OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 1

12.02.2021 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 869×

prológ

„Na začiatku bola jedna,“ začala rozprávať žena tlmeným hlasom.

Malá Enora ju však prerušila: „Naposledy si hovorila, že boli tri.“

Bol to sen. Sen, ktorý sa jej sníval už toľkokrát, že by o ňom dokázala spamäti nakresliť obraz. Enora ale maľovať nevedela a jej ľudia vždy pripomínali nejakú verziu vyschnutého stromu, takže sa o to ani nepokúšala. Ale toto bol jej sen a v ňom mohla predstierať čokoľvek. Dokonca aj to, že žena s vlasmi plnými bleskov je jej stará mama, pretože ona nikdy žiadnu nemal, hoci po nej túžila.

Rovnako ako starú mamu nemala ani jedna z jej predchodkýň.

Žena sa zasmiala a oblakovité vlasy sa jej natriasali. „Tak dobre, boli tri.“

Enora prikývla. „Tri. Veru, tri. A každá z nich držala ochrannú ruku nad inou mágiou počasia. Jedna dohliadala na slnko. Druhá na dážď. A tretia na búrky. Tak to bolo odnepamäti a tak to bude naveky. Tým rozprávka končí. Nemáš nejakú zaujímavejšiu?“

„Tak rozprávka nekončí,“ opravila ju žena a znela prísne, ako pani učiteľka v Enorinej škôlke, ale jej učiteľka nebola nikdy taká zaujímavá ako žena zo sna, „tým sa len začína. Ako každý dobrý príbeh.“

„A čím končí?“

„Tým, že z troch ostala len jedna. Jedna dosť hlúpa na to, aby sa stala súčasťou sveta.“

„Prečo hlúpa?“

„Lebo z priateľstva s ľuďmi nikdy nič dobré nevzišlo.“

Enora krútila malou hlávkou. „Mať priateľov je pekné.“

Žena sa zodvihla. „Ešte neprišiel ten správny čas,“ uzavrela ich stretnutie.

Enora, hoci to bol jej sen, stratila nad ním moc. Nedokázala už predstierať, že tá pekná žena s oblakovitými vlasmi a bleskami miesto prameňov je jej stará mama. Teraz bola len známa, niekto, koho kedysi videla a teraz si nedokázala spomenúť, kde tú osobu stretla. Stála tam, dívala sa na ňu a vytŕčala svoju nevýraznú bradu, pretože sa ešte nenaučila krčiť čelo v hlbokom zamyslení dospelých.

„A čo moja rozprávka?“ zaplakala Enora a natiahla za ženou ruku.

Tá len pokrútila hlavou. „Jej začiatok už poznáš. O konci sa dozvieš, keď príde správny čas.“

Lenže sny sú nevyspytateľné. Tu v jeden moment a preč v tom nasledujúcom. Sú klzké ako okruhliaky obrastené riasami, ukrývajúce sa na dne jazera. Stačí jediný nesprávny krok, jediný dotyk, a odplavia sa na druhý breh, aby ich už nikto nikdy nenašiel. Podobne je to so snami – akoby to boli okruhliaky odhodlané uniknúť čo najďalej. Ľudia na ne zabúdali ešte skôr, ako ráno otvorili oči.

Takže keď Enora po rokoch stretla tú ženu, nespoznala ju.

Nepamätala si, že ju považovala za svoju starú mamu. Nespomínala si na začiatok rozprávky a ani na to, že by mala hľadať jej koniec. Takže si neuvedomila, že zatiaľ čo mala zatvorené oči, príbeh pokračoval ďalej. Premieľal sa a menil ako voda v rozvodnenom potoku. Búril ako tie najjasnejšie blesky a hrmel silou tisícky rozzúrených mačiek. Objavoval sa v zábleskoch vychádzajúceho slnka. Jeho kontúry čoraz jasnejšie, no proti slnku zakaždým zahalené tajomstvom.

Až kým jedného dňa nepritiahli akoby odnikiaľ ťažké mračná a nezakryli výhľad.

jeden

V mestečku Stormfalls bez prestávky pršalo už sedem mesiacov.

Obyvatelia miesta, ktoré svoj názov dostalo po búrke a vodopáde, niečo také očakávali. Veď ak žili na mieste oslavujúcom padanie vody z oblohy alebo iného vyvýšeného miesta, nemohli očakávať dúhy a nežmurkajúcu priazeň rozohriateho slnka. Napriek tomu nikdy neočakávali, že budú dennodenne premočení studenou vodou a ošľahaní nepríjemným vetrom. Niektorí preto vyčítavo otáčali zrak k oblohe, akoby ju mohli uraziť svojim hnevom a prinútiť ju aspoň na chvíľu trucovať. Iní obracali zrak k Enore a uvažovali, či opäť začala tancovať.

Enora sa ich pohľady nevšímala a aj naďalej odhodlane kráčala cez malé námestie k potravinám. Hladina vody sa stále zvyšovala a čoskoro jej jedinú prístupovú cestu do mesta zaleje rozhnevaný spenený oceán. Prišiel čas začal si robiť zásoby. Tá činnosť jej vždy pripomínala jej úbohého pred rokmi utopeného škrečka Bonheura, ktorého síce pomenovala francúzskym slovom šťastia, ale na malého chlpáča to neurobilo dojem a aby jej to dokázal, zomrel nešťastnou náhodou, keď sa pošmykol na zle utretom drese a skončil v umývadle. Možno keby ho pomenovala Nageur, otriasol by sa a v mydlovej vode by si dobre zaplával. Ale neurobila to a teraz naňho mohla len spomínať.

Dáždnik vložila do nádoby na to určenej. Čo sa jej týkalo, nejaký dážď jej nikdy neprekážal. Nebolo dokonalejšieho počasia, než keď z oblohy padali upokojujúce kvapky a jej vlasom to väčšinou len prospievalo. Či fúkalo, či svietilo slnko alebo mrzlo, stále pripomínali sivofialový nazúrený mrak, cez ktorý náhodne prenikol slnečný lúč odrazený od vodnej hladiny. Aspoň to tvrdili poetickejší obyvatelia mestečka, keď mali náladu obdivovať jej vzhľad.

Jej vždy pripadalo, že mrak s dúhou mali pletky a chceli schovať ovocie svojej zakázanej lásky, tak ho poslali do úkrytu, no po ceste tam narazilo na Enorinu hlavu a odvtedy na nej trónilo ako samozvaný kráľ. Svoju nedobrovoľnú hostiteľku v náznaku vďačnosti chránilo pred dažďom, takže nikdy nepotrebovala dáždnik, hoci ho vždy nosila, a tiež pred nepríjemnými lúčmi slnka, takže jej kedysi krásna kakaová pokožka každým rokom bledla.

Enora v reakcii na tú dobrotu netrápila svoje vlastné oblaky náročnými kaderníckymi procedúrami, vďaka čomu vyzerala, akoby mala na hlave zafarbenú zelektrizovanú vatu, dnes sformovanú do dvoch štýlových drdolov. Takže ak na ňu niekto poštve svojho psa, pretože v nej uvidí myš, nebude sa tomu čudovať.

V malom obchode, kde človek dokázal kúpiť všetko od múky, cez toaletný papier až po novú chladničku, boli okrem Enory ešte dvaja stáli zákazníci. Jedným z nich bol pán Sanchez, ktorý na pobreží pred viac ako štyridsiatimi rokmi náhodne stroskotal a odvtedy sa zo Stormfalls nepohol, čím sa stal oficiálne najstarším obyvateľom. Ostatní z mestečka plánovali veľkolepú oslavu, ktorú už päťkrát museli odložiť, pretože na ňu pán Sanchez vždy zabudol.

Druhým bol o niečo mladší pán Goodkind, ktorého od bezdomovectva zachránil fakt, že jeho priezvisko veľa vypovedá o tom, aké má v skutočnosti dobré srdce, a veľkodušnosť majiteľky obchodu. Tá mu dovoľovala tráviť vnútri dlhé hodiny a to bez ohľadu na to, či si niečo nakoniec aj kúpil.

Majiteľka a predavačka v jednom, slečna Marbleová, ktorá nástojila, aby ju ľudia vždy oslovovali Maggie, sa na Enoru usmiala v momente, ako vošla dovnútra a odmietala od nej odvrátiť zrak dávno potom, ako bolo uvítacie zdvihnutie kútikov potrebné.

„Enora, miláčik,“ oslovila ju familiárne, pretože trvala na tom, že ako najbližšia priateľka Enorinej matky si to právo vyslúžila, hoci Enore o matke nikdy nedokázala nič povedať, „opäť si začala tancovať?“ Tou otázkou tiež potvrdila svoju ničím neotrasiteľnú pozíciu miestnej klebetnice.

„Nie, nezačala,“ odmietla automaticky Enora a práve sa rozhodovala, či chce instantné rezance s príchuťou umelého kuraťa, alebo falošnej kravy. „Veď viete, že som s tancovaním prestala už pred pätnástimi rokmi, keď ma pani Blacková obvinila, že som jej zo záhrady odplavila všetky mrkvy.“

Enora sa usmiala a odmietala dať najavo, že jej chýbajúca túžba po tancovaní nemá absolútne nič spoločné s nejakou záhradou, ale so záhadným zmiznutím Enorinej matky, ktorá v dcérinej mysli zanechala len svoje meno Francine a v srdci trpký pocit podobný tomu, čo Enore ostal na jazyku, keď ako dieťa skúšala jesť grapefruit.

„Och,“ vydýchla sklamane. „No, možno by si mala začať tancovať. Možno by to ten dážď konečne za stavilo.“

„Možno,“ zatrilkovala Enora.

Nemala to srdce povedať jej, že s počasím to nebolo podobne ako v matematike, keď dva mínusy dokázali stvoriť plus. Ak by teraz začala tancovať, možno by sa prihnal nejaký hurikán a pochybovala, že by obyvatelia Stormfalls chceli okrem premočených domov bedákať aj nad odfúknutými strechami.

„Nechaj to dieťa na pokoji, milá Maggie,“ zahriakol svoju dobrodinku pán Goodkind. „Veď som ti hovoril, že ma svrbí to moje staré zranenie z vojny. Zmena počasia je už na obzore.“ Na dôvažok si poškrabal tú časť nohy, ktorá na sebe niesla to nešťastné vojnové znamenie.

V skutočnosti však tá jazva nikdy nevidela žiadnu vojnu, ako to o nej tvrdil pán Goodkind, čo si však málokto uvedomil. Napriek tomu, že pri každom rozhovore tvrdil, že je to pamiatka na inú slávnu bitku. Nikdy nahlas nepriznal, že tá jazva je dôkazom jeho mladíckej nerozvážnosti, keď sa pri kradnutí jabĺk nepohodol so susedovým plotom. Stará trápna historka bola zabudnutá, ale jazva na to mala očividne iný názor, tak sa svojmu majiteľovi pripomínala vždy v tých najnevhodnejších okamihoch v snahe prinútiť ho prestať tvrdiť, že pochádza z vojny.

„To sú všetko hlúposti,“ vmiešal sa do rozhovoru pán Sanchez, ktorý položil k pokladni niekoľko položiek z oddelenia liekov, ktoré v poslednom čase pojedal, akoby to bola náhrada cukríkov. „Podľa mňa by mal ísť niekto za Jolene.“

Nad tou ponukou pán Goodkind aj slečna Marbleová len mávli rukami.

Enora sa chcela dozvedieť viac, ale nedovolili jej zapojiť sa do rozhovoru. Čo bolo pre niektorých starších obyvateľov typické a Enora, v porovnaní s nimi len dieťa, im to nikdy nevyčítala. Takže sa ani tentoraz nedozvedela o Jolene. Pričom tá žena bola miestnou legendou.

Tá slávna a známa, o ktorej všetci rozprávali, no v skutočnosti o nej nikto nič nevedel a spomínala sa len v tých najťažších situáciách, pretože sa našiel vždy niekto dokonale poverčivý, čo veril, že stačí ísť za Jolene a ona všetko vyrieši. Kto však bola Jolene a čo pre toto mesto v minulosti vykonala, že sa z nej stala ľudová hrdinka, to nikto nevedel. Aspoň nie nikto, kto by bol ochotný Enore odpovedať na otázky a tých v meste veľa nežilo.

Vlastne sa pozerala na jediných troch, ktorých srdce hriala podobná ochota.

Ignorujúc ich hašterenie, pokračovala ďalej vo svojej misii. Ceny uvedené na cenovkách ju nútili premýšľať o nadchádzajúcej zákazke. Hoci jej dážď neprekážal, ostatní na to mali úplne iný názor a hlavne tí, ktorí si od nej objednávali jej špeciálne lampy. Jej portfólio bolo dostatočne široké a všestranné, aby si rýchlo našla zákazníkov, no ani tí nebudú ochotní čakať na svoje objednané lustre a lampy dlhšie ako niekoľko týždňov.

Každým ďalším dňom je pristávacia dráha na jednom z kopcov čoraz viac podmytá a bolo len otázkou času, pravdepodobne nie dlhšieho ako tri dni, kedy začne byť nebezpečná, takže bude musieť zásielky posielať loďou, čím sa niekoľkonásobne predĺžia dodacie lehoty. Ale s tým si bude lámať hlavu inokedy. Teraz potrebovala zásobiť svoje skrinky, možno aj preto skončila s plným vozíkom a nejasnou predstavou, ako to všetko donesie až domov.

„Myslíš, že ťa oceán odreže od pevniny?“ vyzvedala slečna Marbleová, keď sa prestala doťahovať so svojim stálymi zákazníkmi, aj to len preto, že pán Sanchez sa ponáhľal domov.

Enora prikývla. „Hladina sa stále dvíha, takže chcem Chambre dobre zásobiť.“

Niekto z predchádzajúcich obyvateľov maják uprostred zátoky pomenoval slovom pokoj, čo Chambre zobral ako výzvu a ešte viac sa vzdialil od brehu, pričom jedinou prístupovou cestou ostali kamene vykúkajúce zo slanej vody. Ktorýkoľvek z obyvateľov mal tak dostatok pokoja a nikdy ho neotravoval nikto, kto na to nemal skutočne dobrý dôvod. V Chambre totiž nikdy nebol telefónny signál, takže sa tam nikto nevedel dovolať, nad čím mnohí obyvatelia v predstieranej obave o Enorin život zalamovali rukami. Enora sa len usmiala. Chambre je jej domov, nikdy by jej ničím neublížil.

„Nepresvedčím ťa, aby si sa nasťahovala ku mne?“

Slečna Marbleová túto ponuku Enore predkladala aspoň trikrát do roka, vždy z iného dôvodu. Enora vždy slušne odmietla, snažiac sa pritom nemyslieť, že prehnaná starostlivosť a schopnosť udusiť každého svojou pozornosťou sú dôvody, pre ktoré od slečny Marbleovej pred rokmi utiekla jej dcéra.

„Mám prácu,“ vysvetľovala jej jemným hlasom. „Nemôžem si dovoliť prestať pracovať len kvôli zlému počasiu. Potrebujem jesť.“

Čo bola potreba, ktorej každý rozumel, takže bola dobrou výhovorkou.

Nikto predsa nemusel vedieť, že mala Enora úspory.

„Mám výčitky, keď ma stále odmietaš, miláčik. Sľúbila som tvojej matke, že na teba dozriem, ak by sa jej niečo stalo.“ Ak sa Enorina matka bála, že sa jej niečo stane, mala to predovšetkým povedať Enore a nie nejakej priateľke, ktorá o nej takmer nič nevedela. „Ten maják je také smutné miesto. Ešte nikto, kto tam žil, nebol šťastný.“

Podľa Enory pocit šťastia závisel od uhlu pohľadu.

Jej stačil pokoj a hrnček dobrého čaju.

„Tak ja som potom výnimka.“

„Ale dokedy? Kým sa v meste neobjaví nejaký mládenec, ktorý ti popletie hlavu a potom sa rýchlo vyparí?“

Enora na to nereagovala. O jej rodine panovali rôzne príbehy a ona nikdy nevedela, ktoré z nich boli pravdivé. Ktovie, možno bola vďaka predkom naozaj predurčená trpieť kvôli láske. Skončí so zlomeným srdcom a v snahe utiecť pred vlastnou bolesťou utečie na útesy a už nikdy sa nevráti. Enora však nevedela, čo je pravda, a tak nemohla ani odhadnúť, či podobný osud postretol jej matku Francine.

Bola si istá len tým, že až donedávna, vždy keď svietilo slnko, otáčala hlavu na útesy, akoby tam mohla zahliadnuť tú krásnu bytosť, o ktorej sa rozprávali príbehy. Odkedy však pred siedmimi mesiacmi začalo liať, nepozerala tým smerom. Pretože tušila, že tam už nenájde tú, na ktorej prítomnosť sa tak dlho spoliehala. Miesto toho ju kropil upokojujúci pocit neprestávajúceho dažďa. Takmer si začala hmkať.

V poslednej chvíli sa ale zastavila.

Nikto by jej nepoďakoval, keby do niektorého domu v meste opäť udrel blesk.

„Dávaj si pozor,“ upozorňovala ju a zároveň prosila slečna Marbleová.

„Budem v poriadku,“ sľúbila Enora, pretože o tom bola presvedčená.

V obchode takmer nechala dáždnik, ale nakoniec sa poň vrátila. Mala ho rada a bol jej verným spoločníkom v čase slávy slnečných lúčov, keď ju pred teplom nevedel ochrániť ani oblak na hlave. S batohom na chrbte a dvomi taškami s vybrala k svojmu domovu, sledujúc, ako sa z kopcov úplne zbytočne odparuje voda, aby sa vzápätí vrátila v podobe ďalšieho dažďa. Ten neprestajne premávajúci kolotoč ju pobavil, v odpovedi na čo ju po tvári pohladil svieži vetrík.

Odvrátila sa, keď jej niekoľko prameňov zavial až do očí.

Vtedy si prvýkrát všimla, že ju prenasleduje mačka. 

dva

 Magický realizmus patrí k trojici mojich najobľúbenejších žánrov. Tento žáner ma navyše vždy lákal, chcela som vyskúšať napísať niečo... totálne magické a odlišné. Dlhé roky som však nedokázala vymyslieť dostatočne zaujímavý námet. Až kým mi tento konkrétny o Enore nenapadol jedného dňa, keď som sa zadívala na obrázok, z ktorého som nakoniec urobila oficiálny obrázok tohto príbehu. 

Popravde netuším, aký presne bude tento príbeh. Ale teším sa naň. 

Dúfam, že sa vám zapáči. 

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 1: