OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 11

23.04.2021 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 499×

jedenásť

Tá, ktorá maľuje oblaky Enore povedala, že k ich cieľu nejestvuje skratka.

Tak sa vybrali naspäť do snehu a závejov, do krajiny zavíjajúceho vetra a ostrých mrazivých snehových vločiek, ktoré dokázal uchvátiť svojou krásou a zároveň vyľakať prísľubom čoho chladného. Stačilo, aby malá tancujúca ľadová ozdôbka dopadla na odhalenú kožu a zrazu stratila čosi zo svojej elegancie, ako baletka, ktorá zakopne uprostred nádherného emotívneho sóla.

Enora sa snažila chrániť si tvár, ale jej ruka bola ako deravý vejár. Žmúrila oči a každý krok bol ťažký ako ten predchádzajúci, až jej postup hore kopcom začal pripomínať niektorý populárny spoločenský tanec. Dokonca aj vietor v jej blízkosti zareagoval na jej nedobrovoľné choreografické schopnosti a začal povievať do známeho trojtaktového rytmu, v ktorom za každým krokom vpred nasledovali dva vzad.

Čoskoro začala pochybovať, že niekedy nájdu cieľ svojej cesty.

No potom, akoby v reakcii na jej obavy, bolo Enorine telo akési ľahké. Ako balón omylom napustený héliom, ktorý odhodlane stúpal a pre otvorené okno hrozilo, že skončí kdesi poriadne ďaleko. Možno sa Tá, ktorá maľovala oblaky rozhodla Enore pomôcť a ona sa v reakcii na tú myšlienku usmiala ako dieťa, ktorého matka zodvihne do náručia, aby ho ho chránila pred desivou nočnou morou.

To, že sa možno mýli, si uvedomila dávno potom, ako sa jej kroky ľahkosťou začali ponášať na skutočný ladný tanec a vzduch okolo nej zredol, až pripomínal nadýchanú cukrovú vatu kdesi v lunaparku. Nebyť Nuage, ktorá sa zabudla kdesi v diaľke, pretože každá mačka má svoje tajomstvá a robí len to, čo uzná za vhodné, až to dopadlo tak, že musela za Enorou pobehnúť.

No vtedy už Enora kráčala nahor, pod nohami namiesto schodov načuchrané obláčiky. Nuage sa šmykla labka, a tak zaťala pazúriky do Enorinej nohy, v reakcii na čo Enore z hrdla unikol škrekot, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani vrana. Roztvorila oči a s výskotom si uvedomila, že stúpa kamsi v diaľ, stále vyššie a vyššie, ako nadšené dieťa na húsenkovej dráhe, no táto nesmerovala nadol, len pokračovala nahor.

Enora nemala na výber a musela pokračovať ďalej, až kým pod sebou nevidela nič, len mliečnu hmlu, ktorá sa sieť rozprestierala pod jej nohami, akoby boli v cirkuse a ona akrobat na visutej hrazde. Teplý vánok jej zavial do tváre. Vôňa jari, kvetov a čohosi hrejivého jej postrapatili vlasy. Keď znovu otvorila oči, všetko vôkol nej sa zmenilo. Skaly a bralá pokryté snehom sa premenili na vzdialenú spomienku a náročný cieľ cesty na vzdialenú predstavu len dobre stimulovanej predstavivosti.

Ocitla sa v ríši svetla a radosti, v ktorej zem predstavovali obláčiky a nebo sa zmenilo na dúhovú nekonečnosť letnej búrky. Občasné výboje bleskov mali narušovať inak pokojný obzor, ale patrili k tunajšej panoráme rovnako neodmysliteľne ako tiene k svetlu a obrazce, ktoré vytvárali, boli desivé len veľmi vzdialene, pretože adoptovali eleganciu najskúsenejších baletiek.

Enora v ich tanci spoznala desivú choreografiu búrky prichádzajúcej zo vzdialeného neba, ktoré akoby pred celými vekmi sledovala z balkónu Chambre. Neviditeľná ruka jej stisla srdce, keď si spomenula na bezpečný prístav ukrytý v hmle na pobreží, ako tam opustený čaká na návrat tých, ktorých najviac miloval.

Mňaukajúca Nuage rozrušila Enorine myšlienky. Stála pritom obďaleč, na sivasto sfarbených oblakoch, ktoré sa do tejto pokojnej usmievavej ríše na prvý pohľad nehodili, no na druhej strane si Enora nedokázala predstaviť, že by tam neboli. Pretože ukazovali cestu, po ktorej sa so zdvihnutým chvostom vybrala mračná mačka. A keďže nevedela, čo iné má robiť, tak Nuage jednoducho nasledovala.

Veď mala byť poslom Tej, ktorá maľuje oblaky.

No Enora zabudla, že Nuage, ktorá nebola Nuage, kým sa neobjavila v mestečku Stormfalls, je predovšetkým mačka a mačky občas majú krutý zmysel pre humor. Ako keď svojim ľudským spoločníkom zhadzujú obľúbené kvetiny z poličiek alebo trhajú poťahy na gaučoch a to všetko len preto, lebo skrátka mohli. Podobne aj Nuage teraz občas odbočila doprava miesto doľava, aby sa pokochala krásami náhodnej oblačnej čistinky, a Enora nasledovala v jej tieni, akoby si na okamih vymenili úlohy a obe z toho mali aspoň chvíľkovú radosť.

Neuvedomovala si, že existovala kratšia cesta k ich cieľu, pretože netušila, že na konci tejto prechádzky nejaký cieľ je. Tak sa len s ústami otvorenými od úžasu každého dieťaťa pozerajúceho na čosi zo splneného sna. Oblaky a hmla, vlhkosť a prísľub dažďa v tomto kraji vytvárali všetko. Nielen zem, ale aj stromy a kry dúhových farieb, v ktorých sa ukrývali malé vtáčiky tvorené slnečnými lúčmi a jemnými tienikmi, elegantné a krehké vo svojom grandióznom lete z vetvy na vetvu.

Stačilo len pomyslieť a oblaky reagovali, akoby sa premenili na čarovnú paličku plniacu želania. Enora pomyslela na to či ono a vzápätí už sa na ňu vyškieral ďalší plod je predstavivosti. Po dlhých dňoch a týždňoch plný obáv a neistoty, v objatí neznámeho prekliatia a s hrozným baletom na obzore bolo až zvláštne smiať sa, no Enora sa chichotala ako pobláznená naivka na prvej schôdzke s vysnívaným mužom.

Dokonca sa začala točiť v kruhu a smiala sa na náhle vytvorenej oblačnej mačke, ktorá akoby z oka vypadla Nuage, no zároveň jej nebola ničím podobná. Teraz sa dívala na Nuage a zaháňala sa labkou po jej frustráciou rozhojdanom chvoste. A Enora sa smiala a točila, tie veselé tóny tvorili melódiu a bolo takmer nemožné nehýbať sa s ňou do rytmu. Až kým sa Enora náhodne neotočila a pri pohľade na čosi v diaľke nezastavila.

Z oblakov vytvorená mačka bola zabudnutá a premenila sa na chumáčiky tíško ležiacej cukrovej vaty. Pretože tam ďaleko, na konci cesty, ktorú Nuage tak ľahostajne opustia a Enora ju pri tom tak dôverčivo nasledovala, tam v diaľke sa na kopci tvorenom dúhou a hmlou a svetlom a tieňom a všetkým a zároveň ničím vypínal do výšok dúhového neba zámok.

Nemal presný tvar, ako odraz na nepokojnej hladine, ale Enoru tak očaril, že podvedome vyrazila jeho smerom, ovládaná pnutím a ťahaním. To, že zvedavosť kedysi dávno zabila mačku, si neuvedomovala ani jedna z nich. Jedna nebola mačkou dostatočne dlho na to, aby tie slová poznala a druhá ich zámerne ignorovala, lebo ona mačkou nebola nikdy. Miesto toho takmer utekali, lebo niekto ich priviazal na lano a teraz priťahoval k sebe, akoby boli len psami na vôdzkach.

„Akoby to tu bolo opustené,“ vydýchla Enora, keď zadýchaná prebehla po moste a cez vysokánske dvere pripomínajúce bránu, aby sa ocitla na nádvorí a zároveň v hlavnej sále. Zvnútra bol zámok menší, než sa zdal, ale zároveň pôsobil ako balón, ktorý sa mohol kedykoľvek podľa želania nafúknuť.

Enora sa nevydržala dlho pozerať na okolité steny, pretože pod jej pozorným zvedavým pohľadom začali nesmelo tancovať, ako hladina zvlnená náhlym dopadom kamienka. Čoskoro začala mať pocit, že sa ocitla uprostred obrovského víru a nevidela ani jedinú slamku, ktorej by sa mohla chytiť. Tak odvrátila tvár, ako citlivka pred pohľadom na krv, a sústredila sa na niečo iné. Na to jediné, na čo sa vlastne v rozľahlej hale mohla pozerať.

