OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 6

19.03.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 569×

šesť

Enora netušila, kedy vlastne zaspala.

Pamätala si, že Nuage neustále mňaukala, akoby sa jej niečo snažila povedať, no vlastné schopnosti jej na to nestačili a tak, keď Enora stále nerozumela, len na ňu frustrovane mačacím spôsobom kričala. Enora si ju sotva všímala. Dokončievala práve niekoľko objednávok a balila svoje výtvory, aby ich nasledujúci deň mohla zaniesť do jedinej stále fungujúcej stormfallskej prepravnej spoločnosti.

Za oknami sa búrili hromy, tvorili neodolateľnú melódiu, v ktorej ohlušujúcich zvukoch neúnavne tancovali blesky. Približovali sa k mestu a už aj tí s lepším zrakom videli na obzore sa zbierajúcu katastrofu. V ovzduší sa vznášalo mrmlanie a šepkanie, obavy tvorili hmlu v mestečku a halili svojich obyvateľov do neodbytného oparu. Stačilo málo a mohli by sa stratiť.

Enora si nič z toho nevšímala, spoločnosť jej robili len vzdialený obraz prinášajúci zmenu, akú dovtedy nikto ani len nezazrel, a čoraz naliehavejšie búchanie okeníc. Nech chceli povedať čokoľvek, neustále sa opakovali a ich rytmické panikárenie predstavovalo jedno jediné slovo.

Enora nevnímala ani to. Len sedela za stolom, uväznená v spomienke, na ktorú zabudla. O dlhých tuneloch, tancujúcich tieňoch a hovoriacom vetre. Oblakové lampy v obývačke v tie dni neustále blikali a premáčali nábytok i podlahu neutíšiteľným mrholením. Chambre sa otriasal v základoch, no Enora neurobila nič. Nedokázala sa vymaniť spod sily tej stratenej spomienky. A tak sa jej obývačka samovoľne začala meniť.

Rastliny, ktoré nikdy predtým neboli súčasťou zariadenia, rástli a prosperovali v neustále vlhkom vzduchu. A Enora tam len sedela a balila svoje balíčky. Až kým ju Nuage neuhryzla. Enora si pomyslela, že to je už údel mačiek, aby boli neustále náladové a záhadné, nevrlé a pripravené prijať pohladenie, ale aj rýchlo útočiť. No neuvedomovala si, že Nuage, ktorá nebola Nuage, kým nestretla Enoru, mala vždy dôvod pre to, čo robila. Keď škrabanie nábytku, mňaukanie, vrčanie a prskanie zlyhali, začala hrýzť.

A tak Enora, uprostred jednej myšlienky a na polceste k druhej, skrátka zaspala.

Keď otvorila oči, neprivítal ju pohľad na vlastnú izbu alebo kuchyňu. Dokonca nezbadala ani obývačku. Vlastne vôbec nebola vo vnútri Chambre. Vnímala jeho prítomnosť kdesi v diaľke, za skalou, cez ktorú nedokázala nazrieť, taká bola ozrutná. Vo vzduchu sa vznášala vôňa blížiacej sa búrky. Hromy vytvárali tú istú rytmickú skladbu ako predtým, ale teraz jej načúvala aj Enora. Vlasy sa jej ježili a ako mnohokrát predtým, zväčšili svoj objem, pripravené chrániť ju pred čímkoľvek, čo sa blížilo jej smerom. A niečo naozaj prichádzalo. Otriasala sa z toho zem a chveli sa stromy, akoby ich smerom zablúdil unavený obor ledva prepletajúci nohami.

Ale až zvuk trieštiacej sa vody jej napovedal, kde presne je.

Vzápätí ju do tváre udrel nápor vlhkého vzduchu, akoby chcel jej podozrenie potvrdiť.

„Ako som s sem dostala?“ čudovala sa Enora nahlas, dúfajúc, že tak skôr nájde odpoveď.

Vtedy sa pri jej nohách ozvalo mňauknutie. Okamžite tým smerom pozrela a zistila, že sa pozerá na Nuage s načuchranou srsťou, ako na ňu upiera vševediaci pohľad niekoho, kto poznal odpoveď na akúkoľvek otázku. Stačilo sa len správne spýtať.

„Prečo si ma sem priviedla?“

Nuage sa však na ňu aj naďalej len dívala.

„Alebo sa mi to len... vlastne nesníva,“ dokončila myšlienku.

Vedela, že na to miesto skutočne prešla, hoci si nespomínala, že by urobila čo i len jediný krok. Mala oblečené stále tie isté vyťahané nohavice s fľakmi od farby, tričko pamätajúce lepšie časy mladosti niektorého predchádzajúceho obyvateľa Chambre a jednoduché plátenné tenisky bez šnúrok, ktoré začala nosiť, keď Chabre jedným časom trpel návalmi tepla a prehnane chladil všetky podlahy.

Napriek vetru, ktorý sa jej zahrýzal do pokožky a strapatil jej vlasy, necítila chlad, vlastne ho nikdy necítila. Bundy a svetre nosila len pre dobro obyvateľov Stormfalls, ktorí sa pri pohľade na jej sotva zahalené teplo v treskúcich mrazoch otriasali. Nechcela, aby im z nosov začali trčať cencúle, ako sa jej o tom raz snívalo, tak sa lepšie odievala v snahe zabrániť tomu.

Teraz vďaka tou mala väčšiu voľnosť pohybu, ale nech sa otáčala akokoľvek chcela, až za ňou viali vlasy, stále videla to isté. Útesy nad mestom, na ktoré nikdy nikto neliezol, pretože sa k nim viazala údajná kliatba, o tej však nikto nič nevedel. Stala sa prízrakom, ktorému sa všetci vyhýbali, hoci ho nikdy nikto nevidel. Bola živá v mysliach poverčivých a nikto sa neodvažoval niečo na tom meniť. Enora predpokladala, že tu pre ňou bolo len málo ľudí ak vôbec niekto. Rozbúrené more narážalo do útesov s intenzitou, ktorá jej rozochvievala nohy.

„Ale čo tu robím?“ pýtala sa opäť.

Nuage len mňaukla a s hrdo zodvihnutým chvostom vykročila nahor po skale.

Enora, keďže nevedela, čo iné by mala urobiť, ju nasledovala.

Stormfallské útesy z diaľky pripomínali niekoľko vedľa seba učupených osôb. Boli štyri a piata od nich bola vzdialená, akoby ju vylúčili zo svojho kruhu. Takto zblízka nemali žiadny tvar, len sa jej triasli pod nohami, ako do ich okrajov narážalo more v márnej snahe prinútiť ich ustúpiť. Vietor ševelil svoju smutnú melódiu, hromy sa stali neodmysliteľnou súčasťou pozadia a ak aj nejaký blesk ožiaril oblohu, v podivnom svetle panujúcom na vrchole skál si to neuvedomovala.

Miesto toho načúvala okoliu.

Do uší sa jej čoraz nástojčivejšie pchali tlmené zvuky, snáď mrmlanie klebetných jazykov, no keď sa obzrela, nikoho nezazrela. Okrem Enory a Nuage tam nikto nebol. To miesto bolo opustené, stalo sa domovom síl, ktoré ľudia odnepamäti vylučovali zo svojich komunít, pretože boli nestále a konali podľa svojho uváženia.

Aj teraz sa samovoľne rozhodli, že sa im Enora páči a ona vnímala ich záujem a to, ako ju čoraz odvážnejšie hladkali po odhalenej koži a ískali ju vo vlasoch, no vábeniu ich hrejivých hláskov odolala. Nebola predsa námorník, aby sa nechala zlákať slastným spevom sirén ukrytých v zátoke ostrých koralov.

„Kam ma to vedieš?“ spýtala sa Nuage, ale tá opäť len mňaukla.

Enora si povzdychla. Frustrovalo ju, že nerozumela mačacej reči. Uvažovala, či by sa ju mohla nejako naučiť. Možno v niektorom okamihu medzi bdením a snením, keď je myseľ otvorená a tvárna ako hlina na hrnčiarskom kruhu. Možno poprosí Chambre o pomoc, ale ak to bolo niečo, na čo mu prikázali zabudnúť, nepomôže jej ani on.

Zakaždým, keď si na to spomenula, mala neobytný pocit, akoby ju niekto bodol a nechal ju zakrvácanú ležať na zemi, kde doteraz bojuje o život. Pričom na ňu útočia sily, o ktorých nič nevie a ani vedieť nebude, pretože niekto rozhodol, že nevedomosť pre ňu bude jednoduchšia.

Keď sa teraz ozval hrom, predviedol ohlušujúce tresnutie nasledované prázdnym tichom.

Potom Enora zodvihla hlavu a zabudla na všetko, čo ju trápilo.

Dívala sa na trosky niečoho veľkolepého. Niečoho, čo nikdy nevidela, no biele skaly naznačovali prepych a honosnosť kráľovských sídel. Dokonca z kopy kamenia trčali výbežky pripomínajúce ostne panovníkovej koruny. No nech toto miesto zničil ktokoľvek, muselo to byť dávno, pretože niektoré časti obrastali vytrvalé morské organizmy, ktorým nevadilo bojovať s vetrom a nepriazňou. Šepot v jej ušiach sa znásobil a hovoril niečo o tom, že zdanie klame a mimo čas platia iné pravidlá.

Enora sa sklonila a pohladila Nuage, ktorá sa jej obtierala o nohy.

„Čo je toto za miesto?“ uvažovala.

V odpovedi na ňu zaútočilo zintenzívnené mrmlanie.

Falaise. Falaise. Falaise.

Jediné slovo, na ktoré si ako-tak jasne spomínala z domnelého dobrodružstva v jednej z pridružených miestností Chambre, ktoré vlastne neboli súčasťou majáku, ale viedli k nim spojené tajné a v mnohých prípadoch zabudnuté chodby. Niečo vytrhnuté zo sna, ako slovo spočívajúce na konci jazyka pripravené vyskočiť a ohúriť poslucháčov svojou veľkoleposťou.

Lenže jej zážitok vo vetre a tieňoch nebol snom. O nič viac ako tento výlet na skalách.

Zacítila jej pohľad. Nuage sa do nej zabárala celou silou svojich oblačných očí, v ktorých iskrili blesky. Enora nerozumela mačaciemu jazyku, ale dokázala prečítať ten pohľad. Našepkával jej, aby sa nebála, že toto miesto jej nemôže ublížiť, no ona tu musí byť, aj keď je desivé. Nabádal ju, aby podišla bližšie k tým troskám, lebo boli neškodné a zároveň potrebovala vidieť, čo je pod nimi.

A tak, zhypnotizovaná mačacími očami, urobila prvý krok.

Kopa trosiek určite najskôr spočítala v postavenej majestátnej podobe na vrchole brala, pod ktorých teraz ležala. Ostali tam po nej základy okrúhlej veže, takže to pôsobilo, akoby raz prišiel nasrdený obor, zobral do ruky budovu, aby ju mohol rozpučiť jediným stiskom a trosky odhodiť na zem ako dieťa pokazenú hračku.

Enora k nim prichádzala pozvoľna no opatrne, akoby boli každú chvíľu ožiť. No nestalo sa tak. Len si povzdychla, pričupla si k jednej strane hromady a natiahla ruku. Netušila, čo čakala, že tam nájde, ale rozhodne nepredpokladala, že keď odchýli jednu z menších častí pravdepodobne omietky, tak spod kedysi belostného pyšného kameňa vyletí motýľ. A rozhodne neočakávala, že jej sadne na tvár, krídlami zakryje oči a čosi jej... ukáže.

V skutočnosti nevidela žiadny obraz. Len nepreniknuteľnú rannú hmlu jesenných rán, keď je slnko príliš hanblivé na to, aby ukázalo svoju pravú tvár. Okolo nej všetko šumelo, more útočilo na útesy, no o čosi menej presvedčivo ako v momente, keď Enora čupela pri troskách budovy. A potom to začula. Hlasy. Dva. Podľa tónu sa hádali. Jeden počula prvýkrát, no pripomínal jej hrmenie a ostrosť bleskov, predzvesť búrky, ktorú tíši len silný vietor odfúkavajúci slabiky kamsi v diaľ. Ten druhý by poznala v miliónoch iných.

Prečo sa jej matka s tým mužom hádala?

„Mags mala pravdu, nemala som ti veriť, Ju-long!“

Pri zvuku toho hlasu sa Enorino telo otriaslo, ako chabý vyschnutý strom pod náporom vetra. Zdalo sa jej to ako večnosť, keď mu mohla načúvať naposledy, hoci to tak dávno vlastne ani nebolo. Zabudla. Dovolila spomienkam, aby od nej uskočili a odišli, hoci ich potrebovala. Lenže netušila, čo tie spomienky hovorili a kým premýšľala, rozhovor pokračoval. Nestálo a skreslene, rovnako ako zvuk z nosiča, ktorý bol poškodený.

Cez hlasné preskakovanie sotva rozoznala hlas toho muža.

„Prečo by som nemal mať nárok na toto všetko?“

Ďalšie slová jej unikli. Stúpali a klesali ako melódia, známa a pritom odtrhnutá. Enora začula skreslený hlas, ako keby mala v ušiach štuple v márnej snahe izolovať sa od okolia, aby mohla pokojne spať. Nad to všetko výraznejšie prenikal zvuk hromu a praskanie statickej elektriny. Po tvári jej spod motýlích krídel stekalo čosi studené a mokré.

„Čítala som o tebe! Viem, kto si! Hurikán tohto sveta...“

Komu to jej matka hovorila, to Enora neuhádla. Chýbali jej dôležité časti rozhovoru. Natiahla za nimi ruku, akoby boli len moľou unikajúcou pred nezbednými lúčmi slnka. Ozvena sa znásobovala, hromy hrmotali o čosi naliehavejšie, blesky bičovali obzor. A nad to všetko preniklo jediné slovo.

„Bo’ron...“

Viac sa Enora nedozvedela. Pretože jej vlasy, ktoré ju dovtedy chránili, sa zmenili na obrovský búrkový mrak, metali okolo seba blesky a zaháňali všetko a všetkých hlasným hrmením. Jeden z bleskových výbojov zasiahol aj motýľa dovtedy neškodne spočívajúceho na Enorinej tvári, v dôsledku čoho zaškriekal a odletel. Enora za ním natiahla ruku, no nevedela ho priviesť späť. Po tvári jej stekala vlhkosť jej vlastnej búrky. Ruky zvierala do pästí a preklínala pohľadom tie trosky a aj toho, kto ich sem pohodil.

Ak tu boli odpovede...

Vrhla sa vpred. Medzi jedným a druhým nádychom sa natiahla, čím sa ocitla kolenami na hrboľatej zemi. Necítila nepohodlie alebo ostrosť kamienkov, pokojne mohla kľačať na mäkučkej perine a vôbec by si to neuvedomila. Rukami sa zanorila do kamenia a trosiek, do prachu a špiny. Skrývali sa v nich odpovede a Enorine prsty nedokázali prehrabávať dostatočne rýchlo.

Hromy v jej vlasoch sa ozývali čoraz hlasnejšie, jej telom otriasalo chvenie, až pripomínala stebielko suchej trávy uprostred veternej smršte. Končeky prstov mala rovnako červené, ako keď maľovala rubínové obrazce na niektorú lampu. Teraz však nebola umelkyňou, stala sa z nej zúfalá dcéra pátrajúca po matke.

Enoru prebralo až to, ako sa o ňu Nuage obtrela, ako keď matka pohladí utrápené dieťa. Enora sa zadívala do mačacej tváre a ihneď natiahla ruku. Pretože hoci stále nerozumela mačaciemu jazyku, spoznala ten pohľad a vedela, čo Nuage chystá.

„Nie, prosím, musím niečo nájsť! Musím...“

Nuage jej nedovolila prehovoriť. Pretože Nuage bola predovšetkým mačka a mačky konali bez toho, aby premýšľali, kto si o tom čo myslí a bez ohľadu na túžby alebo rozhodnutie iných. Skrátka podišla k Enore a uhryzla ju do natiahnutej ruky. Necítila pri tom radosť alebo zadosťučinenie, len trápenie niekoho, kto si uvedomuje, že práve konal príliš neuvážene. Zabudla, že Enora sa chránila úsmevom rovnako, ako sa zem chráni pred mrazmi snehovou perinou.

Keď Enora otvorila oči, nič z toho si nepamätala. Cítila tepanie v končekoch prstov, akoby v spánku neustále zatínala päste, malé takmer krvavé polmesiačiky zdobili jej dlane. Tvár mala mokrú, možno preto, že ležala v obývačke na gauči a na tvár jej kvapkala napadaná voda šmýkajúca sa po veľkých listoch rastliny, ktorú nikdy predtým nevidela, no predsa tam už patrila. V ústach mala sucho a v mysli obrovské prázdno – až na ozvenu jedného slova. Alebo skôr mena.

Ako však to meno znelo, netušila. Vedela len, že ho potrebuje poznať.

päť ¦ sedem

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 6: