OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 16

28.05.2021 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 563×

šestnásť

... kto si.... kto... si... kto... si... kto si...

Šepot sa niesol temnotou a odrážal sa od neviditeľných pevných stien. Od múrov takých hrubých, že sa nedali preliezť, nebolo možné podhrabať ich alebo preraziť. Také vysoké, že ponad ne sotva dokázalo preliezť svetlo, jeho slabé záblesky predlžovali pochodujúce tiene, menili sa a tancovali, piruetami sa vzďaľovali a opäť približovali, aby sa nakoniec rozpustili ako kal vo vode.

Naháňala ich po stemnených stráňach a snažila sa pochopiť, čo vidí a prečo, zatiaľ čo jej do taktu nôtila ozvena stále tých istých slov. Mohla by prisahať, že v jej šľapajach kráča niečo nevidené, čosi celkom malé a prispôsobivé, no kedykoľvek sa obzerala, videla len vlastných vejúci sa tieň, ako prízrak osoby, ktorá uhádla svoj osud a ten sa teraz na ňu valil silou uvoľnených skál, a tým sa nedalo vyhnúť.

Len sa pozerala a obzerala, svetlo blýskalo a hrmot jej otriasal kosťami, zuby jej drkotali a občas medzi tým všetkým zazrela náznak pohybu, Tu výskok, tam pirueta, otočka... čosi elegantné a predsa desivé, čo šteklilo jej podvedomie a navodzovalo pocit známosti. Už to videla. Alebo cítila. No kedy a kde, to presne nevedela. Mohla len hádať, kde sa nachádza, no istá si bola jedným – nachádzala sa v srdci niečoho oveľa väčšieho ako ona sama.

Zároveň akoby sa potácala v oku hurikánu, vzdialene začula praskanie elektrického náboja, hurhaj veternej smršte, no bola tomu vzdialená. Zdanlivo naťahovala ruku k niekomu, kto jej ukázal chrbát a naďalej sa od nej vzďaľoval. Ukrytá za stenou však nebola úplne chránená. Pretože zároveň si pripadala byť v srdci niečoho veľkého, obrovského mechanizmu, ako ozubené koliesko presne zapadajúce do zložitého hodinového strojčeka, ako zdroj energie v podivnom dyname.

Niečo z nej sálalo, premieľalo sa jej to na koži, tancovalo to a bodalo, no vzápätí sa to od nej vzdialilo a ona ostala bez dychu a zoslabnutá. To niečo jej kradlo teplo z pokožky a nútilo ju to chvieť sa a iba to čakalo, kým poklesne v kolenách. Podmanivá a lákavá hudba, sladká ako pohladenie a jemná ako vánok, sa jej vkrádala do uší, no svojou rytmickosťou pohýnala jej končatiny a vyzývala ju, aby tancovala.

Miesto toho kráčala.

Uväznená v neznámej realite mohla robiť len to. Nepamätala si, kde sa nachádza a ani prečo. V jedinom okamihu sa jej zdalo, že tam patrí odjakživa, v tom nasledujúcom si pripadala ako návštevník násilím natlačený dovnútra atrakcie, ktorú netúži spoznať. S výdychom ju ten pocit nátlaku opustil, aby sa vrátil s každým nádychom a uvrhol ju tak do nikdy nekončiaceho kolobehu.

Najhoršie na tom bolo, že si nepamätala, kým je. Mohla byť strom, ďalšie vyschnuté torzo zdobiace pochmúrny horizont, suché tenké konáriky naťahujúce sa po svetle a vlahe, ktoré im boli odopreté. Zaslepený prosebník, ktorý odmieta pochopiť, že okolie je k jeho požiadavkám hluché. Alebo mohla byť skalou. Pevnou a odolnou, no jej časti ohlodáva kvapkajúca voda a prach z jej rozpraskaného povrchu rozvieva do okolia, aby v jedinom okamihu uvidela šíri svet a potešila sa tomu, aby vzápätí pochopila, že ju ten poryv oslabil a poklesnutá pod váhou tohto uvedomia sa stiahne v snahe ochrániť svoje jadro.

Rovnako mohla byť vánkom, vodou, zemou alebo tieňom. Či všetkým z toho, no zároveň ničím. Nepamätať si, to nebola len sladká odmena pre tých, ktorí zažili príkoria. Nie úplne. Lebo to zároveň bol aj nezaslúžený trest odsudzujúci na večné blúdenie, ne prázdnotu a neistotu. Navyše s ním nedokázala nič urobiť, nemala moc oslobodiť sa. Mohla sa len potácať vpred, niekedy vzad, pretože každý pohyb mohol naznačovať napredovanie. Ak bude vytrvalá, výsledky sa dostavia.

A tak blúdila priestorom, obdivovala hru svetla a tieňov, hmkala si podmanivú melódiu a odolávala nutkaniu pridať sa k tanečnému predstaveniu vôkol seba. Nenachádzala odpovede na šepkané otázky a uvedomovala si, že jej okolie je monotónne a fádne, len pustatina ubíjajúca svojou prázdnotou a absenciou života. Napriek tomu niekto kráčal v jej stopách, nevidený a nepočutý, no predstavoval hrejivú prítomnosť na mieste, kde ostalo už len chvenie.

Kráčala hodiny a možno dni, čas neurčovala, hoci jeho plynutie dokázala rozoznať. Podľa toho, kde práve bol jej vlastný tieň, ktorý sa pred ňou hanblivo skrýval, aj keď stál pred ňou, aby si ho nemohla prezrieť kedykoľvek, keď sa k tomu odhodlala.

Rozorvaná medzi premýšľaním a pohybom, uvedomila si, že našla niečo... iné.

Nezapadalo to do nekonečnej prašnej prázdnoty. Tancovalo to pri dotyku vánku a lákalo ju k sebe prísľubom... voľačoho. Došla až k tomu a na okraji dopadla na kolená. Vedela, že má kolená, nohy i ruky a ďalšie časti, no zároveň sykot v jej hlave nástojil, že nič z toho nemá, pretože musí byť len tým, čím jej prikáže byť. Čím však má byť teraz, to jej neprezrádzal, naschvál ju ponechávajúc v nevedomosti.

A tak natiahla to, čo malo a nesmelo byť rukou a nahla sa. Dotkla sa tej inakosti pred sebou, drobné vlnky sa jej vzďaľovali a keď dosiahli istý bod na obzore pred ňou, zabudla, prečo ich otitulovala tým konkrétnym slovom. V krátkom záblesku ostrého bodania a hrejivosti začula slová. Hladina. Jazero. Odraz. Vlny. Mohli znamenať čokoľvek, no hlavne predstavovali pohladenie, uistenie, že si možno zvolila správny smer a správnu cestu.

Tak sa nahla ešte viac. A zazrela obraz. Mohla ním byť ona, a pritom šepot vôkol nej sa stále vypytoval, kým je. Mohla byť tým... odrazom? Hlavu jej lemovali poklesnuté vlasy, ako prepichnutý balón zbavený svojho obsahu. To nebolo správne. Istota sa v nej kvárila s čímsi ostrejším, čo chcelo útočiť a rozbíjať a kričať a ničiť. Búrka v jej vnútri narastala úmerne tomu, ako sa dívala.

Videla toho viac a zároveň si priala, aby na to zabudla. A vzápätí sa to stalo skutočnosťou, ostal v nej len pocit, že o niečo prišla. O viac ako len odraz. V snahe opäť ho nájsť sa zadívala ešte pozornejšie. Ale už nevidela tú smutnú zvädnutú osobu ponášajúcu sa na odrezaný kvet ponechaný bez vody. Zazrela celý svet. Rýchlo akoby nad ním preletela v zhone, akoby bola utečencom pred nepoznanou hrozbou, ktorá sa však každým okamihom približovala.

Temné miesto plné hrmenia a blýskania, v ktorom malé sotva rozoznateľné tváre otáčali svoju pozornosť k nebu s otázkou v očiach, kedy to bezplamenné mokré peklo skončí. Výjavy sa menili, no boli stále rovnako pochmúrne, snáď zakaždým smutnejšie a ona mala chuť driapať a ubližovať... sebe. Lebo to bola jej chyba, zodpovednosť padala na jej hlavu, hoci ona sama nikdy nevydala rozkaz na ničenie.

A vtedy, uprostred ďalšej škaredej predstavy a náporom túžby ubližovať, uvidela iný záblesk. Ona už sa predsa takto na niečo dívala. Predtým či potom, niekto tam stál a hovoril, bzukot tých slov na ňu dorážal, no ich tvar nerozoznávala. Len niekoľko útržkov. Mená majú moc. Mená. Moc. Majú? Mená, mená, mená.

To slovo ju strašilo viac ako šepkané otázky o jej pôvode. Niekto to neustále opakoval a nútil ju, aby si pamätala. A hladina pred ňou dokázala ukazovať to, o čo ju požiadali. No musela vysloviť slová. A na to niečo potrebovala. Hlas. Mohla ho však nájsť, ak jej hovorili, že nemá ústa a hlasivky? Niečo v nej však rozprávalo dosť výrazne na to, aby hladina zareagovala. Nenašla však odpovede. Ponúkli jej príbeh.

O matke. A jej troch deťoch. Vlastne štyroch. No to štvrté neprejavovalo svojej matke úctu, nechcelo byť dieťaťom, chcelo byť pánom, a tak odišlo. Pravidelne sa však vracalo. K svojim trom sestrám, potichu a nenápadne, aby ho matka nikdy nepristihla. Darilo sa mu. Šepkal v noci v snoch, v tichu z tieňov, v jarnom vánku i v ševelení dažďa. Opisoval svet ľudí, aké šťastie mu vládlo a ako obyvatelia tohto sveta jasne hovorili, kým sú.

Lebo mali mená. Pomenovali sa a tým ostatným dali najavo, kým sú a čo ponúkajú a ich hodnota sa rovnala menu. Ak žiadne nemali, nemohli mať hodnotu a ostatní ich odmietali. Tak ako odmietali sestry. Tak dlho to počúvali, až tomu samy začali veriť. Napriek tomu, že poznali názor svojej matky a uvedomovali si, aká hlúposť to je. No túžba podobať sa niekomu a získať to, čo ľudia mali a ony to nevedeli získať, ich zaslepila.

Príbeh napredoval. Neukazoval len sestry a ich brata. Ale aj deti. Maličké kričiace bábätká, podobné a predsa odlišné, ako v obydlí ukrytom takmer vo vlnách mora vyrastali a dospievali, aby neskôr doniesli medzi steny svojho domova ďalšie deti. Také iné a predsa podobné, spútané rovnakým osudom, ktorý im bol vnútený. Prekliatím. Či snáď ultimátom? To už jej príbeh neukázal.

Okolo nej sa vzniesol šuchot. Až postupne si všimla, že bol príliš rytmický a inakší na to, aby ho vydávalo suché lístie. Bol to smiech. Chechot ostrý ako dlhé tŕnie, škriabal a útočil na ňu, no ona sa odmietala krčiť. Miesto toho vstala, lebo teraz už vedela, že má nohy, a s pevne zodvihnutou bradou čakala, či v stopách výsmechu bude kráčať aj niečo iné.

„Vidím, že si našla staré rozbité zrkadlo,“ ozval sa hlas, na ktorý čakala, no predsa ju prekvapil tým, aký bol sladký a nežný, „no to ti nedá uspokojivé odpovede. Tie mám len ja.“

Nečakala na slová, ktoré by sa ju snažili oklamať. Nepotrebovala ich. Pretože ju niečo hrialo na ruke, niečo papierové a krehké, no predsa dosť pevné na to, aby to vydržalo dlhú cestu a náročný boj. Objala tú hrejivosť a nahmatala nezreteľné okraje toho niečoho... toho... náramku. Naklonila hlavu. Áno, náramku. Z marginálií. Vyrobila ho z otrhaných kusov stránok nejakého rukopisu.

„To si povedal aj svojim sestrám? Že len ty máš odpovede?“ zachripela tónom niekoho, kto dlho nepoužíval svoj hlas, až takmer zabudol, ako presne znie. Lebo zhrdzavel a zhrubol, no stále patril jej.

Ostrý smiech ju uhryzol do ucha. „Moje sestry len potrebovali postrčiť.“

„Poradil si im, aby si vymysleli mená.“

„Tak veľmi sa chceli podobať ľuďom, ktorých každý deň pozorovali. Tak som im len dal príležitosť, aby prestali snívať.“

Prižmúrila oči, keď videla ďalšiu časť príbehu. Tentoraz len vo svojej mysli.

„Ukázal si niekomu cestu cez bralá. Cestu k svojim sestrám.“

„Našiel by ju aj sám.“

Hovoril blahosklonne, tak, ako zvyknú šušlať na divoké šelmy, aby sa upokojili. No ona nebola šelma a nebola ani divoká, nepotrebovala upokojiť. A nemohla sa dať ani oklamať. Ak by si nepamätala a stále premýšľala, či je strom, kameň, voda alebo dokonca vzduchu, mohlo by sa mu to podariť. Lenže ona si uvedomovala svoje telo, vedela kým je, hoci meno ešte celkom nenašla. A o to išlo. O to meno. Vždy išlo o meno.

„Nahovoril si svojim sestrám, že potrebujú mená. Aby našli lásku, aby boli šťastné. Lebo si žil medzi ľuďmi a videl si, čo sa stalo s tými, čo stratili mená – prestali byť sami sebou. A tak si sestrám nahovoril, že sa musia pomenovať, aby mali dôstojnosť. A neskôr si ich o ne obral. Klamal si im, aby si získal ich moc, no nepodarilo sa ti to. Lebo tvoja matka ťa zastavila.“

Teraz videla všetky súvislosti, odkrývali sa pred ňou vďaka tieňom, ktoré utekali pred silnejúcimi lúčmi, až neostalo nič, len horúčava obeda a sucho a absencia vánku. Lenže jej to neprekážalo, dokázala vydržať sucho i nepriazeň, pretože konečne videla všetko, čo vidieť mala. Vďaka sebe, vďaka tomu, čo videla a vďaka hrejivosti, čo sa jej obtierala o nohy.

No prekliatie v nej neustále cerilo zuby, pripravené na útok. Ako zviera zahnané do rohu.

„Narodilo sa dievčatko. Pokračovateľka línie, ktorá nikdy pokračovanie nemala mať,“ hovorila duto a s ozvenou, len čiastočne si uvedomujúc, že tie prorocké slová vychádzajú z jej hrdla. „Zdedilo mágiu matky a mágia vždy musí ostať tam, kde patrí. A tak stará mama vyslovila nad kolískou vnučky proroctvo. Traja muži ovplyvnia jej život. Najskôr ten, ktorý ju splodí a ona ho nikdy nespozná. Lebo v živote každého dieťaťa sú dôležití rodičia, aj keď ich nikdy nestretnú. Potom ju ovplyvní ten, ktorý jej popletie hlavu a zlomí srdce, odíde, aby ho už nikdy nestretla, no zanechá po sebe dar v podobe dieťaťa. Ďalšiu dcéru. Táto bolesť v budúcej matke prebudí mágiu.“

„Dosť, dosť, dosť!“ škriekal vysokým odporným hlasom, akoby ho pálili zaživa.

Nedbala na jeho pretvárku. Pretože proroctvá museli byť vyslovené.

Bez ohľadu na to, či po tom niekto túži, alebo nie.

„Tretí muž príde za matkou v čase, keď jej dcéra dosiahne potrebný vek a bude pripravená na to, aby prišiel ten, ktorý jej zlomí srdce. Tretí muž matku vylieči a dovolí jej smiať sa, a tak sa vyberie na cestu, nájde palác na bralách a odovzdá tam kus mágie, ktorý v nej ostal. Aby sa tá postupne mohla vrátiť tam, odkiaľ pochádza.“ Vtedy sa skutočne prebrala a zadívala sa kamsi v diaľ, tam, kde cítila prítomnosť toho, kto na ňu tak hnevlivo zazeral. „Lenže noha ani jednej zo žien tejto rodovej línie nikdy nevstúpila do paláca. Nedostali sa tam.“

„Boli také slabé,“ reagoval pokojným hlasom, takmer až zasneným, akoby spomínal na čosi veľmi príjemné, no vzdialené, čo napriek tomu stále nosil v srdci. Pritom išlo o niečo hrôzostrašné a kruté. To však už bol údel spomienok – pre niekoho boli rajom, pre iného peklom. „A matka si myslela, že ich chráni. Pritom ich prekliala a dívala sa, ako sa každý deň trápia a tápajú, pretože im odmietla pomôcť!“

Chcela ho napomenúť, pripomenúť mu, že to nebola pravda. Ona predsa pomáhala, snažila sa, posielala sprievodcov a rozprávala príbehy. Lenže tie momenty, také súkromné a silné, patrili len jej a nikto nemal právo dozvedieť sa o nich. Tak ich odsunula do úzadia mysle, aby jej nikdy neprišli na jazyk a ostali nevypovedané.

„Ty za to môžeš,“ povedala miesto toho, no nie ako výčitku, lebo tie sa dokázali obrátiť proti tým, kto ich vyslovil, ale ako konštatovanie, suché a logické. „Ty môžeš za to, že nikdy neprišli do paláca. Ty si tá prekážka na ceste, ktorú nedokázali prekonať. Kradol si tú trošku moci, ktorú v sebe mali, aby sa nedostala späť k tvojej matke.“

„Bola to lahodná pomsta. No príliš pomalá!“

„A ty si chcel všetko.“

V okolí sa ako hrmenie rozhostil smiech. „Chcel som len to, na čo som mal vždy nárok.“

„A tak si... tak si...“ Zmĺkla. Nie snáď preto, že nevedela pokračovať, ale potrebovala si uistiť, či naozaj rozumie tomu, čo jej nahováral vnútorný hlas. Ten, ktorý šepkal a neustále nástojil, aby si spomenula, kým je. To nástojčivé prosenie, zvýraznené bodavou bolesťou na nohe, akoby sa jej tam niečo zahryzlo. Alebo ju snáď poškriabalo?

No jej protivník si jej mlčanie vysvetlil po svojom. A vysmial sa jej za to.

„Nevieš, čo?“ podpichoval ju a ona tam len stále a dovolila mu to. „Ani jedna z vás na to nikdy nepríde. Len moja matka to vie a tá sa tu nikdy neocitne. Uprostred búrky, v srdci mojej ríše, ktorá kradne dych i podstatu.“ Opäť a zasmial, tentoraz akoby sa k nej priblížil, akoby si ju chcel prezrieť zblízka predtým, ako sa s ňou rozlúči.

Nezabudni na moje meno. Budeš ho potrebovať. To jej povedal hlas presvetlený slnkom, v krajine nádhery a obrazov, kde raz zablúdila. Ten hlas ju oslovil, no ona meno nepočula. Nie teraz.

Lebo vždy išlo o mená. Lebo mená majú moc.

Mená dávajú ľuďom moc. Pomenuj niekoho a určíš tak, kým sa tá osoba stane. To zase hovoril iný hlas. Dôstojný a starý, unavený a plný tajomstiev. Ten istý, ktorý hovoril, že ona sama je čestná, lebo ju pre to predurčilo jej vlastné meno. To isté, čo zabudla. Lenže ona tu nebola pre meno, ani pre predurčenie. Dostala sa sem preto, lebo jej osud určovalo prekliatie.

Pomenuj niekoho a zmeníš tým jeho podstatu. To jej opakovali. To jej prízvukovali a ona si to mala pamätať. No nie preto, aby sa stránila pomenovania ostatných. Lebo rovnako dôležité ako meno dať, je udržať si ho. A čo sa stane, ak oň niekto príde?

A vtedy to pochopila. To, prečo sú mená dôležité. Prečo si má pamätať a načúvať. Bolo to také jasné a ľahko pochopiteľné, až mala chuť sama sebe sa vysmiať. No neprichádzal radostný zvuk, miesto toho k nej doľahla ozvena hrmenia a záblesky bleskov. Uväznená uprostred búrky videla okolo seba len pochmúrny pokoj, nehybnú stálosť a absenciu života. Suché stromy, rozpraskané kamene a kvapkajúce pramene. Lebo im niekto prikazoval a ten niekto sa rozhodol všetko im uprieť, by mal dosť sám pre seba.

Niekto nenásytný, kto chce všetko a nedáva nič. Kto za sebou necháva len pustinu.

„Ukradol si ich,“ zachripela a musela si odkašlať, lebo po dlhom a mučivom tichu konečne našla svoj hlas a vedela, čo ním chce povedať. „Ukradol si ich mená a potom si ich premenil na skaly. Ukradol si ich mágiu, aby si si ju mohol nechať pre seba. No tá mágia nie je tvoja. Patrí iným a aj sa k nim vráti.“

„Nemáš silu, ktorou by si ma porazila!“ vysmieval sa jej, no v tých slovách nezaznieval pokoj, bol v ňom podtón paniky, vysoký tón vytrhnutý z radov iných, oveľa hrubších. Ako symfónia pokazená neskúseným falošne hrajúcim huslistom.

Vtedy sa usmiala. Lebo bodanie na nohe sa opäť zmenilo na hrejivosť.

„Nepotrebujem silu. Stačí len, ak ju nebudeš mať ani ty.“

Zadívala sa okolo seba. Cítila ich prítomnosť. Ako slepé oči sledujúce z tieňov, ako nehlasný dych zachytený v nezreteľnom vánku. Všade vôkol postávali, neisté, kým vlastne sú, lebo z nich urobili niečo neživé. Tu strom, tam kameň, tamto voda. Ich podstata sa zmenila, ukradli ju a premenovali, no nech sa snažili akokoľvek, nevedeli to zvrátiť. Lebo si nedokázali spomenúť. Lebo boli kameňom, stromom a vodou. A ich spomienky nepatria ľuďom, rovnako ako tie ľudské nepatria kameňom, stromom a vodou.

Nadýchla sa. Vietor sa jej dobýjal do úst, aby odtiaľ ukradol tie slová.

Rozkročila sa a zaťala päste. Nenechá sa okradnúť. „Na počiatku boli tri!“ zvreskla a rozprávala príbeh, ktorý počula toľkokrát a nikdy nepoznala jeho koniec, hoci ním žila každý deň svojho života. „Mali staršieho brata. No ten ich chcel okradnúť, a tak z troch ostala len jedna, no tá nestačila a prišla temnota a hrmenie a dážď!“ Vetrisko fúkal a zapieral sa jej do tela, no ona stála pevne ako skala. „Tak musia byť opäť tri. Volám vás! Volám vás Paike, Imeli a Torm! Povolávam vás, aby ste zaujali svoje miesto!“

Nepoznala pôvod tých slov. Prýštili z nej ako voda vyvretá z jadra zeme.

A tá sa nikdy nestará o názory ľudí. Len tryská a tryská, lebo to je jej úlohou.

Rovnako ako sú slová, ktoré museli byť vyslovené.

„To nestačí! Nie sú len tri!“ posieval sa jej hlas, kričiac, aby prehlušil hučanie živlov.

Usmiala sa, keď zazrela, ako sa z vyschnutého lesa, z kopy kameňov a z jazera oddelili tiene v tvare ľudských tiel. Hoci ľudské na nich nebolo nič, len ich mená. Predstavovali počiatok, začiatok dlhého reťazca, ako prvé očká mocnej neprelomiteľnej reťaze. No ak mala ostať nezničiteľná, musela pokračovať.

„A Torm mala dcéru,“ drmolila ďalej, nezreteľne, lebo jej víchor kradol dych a zvuk z hlasiviek, no na tom nezáležalo. Nemusíte počuť, aby ste vyslovili. „Tú pomenovala Jolene a tá prišla s vlkom. Jej dcéra Isabeou s vranou. Jej dcéra Henriette s líškou. Jej dcéra Giselle s veveričkou. A jej dcéra Francine so psom, nedobrovoľne, lebo nechcela opustiť svoju dcéru.“

Otočila sa k tieňu, ktorý sa k nej priblížil a sklonila pred ním hlavu. Cítila, ako ju opúšťa horkosť a trpkosť, ako jej na jazyku ostáva len sladkosť. Lebo hnev ubližoval najmä tým, čo ho v sebe prechovávali a ona ho už nepotrebovala. Pretože sa konečne premenil na zbytočnosť, ktorou mal byť od začiatku. A hrmenie, ktoré vydávali jej vlasy a sprevádzalo ju takmer celú cestu, zrazu utíchlo, akoby ani nikdy nejestvovalo.

„Môžeš ich všetko povolať, môžeš povolať aj seba, ale mňa tým neporazíš!“

Vtedy zodvihla zrak a medzi hmlou a mrakmi, tmou a svetlami, tam medzi tieňmi, učupeného a ukrývajúceho sa za niečím, tam ho konečne našla a usmiala sa naňho. Hoci bol len tmavou postavou zahalenou v mágii a jeho tvár pre ňu ostávala tajomstvom. Ale ona ju nemusela poznať.

„Vidím ťa a poznám ťa. Vidím ťa. Ju-long. Bo’ron. Ten, kto hrmí a blýska. Vidím ťa vo všetkých tvojich podobách a beriem ti moc, ktorá ti nepatrí.“ Sklonila hlavu v geste starom ako svet sám. Lebo tak sa to patrí pri predstavení. „Beriem ju vrátim tým, ktoré na ňu majú právo.“ Vtedy si čupla, aby mohla pohladil svoju spoločnícku. Medzi ušami, lebo tak to mala Nuage najradšej. Posilnená tým dotykom vstala a zodvihla bradu. „Beriem ti všetko, čo ti nepatrí. Lebo na to mám právo. Lebo ja som Enora, posledná z generácie. Prišla som sem so svojou mačkou... a teraz idem domov.“

V ten moment ju do svojej hrejivosti zahalilo svetlo predierajúce sa cez mraky.

A Enora sa tomu usmievala, lebo po predlhej búrke konečne vysvitlo slniečko.

pätnásť ¦ sedemnásť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 16: