OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 4.



V srdci tigra - Kapitola 4.Niektoré ponuky sa neodmietajú

Kapitola 4.

Brax ešte hodnú chvíľu pozeral za vzďaľujúcim sa chrbtom jeho niekdajšej spoločníčky. Mohol by odprisahať, že od neho Phoebe práve utiekla, hoci si to nevedel nijako vysvetliť. Ak povedal niečo, čo sa jej nepáčilo, mala mu to rovno omlátiť o hlavu a nie ho len tak nechať tápať v temnote. Keby by mal byť k sebe úprimný, už pretieklo priveľa vody odvtedy, čo sa snažil s nejakou ženou normálne komunikovať. Spávať s nimi bola jedna vec. Vtedy nemusel nejako extra dbať na to, čo povie alebo čo si pomyslí. Hlavné bolo to, čo robil. Lenže teraz? Pripadal si ťažkopádne ako slon v porceláne.

Keď si za ním niekto odkašlal, prekvapene sa otočil. Až v ten moment si uvedomil, že dvere, na ktoré predtým Phoebe v rýchlosti zaklopala, sa medzičasom aj stihli otvoriť. Stál medzi nimi nevysoký chlapík. Lenže to, čo nezískal na výške, dokonale vyvažovalo jeho osobné čaro. Elfovia vedeli zapôsobiť bez ohľadu na to, ako vyzerali. Lenže tento chlap mal v sebe niečo neuveriteľné. Mnohí speváci a herci by zaplatili miliardy, aby prinútili dav ľudí reagovať na nich podobne – aby sa za nimi všetci otáčali. Nikdy v živote by ho však nikto neprinútil, aby to priznal nahlas.

„Myslím, že vy budete ten záhadný chlapík, ktorý sa zaujíma o prácu na našej škole.“

Brax pozdvihol obočie, no nijako inak nereagoval. Elf sa ticho zasmial. „Nie som jasnovidec, ale už za mnou bol pán Williams, náš správca.“

Ešte stále v rozveselenej nálade trochu poodchýlil dvere, čím Braxa očividne pozýval do svojej kancelárie. Na chvíľu zaváhal a pozrel smerom, kde zmizla Phoebe. Neuveriteľne ho fascinovala. Už veľmi dlho sa mu to nestalo. Nie, že by sa vzťahom vyhýbal, hoci by mu len komplikovali život. Zistil však, že je zbytočné plytvať energiou na niečo, čo rozhodne nepatrí k ľuďom ako bol on. Večne na úteku, večne sa skrývajú a nikdy neprezrádzajú viac, než minimum. Niektoré ženy oceňovali istú tajomnosť, ktorá ich k nemu priťahovala. Ale to trvalo len pár dní. Preto naňho stretnutie s Phoebe tak veľmi zapôsobilo. Bola toho istého druhu ako on a v jej osobnosti sa skrývalo čosi, čo ho nenechávalo chladným. Ba práve naopak.

Potriasol hlavou a pretisol sa cez dvere do neveľkej kancelárie, ktorej dominoval obrovský dubový stôl. S prekvapením si uvedomil, že ho to prostredie zvláštne upokojuje. Takmer zabudol, ako sa elfovia radi hrajú s detailmi a neutrálnymi farbami lesov a lúk. Len ľudia žili v presvedčení, že naplácať všade gýčovú zelenú a hnedú, utrhnúť pár šišiek a dubových lístkov znamenalo napodobniť ten jedinečný štýl. Videl to takmer všade. Najmä na Registračných úradoch.

„Posaďte sa,“ pokynul mu rukou k jednej z troch stoličiek, ktoré stáli v bezprostrednej blízkosti stola. Bez zaváhania ho poslúchol. Zrak mu padol na širokú menovku, ktorá hlásala, že má tú česť stretnúť riaditeľa tejto školy. Neobťažoval sa napísať si tam aj meno.

„Volám sa Locien Lumbar a vediem túto školu už... no povedzme, že od začiatku.“

Brax prijal jeho podávanú ruku a mierne ňou potriasol. „Brax.“

„Keďže ste sa už stihli zoznámiť s Phoebe, som si istý, že vám porozprávala o našej... dalo by sa povedať neschopnosti dlhodobo obsadiť pozíciu jedného učiteľského postu.“

Brax pozdvihol obočie. Bol zvedavý, ako sa to dozvedel. Pretože on mu to rozhodne nepovedal. Niečo z jeho úvah sa mu muselo odrážať aj v tvári, pretože sa Locien ticho zasmial a prstom si brnkol po trochu dlhšom uchu, ktoré bolo očividne špicatejšie než uši bežných ľudí.

„Ja počujem veľa vecí, čo je rozhodne výhoda, keďže to tu vediem. Občas je zaujímavé dozvedieť sa, akú prezývku vám deti dokážu vymyslieť.“

„To je prinajmenšom pozoruhodné,“ skonštatoval Brax.

Elf pred ním rýchlo kmitol pohľadom kamsi zaňho a trošku prižmúril oči. Brax netušil, čo to má znamenať, kým sa Locien nepostavil a nepokynul mu rukou k dverám. „Dnes nemám až taký nabitý program, takže vám môžem ukázať celú školu ešte predtým, než vám oficiálne ponúknem miesto v našom učiteľskom zbore.“

Braxa jeho reakcia zaskočila. Netušil, čo má na to odpovedať, tak sa len mlčky postavil a nasledoval nevysokého mužíčka von na chodbu a potom smerom, odkiaľ pôvodne prišli s Phoebe. Lenže miesto toho, aby zahli doprava, sa vydali opačným smerom. Brax aj na takú vzdialenosť počul ruch a tlmený rozhovor niekoľkých desiatok osôb.

„Aby si to chápal,“ prešiel Locien na tykanie, čo bolo v dokonalom rozpore s jeho doterajšou snahou ponechať ich vzťah na čisto profesionálne úrovni, „na škole nemá nikto takú voľnosť ako by si myslel. Kým sme v mojej kancelárii som ja riaditeľ a ty môj podriadený, ale medzi týmito múrmi sme obaja len členovia magického sveta, ktorí túžia po troche pokoja. Ľudia to tu chcú ovládať. Lenže sa im to nepodarilo. Nikto nie je taký idiot, aby sa dobrovoľne vrhol do jamy levovej. Miesto toho majú všetci riaditelia na každej jednej škole namontované v kancelárii kamery. Aby nás ľudia mohli mať pod kontrolou.“

Brax prekvapene otvoril ústa, chvíľu neschopný prehovoriť. „Veď na verejnosti prezentujú, že chcú, aby sme sa vzdelávali a mali možnosť zlepšiť svoj život.“

„Ale prosím ťa, keby mohli, tak nás vyhubia. Táto škola je len smiešnou napodobeninou toho, čím mala byť predtým. Lenže je veľká a na Aljaške, takže sa o ňu ľudia až tak nezaujímajú. A zatiaľ čo oni si nahovárajú, že je tu priveľká zima na život, magické bytosti sa sem s radosťou sťahujú. Ľudia nás tu vedia akceptovať. Pretože skôr ako od vlády sa dočkajú pomoci od nás.“

„Ale stále je to škola.“

Locien prikývol. „Aspoň v tomto splnili ľudia slovo. Ja som za to aj vďačný a som rád, že ma dosadili na post riaditeľa, hoci to bolo len číre šťastie. Ako otec chcem pre svoje deti len to najlepšie.“

Brax chápal jeho postoj, ale stále nepobral, prečo mu to všetko hovorí. Určite nie len pre to, aby ho prinútil ešte viac neznášať niektorých ľudí. „A ty mi to všetko hovoríš, pretože...“

„Pretože chcem, aby si pochopil nevyhnutnosť vybavovania veľmi dôležitých záležitostí mimo moju kanceláriu.“

„Študenti o tom vedia tiež?“ spýtal sa Brax, ohúrený jeho logikou.

Locien prikývol. „Prečo myslíš, že táto škola nikdy nemala problémy? Ak aj niekto poruší pravidlá, vždy si s ním pohovorím v súkromí.“

Od ďalšieho rozhovoru ich odradil – alebo skôr zachránil – fakt, že práve prišli na koniec chodby. Brax sa pozorne zadíval okolo seba. Vyzeralo to ako ďalšia z mnohých križovatiek v tejto budove. Vo vnútri to vyzeralo ešte väčšie než zvonka. Už sa ani nečudoval, na čo to všetko využívali. Na klasické vyučovanie slúžili len štyri miestnosti, ostatné boli renovované v štýle veľkých telocviční, tieto však neboli vybavené nezmyselnými debnami alebo podložkami. V niektorých boli stojany, v iných rôzne náčinie ako činky, či bežiace pásy. Najviac ho zaujali dve haly, ktoré predstavovali len doslova holý priestor. Jediné, čo sa tam nachádzalo, boli hrubé podložky, ktoré tlmili zvuk krokov a po dve dlhé lavičky, každá z nich na opačnom konci.

Prechádzali tými priestormi a obaja mlčali. Zdalo sa, že Locien chce, aby si Brax urobil svoj vlastný názor. Podľa neho to ani nebolo škola. Skôr to vyzerala ako nejaké zariadenie na trávenie voľného času.

„Myslel som si, že sme v škole,“ ozval sa konečne Brax, keď sa zastavili pri jednom z francúzskych okien. Nevidel tam nič iné než sneh a ešte viac snehu, ale prazvláštne ho to upokojovalo. Zdalo sa mu, že sa kdesi na pozadí všetkej tej bielej črtá obrys niečoho kamenného.

„Veď aj sme, len si zabudol na fakt, že táto časť areálu slúži na vyššie vzdelanie.“

„Lenže sú tu len štyri učebne, ktoré sú na to určené.“

Locien sa zasmial. „Vo vedľajšej časti školy sa deti v rôznom veku celých deväť rokov učia všetko potrebné na zvládnutie všeobecného rozhľadu. Angličtina je pre nich rovnako dôležitá ako vyučovanie histórie, alebo biológie.“

„Tak čo sa potom vyučuje tu?“

„To, čo potrebujú potomkovia magických bytostí na prežitie.“ Keď videl, že sa Brax absolútne nechytá, rozhodol sa mu to vysvetliť.

„Kedysi sa vedomosti odovzdávali z generácie na generáciu, z matky na dcéru a z otca na syna. Ak sa narodila čarodejnica, stará mama jej ukázala, ako vytvoriť jednoduché kúzla a ako sa ochrániť. Vlkolakov od malička učili, ako sa nepremeniť zakaždým, keď sa na nich niekto krivo pozrie. Ovládanie seba samých bolo rovnako dôležité ako dýchanie. Po tom, ako sme sa ľuďom odhalili, zakázali nám učiť vlastné deti. Báli sa toho, že ich chceme poštvať proti ľudstvu. Preto sú tieto školy také dôležité.“

„Chceš povedať, že to, čo sa kedysi učilo v rodinnom kruhu, sa teraz vyučuje na škole?“ Brax nedokázal zakryť svoje mierne zdesenie.

Locien sa jeho reakcii len zasmial. Vykročil smerom k jednej z veľkých hál a zastavil sa medzi širokými dverami. Nikto im nevenoval pozornosť, hoci všetci vedeli, že tam sú. Spoločne pozerali na miesto so stojanmi, kde teraz postávalo niekoľko desiatok dievčat a chlapcov v rôznom veku a snažili sa zachytiť na plátno pred sebou misu plnú ovocia. Brax podvedome čakal nejaké nahé telo. Akty sú asi tiež cenzurované.

„Táto škola je iná než tie ostatné pre magické bytosti. Navštevuje ju niekoľkonásobne viac študentov. Okrem umenia a športu sa tu deti naučia všetko dôležité. A vláda o tom nemá ani tušenia.“

Brax pohľadom prečesal dav zanietených študentov. Jeho všetko, čo vie, naučil jeho otec. Nevedel si ani len predstaviť, ako by sa cítil, keby mu to niekto odoprel a len tak bez prípravy by ho poslal medzi ľudí. Bol by ako časovaná bomba. A to bol len čarodejníkom. Ako by sa s tým popasoval nejaký vlkolak, ktorý má občas problém usporiadať si vlastné bujaré emócie, ktoré vďaka zvieracej podstate cíti tak mocne? Vedel, že Locien mal pravdu. Len netušil, že toto všetko sa deje. Ľudia netušili, čo všetko dokážu spôsobiť svojou túžbou všetko ovládať.

„Keby sa to niekto dozvedel, pozabíjali by nás. Veria, že zákazom vyučovať vlastné deti ovládať schopnosti, s ktorými sa už narodili, vytvárame proti nim zbraň. Nedokážu pochopiť, že je aj v ich záujme podporovať túto myšlienku.“

„Čo všetko ich tu učíte?“

Locien pokrčil plecami a vybral sa zase ďalej. Brax sa očami zastavil uprostred skupinky niekoľkých dievčat. Všimol si, ako na neho jedna ryšavka úkosom pozerá. Automaticky sa na ňu usmial. Nebol si istý, ale zazdalo sa mu, že kdesi na okraji zazrel dlhý vrkoč ledabolo zapletených gaštanových kaderí. Rovnaký, aký mala cez plece prehodený aj Phoebe. V duchu si vynadal a vybral sa za riaditeľom. Prečo by to mala byť ona? Hnedé vlasy tu má skoro každé druhé dievča.

„Učíme ich čarovať a chrániť sa, bojovať, ovládať svoje emócie, dokonca ako splynúť s ľuďmi a nepútať na seba pozornosť. Testujeme ich limity a snažíme sa im ukázať, že svet nie je také temné miesto, aké sa im zdá. Chceme, aby boli priatelia. Keď budeme bojovať medzi sebou, ako môžeme zvládnuť ľudí?“

Zastal na prahu ďalších dverí. Brax si prekvapene uvedomil, že sa pozerajú na ľudoprázdnu halu, kde nebolo ani len známky po tom, že by v nej niekto bol.

„Ak ich nenaučíme ako sa brániť, zomrú ešte skôr, než začnú vôbec žiť. Sebaobrana je dôležitá. Myslím, že ty sám si na svete dostatočne dlho na to, aby si to ocenil. Lenže ak nám niekto neustále bude zabíjať a odháňať učiteľov, nebudeme môcť zaručiť bezpečie nikomu.“

Locien sa postavil Braxovi čelom. Musel zakloniť hlavu, aby naňho dobre videl, ale ani to ho nezastavilo v jeho odhodlanosti. „Ešte predtým, než ti to miesto ponúknem, musíš vedieť všetko. Phoebe ti povedala, že posledný traja bez stopy zmizli. Lenže to nie je všetko. Ďalší štyria boli prinútení odísť. Jedného dňa sa proste zbalili a odišli. Bez jediného slova vysvetlenia." Zodvihol ruky v náznaku bezmocnosti. „Nechcem ťa odradiť, len chcem, aby si mal všetky informácie ešte predtým, než sa rozhodneš pre nás krvácať.“

Brax sa zadíval na ten až desivo prázdny priestor. V duchu si vybavil spomienku, o ktorej takmer ani netušil, že ju ešte má. Mohol mať sotva päť rokov, schopnosti sa v ňom búrili s ničivosťou malého tornáda. Cítil sa taký opustený a nemotorný. Otec sa ho snažil naučiť aspoň brániť sa, no bez úspechu. Keby nebol taký tvrdohlavý a dokázal by skrotiť tú svoju nafúkanosť, mohla Alya ešte žiť. Porazenecky si povzdychol. Vedel, že sa rozhodol už v momente, keď Locien začal rozprávať.

„Pár modrín prežijem.“

„To znamená áno?“

Brax prikývol. „Možno to neskôr budem ľutovať, ale prácu potrebujem. A ty máš pravdu. Musíme sa vedieť brániť.“

„Začneš zajtra o ôsmej.“ S tými slovami sa otočil na päte a vybral sa späť do riaditeľne. Brax si všimol, že len ťažko ovláda svoju radosť.

„Mám ešte nejaké povinnosti,“ prehodil Locien len tak cez rameno, „takže cestu von budeš musieť nájsť sám. Ak hľadáš Phoebe, teraz má vyučovanie.“

Brax pri jeho slovách pokrútil hlavou a sám sebe vynadal, že je tak nesmierne priehľadný. Netušil, čo to s ním je, ale očividne nebol vo svojej koži. Odkedy sa zaujíma o ženy vo svojom okolí a nadväzuje niečo podobné priateľstvu? Je síce pravda, že už roky nezaznamenal ani len maličký náznak toho, že by ho niekto prenasledoval, lenže on si nemôže dovoliť poľaviť v ostražitosti. To je aj dôvod, prečo sa rozhodol obetovať vlastný osobný život. Vymenil ho za ochraňovanie niečo, o čom takmer nič nevedel.

Cestu von našiel až prekvapivo jednoducho. Domov prišiel ako v mrákotách. Ak by aj niekoho bol stretol, nepamätal si to. Bol v jednej zo svojich zriedkavých nálad, keď premýšľal o tom všetkom, o čo ho už život pripravil. Čo všetko dovolil, aby mu osud zobral. Ako obyčajne, ani teraz nenašiel uspokojivú odpoveď. Pravdou bolo, že sa ani nesnažil. Jednej jeho časti, bohužiaľ tej väčšej, vyhovovalo, že sa nemusel starať o nikoho iného než sám o seba. Zlyhal už toľkokrát, že ďalší raz by to už ani nemusel zvládnuť a rovno by sa z toho všetkého zbláznil.

Miesto utápania sa vo vlastných úvahách sa radšej pustil do vybaľovania. Svoj obrovský ruksak vyprázdnil až obdivuhodne rýchlo. Tých pár vecí, ktoré považoval za osobný majetok, nezabrali veľa miesta. Na samom dne ležala ozdobne vyrezávaná skrinka z ebenového dreva, ktorú preňho začaroval jeden z jeho občasných známych. Zaplatil za to dosť vysokú cenu, ale zaručovalo to ochranu knihe, ktorá napriek svojim pomerne malým rozmerom predstavovala nesmiernu hrozbu.

Zo zvyku pohladil hrubé dvierka a otvoril ich. Tvár mu ovial príjemný, teplý vánok a pokušenie si opäť prehryzkávalo cestičku k jeho rukám. Ak niekedy premýšľal o mýtickej Pandore, teraz veľmi dobre vedel, ako sa cítila. Očami sa popásol na malej kresbe s otrhanými okrajmi. V srdci ho pichla stará bolesť, keď videl tie známe tváre a úsmevy. Nebol práve žiarivý príklad ochrancu, skôr naopak. S hlasným buchnutím skrinku opäť zavrel a položil ju späť, odkiaľ ju vybral. Len aby ju nemal na očiach.

S povzdychom sa pozviechal zo zeme a zadíval sa von oknom. Zatúžil byť na chvíľku voľný, nemať žiadne starosti. Aspoň na pár chvíľ sa striasť vlastného osudu a byť len tým, čím ho stvorila náhoda. Bez rozmyslu zamieril k zadným dverám a vyšiel do mrazivého večera. Poobzeral sa okolo a rýchlo sa začal vyzliekať. Ešte skôr, ako mu stihol omrznúť zadok, pocítil v sebe známu hrejivosť, ktorá mu pomaly stúpala po nohách až k poslednému vlasu na hlave. Nebol vlkolak, aby cítil nutkanie každú chvíľu sa meniť na vlka. Ale napriek všetkému mal svoj tigrí kožuch rád.

Pazúry zaryl do snehu. Prudko sa odrazil a takmer tryskom sa rozbehol stále temnejším večerom. Nemohol uveriť, že svojimi úvahami premrhal takmer pol dňa. Potriasol chlpatou hlavou a prinútil sa vypnúť. Teraz chcel len cítiť neuveriteľnú radosť z behu. Rozbehol sa ešte rýchlejšie pomedzi stromy, keď ho do nosa udrela známa vôňa. Len chvíľku sa zamýšľal, no podvedome sa vydal tým smerom. Okamžite ju spoznal.

Keď cítil, ako naňho zboku skočilo chlpatého telo, hravo zavrčal a nechal sa strhnúť. Fascinovane hľadel na krásnu bielu vlčicu, ktorá rozkročená stála tesne nad ním a ňufákom ho hladila po srsti na krku, akoby sa poznali už celé mesiace a nie len niekoľko hodín. Tiger začal hlasno priasť, akoby nebol ničím iným len prerasteným kocúrom. Vlčica sa mu zadívala do očí. V tom momente sa Brax prebral zo svojho túžobného opojenia.

Dlaci mohli byť pôvodne čarodejníci, ale vo svojej chlpatejšej podobe neboli ničím iným než zvieraťom. Brax sa síce nikdy nevidel, ale vedel si veľmi dobre predstaviť, že oči má podobne jantárovo žlté ako väčšina tigrov. Takže podvedome očakával niečo podobné, len vo vlčej verzii. Lenže miesto toho sa z vlčej tváričky naňho díval pár zelených očí, tých istých, ktorými naňho pozerala Phoebe v ľudskej podobe.

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 4.:

5. mima33 admin
20.02.2013 [14:50]

mima33Ja som bola po celý čas v tom, že Phoebe je dlak a teraz toto? No zaskočilo ma to Emoticon a veľmi. Teraz som zvedavá, čo presne sa stalo s tou Alyou a akú rolu v tom hrá Brax. A ešte jedna vec mi vŕta v hlave a síce tá kniha Emoticon Skvelá kapitola a teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. mea
20.02.2013 [11:54]

máš úžasnú fantáziu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. izzie22
20.02.2013 [7:55]

Uf Emoticon ďakujem. A budem sa na to tešiť Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
19.02.2013 [22:59]

LiliDarknightizzie22: Neboj, keď mal 5 rokov, naozaj nikoho nezabil. Podrobnosti sa dozvieš ale neskôr, bude to v príbehu. Emoticon

1. izzie22
19.02.2013 [22:41]

Ja som si myslela že aj Phoebe je tiger, úplne ma prekvapilo keď som sa dozvedela že je vlk. Emoticon Emoticon Emoticon Som nedočkavá... Tak strašne potrebujem vediet čo sa bude diať ďalej. Emoticon Emoticon Emoticon Dúfam že nová kapitola bude tiež takto skoro. Ozaj, to ako Brax niekoho zabil keďmal 5rokov? Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!