sa umyť a prezliecť.

Na chodbe medzi zásobami ostala sedieť Nuage a mňaukaním tíšila Chambre, no bolo to rovnako zbytočné ako kričanie na búrku. Chambre vedel, čo sa Enora chystá urobiť a vedel aj to, ako to dopadne, pretože jeho presvedčenie pramenilo zo skúsenosti a nie schopnosti nazrieť za závoj toho, čo ešte len príde. Chvel sa v svojich základoch a pravidelne otriasal, búchal okenicami ako rozmaznané dieťa dupajúce v obchode na protest, že mu rodičia nechcú kúpiť to, po čom ono tak túži.

Bol to prejav bezmocnosti a zúfalstva, pretože sa mal rozlúčiť s niekým, kto mu bol nadovšetko drahý. Mračné lampy v obývačke blikali a hrmotali do rytmu clivej piesne, rastliny sa krčili v predzvesti blížiacej sa veternej smršte. Ale majákové svetlo stále svietilo, hoci sem-tam bliklo. Pretože napriek bolesti, napriek protestom a snahe zabrániť osudu, Chambre mohol len stáť na svojom mieste a prizerať sa odchodu ďalšej ženy, ktorú vo svojich stenách vychoval a ochraňoval tak dlho, ako to len bolo možné.

Keď sa Enora vrátila, vládlo v majáku šero. Všetky svetlá pohasli, dokonca aj lampy v obývačke sa zamračili smútkom. Enora sa dívala do známych miestností, zastavila sa aj vo svojom ateliéri a pohladila listy tropických rastlín, s nádejou niekoho, kto odchádza z domu na dlhú a náročnú cestu a dúfa, že na jej konci mu bude dovolené vrátiť sa na známe miesta. Pravdepodobne v nej prežilo až príliš veľa detskej nevinnosti a naivity a teraz snívala s otvorenými očami a dúfala v nemožné.

Zababušená v bunde s bezpečnými topánkami na nohách sa pobrala k dverám. To, že jej cesta bola rovnako nevyhnutná ako ďalší nádych, naznačovali aj otvorené dvere. Chambre sa ju nepokúsil zastaviť a keď sa mu Enora na rozlúčku uklonila, reagoval len tým, že jeho vnútro ešte viac potemnelo.

Enora prešla po kamennej ceste a napredovala smerom k útesom, aby tak započala namáhavú cestu. Neobrátila sa, tak si nevšimla, ako sa Chambre doslova schúlil a zahalil do hustnúcej hmly, z ktorej presvitalo len svetlo. Kým bude žiť posledná z prekliateho rodu, bude žiť a svietiť aj Chambre. Učupený v sotva preniknuteľnom opare bude neviditeľný pre všetkých, ktorým nebolo dovolené vstúpiť dovnútra.

Nuage to videla, no nenaznačila Enore, aby sa ešte raz pozrela na svojho dávneho priateľa, ktorý ju prakticky vychoval. Lebo posledné rozlúčky boli horké ako silná káva aj bez toho, aby ich niekto zbytočne predlžoval.

Ukrytá v Enorinom tieni sa aj Nuage potichu vybrala na cestu.

 sedem ¦ deväť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 8:

3. TajemnyKvetak přispěvatel
Včera [17:41]

TajemnyKvetakNapínavý epos, co k tomu říct víc :) Tajím dech a jen doufám, že to všechno nějak dobře dopadne Emoticon Lili, tohle je vážně pecka.

2. LiliDarknight webmaster
03.04.2021 [11:51]

LiliDarknightMaya666, konca by som sa nebála, ten je ešte relatívne ďaleko. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Maya666
02.04.2021 [17:42]

Tak teď nevím, jestl ise připravovat na konec, neebo doufat, že to celé dopadne ještě úplně jinak....Jsem napnutá jak kšandy! Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!