OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 8.



V srdci tigra - Kapitola 8.Cesta vlčice

 

Kapitola 8.

Phoebe ustrnula a nechýbalo veľa k tomu, aby hľadala vlastnú sánku na zemi. Nevídaná radosť z niečoho, o čom snívala už dlhé roky, ktorá ju doslova prepadla, teraz zmizla akoby ani nikdy nebola a spomienka na jej veselý tanček odrazu vyzerala ako zhmlená predstava z minulého života.

Keď prosila Braxa, aby s ňou išiel do školy pod zámienkou, že ide skontrolovať Myru, tušila, čo sa stane. Celý deň len popúšťala uzdu vlastným hraniciam medzi svojim vedomím a vedomím vlčice. Keby to nerobila, nevidela by absolútne nič. Žiadne obrazy, ani tiene, proste obrovské nič orámované strachom. Bol to vyčerpávajúci deň, ale priniesol jej toľko radosti, že ho nechcela a nemohla ľutovať. Možno by to mala zvážiť. Tajomstvo, ktoré chránila vlastným životom niekoľko desaťročí, teraz vyšlo najavo. Len nevedela, ako sa má kvôli tomu cítiť.

„Phoebe?“ vyrušil ju Braxov hlas. „Mohla by si mi odpovedať?“

Zhlboka sa nadýchla a nie prvýkrát zatúžila byť normálna. Chcela vedieť, či to, čo počuje v jeho hlase, je skutočne zvláštna jemnosť hraničiaca s láskavosťou, alebo je len šikovný herec, ktorý ňou v duchu opovrhuje.

Porazenecky si povzdychla. Vedela, že už nie je cesty späť. „Je to pravda, Brax. Som slepá.“

Na chvíľu zavládlo ticho. Vlčica v nej zostrila všetky zmysli, aby zistila, čo sa deje. No oči jej nevrátila. Dokázala možno používať čuch a sluch lepšie než všetci ostatní, ale ani to jej nepomohlo, keď jej odrazu na líci pristála veľká dlaň, ktorá ju začala jemne hladiť. Phoebe mala chuť oprieť sa o tú horúčosť, na okamih zabudnúť a proste sa cítiť milovaná. Po prvýkrát po dlhých rokoch. Chcela sa odtiahnuť, no čosi jej v tom bránilo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola jej nikdy neukojená túžba po blízkosti inej osoby.

„Ale... ako je to možné? Myslel som, že...“

Phoebe sa jeho koktaniu usmiala. „... že premena na bieleho dlaka ťa zbaví všetkých tvojich neduhov a ťažkostí? Nie,“ pokrútila hlavou, „to nie je tak celkom pravda. Nemôže vyliečiť niečo, čo je v tebe, s čím si sa narodil. Ani bohyňa nie je dostatočne mocná.“

Podvedome cítila, že si ju skúmavo prezerá. Mala chuť zavŕtať sa do svojej izby a aspoň týždeň odtiaľ nevyjsť. Všetko toto bolo pre ňu také nové. Nikdy sa k nej nikto nedostal tak blízko, aby zistil, že sú časti dňa, kedy si nevidí ani na špičku nosa. Doslovne. Netušila, čo všetko mu môže povedať predtým, než od nej zhnusene utečie.

„Porozprávaš mi o tom? O svojim živote?“ Rukou jej ešte stále prechádzal po citlivom miestočku na krku. Takmer začala priasť, akoby bola prekliata mačka a nie vlčica. „Prosím,“ dodal takmer prosebne, keď sa nemala k odpovedi. Zvláštne, myslela si, že toto je muž, ktorý nie je zvyknutý o čokoľvek žiadať. Nemohla byť reč o žiadnom prosení. A presne to sa teraz dialo.

Phoebe sa zaškľabila. „Si si istý, že to chceš vedieť?“

„Nikdy som si nebol niečím takým istým. Len chcem...“ Zhlboka sa nadýchol, akoby bojoval sám so sebou. „Chcem spoznať ženu, ktorou si sa stala. Je snáď hriech túžiť dozvedieť sa čo najviac o niekom, kto ťa tak veľmi priťahuje, ako ty mňa?“

Takmer sa zadusila vlastným nádychom, keď počula jeho slová. Zvláštna horúčosť jej začala tancovať po lícach. Mala by sa prestať správať ako naivné dievčatko, o ktoré sa po prvýkrát niekto zaujíma ako o ženu. Odhliadnuc od toho, že to bolo pravdivé. Lenže to mu na nos vešať nemienila. Nechcela, aby ju považoval za nevyspelú. Veď prečo inak by sa o ňu nikto nikdy nezaujímal? Jasné, nápadníci boli, lenže s nimi nesúhlasila vlčica. Prekliata monogamia. Ten jediný, ktorého k nej pustila len z ľútosti, aj tak za veľa nestál.

„Každý z nás niečo zdedil po rodičoch,“ začala tlmeným hlasom. „Moja matka bola veštica s nie práve slávnymi schopnosťami a otec potomok najmocnejších indiánskych šamanov. Milovali sa a keď som sa neskôr narodila, boli najšťastnejší na svete. Až dokým som neotvorila oči a matka si nevšimla, že majú tú zvláštne mliečno-zelenú farbu. Poznala ju, pretože ju videla predtým v tvári vlastnej matky.“

„Lenže tvoje oči sú jasne zelené,“ skočil jej do reči Brax. Phoebe sa jeho reakcii zasmiala.

„Hej, také oči mám teraz, ale predtým boli iné.“

„Ako je to možné?“

Phoebe sa zachmúrila. „Matka si nikdy nemyslela, že by niekto chorobu mojej starej mamy mohol zdediť, ale mýlila sa. Vtedy ľudia hovorili, že mala zakalený zrak, pretože vzývala diabla. V časoch, keď žila, sa za to upaľovalo na hranici. Ľudia radi verili tomu, čo kázala inkvizícia. Museli. Keby sa nad tým zamysleli, zistili by, že v tom nebolo viac ako hlúpy šedý zákal.“

„Ktorý si zdedila ty?“ uisťoval sa Brax. Zdalo sa, akoby mu jej rozprávanie začalo dávať väčší zmysel.

Prikývla. „Nielen zdedila, už som sa sním rarodila. V súčasnosti by lekárom stačilo niekoľko minút, aby mi oči maličkou operáciou dali dokopy, ale v čase, keď som bola malá, nejestvovalo nič. Rodičia ma chránili a snažili sa zistiť, ako mi pomôcť. A ja som zo dňa na deň videla menej a menej. Najskôr bolo všetko rozostrené, akoby som len dobre nevidela do diaľky. Keď svet prikryla mliečna hmla, prestali ma rodičia púšťať medzi ľudí. Báli sa, že by sa mi niečo mohlo stať. Keď ma napokon obklopila tma, boli takí zúfalí, že by riskovali aj čiernu mágiu len aby mi dali možnosť žiť normálny život.“

Ešte aj po toľkých rokoch vo vlastnom hlase dokázala rozpoznať smútok, ktorý ju sprevádzal prvými rokmi jej nie práve najlepšieho života. Nemala priateľov a hoci sa cítila vždy osamelá, naučila sa s tým žiť. Mala milujúcich rodičov a to bolo v tom čase viac, ako mohol ktokoľvek žiadať. Občianska vojna ničila rodiny, odtŕhala deti od matiek a zabíjala otcov. Boli to smutné časy plné bolesti.

„Ako sa dozvedeli o premene na bieleho dlaka?“

Phoebe potriasla hlavou, aby zahnala staré spomienky. „Rodina mojej matky patrí k jednému z najstarších rodov. Jeho história siaha do čias, keď existovala magická ríša, ktorej panovali králi. Moji predkovia boli pri zrode prvého z dlakov. Poznali tajomstvo premeny, hoci to len málokto vedel. Tá vedomosť sa predávala z generácie na generáciu. Až prešla na moju matku.“

Nebola si istá, ale zazdalo sa jej, akoby Brax na chvíľu ustrnul, jeho ruka stále položená na jej krku zastala. No skôr, než sa nad tým stihla poriadne zamyslieť, pokračoval v jemnom hladení akoby sa nič nebolo stalo. Možno si to nakoniec len predstavovala.

„Premenili teba.“

Phoebe prikývla. „Bolo to ťažké, doteraz si pamätám, ako sa každý deň báli, že bude mojim posledným. Vtedy túto chorobu až tak dobre nepoznali, netušili, že slepotou to väčšinou končí. Už ani nehľadali liek, jeden predsa mali.“ Povzdychla si a inštinktívne chytila Braxa za ruku. Teraz potrebovala oporu. „Môj otec bol šaman a ja som zdedila jeho schopnosti. Občas som v spánku videla budúcnosť, no nikdy to nebolo ako v tú noc. Videla som svojich rodičov. Svoju moc dali mne, aby som mala s čím predstúpiť pred bohyňu. Boli ochotní ostať až do smrti bezmocní. Prosila som, aby to nerobili, no nechceli ustúpiť. Nedesila ich predstava, že by bez svojej mágie mohli zomrieť. Chceli len, aby som bola ako ostatné dievčatá v mojom veku.“

Sklonila hlavu a cítila, ako jej po lícach ticho stekajú slzy. Aj po toľkom čase stále cítila tú istú trpkosť. Čo by dala za to, keby ju ponechali jej osudu a upustili od myšlienky obetovať samých seba pre svoje dieťa. Nechcela večnosť bez nich a predsa jej stále ťažila krk, až občas nemohla dýchať.

„Na moje šestnáste narodeniny vykonali rituál. Keď prišla bohyňa a oni jej ponúkli moc výmenou za večnosť vo zvieracom kožuchu, prijala. Lenže ani ona nemohla meniť to, čo už raz bolo dané – bolo mojim osudom byť slepá. A tak sa rozhodla urobiť niečo iné. Obdarovala ma vlkom. Ešte nikdy predtým to neurobila. Tvrdila, že je to len pre to, lebo má rada mojich predkov.“

Cítila, ako sa Brax zamračil. Hoci nemala najmenšej potuchy, ak to proste mohla len tak vedieť. „Pokiaľ viem, už predtým sa stalo, že sa niekto premieňal na bieleho vlka.“

Phoebe prikývla na znak súhlasu. „To je pravda, lenže moja vlčica je iná. Na rozdiel od tvojho tigra alebo iných dlakov, táto má svoje vlastné vedomie. V podstate zo mňa takmer urobila vlkolaka. Musela ma spojiť s dostatočne mocným zvieraťom, ktoré by dokázalo za mňa vidieť.“

„Takže ty hovoríš, že....“

Nedovolila mu dopovedať. „... že vidím len vďaka tomu, že je vo mne ukrytá vlčica s vlastným vedomím? Áno, presne taká je pravda.“

„Ale ako?“ takmer skríkol Brax. „Veď si stále v ľudskej podobe!“

Phoebe sa jeho rozčarovaniu musela zasmiať. „To je pravda, ale u mňa to funguje takmer rovnako ako u vlkolakov. Vieš, že nad nimi ich vnútorný chlpáč občas preberie kontrolu, aj keď sú v ľudskej podobe.“ Počkala, kým potichu nezamrmlal na súhlas a až potom pokračovala: „A presne tak isto je to so mnou. Cez deň, keď chcem vidieť, kam idem a všetkých okolo seba, nechám vlčici určitú dávku vedenia. Čím dlhšie chcem vidieť, tým horšie to je. Stále musím naše vedomia približovať a približovať, až nakoniec nastane moment, keď má vlčica prevahu. A ja, ak chcem vidieť aj naďalej, sa musím rýchlo premeniť, aby som jej kontrolu nejako prelomila.“

Brax si po chvíľke ticha povzdychol. „Hovoríš to tak nadnesene, že to znie obyčajne. Ako súčasť tvojho života.“

„A čo dokážem tým, keď to budem odmietať? Jasné, nie je to dokonalé, lenže koho život je dokonalý? Ver mi, boli časy, keď som netúžila po ničom inom len vrátiť sa do toho osudného dňa a povedať bohyni nie. Lenže moji rodičia zomreli v dobrej viere, že budem mať lepší život. Nemôžem ich sklamať.“

Cítila, že sa Brax pohol, no nestihla vhodne a hlavne rýchlo zareagovať. Odrazu len bola v jeho náručí a nohy sa jej takmer nedotýkali zeme. Možno ho nevidela, ale ten pocit, ktorý ju pri ňom doslova zachvátil, bol priveľmi krásny na to, aby bol skutočný. Keď tvár sklonil a zavŕtal ju do jej vlasov, takmer zapriadla spokojnosťou. Vlčica nemala potrebu byť viac v pozore a dožadovať sa svojej fyzickej podoby.

Phoebe takmer bytostne cítila, ako sa stiahla až na samé dno jej vnímania, odkiaľ len ticho pozorovala jej život. Na znak súhlasu s tým, čo sa deje, len ticho zavrčala. Ten zvuk sa jej odrážal v ušiach, no pramálo ju to zaujímalo. Nie vtedy, keď sa rozostrené okraje jej videnia pomaly sťahovali a všetko začalo nadobúdať tvar a neskôr aj farbu. Nebolo to akoby sa na všetko pozerala v jeseni, keď všetko malo odtieň žltej, teraz bola červená červenou.

Phoebe zalapala po dychu. Ešte nikdy v živote sa jej nestalo, aby sa vlčica proste stiahla a nenárokovala si svoje právo v jej tele. Nielen, že prestala dobiedzať a pripomínať jej tak, že nikdy nie je sama. Ona doslova prestala dávať pozor na to, čo sa deje. Akoby jej to bolo jedno. Desilo ju len pomyslenie na to, lenže nedokázal to zastaviť. Vlčica Braxovi bez výhrad verila. Zverila mu do rúk aj vlastný život.

„Ver mi,“ pošepol jej Brax do ucha a nosom ju pohladil na krku. „Keby tvoji rodičia vedeli, aká žena z teba vyrástla, boli by hrdí.“

Phoebe pri jeho slovách ustrnula. Cez zovreté hrdlo takmer nemohla prehovoriť. „Ako to môžeš vedieť? Čo ak by boli sklamaní?“

Brax pokrútil hlavou. „Ver mi, to by neboli. Aj napriek tomu všetkému, čo si prežila a čo všetko si musela obetovať, si stále išla ďalej.“

„Ďakujem,“ zavrnela Phoebe a zachvela sa. Nemohla vyjadriť vďaku, ktorá ju doslova nútila spievať, ale vo vnútri bola šťastná ako už dávno nie. Možno to bolo hlúpe, ale jeho slová ju zahriali na duši. Občas potrebovala počuť uistenie, že to, čo robí, je správne. A od niekoho ako Brax to znelo ešte lepšie.

„Môžeme ísť na tú večeru?“ spýtal sa jej opatrne Brax.

Phoebe radostne kývla a odtiahla sa natoľko, aby mu mohla pozrieť do očí. „Vlčica mi vrátila zrak.“

„Takže si nenárokuje svoju premenu?“ spýtal sa zmätene Brax.

„Vyzerá to tak.“

„A chceš so mnou stále ísť von?“

Phoebe sa jeho neistote musela usmiať. „A čo keby sme si miesto toho objednali pizzu a ostali tu? Sami?“ Nestala sa o to, že jej návrh vyznel trochu dvojzmyselne. Boh je jej svedkom, že chcela, aby to pochopil inak, z tej druhej stránky. Ešte nikdy nestretla muža, ktorý by ju tak priťahoval. Nútil ju užívať si každý jeho dotyk. V jeho prítomnosti jej doslova vrela krv v žilách a bez jeho dotykov sa cítila ako hladujúca na púšti.

Brax jej zavrnel do ucha. „A čo keby sme večeru vynechali a rovno sa vrhli na dezert?“

„Ty si ale zákerný kocúr,“ zamrmlala mu Phoebe do krku a pri tom premáhala smiech. Keby ju teraz niekto videl, pomyslel by si, že sa zbláznila. A dokonca ani Luca by nemohla tvrdiť, že je zablokovaná a vysiela divný signál. Zdalo sa, že Brax ho vedel aj napriek tomu rozlúštiť.

„Hladný kocúr.“ Pri každom jeho pohladení bolo viac ako jasné, že netúži po jedle. Phoebe sa zachvela túžbou.

„Ak budeš dobrý, ukážem ti cestu do školskej kuchyne. Locien nenamieta, keď si tam z času na čas zájdem hľadať večeru.“

Brax na ňu pozrel kútikom oka, ale neprestal s okusovaním jej krku. Phoebe sa už bez zábran chvela. Užívala si každý jeho dotyk. „Súkromný večierok? Sem s ním.“

Zasmiala sa a snažila sa dostať na zem. Len veľmi neochotne ju pustil a nechal sa ňou viesť až ďaleko za ošetrovňu, kde sa ukrývala obrovská kuchyňa s ešte väčšou jedálňou. Celú cestu sa Brax od nej snažil držať čo najďalej, čo Phoebe pobavilo. Jedna jej časť sa jej neustále pýtala, čo to robí, no ignorovala ju. Bola príliš šťastná na to, aby si tento okamih nechala pretiecť pomedzi prsty. Aj keď možno neskôr bude ľutovať. Nie! Potriasla hlavou. Prečo všetko musí vždy vidieť v tých najhorších farbách? Keď sa na Braxa pozrela, nevyzeral, že by jej chcel povedať, aby ostali len priateľmi. Preboha, veď sa jej dotýkal takým spôsobom, až pochybovala, že vôbec niekedy bude schopná zabudnúť na čo i len jedinú chvíľu.

Na veľký tanier nakoniec len poukladali všetko, na čo nepotrebovali dlhú prípravu. V jednej zo skriniek našiel Brax solené keksy, Phoebe vytiahla z chladničky syr a nakrájala ho na kúsky. Dúfala, že kuchárky neplánovali robiť špagety alebo niečo podobné, pretože v tom prípade sa budú musieť zaobísť bez syra. Stále sa smejúc sa pomaly potácali cez chodby až k jej izbe. Ak na nich aj niekto pozeral a čudoval sa, čo tu robí práve Phoebe s nejakým chlapom, neodvážili sa pýtať. Alebo to možno urobili, len ich obaja ignorovali.

Keď vošli do jej izby, na malú chvíľu sa zdesila, že je tam neporiadok. Lenže Brax nevyzeral, že by ho to trápilo. Práve bol plne zaujatý zamykaním dvier, lenže s jednou rukou to bohvieako rýchlo nešlo, hlavne keď sa stále zasekávali a vždy ich musela nadvihnúť. A s podnosom v jednej ruke to išlo len ťažko. Phoebe nenápadne pátrala po Myre, ale po jej prítomnosti nebolo ani chýru, ani slychu. Pokrčila si plecami sama pre seba. To malé chlpaté klbko otravnosti malo vlastné cestičky ako sa dostať z jej izby, rovnako ako sa vždy dozvedela všetko potrebné ešte pred ňou. Občas zabúdala, koho schopnosti zdedila ona.

Potriasla hlavou a zakázala si teraz na to myslieť. Preboha, veď je zamknutá v izbe s tým najkrajším chlapom na svete, ktorý na ňu pozerá ako na čerstvo prestretý stôl. Tak lačne, akoby ju chcel zjesť. Phoebe prešiel po chrbte mráz, ale kým stihla akokoľvek zareagovať, už ležala na posteli a Brax sa podopieral na lakťoch nad ňou.

Perami jej prešiel po krku. „Banket hodný kráľa.“

Phoebe sa zasmiala. „Svoj banket si položil na moju komodu, takže ak nechceš byť hladný, mal by si si ho ísť priniesť.“

Cítila, ako jej rukou pohladil pokožku pod tričkom. Mala pocit, že z toho neuveriteľného pocitu začne vrnieť ako nejaká prerastená mačka. Kam, do pekla, sa podela jej vlčia hrdosť? Očividne zmizla v tom okamihu, keď si Phoebe povedala, že stratiť zábrany s týmto chlapom je rozhodne dobrý nápad.

„Večera počká, môj hlad ale nie.“

Výraz v jeho očiach jej dal jasne najavo, aký druh hladu má na mysli. Možno ho hlboká a dosť divoká túžba v jeho očiach mala vydesiť, no ona sa cítila presne opačne. Žiaduco. Akoby patrila len nemu, akoby jej patril každý jeho pohľad. Bol to tak dobrý pocit, až z toho lietala. Nehľadiac na to, že to možno bola len ženská márnivosť, ktorá ju nútila cítiť sa tak povznesene.

Keď na perách pocítila jemný dotyk, takmer sa roztopila od blaha. Zavzdychala a nechala sa ním pobozkať. Dravosť v tom dotyku ju možno mala vydesiť, ale ona sa cítila presne opačne. Zaplietla mu ruku do vlasov a druhou hladila pevné svaly na hrudi, ktoré sa napínali pri každom dotyku. Keď ju jemným tlakom prinútil otvoriť ústa, poddala sa mu. Jazykom pohladil ten jej. Phoebe sa od blaženosti takmer dusila a tiché stenanie jej doslova útočilo na uši. Bolo jej absolútne ukradnuté, že ten zvuk vychádza z nej. Len nech Brax neprestáva.

Keď sa jemne odtiahol, zavrčala na protest. Vlčica, ktorá doteraz driemala, sa predrala na povrch a vyzerala, že chce tiež dostať svoj podiel pozornosti. Phoebe to desilo len do toho momentu, kým jej košeľa neletela cez izbu. Mala pocit, že ostala visieť na lustri, ale nevenovala tomu žiadnu pozornosť. Mala čo robiť, aby ovládla plamene, ktoré hrozili, že ju pohltia. Každým jeho dotykom dýchala hlasnejšie a hlasnejšie. Vlastná neistota sa kamsi vytratila a strhávala z neho oblečenie s rovnakou dravosťou ako ona z nej. Rukami chcela pohladiť každučký kúsok jeho zamatovej pokožky. Keď jej rukou objal ňadro, takmer vykríkla. Miesto toho ho uhryzla do ramena, tesne nad tetovanie, ktoré si nikdy predtým nevšimla, že má. Vedela, že ten znak už predtým videla, ale bola príliš roztúžená na to, aby tomu venovala pozornosť.

Naliehavo zaťahala za opasok jeho džínsov, posledný kus látky, ktorý ich od seba oddeľoval. Nebol dosť blízko, Phoebe chcela viac, hoci netušila o čo vlastne žiada. Celý jej svet sa zmenšil na magické dotyky, ktoré ju posielali do dimenzie, kde neexistovalo nič iné okrem túžby a hviezdičiek, ktoré jej tancovali oslavnú lambadu za viečkami.

Keď jej Brax rukami objal zadok a pritiahol si ju ešte bližšie, potešene zastenala. Neuvedomila si, kedy sa jej podarilo vyzliecť mu tie nepotrebné kusy látky. Na stehne cítila jeho tvrdosť, no nebola vydesená. Skôr naopak. Slastne privrela oči, keď spojil ich telá. Vychutnávala si to spojenie. Pevne ho objala okolo krku a bozkávala ho po krku. Spočiatku jemnými pohybmi ju privádzal do šialenstva a keď zrýchlil, mala pocit, že sa o chvíľu naozaj vznesie k nebesiam. Nechala ho bozkávať jej bradavky a v duchu i nahlas úpela a stenala. Privrela viečka a ruky mu zaplietla do vlasov. Keď jej na temnom pozadí vlastného videnia vybuchol ohňostroj farieb, pritiahla si ho späť na pery. Potrebovala ho cítiť a žiadny dotyk nebol dostačujúci. A bolo jej celkom ukradnuté, že sa steny ešte stále otriasajú od ich kriku a vrčania.

Nevedela, ako dlho tam len tak ležali a oddávali sa nádhernému tichu a doznievajúcej ozvene ich milovania. Phoebe nemala takmer žiadne skúsenosti, jej jediný milenec jej nikdy nedoprial takú rozkoš, takže nemala s čím porovnávať. Mala pocit, akoby sa stalo čosi výnimočné, ale nevedela to pomenovať. Keď sa Brax uložil vedľa nej a pevne ju objal, zavrela oči.

Tesne na hranici spánku si uvedomila, prečo sa odrazu cíti tak inak. Dovtedy prítomnosť vlastnej vlčice cítila, no teraz to bolo iné. Obe boli prítomné v jednej mysli bez toho, aby ktorákoľvek z nich mala prevahu. Boli v dokonalej symbióze. Phoebe sa zachvela, no nie od zimy. Len dve veci dokázali jej vlčicu takto upokojiť. A dobrý lov to teraz určite nebol. Takže to musela byť len tá druhá možnosť.

Phoebe zaryla hlavu hlbšie do vankúša, Braxove telo sa k nej ešte väčšmi primklo. Vlčica sa cítila spokojne, pretože našla svojho druha. A nech sa Phoebe prepadne, ak by to niekedy Braxovi povedala. Vzťah z povinnosti je totiž to isté ako pomalé umieranie. Poznala to a nepriala to zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi.

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.


Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Pretože všetky tieto scény som vymyslela k príbehu ako prvé a potom len všetko doľaďovala, až kým som neprišla k tomuto momentu. Ale to, že sa spolu vyspia, ešte nebolo na pláne. Lenže oni si nedali povedať. Proste na to "hupsli". O:)

A keďže je vysvetľovanie mojou nočnou morou - ak ste niečomu nerozumeli, je to len moja vina, takže sa nehanbite a pekne ma za to sfúknite.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 8.:

5. mea
22.03.2013 [17:32]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. mima33 admin
21.03.2013 [14:53]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Perfektné ako vždy Emoticon
Pheobeina minulosť ma veľmi zaujíma, takže dúfam, že nás čo najskôr zasypeš novou dávkou informácií Emoticon
A s Braxom sa k sebe veľmi hodia Emoticon Dúfam, že bude čo najskôr pokračovanie Emoticon

3. Simones
19.03.2013 [22:59]

neotáleli moc :D ale ta touha byla jasná, už od začátku, kdo by to vydržel no ne :D dobrá kapitola ! :)

2. LiliDarknight webmaster
19.03.2013 [16:47]

LiliDarknightIziie, na to si budeš musieť počkať, kým budeš vedieť, koho potomok je. Ale vždy môžeš hádať. Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 19.03.2013 [16:16]

Dokonalé Emoticon . Minulosť Phoebe ma skutočna zaskočila. Toto by som teda nečakala Emoticon Na a čo, že a to šli tak rýchlo, keď ich to k webe tak tiahne! Emoticon Emoticon Emoticon a ozaj, to Phoebe je potomok tej onej, hentej princeznej? Či jak to tam bolo... Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!