„Je to... ako zrkadlo,“ napadlo Enore.

Prostriedku miestnosti totiž nekraľoval trón, ako by to všetci návštevníci podobného miesta očakávali, ale obrovské takmer oválne jazierko lemované okrúhlymi kúskami skla v presných rozostupoch, ktoré dokonale odrážali zblúdené slnečné lúče. Keď sa zadívala na hladinu, videla len svoj doraz, akokoľvek neveľkolepý bol v porovnaní s dokonalou prácou majstra architekta.

„Tí menej márnotratní občas vidia aj viac ako svoj vlastný odraz,“ doniesol sa zrazu k Enore jemnučký hlas, ľahký a sladký ako pohladenie vánku uprostred neznesiteľnej horúčavy.

„Kto si?“ zahuhlala Enora, keď nikoho nevidela.

Mala začuť šúchanie nôh, keď sa osoba očividne ženského pohlavia presunula, miesto toho si skôr predstavila vlnenie vzduchu, ktorý sa zrazu pohol vedľa Enory. Tá na pokožke zacítila horúčosť nemilosrdného poludňajšieho slnka, až sa nakoniec musela odtiahnuť, pretože ju nedokázala ochladiť ani spomienka na snehové záveje.

Osoba vedľa nej zahmkala. „Ty mi povedz. Ty si za mnou prišla.“

Keď nezazneli ďalšie slová, na základe ktorých by mohla Enora aspoň začať hádať, rozhodla sa lepšie prizrieť svojej nedobrovoľnej hostiteľke. Jej znepokojivá krása ju na chvíľu obrala o dych a pohľad do jej očí ju vzápätí prinútil sprudka sa nadýchnuť. Pretože tú farbu a tvar Enora poznala, v kúpeľni sa na ňu tie rôznofarebné dúhovky pozerali minimálne každé ráno. Jedno jantárové ako listy uprostred jesene a to druhé belasé ako bezmračná obloha.

No spoznávala aj tvar nosa či pier a vlasy tak očividne pripomínajúce oblaky, že to nemohla byť náhoda. Enore to uvedomenie ostalo visieť na perách, pretože bola príliš zaneprázdnená hľadením na tú krásu, aby mohla hovoriť. Ladné telo prikryté závojom žiariacim všetkými farbami dúhy, ktoré sa odrážali v meniacich sa odtieňoch prameňov vo vlasoch, odkiaľ stekali ako vodopád popri sluche na zem, len sem-tam prskli smerom k perám, aby tam vytvorili takmer až rúžový povlak.

Z tej tváre vyžarovala hrejivá veselá žiara, ktorá dokázala pohladiť aj to najchladnejšie srdce, no čím dlhšie do nej Enora hľadela, tým viac ju z toho pálili oči, až sa napokon musela odvrátiť a pozerať na tvár takmer známej ženy v odraze. Lebo pozerať priamo sa rovnalo zbytočného hľadeniu priamo do slnka bez ochrany tmavých okuliarov.

Hrejivosť Enore vykvitla na hrudi. Ako dieťaťu, ktoré po dlhom čase môže objať svoju matku, ako stratenému šteňaťu, ktoré našlo domov. Táto žena s ňou bola spriaznená, ale netušila ako. Práve tento moment si Nuage vybrala na to, aby Enoru uhryzla a ona si so vzdychom spomenula, že kdesi na druhej strane tejto prazvláštnej nedobrovoľnej zastávky ju očakávala uprostred snehu a ľadového vetra Tá, ktorá maľuje oblaky.

Enora si odkašlala, čím narušila pokojný moment, ako keď vietor dúchne do pokojnej hladiny. „Čo môžem vidieť v tomto zrkadle?“

„Čo si vyberieš,“ zatrilkovala hlasom, v ktorom sa ukrývala radosť spevavých vtáčikov. „Stačí si pomyslieť a uvidíš presne to, po čom túžiš. Lebo ja musím sledovať smrteľníkov, aby som vedela, kedy ma potrebujú.“

„Kedy ťa potrebujú?“

„Samozrejme,“ zasmiala sa, „že ma potrebujú. Nebyť mňa, nesvietilo by na nich slnko.“

Nesvietilo by na nich slnko...

Tie slová Enora poznala, hoci si to uvedomovala len postupne.

Patrili spomienke, v ktorej známy hlas rozprával prosiacemu usmievavému dievčaťu príbehy na želanie, takže stále tie isté obľúbené dookola, no zakaždým trošku inými slovami. Enora si na niektoré z nich spomenula, no ešte ich nevedela spliesť do správneho tvaru alebo melódie, pretože boli len neurčitým bzukotom z ďalekého úľa. Ako vo sne Enora natiahla ruku v prosebnom geste starom ako svet sám a končekom jediného prsta sa dotkla hladiny.

Tá sa v reakcii na ten opatrný nebadaný útok zavlnila, podskočila a nakoniec začala hýriť farbami, avšak tieto nemali s dúhou nič spoločné. Pretože tieto nepochádzali z odrazu slnečného svetla na hladine, ale z hrejivej spomienky. A tak Enora s otvorenými ústami hľadela do jazera, odrážajúceho skutočnosť podobne verne ako zrkadlo, a snažila sa krotiť svoje srdce, ktoré utekalo ako opreteky, hoci nejestvoval cieľ, v ústrety ktorého by mohlo bežať.

Najskôr si všimla hojdacie kreslo, lebo bolo nádherne vyrezané z tmavého dreva, kráľ medzi kreslami, ktorého ozdobila háčkovaná prikrývka. V tej práve sedela na kolenách svojej matky zabalená malá dievčinka s bujarými neskrotnými oblačnými vlasmi, mierne skrotenými v dvoch drdoloch po stranách temena.

Enore sa zatajil dych, lebo si na to kreslo či tento okamih nespomenula už dlhé roky. Pretože z mizol rovnako rýchlo ako kreslo, upratané do tajnej miestnosti v Chambre ako všetko, čo patrilo bývalým odídeným nájomníčkam majáku. Enora zatínala prsty do pästí, no nemohla zmeniť to, čo sa stalo. Mohla sa len pozerať na dávny okamih zo svojej minulosti a žmúriť oči, no nech sa snažila akokoľvek chcela, nedokázala rozoznať tvár svojej matky.

Akoby ju niekto kedysi dávno vymazal a Enora sa teraz márne snažila dokresliť tie jemné črty svojou neskúsenou rukou. Čím viac sa o to pokúšala, tým menej videla, lebo na výjav hojdacieho kresla sadla hmla, ako pripomienka priepasti, ktorá delila Enoru od jej spomienok. Vrzgot hojdacieho kresla, kedysi taký známy a uspokojivý, ako tajná melódia, vďaka ktorej každý príbeh splavoval tú správnu vlnu, ten známy a milovaný zvuk sa zrazu premenil na čosi zlovestné, ako škrekot smrti chtivých čiernych vtákov.

Enora natiahla ruku, no nebolo jej to nič platné. Opäť prichádzala o možnosť vidieť tú tvár, spomenúť si na ňu a uchovať si jej podobizeň v mysli. Len okrajovo vnímala, že vlasy jej šuchocú hrmotavou predzvesťou búrky a kde-tu prepustia jednu či dve kvapky, aby tak Enore pomohli zakryť slzy, ktoré jej tiekli po tvári v napodobenine vodopádu tej slnečnej ženy.

A každá kvapka, ktorá dopadla na hladinu jazerného zrkadla, rozčerila jeho hladinu a obraz sa premenil, ako keď niekto náhle a bez prípravy prepne program, no teraz ten niekto stláčal tlačidlá prirýchlo, žiadny výjav sa neobjavil dostatočne dlho na to, aby ho dokázala rozoznať. Zvuk sa nepremenil na bzukot, stále počula tie isté slová. Ako príbeh patriaci k detstvu.

Zrazu sa tok zastavil. A odraz vody opäť ukazoval len Enoru a slnečnú ženu.

„Zrkadlo môže byť zradné pre tých, ktorý sa chcú dozvedieť príliš veľa.“

Enora sa zadívala na hladinu, akoby ju mohla upreným pohľadom presvedčiť, aby jej vrátila spomienku na matku. Lenže na svete nejestvovala žiadna voda, ktorá by to dokázala. Darmo Enorine mračné vlasy hrmeli predzvesťou búrky, darmo sa jej ruky čoraz silnejšie zatínali do pästí.

Potom potriasla hlavou, akoby bola psom, ktorý sa zbavuje nadbytočnej vlhkosti.

„Nevedela som, že sa niečo pýtam.“

Žena sa zasmiala a vtáčiky spievali s ňou. „A predsa si dostala odpoveď.“

Túžila zakričať, že to nie je pravda a hodiť sa na zem v srde rozmaznaných detí, no nakoniec sa zastavila. Pretože akokoľvek bolestné bolo to priznanie, akokoľvek mocne stískalo jej srdce a nútilo jej slzy prelievať sa cez okraje viečkových priehrad, ukrývala sa v ňom pravda.

Enora nemala vidieť tvár svojej matky a nemala si na ňu spomenúť, pretože len ona sama to môže dokázať, no ešte na to nebola pripravená. Miesto toho zatvorila oči a spomínala na vyslovené no občas nezreteľné slová. Príbeh zakaždým iný, no predsa ten istý. Obľúbená detská rozprávka. A ona predsa mala celú knihu.

Natiahla sa do batoha, vybrala ju a so zatvorenými očami začala listovať. Nuage sa jej obtierala o nohu a Enora spomínala na tie slová, občas trochu nejasné, no predsa vedela, čo znamenajú. Až sa nakoniec jej ruka oblepená margináliami zastavila v listovaní a ona mohla konečne zodvihnúť viečka a vidieť názov rozprávky, ktorú od svojej matky ako dieťa tak často drankala.

„Ty si Tá, ktorá prináša svetlo,“ zahuhlala Enora a bola si tým celkom istá.

Slnečná žena zatlieskala. „Áno, tou som sa zrodila a budem ňou dávno potom, ako tento svet pohltí temnota. No to nie je odpoveď, ktorú si dostala.“

Enora sa zachmúrila.

To bol ten príbeh. Ten počúvala od matky, ten si pýtala najčastejšie a ona jej vždy vyhovela a... Zrazu sa napriamila, akoby ju čosi ostré pichlo, snáď nečakaný tŕň v kytici kvetov. Príbehy boli dôležité. To jej nahovárali všetci. Ale bolo čosi rovnako dôležité, s čím bolo potrebné narábať ešte opatrnejšie. Slová, ktoré ich charakterizovali.

Skratky, ktoré stačilo vysloviť, a ihneď každý vedel, o čo ide.

„Volala som ťa Paike.“

Žena sklonila hlavu v odvekom prejave vďačnosti a úcty. „A tak ňou budem.“

Vtedy sa otočila, akoby tým jej úloha skončila, a pobrala sa kamsi v diaľ.

Enora nakrčila obočie. „Tá, čo maľuje oblaky povedala, že mená sú nebezpečné. Že dávajú ľuďom moc nad ostatnými. Prečo ty si meno prijala a ona zabudla na všetky, ktoré jej ľudia dali?“

Nezastavila, no predsa odpovedala: „Lebo nie vždy je zlé mať meno, ak si ho sám vyberieš, podobne ako ja to svoje. Meno sa potom stane tvojou súčasťou. Preto je nebezpečné, keď ho stratíš. Ty si mi vrátila len to, čo mi ukradli.“ Enorine vlasy pohladil letný vánok sa obtrel sa jej o líce, akoby ju bozkával na líce a prial jej tým šťastnú cestu. „Nezabudni na moje meno, Enora. Budeš ho ešte potrebovať.“

Potom všetky zvuky utíchli a Enora si uvedomila, že je sama. Zrkadlo na zemi bolo opäť nehybné a snáď zaspalo spánkom spravodlivých po dlhom a namáhavom dni. Enora opäť vyslovila meno Tej, ktorá prináša svetlo. Potom sa otočila s úmyslom vrátiť sa po tej istej ceste späť do miest, kde by mohla nájsť východ a aj priechod späť do nehostinnej zimy.

Nestihla urobiť ani dva kroky, keď ju zastavil slnečný hlas: „A moju sestru nenavštíviš?“

Enora zastavila v predstieranom váhaní niekoho, kto sa už dávno rozhodol. Tá, ktorá maľuje oblaky povedala, že cesta bude dlhá. Nespresnila ako presne, ale Enora predsa cítila, že toto je smer, ktorým sa má vydať. Podozrenie jej odobrila aj Nuage tým, že sa jej obtrela o nohu.

Tak sa Enora obrátila a v sprievode mačacieho mňaukania vykročila opačným smerom.

desať ¦ dvanásť

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 11: