OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Za rázcestím - 2. kapitola

23.06.2011 (12:00) • SimonniaS • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 941×

„Čo ak som to bol ja, kto ju zabil?“ opýtal sa Kenton zamyslene hľadiac do ohňa.

Zotmelo sa a utečenci sa skryli v hustých lesoch. Tisli sa k teplej žiare ohňa, ale Kenton aj tak cítil plaziaci sa chlad okolo nich, tam von v tme.

„Povedal si mi predsa, že si ju nezabil!“ rozhorčil sa Calhoun.

„Nie vlastnými rukami,“ odvetil Kenton a vážne sa pozrel na svojho učiteľa. „Pokúšal som sa prinútiť ju len mysľou, aby na mňa zabudla a ja by som už od nej mal konečne pokoj. Čo ak sa to nepodarené nejako zmenilo a ona si, namiesto toho, aby zabudla, siahla na život?“

Calhoun sa zasmial. „Ak sa ti nepodarí človeka prinútiť urobiť tvoju vôľu, jednoducho to nefunguje. Nijako sa to nemení, ani neotočí na inú stranu. A Margaret by nikdy nespáchala samovraždu. Na to je dosť ctižiadostivá. Keď raz niečo chce, dostane to.“

Kentonovi sa sčasti uľavilo. Podvedome na seba vzal vinu, hoci skôr ju naňho hodili dedinčania. On to však akosi bez odporu prijal a trápil sa pre to celou cestou sem. Ale Calhounova odpoveď ho trošičku uspokojila. No aj tak vyjadril svoje pocity.

„Bojím sa,“ prerušil Kenton ticho pôsobiace na jeho osobu akosi skľučujúco.

„Ešte stále sa cítiš vinný?“ spýtal sa zadumane Calhoun a dvihol k nemu oči.

Kenton prikývol a ľahol si na rozprestretý plášť bližšie k ohňu.

„Čo budeme robiť? Kam pôjdeme, Calhoun?“

„Už pred dvoma dňami za mnou prišiel posol. Kráľ si žiada moje služby. Jeho dcéra je chorá a vyskúšali už všetko. Zrejme si kráľ myslí, že poznám nejakú bylinku, ktorá by ich dcéru vyliečila. Ale najprv musím spoznať chorobu, až potom sa pokúšať niečo s ňou urobiť.“

„Hovoríš dcéru?“

Calhoun výstražne zdvihol prst. „Nech ti ani nenapadne niečo si s ňou začínať. To by už bola naša úplná smrť. A pokiaľ viem, ani nie je v tvojom veku. Je oveľa mladšia ako ty, je to malé dievčatko.“

„Tak potom som stratil záujem,“ odvrkol Kenton, zívol a zavrel oči.

Okamžite naňho padol spánok, hoci prežil ťažký a uponáhľaný deň. Hoci jeho zbožným prianím bolo spať až do rána, jeho sluch nanešťastie zachytil slabý šuchot a Kenton v momente otvoril oči. Podozrivé zašuchotanie suchého lístia sa zopakovalo za jeho chrbtom, a tak sa posadil a pokúšal sa preniknúť očami cez tmu. Ako na zavolanie spoza mrakov vyšiel skoro plný mesiac a svojím mystickým jasom zalial okolie ich vyhasnutého ohňa.

V diaľke bežala smerom od neho postava celá v bielom. Kedy-tedy sa ozval šuchot, ale inak sa javila jej chôdza neskutočne ľahučká. Kenton sa vrtko postavil a utekal za tým nebeským zjavom. Keď už bol v dostatočnej blízkosti od Calhouna, potichu zakričal:

„Počkaj!“

Postava sa otočila a spomalila. Kenton ju dohonil a chytil za ruku. Otočila sa k nemu s miernym úsmevom na bledoružových perách a s otázkou vo fialkastých očiach.

Mladá dievčina s dlhými rozviatymi takmer bielymi vlasmi Kentona uchvátila a on mal pocit, že drží anjela. Ľahké šaty tiež bielej farby odhaľovali krivky dokonalého tela. Kenton si ju pritiahol k sebe a podmanivo sa na ňu pozrel.

„Kto si?“

Dievčina sa však naňho len dívala a na perách jej hral úsmev. Mladík to nevydržal a pobozkal ju na ne. Dievčaťom to však nijako nepohlo a tak ju Kenton začal náruživo bozkávať a pritlačil ju k najbližšiemu stromu. Ona jeho bozky opätovala s rovnako veľkým apetítom. Jej belostné ruky sa obmotali okolo jeho krku a celým telom sa naňho lepila. Kenton jej zdvihol nohu a začal zdvíhať látku nad úroveň pása, keď ho odrazu niekto silno chytil za plece a ťahal ho preč. Kenton sa nemohol otočiť a pozrieť, kto to je, krk mu stŕpol a horná časť tela tiež. Iba mechanicky kráčal späť k ohnisku, ale v očiach sa mu zračila šialená túžba.

„Kto si?!“ zakričal na ňu, pokojne sa dívajúcu a ešte stále opretú o strom.

Tentoraz mu však odpovedala zastretým hlasom, ktorý sa rozľahol po celom okolí:

„Som vrahom nevinnej duše dievčiny zvanej Margaret.“

Kenton zrazu zastal, no naďalej sa nemohol hýbať vlastnou vôľou. Ona k nemu prikročila, hlboko sa mu zahľadela do očí v tesnej blízkosti jeho a jej tváre. Potom sa priklonila k jeho uchu a zašeptala:

„Tak skončí každá, ktorá ti obetuje srdce.“

Napokon mu do ucha silno fúkla a on precitol ležiac pri ohnisku. Calhoun už bol hore a chystal kone. Kenton sa chytil za hlavu a opatrne sa posadil. Učiteľ zrejme  zachytil jeho pohyby a tak sa k nemu otočil. Keď však videl zničenú tvár s čiernymi kruhmi pod očami, v momente bol pri ňom.

„Čo si, preboha, robil celú noc?“

Kenton niečo zachripel, ale Calhoun mu vôbec nerozumel.

„Zopakuj to, chlapče. Vyzeráš, ako keby si prešiel pol sveta bez spania.“

„Aj sa tak cítim,“ zachrapčal Kenton a pomaly vstával.

Pretrel si boľavé oči a pobral sa prichystať si koňa. Calhoun sa za ním skúmavo pozeral a nespokojne krútil hlavou.

„Čo si robil cez noc?“ spýtal sa ho učiteľ, keď ďalej cválali cez les na južné pobrežie, kde sa rozprestieral hrad, ktorý obýval súčasný kráľ Anglicka Ytrius.

„Spal som,“ zakričal mu naspäť Kenton.

Rozhodol sa, že o sne mu nepovie ani slovo. Netušil síce, kto bolo to dievča, ale dúfal, že to sa mu to naozaj len snívalo a nič nebolo skutočné. Dosť často sa mu zdalo o krásnych ženách, s ktorými si nezáväzne užíval. Nikdy sa s takýmito intímnymi snami Calhounovi nezdôveroval, necítil žiadnu potrebu zdieľať ich s ním. A pri tomto sne, ktorý sa mu azda aj zdal trochu čudný, mal podobný názor.

„Ako si mohol spať, keď vyzeráš tak zničene?“

„Jednoducho nezdravý spánok. Nechajme to tak,“ odbil ho Kenton a zrýchlil.

Na poludnie sa zastavili v jednej dedine, kde si oddýchli a najedli sa. Kentom bol otrávený a s Calhounom nekomunikoval. Učiteľ ho skúmal, ale nemohol odhaliť príčinu tej jeho zaťatosti.

Pokračovali v ceste krajinou, mlčky, s vetrom vo vlasoch. Večer toho dňa už vchádzali obrovskou bránou do kráľovského mesta, nad ktorým sa týčil starobylý hrad z tvrdých kameňov, kde na tróne sedel mocný Ytrius.

Spoločne sa pobrali vydláždenou cestou k hradu, kde ich stráže prezreli a nakoniec s malou nedôverou vpustili na nádvorie. Koní sa ujali dvaja sluhovia a Calhoun s Kentonom v pätách nasledovali komorníka do hradu a dlhými chodbami do prijímacej siene. Tesne pred ňou sa Calhoun zastavil a so zdvihnutým ukazovákom sa otočil k svojmu žiakovi.

„Opovážiš sa akýmkoľvek spôsobom odporovať kráľovi alebo ho nejako inak uraziť. Pamätaj, že on má v krajine hlavné slovo a dokonca aj čarodejník ho musí poslúchnuť. Kráľ Ytrius však nemá veľmi v láske čarodejníkov. Považuje nás za šarlatánov. No v tejto chvíli sme jeho jediná možnosť.“

Kenton len nemo prikývol a nasledoval ho. Mohutné dvere pri otváraní kovovo zaškrípali a vošli do impozantnej sály obkladanej sivým kameňom. Na konci stál bohato vyrezávaný trón, na ktorom sedel kráľ Ytrius s veľkými hnedými očami sledujúc všetko naokolo. V sále sa hodovalo, po stranách boli rozložené dlhé stoly so všakovakým jedlom a za nimi sedeli ľudia a pri tichom hovore si pochutnávali na dobrotách.

Kráľ im kývol hlavou, aby podišli bližšie a poškrabal si husté strnisko na brade. Dlhé hnedé vlasy mu padali na plecia a kývali sa pri najmenšom pohybe hlavy.

Calhoun s Kentonom rýchlo prešli cez miestnosť a postavili sa na dva kroky od trónu. Hlboko sa kráľovi poklonili a potom trpezlivo čakali, čo im povie.

Ytrius sa postavil a napravil si kožušinu prehodenú okolo ramien. Prešiel sa okolo nich a poobzeral si ich od hlavy až po päty.

„Vyzeráte celkom obyčajne,“ povedal hlbokým hlasom.

Nakoniec si sadol naspäť na trón a znova si začal škrabať bradu.

„Dokážete moju dcéru vyliečiť?“

„To vám presne poviem, keď ju uvidím a prezriem,“ odvetil Calhoun a opäť sa uklonil.

Kráľ zamyslene pokyvkal hlavou, vstal a pokynul im:

„Poďte za mnou.“

Obišli trón a tam prešli cez dvere do malej chodbičky, z ktorej viedlo úzke točité schodisko do veže, kde mala zrejme princezná komnatu. Pri vychádzaní sa Kenton ešte obzrel po sále len tak zo zvedavosti, keď tu sa pri jednom stole mihla známa postava.

Dievčina z jeho sna.

Autor: SimonniaS (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Za rázcestím - 2. kapitola :