OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 12



Žena, ktorá maľovala oblaky 12Keď je boj hrou a hra bojom

 

dvanásť

Enora sa nazdávala, že jednoducho vkročí do ďalšej miestnosti.

A naozaj, zrazu sa pred ňou objavili dvere, stáli v miestach, kde predtým len smutná a zašlá stena oznamovala, že tam kedysi visel obraz a možno ho niekto ukradol. Obrys dvier sa vzdúval na tehlovom a kamennom pozadí, ako keď vietor duje do závesu, ale tento musel byť niekoľkonásobne mocnejší, že dokázal ohnúť aj hrubý múr. Avšak bez kľučky, ktorú by mohla stlačiť, len sotva mohla ísť tam, kam ju pozývali.

No ukázalo sa, že ani nemusela vykročiť. Lebo bez ohľadu na to, že stena sa vydúvala jej smerom, akoby jej podávala ruku a vyzývala ju do tanca staršieho ako svet sám, sa zrazu kamene rozostúpili a mocný poryv vetra, snáď neviditeľná končatina kohokoľvek, kto dul silou preskakujúcou z jedného vrcholka vysokej hory na druhý, sa zrazu natiahla, schmatla Enoru za pás a vtiahla ju do temnoty.

V ušiach jej zavíjala clivá a nádherná melódia tvorená tisíckami tónov vydaných desiatkami dychových nástrojov. Bolo to rovnako desivé a zároveň krásne, ako dokáže byť len tanec bleskov v sprievode hromovej melódie. Tu pirueta, tam výskok, odporné a desivé, no s istou eleganciou, že to jeden mohol len obdivovať. Ale Enora to nechcela obdivovať, len chcela urobiť čokoľvek, pre čo sem bola poslaná, aby sa mohla vrátiť k Tej, ktorá maľuje oblaky.

Iste na ňu čakala, učupená medzi závejmi, pred zimou chránená len tenučkými šatami. Zvláštne, nepamätala si, že by jej telo bolo vtedy v hájiku odeté do tenučkého závoja tieňov a ľahučkých vánkov, no predsa sa tie snáď neexistujúce takmer šaty stali dôvodom, pre ktorý mala chuť ohrýzať si nechty. Ak by bola schopná pohnúť rukou, lebo tú jej niekto, rovnako ako jej dvojičku z opačnej strany tela, priviazal na miesto priehľadným hrubým lanom.

Enora mohla prisahať, že sa jej do pokožky zabárali tenučké ostré konce jednotlivých vlákien. Zrazu mala pocit, že ju hryzie stovka maličkých ústočiek, že miniatúrne zúbky skúšajú chuť jej pokožky a očividne sa im pozdáva, lebo v hostine pokračujú. Nuage jej nedokázala pomôcť, pretože bola len mačka a hoci nie vždy obyčajná, v tele mala len toľko sily, aby pazúriky všetkých štyroch labiek zaťala do Enorinej nohy.

Pretože sa potrebovala udržať na mieste, nechcela lietať v celom priestore.

A tak ostala Enora sama, aby sa postavila nástrahám roztopašného a mocného vetra. Lenže vietor bol ako voda, nedalo sa pred ním utiecť. Možno na chvíľu ukryť, lenže vo vysokej miestnosti pripomínajúcej stĺp, s kruhovým pôdorysom a vysokým stropom, ktorý nad sebou ani len nedokázala rozoznať, nemala kam. Náhle si opäť pripadala ako šarkan ponechaný na príliš dlhom povrázku kdesi uprostred jesennej víchrice.

Tá, ktorá prinášala vietor mala veľkú moc.

Enora si neuvedomila ihneď, v koho prítomnosti sa ocitla, pretože jej hostiteľka bola raz tu a raz tam, rovnako rýchlo ako vetrík preskakujúci od jedného stromu k ďalšiemu, aby mohol rozpútať metelicu. Ako predvoj armády, ktorá dokázala priniesť spásu a útechu v horúci letný deň, ale aj skazu, keď začala búrať domy a odnášať úrodu, hladná po deštrukcii a slzách. Avšak podobne ako slnko, aj vietor prináša mágia staršia ako svet, patriaca milujúcim sestrám – lebo ako povedala Tá, ktorá maľuje oblaky, na začiatku boli tri a všetky postihol rovnaký osud.

No tá, ktorá prináša vietor nechcela Enore nič uľahčiť. Trikrát sa pokúsila vnútiť jej meno, na ktoré si Enora pamätala. Patrilo jej a bolo jej neodmysliteľnou súčasťou, ale nechcela sa podobať sestre Paike tým, že by ho rýchlo prijala. Keď prúd vzduchu vytrhol Enore to meno z pier, zjavila sa pred ňou rozmazaná osoba, vlasy rozviate do všetkých smerov, ako hmla v pochmúrne jesenné ráno, tvár neurčitých čŕt, akoby sa prispôsobovala vrtochom tej, ktorá ju nosí.

Len úsmev, toľko z nej Enora dokázala rozoznať, a to dvihnutie kútikov bolo rovnako známe ako ranná rutina. Keď Enora pozrela do zrkadla, videla tam ten istý úsmev. No tvár nebola prívetivá, skôr zvraštená nezbednosťou a zlomyseľnosťou niekoho, kto okúsil horkosť bolesti a odmietnutia. Vzápätí sa Enore do uší dostal smiech, ostrý ako črepiny rozbitej vázy, ako štípajúci mráz uprostred treskúcej zimy.

„Hádať nestačí!“ vysmieval sa jej hlas, ktorý syčal a zavýjal, pripomínajúc, prečo sa ľudia v dávnych dobách báli po tme vychádzať z príbytkov. A predsa tu Enora visela na neviditeľnom lanku, predsa jej telo povievalo vo vetre a jej vnútro zvierala akási predtucha – no predsa tu bola a nemienila utekať. Možno aj preto, že pod nohami nemala pevnú zem, do ktorej by sa mohla zaprieť.

„Tak čo mám robiť?“ vrieskala Enora a musela to zopakovať niekoľkokrát, lebo vietor jej tie slová kradol priamo z hrdla, akoby sa nimi každú chvíľu mala zadusiť. Miesto toho zakúsila horkú prázdnotu, ako silný čaj, ktorý niekto zabudol ochutiť medom.

„Môžeš zomrieť,“ navrhol hlas a keďže Enore vietor vejúci okolo tváre nedovoľoval odpovedať, mohla len krútiť hlavou, so zúrivosťou dieťaťa, ktorého rodičia neberú vážne. „Alebo sa môžeme hrať. Ale musíš vyhrať.“

„A keď vyhrám, prijmeš svoje meno?“

Zlomyseľný chichot sa Enore zahryzol do uší. „Uvidíme... Uvidíme.“

Avšak hra, ktorej súčasťou sa Enora stala, nebola len tak nejakou hrou. Lebo tie slúžia na potešenie, na radosť a strávenie voľného času, ich úlohou nie je nikoho zabiť alebo zraniť a na jej konci sa nenachádza poučenie, akoby to bola len rozprávka zmenená do inej podoby. Bola to skúška. Akoby Enora bola rytier, ktorý mal ukázať, že je hoden záchrany princeznej, no Enora nemala meč a ani koňa, mohla sa spoliehať na seba a Nuage, ktorá jej konečne mohla pustiť nohu.

Pretože vietor, ktorý sa s Enorou hral ako bábkar s obľúbenou bábkou, ju sklamane spustil na zem a dovolil jej opäť spočinúť na chodidlách. Nakoniec zavyl clivú pieseň, ktorá sa natiahla cez priestor a stisla Enore srdce rozhorúčenou rukou, a pre ten stisk zrazu nedokázala zhlboka dýchať, len syčala a chrčala, ako po vysiľujúcom behu, ako po prebudení z hrozivo reálnej nočnej mory, v ktorej sa stala svedkom krvavej smrti všetkých milovaných.

Potom sa priestor upokojil, vetrík sa vzniesol na zem, hmla zakryla svoju hostiteľku a všetko akoby sa rozknísalo, ako dovtedy pokojná hladina, ktorú naruší svojim dopadom veľký balvan. Enora žmurkla a keď otvorila oči, privítal ju pohľad na čosi iné, akoby ju niekto medzi jedným nádychom a tým ďalším preniesol neznámo kam.

Pretože to, čo stálo pred ňou, sa nemohlo nachádza v tej istej vysokej veži zdanlivo bez stropu. No predsa to tam stálo, pokojne, akoby odnepamäti. Na prvý pohľad to pôsobilo ako náhodne postavené vysoké skaly, akoby sa niekto snažil zreprodukovať dávne keltské kamenné kruhy. Lenže podobne ako pri origináloch, ani pri tomto nebolo jednoduché rozhodnúť sa, na čo presne mal slúžiť.

Čím viac o tom Enora premýšľala, tým hlasnejšie jej v ušiach zavíjal veterný výsmech, ako keď dych hvízda cez strategicky rozmiestnené dieročky. Neviditeľná píšťala ju nútila dupať nohou a nedovoľovala jej presne určiť, odkiaľ ten zvuk prichádza. Mohlo to byť odtiaľ či odtiaľ. Hlavu otáčala čoraz rýchlejšie, až cítila, ako sa jej zrak rozostruje, až bolo čoraz náročnejšie sústrediť sa na jediný objekt.

A potom to všetko prestalo – stačilo, aby ju Nuage uhryzla do členku a Enora sa zobudila, ako keď nečakane hlasno zaznie zvuk budíka, ak keď niekto niekoho zákerne bodne čímsi ostrým a nebezpečným. Enora sa však sklonila a pohladila Nuage po hlave, pretože aj prázdne gesto niekedy môže prejaviť vďačnosť, pretože náhla bolesť niekedy dokáže pomôcť lepšie ako milé slovo, pretože nebyť Nuage, ešte stále by tam stála, pozerala raz na jednu, raz na druhú stranu a čas by jej pretekal pomedzi prsty ako svižný prúd lesného potôčika.

„Vyzerá to ako nejaké bludisko,“ skonštatovala Enora a to, že má pravdu, jej potvrdilo veterné zaúpenie, ako keď niekto zakopne a zvuk jeho nespokojnosti sa šíri rozľahlým priestorom, aby sa oň podelil s ostatnými.

Nuage mňaukla.

„Na druhej strane bude tá, ktorú hľadáme. Našou úlohou je nájsť ju.“

Nuage opäť zamňaukala. Snažila sa s Enorou rozprávať, no tá ju ignorovala. Nie snáď preto, že by jej nerozumela. Skôr z čírej tvrdohlavosti niekoho, komu sa nepozdávalo to, čo ten druhý naznačoval. V skutočnosti nepotrebovala poznať mačaciu reč, aby mohla odhadnúť význam toho vzdorovitého tónu, ktorý sa vkradol do toho kratučkého mňauknutia.

Nuage v skutočnosti Enore nemohla pomôcť, pretože sama nepoznala cestu – okrem toho bolo Enorinou úlohou vyhrať túto hru, Nuage sa tam len náhodou ocitla, no veterná pani si ju nevšímala, podobne ako si mocný panovník nevšíma malú krysu ukrytú v rohu svojej trónnej sály. Vníma ju len vtedy, keď sa jej chce zbaviť.

V tom prípade bola Nuage vďačná za to, že si ju nikto nevšímal.

Až na Enoru, ktorá predstierala, že jej Nuage môže pomôcť, hoci sa tá domnienka nezakladala ani len na správnom predpoklade, nieto na pravde. Išlo však o pocit – podobný tomu, ktorý sa snaží navodiť dieťa, keď si prikryje oči v márnej predstave vlastnej neviditeľnosti. Falošná istota, ktorá Enore dovolila prestať sa triasť, akoby ju niekto prikryl dekou a zrazu sa jej kolená nechveli a bola schopná urobiť krok.

Lenže otázkou bolo, kam presne mala ísť. Pretože to, čo najskôr vyzeralo ako balvany rozhádzané v priestore vysokým neprajným obrom, sa neskôr premenilo na niečo úplne iné. Enora videla, ako sa balvany splošťujú, aby sa nakoniec premenili na steny, cez ktorého Enora nedokázala prejsť. Kamkoľvek sa vybrala, do cesty sa jej postavila stena a udrela ju do tváre, akoby jej práve narástli ruky.

Líca ju čoskoro štípali a bez ohľadu na to, ako veľmi si ich šúchala, nedokázala sa toho pocitu zbaviť. A všade vôkol nej sa zdvíhala výsmešná veterná melódia, klesala a opäť stúpala, aby ostro útočila na Enorine uši a nedovoľovala jej tak zabudnúť, že nech sa snažila akokoľvek, nedokázala túto úlohu splniť.

Nuage sa ju snažila povzbudzovať, no čoskoro nestačilo už ani mňaukanie, pretože jej ten zvuk niekto kradol z papuľky a rozptyľoval ho v priestore ako hmlu, a dokonca ani škrabanie a hryzenie už nedokázalo splniť svoju predchádzajúcu úlohu. Pretože keď niekoho bolí celé telo, čo je ďalšie bodnutie, ani len si ho nevšimnete. Rovnako ako Enora.

Až sa napokon zrútila na zem, čelo si oprela o skrčené kolená a snažila sa prestať chvieť, no bolo to rovnako márne ako nemožné. Prikryla ju studená priesvitná prikrývka hmly a tieňov, pozvala ju do svojho náručia a sľubovala jej, že všetko bude v poriadku – stačilo len zaspať. Melódia tvorená prísľubom sirény lákala sladkosťou najjemnejšej čokolády a Enora sa jej poddávala

Pretože to urobiť mohla, pretože to bolo jednoduché a pretože táto skúška... táto skúška.

Potriasla hlavou. Nebol to príbeh, žiadna rozprávka, ktorá sa mení len vďaka rozdielnym slovám, no jej podstata zostáva rovnaká. Bolo to posolstvo ukryté v posledných slovách, ktoré pripomínalo, čo je potrebné sa naučiť. Enora nemala bojovať, rovnako ako predtým pri zrkadlovom jazere nemala vidieť tvár svojej matky.

Vtedy stačilo prijať bolesť, teraz musela... načúvať.

Pretože keď sa utíšila a prestala bojovať, do uší jej okrem lákavej predstavy sľubovaného spánku a veterného výsmechu doliehalo aj tichučké pískanie. Melódia plná radostných tónov a nádeje ju hladila, no bol to nezreteľný pocit odháňaný tieňmi a hmlou. Enora napriek tomu spoznala, odkiaľ sa šíri a Nuage jej v tom pomohla, pretože mačky sú síce mačky a robia len to, čo sa im v ten moment chce, no ani ony nedokázali oklamať svoje zmysly. A keď ich citlivé uši zachytili zvuk, natočili sa tým smerom, ako kvet hľadajúci blahodarné slnečné lúče.

A tak Enora opäť zatvorila oči, postavila sa a umožnila svojmu sluchu, aby ju viedol. Z počiatku to bolo ťažké, pretože bola zvyknutá vnímať svet pohľadom, verila len tomu, čo malo presne určený tvar. No zvuky boli rovnako dôležité, možno aj dôležitejšie, keď sa vďaka nim lepšie mohla vyhýbať prekážkam. Začula, ako jej tesne okolo tváre preletela ďalšia prekážka, ako sa stena namosúrene durdí, pretože nezasiahla žiadnu obeť.

Neznamenalo to výhru.

Pretože niekedy sa vyhnúť nestihla, pretože zvuk bol slabý a jej uši unavené, no každú ranu prijala statočne, hoci pichala a štípala ako jedovaté žihadlo. Nuage sa snažila prijať jej bolesť, no obtieranie hlavy o Enorine nohy nemalo účinok ako tabletky premieňajúce muky na horkú nevedomosť.

No predsa sa sklonila a Nuage pohladila medzi ušami, pretože jej prítomnosť pomáhala a niekedy aj jediný dotyk dokáže niekoho zachrániť. Pripomínal jej, že v tej temnote, uväznená medzi nepriateľskými vetrami, kde bolesť číhala na každom neopatrnom kroku, že tam v zavíjaní vetra a vo výsmechu neviditeľného neprajníka presa len nebola sama. A to niekedy stačí.

A potom urobila posledný krok a všetko stíchlo.

Hvízdanie, zavíjanie i nezreteľný šepot, ktorého prítomnosť si neuvedomila, až kým sa úplne nevytratil. No keď otvorila oči, uvedomila si, že tam nie je sama len s Nuage ukrytou v jej tieni. Oproti nej sa hrdo týčila Tá, ktorá prináša vietor, no tentoraz jej tvár neskrivila zlomyseľnosť a viac sa podobala svojej sestre. Enora v jej úsmeve opäť videla svoj vlastný zachytený v zrkadlách a lesklých povrchoch.

No jej vlasy stále viac pripomínali hmlu a tiene, než oblaky.

„Vyhrala som,“ skonštatovala Enora a vyzývala ju, aby odporovala.

Ona sa len usmiala. „A moje meno?“

„Si Tá, ktorá prináša vietor. Si Imeli.“

Mierne sklonila bradu. „A som nimi aj naďalej.“

„No ktorá z nich si?“ vyhŕkla Enora otázku, aby ňou veternú paniu zastavila. No tá nevyzerala, že chce odísť, pretože tam stála a dívala sa na Enoru, akoby v jej tvári hľadala odpoveď na nevyslovenú otázku.

„Pochopila si to,“ pochválila Enoru, no on netušila, o čom Tá, ktorá prináša vietor hovorí, no mlčala podobne ako dieťa, ktoré chvália za niečo, čo neurobilo. „Tou, ktorá prináša vietor, môže byť ktokoľvek. No len ja sama môžem byť Imeli.“

Enora naklonila hlavu k strane. „A keď svoje meno stratíš?“

„Ostanem Tou, ktorá prináša vietor.“

Enora nerozumela, nie úplne, no poznanie bolo na dosah ruky, ako záblesk spomienky niekde v zadnej časti mysli, ktorá len vyčkáva na ten správny okamih, aby sa mohla objaviť. Vedela, že niekedy v budúcnosti nastane chvíľa, keď jej bude dovolené pochopiť. A to jej teraz stačilo. Pretože bola vyčerpaná a nohy sa jej klepali ako maratóncovi po pretrhnutí cieľovej pásky.

Tá, ktorá prináša vietor sa obrátila, akoby tým skončil rozhovor.

Poučená zo stretnutia s Tou, ktorá prináša svetlo, za ňou Enora zvolala: „A čo tvoja ďalšia sestra? Čaká na mňa?“

Od stien sa odrazil syčivý chechot, náhly a ostrý ako šľahnutie bičom. „Posledná sestra čaká, vyčkáva už tak dlho, že vlastne už nerobí nič iné. Zmenila sa na Tú, ktorá čaká. Ale ty nie si návšteva, ktorú každým dňom vyzerá o niečo zúfalejšie.“ Zasmiala sa, no bez radosti i škodoradosti, ako niekto, komu už skrátka neostali iné možnosti. „No zároveň nevie, že čaká práve teba.“

Vtedy na kameňoch zarachotili vzďaľujúce sa kroky.

Enora sa nezdávala, že ostala s tým zvukom osamote, no vtedy zahvízdal vetrík, akoby pripomínal svoju neustálu prítomnosť. Pohladil Enoru po tvári v úprimnom geste materinského citu a pošepkal jej do ucha s vrúcnosťou tajného milenca.

„Nehovor jej, kto ťa poslal.“

Poďakovala. Pretože je potrebné poďakovať aj za radu, o ktorú nestojí.

Kdesi za Enorou sa s tichým škrípaním otvorili dvere. Vykročila tým smerom. 

jedenásť ¦ trinásť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 12:

4. LiliDarknight webmaster
07.05.2021 [10:56]

LiliDarknightTajemnyKvetak, aby som bola úprimná, v tomto príbehu je aj pre mňa dej úplne druhoradý a viac sa zameriavam na tú atmosféru a magickosť. Ale snáď Enoru niekam aj dostanem. Emoticon
ďakujem za komentár

3. TajemnyKvetak přispěvatel
06.05.2021 [23:37]

TajemnyKvetakTa část, kde Enora zavře oči a orientuje se podle zvuku, je prostě boží Emoticon Strašně obdivuju tu tvoji obrazotvornost, ta hra s jazykem a přirovnáními je skvělá... Čtu popravdě hlavně kvůli tomu, jak úžasně sugestivně je to napsané, děj je pro mě až druhořadý Emoticon Ale teda jsem napjatá jak blázen, kam to povede Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
06.05.2021 [21:56]

LiliDarknightMaya666, som rada, že sa ti to stále páči a baví ťa to. Emoticon Čo sa bude diať ďalej sa vlastne dozvieš už zajtra, takže to radšej nebudem nijako komentovať... Emoticon
ďakujem za komentár

1. Maya666
05.05.2021 [18:08]

To je čím dál lepší a napínavější Emoticon jsem zvědavá kdo bude třetí sestra a jak se to bude vyvíjet dál Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!