OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 3

26.02.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 582×

tri

Rozhodla sa mačku pomenovať Nuage. Čo bolo zlé rozhodnutie.

Nie preto, že išlo o francúzske slovo. Enora si zvykla na francúzštinu, pretože po prababke svojho otca bola Francúzka, čo sa v jej živote prejavovalo neočakávanými spôsobmi. Každý rok, zhruba v tom istom čase, dostala neodolateľnú chuť upiecť si pravé chrumkavé makrónky, ktoré však vplyvom nesprávne zvoleného krému dopadli ako roztečená sladká katastrofa. Tá, hoci o tom Enora vlastne nič nevedela, len oslavovala to, ako sa jej matka spoznala s jej otcom, ako spoločnými silami a celkom nevedomky splodili Enoru a ako ich vzťah dopadol úplnou katastrofou – tečúcou ako slzy odvrhnutej milenky a sladkou ako prvý smiech novonarodeného dieťatka.

Okrem toho si vďaka svojmu vzdialenému exotickému pôvodu miesto všadeprítomného bieleho toastového chleba obľúbila bagety, ktoré, na rozdiel od katastrofálnych makróniek, dokázala upiecť aj so zatvorenými očami, a aby si ich vychutnala čo najlepšie, zajedala ich syrom nie nutne francúzskeho pôvodu. Zapíjania vínom sa vzdala po tom, čo po jedinom poháriku spadla z gauča, pri čom vyliala štyri fľaštičky úplne nových farieb, vďaka čomu síce vznikla veľmi zaujímavá a hodnotná lampa, ale ešte dva týždne potom ju bolela kostrč.

Posledným prejavom jej francúzskosti bola nutnosť pomenovávať živé tvory vo svojom okolí slovami ako vystrihnutými z parížskeho predmestia. Bohužiaľ však o jazyku nevedela dosť na to, aby si uvedomila, že rody slov v angličtine a vo francúzštine sa predsa len niekedy líšia a tam, kde má jeden jazyk neutralitu, ten druhý je jeho presným opakom. Tak mačku pomenovala Nuage, pretože vyzerala ako oblak, avšak zabudla, že vo francúzštine je oblak mužského rodu, a tak mačka, povzbudená týmto novým vývojom situácie, sa začala správať ako pravý lev, vodca svojej svorky čakajúci na to, kým sa jeho levice vrátia z poobedňajšieho lovu.

Od toho momentu musela Enora mačke misku s jedlom nosiť.

A Nuage, podľa vlastného názoru kráľovná, sa nechala vydržiavať a väčšinu času spala.

Okrem momentov, keď Enore nosila rôzne predmety a zabudnuté poklady.

„Zlá cica,“ okomentovala Enora vždy ďalší nový predmet.

Zakaždým ho však zobrala do ruky a s láskou v srdci a slzou v oku sa dívala na niečo, čo patrilo jej matke. Boli to jej poklady, hoci Enora ich nikdy predtým nevidela. Cítila z nich matkin parfum a studenú ťažobu pri srdci, ktorá spôsobovala, že svetla v obývačke ubúdalo a prichádzalo mrholenie nasledované dažďom. Po podobných okamihoch sa na dlhé hodiny zatvárala do svojho ateliéru, kde si prebytok sĺz vybíjala na tvorení nových a nových lampových súprav.

Aj tentoraz tam sedela a akurát dokončievala tretie tienidlo pripomínajúce čipkovanú krinolínu niektorého zeleného odtieňa, keď sa ozvalo trieštenie skla. Zvesila plecia a zodvihla hlavu, len aby sa stretla so sebavedomím pohľadom Nuage, ktorá kajúcnosť odmietala čo i len predstierať. Enora sa zadívala na zem, na mláku snažiacu sa dostať k stene, kde by mohla napáchať väčšiu škodu, a so zastonaním sa zodvihla.

„Zlá cica!“ okríkla mačku už len z princípu a zašla si po handru.

Chambre rešpektoval jej prirodzenú túžbu po súkromí a nesnažil sa votrieť za zatvorené dvere ateliéru. Enora si tam preto len zriedkakedy nosila jedlo alebo hrnčeky s čajom, pretože ak by na ne zabudla, a ona vždy nakoniec zabudla, Chambre by ich neodstránil ako zvyšok špinavého riadu, aby sa v majáku nezačali množiť otravní škodcovia. Alebo aby im tam nezačali kvitnúť nové formy plesní. A tak Enora nakoniec skončia na kolenách a snažila sa utrieť neustále unikajúcu mláčku pravdepodobne starej citronády, až nakoniec musela odsunúť malú skrinku od steny, pretože nechcela riskovať zlomeninu.

Tú by za noc nevyliečil dokonca ani Chambre.

Na zem sa zniesol preložený list papiera a Enora ho zachytila v poslednom momente predtým, než skončil v spurnej citronádovej mláke. Vložila si papier do vrecka na zafúľanej košeli, vyhrala svoj boj s vyliatym nápojom, dokonca sa jej podarilo nájsť všetky črepy pôvodného pohára, ktoré Chambre v jedinej sekunde opäť pospájal do takmer pôvodného tvaru, a vrátila skrinku na miesto.

Vtedy ju Nuage uhryzla do nohy.

Nuage to nerobila rada. Nebola Enorina vina, že nepoznala mačací jazyk a neporozumela jej predchádzajúcemu mňaukaniu. Z pohľadu mačky bola Enora malé mača odkázané na pozornosť svojej matky, ktorá ho za šiju prenáša z jedného miesta na druhé, aby zaistila, že sa mu nič nestane. Lenže Enora z mačacieho uhryznutia nebola nadšená a hotovala sa, že Nuage aspoň ťapne po hlave.

Vtedy mačka vyskočila, usadila sa Enore na pleci, čo ju prevážilo dozadu a ona bola nútená sa posadiť do starého kresla, a pazúrikom jednej labky vytiahla vo vrecku ukrytý papier. Nestrávila posledné dni prehľadávaním Chambre len preto, aby mohla Enora na nájdený poklad skrátka zabudnúť.

„Si šialená, vieš o tom?“ podpichla Enora mačku.

Nakoniec ale poslúchla, pretože sa skrátka chcela zbaviť pazúrov zaseknutých v stehne, a papier roztvorila. Naskytol sa jej tak pohľad na očividne krásne prevedenú ilustráciu vytrhnutú, súdiac podľa loga miestnej knižnice, z knihy. Enora však v jednotlivých ťahoch spoznala štýl svojej matky, ktorá bola neopakovateľnou portrétistkou, pri ktorej Enorin talent na abstraktné umenie bledol závisťou.

Ilustrácia zobrazovala ryšavovlasú ženu stojacu uprostred hmly a oblakov na vysokej skale, ktorej spoza bohatej tmavej sukne vykúkal sivý vlk. V hornej časti marginálií matka rukou dopísala rad siedmich mien začínajúci Enorou a Francine, pokračujúci cez Giselle, Henriette a Isabeou, až k Jolene a preškrtanej machuli. Až na Francine, jej vlastnú matku, nebolo Enore žiadne z tých mien známe, ale predpokladala, že boli nejako spojené. A potom sa opäť zadívala na Jolene.

„Podľa mňa by mal ísť niekto za Jolene,“ povedal v deň Enorinho posledného nákupu pán Sanchez. Za Jolene, ktorá sa stala mestskou legendou.

Jolene, pomyslela si Enora a pohladila ilustráciu.

„Toto je Jolene?“ pýtala sa mačky a tá v odpovedi oblizla papier.

Enora ho odtiahla. „Nebuď nechutná, jednoduché áno by stačilo.“

Opäť sa zadívala na kresbu a odvrátila sa až vtedy, keď nadobudla pocit, že ju žena sleduje.

„Čo má Jolene spoločné s mojou matkou?“ uvažovala nahlas, no nečakala odpoveď.

Nakoniec pokyvkala hlavou. „Chápem, mám ísť do knižnice.“

Nuage zamňaukala a stiahla pazúriky stále zakliesnené do Enorinho stehna. Enora stále nerozumela mačacej reči, no domyslela si zámer svojej chlpatej spoločníčky, keď si uvedomila, že Nuage neoblizla ženu na portréte, ale odtlačok pečiatky vyhlasujúci bezcitne vytrhnutý papier za súčasť majetku miestnej knižnice. S povzdychom sa postavila.

„Po ceste zistím, či mi neprišiel čaj.“

Stormfalls, podobne ako celá oblasť pobrežia tvoriaca niekoľko vedľa seba učupených mestečiek, bolo sotva bezpečným útočiskom v srdci pretrvávajúcej divočiny. Okolité lesy v sebe ukrývali istú vľúdnosť, ale príliš malú toleranciu voči akýmkoľvek iným rastlinám. Piť v tejto oblasti bylinkové čaje sa rovnalo luxusu vždy dobre vychladenej limonády v rovníkových pralesoch obývaných domorodcami. Ak však bolo niečo, čoho sa Enora nevedela vzdať, tak to bola dostatočne vylúhovaná rooibosová zmes zriedená v správnom pomere s mliekom.

Jej nadšenie pre lahodné horúce, alebo aj vychladené, moky však nezdieľali všetci obyvatelia. Čo bolo pomerne netradičné vzhľadom na fakt, že sa nedostatok entuziazmu vzťahoval aj na majiteľku obchodu s čajmi a inými zalievateľnými zmesami. Našťastie tam bola aj jej dcéra Alessia, nadšená priestorovo výrazná žena o niekoľko rokov staršia od Enory, ktorá rozprávala s takým zanietením, až jej z toho podskakovali tento mesiac naryšavo prefarbené natáčaním vytvorené kučery.

Enora ju mala rada, ale bola voči jej presviedčaniu slepá – takže už po tretíkrát odišla s tromi rôznymi maté zmesami, ktoré jej nechutili a zakaždým Chambre požiadala, aby sa ich čo možno najnenápadnejšie zbavil. Predpokladala, že keď tam príde nabudúce, a jej objednané čaje nebudú pripravené na vyzdvihnutie, odíde domov s ďalšími maté. Nie nadarmo Alessia švitorila Enore do ucha, že je jej najlepšou zákazníčkou.

S krútením hlavy, vďaka ktorému okolo nej poletovali kvapôčky vo vlasoch zachyteného dažďa, vstúpila Enora do obchodu slečny Marbleovej. Pánov Sancheza a Goodkinda nikde nevidela, možno aj preto, že ihneď pristúpila k pultu. Slečna Marbleová sa usmiala a odložila stranou práve rozčítaný časopis. Enora si nespomínala, že by ju niekedy videla inak ako v družnom rozhovore s ostatnými. Ale bola pravda, že takto neskoro popoludní v obchode asi ešte nikdy nebola.

„Enora, miláčik, zabudla si snáď niečo kúpiť?“ Úsmev jej rozžiaril tvár a ochota pomôcť z nej vyžarovala vo vlnách prílivu, pripravená utopiť niekoho v láske a bezpečí.

„Nie,“ odmietla čo možno najzmierlivejšie, „mám všetko, ďakujem za opýtanie. Skôr by som potrebovala ísť do knižnice.“

Stormfalls bolo maličké mestečko, v ktorom nebola žiadna budova nazvyš, a tak bol využitý každý priestor. Vďaka tomu vznikali zaujímavé kombinácie náhodných obchodov a penziónov. Malá mestská knižnica nakoniec skončila v priestoroch druhého poschodia nad obchodom slečny Marbleovej. Tá sa občas pýšila tým, že bola vybraná spomedzi ostatných, aby strážila knihy. Pravdou však bolo, že miestna obmedzená zbierka starých písomností okrem nej a niekoľkých ďalších vlastne nikoho nezaujímala. Slečna Marbleová mala len toľko šťastia, že ako jediná mala k dispozícii veľký priestor.

„Och, to je úžasné!“ tešila sa práve slečna Marbleová. „Mám niekoľko kúskov, ktoré milovala tvoja matka a vždy som dúfala, že ti ich raz budem môcť ukázať. Mala veľmi dobrý vkus, hoci jej obľúbený žáner dokáže oceniť len málokto...“

Enora sa natiahla a zachytila čokoládovú tyčinku, ktorá spadla zo stojanu na pulte.

„Ďakujem, to nebude potrebné. Len si chcem niečo... overiť.“

Miestny obchod, ako mnohé iné stavby v mestečku, prebral čosi z osobnosti svojho majiteľa a doslova nadskakoval nadšením, rovnako ako slečna Marbleová. Nadšenie domu sa však prejavilo ako zárodok malého zemetrasenia, takže Enora radšej všetko to rozrušenie zarazila, kým na to ostal nejaký priestor. Cítila, ako sa podlaha pod jej nohami zavlnila, akoby si budova vydýchla.

Len Chambre získal dostatok osobnosti na to, aby sa stal samostatným.

„Och, samozrejme,“ zatrilkovala slečna Marbleová a jej úsmev pohasol, až pripomínal mierne zamračené jarné popoludnie a nie letnú obednú horúčavu. „Knižnica je na poschodí. Bohužiaľ nemôžem ísť s tebou, ale je otvorené a vypínač je hneď vedľa dverí. Napravo. Ak by si niečo potrebovala, budem tu.“

„Ďakujem, slečna Marbleová,“ ocenila jej snahu a vybrala sa ku schodisku.

„Som Maggie!“ zakričala za ňou.

Keď otvorila dvere, privítala ju už osvetlená miestnosť. Dom vyšiel Enore v ústrety. Od iných obyvateľov Stormfalls počúvala príbehy o tom, ako ich obchod na prízemí obsluhoval a ako im do rúk doslova vkladal položky z nákupných zoznamov. Avšak nešlo o nezištnú službu, pretože tí, ktorí tieto historky roznášali po okolí, v skutočnosti nepatrili k obľúbencom slečny Marbleovej a obchod reagoval na jej nevôľu tým, že sa rýchlo snažil zbaviť neželaných hostí.

Enora však bola opačný prípad a raz či desaťkrát sa jej stalo, že určité položky sa zrazu presunuli z jedného regálu do úplne iného. S úsmevom potľapkala zárubňu, aby podobné službičky ocenila. Vedela, že ak by sa spýtala na určitú knihu, knižnica by jej ukázala najkrajšiu cestu k danej poličke. Lenže Enora netušia, čo má vlastne hľadať.

Aj preto bolo dobré, že ju Nuage nasledovala, ukrytá v jej tieni, že si jej prítomnosť neuvedomila ani samotná Enora, až kým nevstúpila opäť do svetla. Na chlpatý oblak v odtieňoch sivej zodvihla obočie, ale nasledovala ho, keď sa s hrdo zodvihnutým chvostom sebaistým krokom vybral jednou chodbičkou medzi kopy kníh. Enora po ceste hladkala všetky poličky, na ktoré dočiahla, aby sa prestali natriasať nadšením.

Nakoniec zastavili v odľahlej časti, ktorú osvetľovalo svetlo z malého okienka. Vládli tu prevažne tiene a vo vzduchu sa vznášala ťažoba nútiaca každého položiť hlavu na vankúš a zaspať nepokojným spánkom. Enora zazívala a sklonila sa ku knihe, ktorú Nuage medzitým vytiahla z poličky. Bola v poslednej tesne nad kobercom, takže ju skrátka potiahla pazúrikom.

Ošúpaná väzba Enore pripadala známa, hoci si nespomínala, že by tú knihu niekedy predtým držala v ruke. Nástojčivý pocit sa postavil do radu k ostatným, ktoré sa nejasne spájali s jej detstvom a spomínala si na ne len sprostredkovane cez reči tých, čo ju sledovali vyrastať.

„Že by to bolo až také jednoduché?“ začudovala sa.

To, že si mala svoje poznámky nechať pre seba, si uvedomila prineskoro.

Kniha sa otvorila na náhodnej strane, ktorá bola očividne vytrhnutá. Ilustrácia, ktorú Enora našla a teraz ju ťažila vo vrecku nohavíc ako závažie, mohla a nemusela byť súčasťou tejto konkrétnej knihy. Hoci cítila, že odtiaľ naozaj pochádzala. Netušila, prečo by jej matka ukryla len túto konkrétnu stránku, pretože z väzby ich vytrhla očividne niekoľko, vďaka čomu vznikol nelogický text plný náhodných slov.

„A čo s tým mám urobiť?“ oborila sa na mačku, keď jej do lýtka zaťala pazúriky.

Enora chcela povedať ešte niečo iné. Ale v ten moment sa okolité poličky zatriasli a svetlo v miestnosti sa zmenilo. Potemnelo a nad hlavou sa jej zbierala dobre známa vlhkosť. Každú chvíľu mohlo začať mrholiť. Snažila sa zahnať tú hrozbu pomalým dýchaním, ale bolo to rovnako márne ako postaviť hrad zo zmrzliny a dúfať, že prečká horúce leto. Miesto toho sa Enora zvrhla a vybehla z knižnice. Dvere sa za ňou zlostne zabuchli, aby sa vzápätí otvorili a svoje gesto zopakovali. Akoby si Enoriným smerom odfrkli.

Nuage sa Enore obtierala o členky a Enora ešte stále pozerala na hlavičku nepárnych stránok.

Zatvorila knihu v domnelej predstave, že marginálie ju klamú.

Neklamali. Tú knihu naozaj napísala Enorina matka. 

dva ¦ štyri

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 3: