OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 4

05.03.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 588×

štyri

Od Enorinho odchodu do knižnice ubehlo len niekoľko krátkych minút.

No keď vstúpila naspäť do obchodu, nazdala sa, že prešlo niekoľko týždňov. Denné svetlo sa kamsi ukrylo, vykúkalo spoza závesu ako príliš nadšené dieťa pri hre na skrývačku, ale v ovzduší sa už nevznášala rovnaká ľahkosť a ozvena smiechu. Ťažoba prikryla vonkajší svet pod hrubý čierny závoj, vlhkosť sa ľuďom zrážala na vlasoch i pokožke, hoci dážď na chvíľočku ustúpil. No hrmenie v pozadí a blesky bičujúce obzor napovedali, že sa na nich rúti čosi omnoho nebezpečnejšie. Stormfalls sa nevedomky ocitlo v oku búrky, ktorej ako konvoj strážcov predchádzal ostrý vietor šramotiaci na strechách.

Slečna Marbleová sa dívala von cez okno, keď k nej Enora pristúpila.

Trochu sa mykla, keď si uvedomila jej prítomnosť, no usmiala sa.

„To si stihla naozaj rýchlo. Odnesieš si len túto jednu knihu?“

Enora si ju pritískala na hruď, obrátenú názvom k sebe, takže slečna Marbleová z nej videla len druhú stranu ošúchaných dosiek. Nuage sa Enore obtierala o nohy, akoby sa ju snažila presvedčiť, že všetko bude v poriadku. Enora o tom pochybovala. Len tam stála a v duchu sa pýtala, čo to znamená, ale odpoveď neprichádzala. Vždy sa nazdávala, že svoju matku poznala, no teraz zisťovala opak. Nevedela o nej vôbec nič. Nepoznala ju. A predsa jej chýbala ako nikto iný.

„Vraj je o stormfallskom mýte,“ zašomrala Enora a pohla knihou pritisnutou na hrudi. „Vraj ju napísala moja matka.“

Slečna Marbleová sa neprestala usmievať. „Tvoja matka sa ako jediná zaujímala o mýty tohto mestečka, o jeho minulosť a o to, ako vzniklo a prečo. Vždy hovorila, že tomuto kraju vládne magické počasie a bolo by nesprávne ignorovať ho. Ale neviem o tom, že by niekedy napísala knihu.“

„Tvrdili ste, že ste boli priateľky. Tak prečo neviete o tom, že napísala knihu?“ Pri vyslovení posledného slova okolie ohlušil mohutný hrom. Ako dôrazný výkričník na konci Enoriných slov.

Kdesi v diaľke na kapotách zaparkovaných áut rachotili zľadovatené kusy vody.

„Ja som s tvojou matkou vyrástla,“ zastrájala sa vcelku pokojne slečna Marbleová. Enora si ju premerala pohľadom. Predavačka na ňu vždy pôsobila dojmom nekonečne starej múdrej ženy, pokojnej a rozvážnej, ktorá vedela o všetkom a všetkých. Šírila okolo seba babičkovskú mágiu múdrosti, možno preto pôsobila staršie, než v skutočnosti bola. „Ale po tom, ako prišiel do mesta ten muž, sme sa odcudzili. No pamätám si, ako rozprávala príbehy o tomto meste, o ženách, ktoré tu kedysi žili a vraj ho založili. Hovorila o Jolene. O počasí. A o maľovaní obrazov. Keď sme boli deti, nútila ma tie príbehy zapisovať.“

„Kde sú tie zápisky teraz?“

„Vrátila som ich tvojej matke – v deň, keď si sa narodila.“

Čo neznamenalo, že sú stratené.

Len dočasne nezvestné s maličkou šancou na opätovné nájdenie.

„Bol ten muž môj otec?“

Posledné slovo premieľala na jazyku ako kúsok trpkého nedozretého ovocia. Neznámeho, ktorého chuť túžila spoznať dlhé roky, no keď sa jej konečne dostalo do rúk, do úst, zistila, že to bola len márna snaha obľúbiť si to, čo milovali tí okolo nej. V skutočnosti ho ale nepotrebovala. Rovnako ako niektorí ľudia nepotrebovali krásu, no predsa po nej podvedome túžili.

„Nebol,“ prezradila s povzdychom slečna Marbleová a pozerala na Enoru pohľadom niekoho, komu práve povedali, že osoba pred ním čoskoro zomrie a ona s tým nedokáže nič urobiť. „Tvojho otca nikto nepoznal, len tvoj matka. Ale bol to muž, ktorý ju robil šťastnou. Lebo keď štrikovala, usmievalo sa na ňu slnko. Keď spoznala toho druhého, stačilo jej do rúk chytiť ihlice a pustil sa dážď.“

Enora sa zadívala von oknom.

Predsa pršalo vtedy, keď tancovala. Stačil jediný tanečnejší krok a obloha sa zachmúrila. Pri druhom už potichučky kvapkalo. Prečo by to isté robili matkine pletené ponožky? Zvesila plecia. Jej otázky boli naveky odsúdené, aby ich nikto nikdy nezodpovedal.

„Hovorila som jej, že to nie je muž pre ňu,“ pokračovala slečna Marbleová, vôbec si nevšímajúc, že sa okno na ulicu začalo triasť pod náporom počínajúcej búrky. „Povedala som jej, že by ho nemala milovať, lebo on nemiluje ju. Vždy len odpovedala, že je to jej osud a osud nerozlišuje, či je cit vzájomný, lebo len ona ho musí milovať. Taký je vraj osud. Ale tiež opakovala, že osud sa môže meniť.“

... ale osud sa môže meniť, znela Enora v hlave spomienka na kúsok príbehu napísaný matkinou rukou. Ten, ktorý našla Nuage pod fotkou v rámiku. Možno by Enora mala zobrať všetky rámiky, obrazy, všetko, čo po sebe zanechala jej matka, a rozbiť to na kúsky. Snáď by tak objavila tajomstvá. Pravdepodobne by len urobila neporiadok.

Zadívala sa na Nuage pri svojich nohách. Mačka ju sledovala žiariacimi bleskovými očami zasadenými v oblakovej tváričke lemovanej búrkou. Opäť o čosi tmavšia srsť vytvárala mäkučké chumáčiky, do ktorých túžila Enora zanoriť tvár. Nerozoznala ten výraz, nepočula slová a neuvedomila si, že mačka by jej mohla dať odpovede. Nuage, ktorá nikdy nebola Nuage, až kým nestretla Enoru, opäť ľutovala, že Enora zabudla na detstvo a návštevníčku zo snov. Bolo by jednoduchšie, keby si pamätala. Lenže ak by si pamätala, nemusela by sem vôbec prísť, takže by nezískala nové meno a nestala by sa Nuage.

Miesto toho sa Enore opäť obtrela o nohu, aby jej dala najavo, že stojí pri nej.

Enora si odkašlala. „Takže neviete nič o knihe, ktorú napísala.“

Slečna Marbleová potriasla hlavou. „Ale viem o knihách, ktoré čítala.“

Čítala o Jolene? chcela sa spýtať, ale mlčala.

Stačila len myšlienka a to meno jej bzučalo v mysli silou tisícky nepokojných včiel.

Medom ich práce sa stala neschopnosť sústrediť sa na čokoľvek iné, než na Jolene.

Miesto toho sa spýtala: „Sú tu v knižnici?“

„Nie,“ zareagovala okamžite. „Ako som povedala, tvoja matka čítala knihy, o ktoré sa nikto iný nezaujímal. Tak som jej ich darovala. Niektoré z nich mám doma ja, ale väčšinu z nich mala Francine vo svojej vlastnej knižnici. Doma v majáku.“

Enora v mysli prechádzala všetkými prístupnými miestnosťami Chambre. Spomínala si na presúvajúce sa dvere, na tancujúce zárubne a schodiská, ktoré nikam neviedli. Ak Enorina matka požiadala Chambre, aby niečo ukryl vo svojich útrobách, musela by ho opäť len ona požiadať, aby to vrátil.

Lejak za oknami naberal na intenzite.

„Príbehy mojej matky odišli spolu s ňou.“

Slečna Marbleová kývla ku knihe, ktorú Enora stále objímala. „Našla si dôkaz, že to tak byť nemusí.“

Enora sa zadívala von oknom, no pre rýchlo padajúce obrovské kvapky videla len rozmazané machule farieb. Zrazu sa zablyslo. V tom jedinom okamihu krásne desivého svetla zazrela na rozmazanom obzore záblesk niečoho dávneho a zabudnutého. Čohosi zároveň známeho, čo poznala a neskôr o tú spomienku prišla, rovnako ako dieťa o mliečne zuby. V ušiach začula ozvenu hlasu a mrak v miestach, kde majú iní tváre. Predsa sa nebála, lebo cítila, že to stvorenie pozná. Privrela oči a sústredila sa na rytmické šušťanie padajúcich kvapiek. Netvorilo melódiu, ale stúpajúci a klesajúci tok spočiatku nezmyselných slov.

... keď nie sú tri, musí byť jedna. Jedna, aby zvládla to, čo kedysi tri. Tenký detský hlások opakoval tie riadky ako detskú riekanku, no tou nikdy neboli. A niekto iný jej odpovedal: Lebo potom príde štvrtý a prinesie vietor a búrku a tmu. Keď sa dožadovala vysvetlenia, kto je štvrtý, hlas už nikdy neprehovoril.

Enora zažmurkala. Obraz vylovený z najzapadnutejších spomienok a snov zahnal na útek zvuk hromu. Niečo za ňou v obchode za cinkalo. Slečna Marbleová nemala búrky rada. Väčšina obyvateľom mestečka Stormfalls búrky znášalo zle, pretože domy reagovali na strach svojich pánov a nikto nechcel byť zatvorený medzi chvejúcimi sa stenami, keď okolitý svet bičuje ostrý dážď.

„Mohla by som ti doniesť knihy, ktoré tvoja matka nechala mne,“ navrhla slečna Marbleová, čím prinútila Enoru odvrátiť od okna hlavu. Slabučká niť starej spomienky sa pretrhla a ne jej mieste ostala len vzďaľujúca sa ozvena odpovede tej záhadnej ženy. „Mohla by som ich priniesť sem a ty si ich zoberieš, keď prídeš nabudúce nakupovať.“

Enora chcela vykríknuť, že nechce čítať o tom, o čom čítala matka, ona potrebuje vedieť, o čom písala. Mala vyskočiť ako postava z animovaného filmu, schmatnúť slečnu Marbleovú a zatriasť ňou. Lenže predstava bola len predstavou a skutočnosti sa nikdy ani nedotkla. Tak tam len stála a kývala hlavou ako naivná hrdinka viktoriánskeho románu.

„To by od vás bolo pekné.“

„Doniesla by som ti ich aj teraz,“ dodala ospravedlňujúco, „ale v tomto nečase by skončili premočené a na čo sú knihy, ktoré sa nedajú čítať.“

Enora nebadateľne nadvihla kútik úst. „Nerobte si starosti, knihy počkajú.“

Ani jedna z nich nespomenula tú, ktorú si pritískala k hrudi.

Vtedy sa otočila na päte a vykročila k dverám. „Mala by som ísť domov. Kým je ešte svetlo.“

„V tomto nečase?“ čudovala sa slečna Marbleová. „Počkaj tu. Veď nemáš dáždnik!“

Posledné slová zakričala za jej vzďaľujúcim sa chrbtom. Veru, nezobrala si dáždnik. Pretože jej ostro padajúce kvapky prinášali jedinú úľavu. Chcela kopať a kričať, trhať a ničiť, vrešťať a hádzať sa po zemi. Miesto toho stuhnuto kládla nohu pred nohu a celkom si užívala, ako jej veľké kvapky dopadajú na časti tela a oblečenia, ktoré jej nechránili vlasy. Akoby v reakcii na tú myšlienku zacítila na hlave ťažobu, ako keď sa oblak nadýchne, aby pohltil ešte viac vody v snahe napršať na vyschnutú zem čo možno najviac vlhkosti. Lenže zem v Stormfalls už mesiace nepoznala sucho. V mestečku sa to slovo stalo personou non grata a po vyslovení ktorého bolo potrebné si trikrát odpľuť.

Enora si nepamätala, ako sa dostala do Chambre.

Vedela len, že zrazu stojí v kuchyni, vlasy sa jej otriasajú ako mačka zbavujúca sa vody z kožucha a na hruď si pritíska tú knihu. Kdesi v pozadí začula zvuk vody šumiacej v zohrievajúcej sa kanvici. Až vtedy bola schopná rozlúčiť sa na chvíľu s knihou, aj to len preto, že tam, kam mierila, bude potrebovať obe ruky. Zničenú a o stránky ochudobnenú väzbu obradne položila do stredu kuchynského stola. Pri odchode ešte pohladila zárubňu.

„Ak by som ťa požiadala, vrátil by si mi knižnicu?“

No Chambre mlčal a Enore sa nechcelo čakať.

Ako jej však mal Chambre vrátiť niečo, na čo mu prikázali zabudnúť?

Vystúpila po schodoch. To jediné schodisko sa neobjavovalo a nemizlo, ale kývalo sa pôsobilo vetcho, akoby stačil jediný krok, aby sa prípadný odvážlivec prepadol do temnoty. Enora však vedela, že je to len predstava, ktorá mala odradiť odvážlivcov. Schody boli rovnako pevné akoby ich niekto postavil len včera.

Už tak dávno nešla touto cestou.

Nakoniec za sebou zatvorila dvere. Ocitla sa uprostred búrky, vystavená na obdiv na veľkom balkóne, z ktorého sa dalo prejsť až do komory s lampou, dvere sa však nikdy nedali otvoriť. Enora nehľadala svetlo, potrebovala anonymitu temnoty. Len sa postavila k zábradliu, zaprela sa doň rukami a dovolila slzám, aby jej stekali po tvári. Padali rýchlo a agresívne, podobne ako búrkové kvapky všade okolo nej.

Telo jej bičoval silný vietor, až sa kývala na nohách. Ale aspoň na nič nemyslela.

Vtedy to zbadala. Obrovský vír kdesi v diaľke, prinášajúci tmu a zimu. Premieľal sa elegantne ako baletka ohurujúca divákov radom po sebe nasledujúcich zložitých piruet. Obdivovatelia umenia v balkónoch i v radoch pred javiskom s otvorenými ústami sledovali a nevedeli sa dočkať veľkolepého finále. Lebo to vždy príde – v každom dobrom balete muselo prísť. No tento vír bol ešte ďaleko a Enora nevedela, či ho naozaj vidí, alebo si ho len predstavuje. Ak však túžila po úteku pred bezútešnou realitou, mohla si vybájiť niečo prívetivejšie.

Otriasla sa. Vtedy sa nad jej hlavou zažal lúč, akoby v reakcii na jej túžbu po... čomsi. To isté svetlo, ktoré v akomkoľvek inom majáku predstavovalo bezpečie pre ľudí stratených na mori. Lampa, o ktorej zdravie sa starali strážcovia majákov, aby bola vždy k dispozícii. Pre všetkých tých hľadajúcich, aby mohli nájsť nádej. Enora svetlo zo Chambre nikdy nevidela nezazrela, nehriala sa jeho hrejivom náručí. A ak si dobre pamätala, ani nikto iný v Stormfalls.

No Chambre sa predsa rozhodol rozsvietiť ho. Po prvýkrát.

tri ¦ päť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 4: