OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 3.



V srdci tigra - Kapitola 3.Byť nováčik medzi stálicami

Kapitola 3.

Phoebe sa snažila zhlboka nadýchnuť, aby upokojila svoje divoko bijúce srdce. Lenže to sa rozhodlo, že opustí svoje pôvodné miesto, pretože udieralo na steny hrudného koša s takou silou, až sa začala obávať, aby to nezačul. To, že ho nevidela prichádzať by sa jej za iných okolností dotklo, ale nie teraz. Nie, keď ju v náručí držal ten najúchvatnejší muž akého videla za posledné desaťročia. Nebol najkrajší na svete, na to bolo jeho tvár až príliš tvrdá, ale mal v sebe niečo zvláštne. Možno to spôsobovali tie jeho hypnotické oči. Chladne a pritom so zvláštnym zaujatím si ju prezeral. Bolo jej viac ako isté, že šelma, ktorá sa v ňom ukrýva, nebude veľmi priateľská. Akoby ju to lákalo ešte viac.

Keď si uvedomila, že sa inštinktívne postavila na špičky, aby mu bola čo najbližšie, zahanbene sa zarazila. Preboha, čo to vyvádza? Odkedy pozerá na nejakého chlapa ako na zjavenie a k tomu ešte neschopná prehovoriť?

„Mohol by si ma už pustiť?“ spýtala sa s čo najväčším odhodlaním. Na chvíľu vyzeral akoby nevedel, kde je sever, ale napokon len potriasol hlavou a odstúpil dva kroky. Phoebe mala náhle pocit, že sa môže voľne nadýchnuť.

„Kto si?“

Phoebe sa zarazila. Jeho slová ju viac ako prekvapili. Hlavne ak zobrala do úvahy, že jej meno už poznal a čuch mu iste prezradil, že je rovnaká ako on. Očividne žil v presvedčení, že je posledný na svete.

„Volám sa Phoebe a áno, som biely dlak. Ak si už skončil s výsluchom, mohol by si odísť. Mám ešte nejakú prácu, ktorú by som rada dokončila ešte dnes.

Vyzeral, akoby mu práve skočila na nohu. Možno to mala urobiť. „Brax.“

„Hej, hej, teší ma. Potrebuješ niečo, alebo len rád zachraňuješ ženy, na ktoré padajú police?“ Ruky si založila na hrudi a uvažovala, prečo ho už nevyhnala. Nie, že by proti nemu niečo mala. Skôr by ho rada spoznala. Lenže nie teraz. Roboty mala nad hlavu, o necelú hodinu bude koniec jej voľného času a potom sa opäť bude musieť zahrabať do učenia o dejinách umenia.

Už-už vyzeral, že jej konečne odpovie, keď vtom sa k jeho nohe vrhla biela a značne chlpatá guľa. S vrčaním sa zahryzla do jeho členku. Keď sa prekvapene mykol, Phoebe v duchu zaúpela. Prečo len nemohla ticho spať na jednej z postelí ako to robila posledného pol dňa?

„Myra, nechaj ho na pokoji!“ vykríkla, keď sa to malé čudo nechystalo nechať Braxov členok na pokoji. Dotyčný sa tváril, akoby nevedel, či sa má smiať alebo to maličké nič zašliapnuť. Dúfala skôr v tú prvú možnosť. Nerada by videla svoju vernú spoločníčku zranenú len kvôli jej vlastnej hlúposti. Alebo skôr opatrnosti.

„To je tvoj domáci miláčik?“ spýtal sa Brax prekvapene a miernym kopaním nohy sa snažil zbaviť svojho nevítaného prívesku.

Phoebe zaúpela, keď sa Myra odtrhla od svojho momentálneho cieľa. Divoko zavrčala, čo pri jej veľkosti vyznelo trošku prehnane, a s hrdo zdvihnutou hlavou sa skryla pod nevysokú skrinku. Keď sa tam vopchala naposledy, trvalo takmer tri hodiny, kým vyšla. Nehovoriac o tom, že to Phoebe stálo plno sľubov, bolesti chrbta od neustáleho zohýbania a všetky zásoby karamelovej čokolády, na ktorú si tá malá potvora rozhodne potrpí.

„Tak to ti veľmi pekne ďakujem. Teraz aby som išla do obchodu a všetky úspory minula na nákup čokolády,“ zabrblala a s povzdychom sa dívala, ako malý čierny noštek mizne v tieni, z ktorého na ňu doslova svietili žlté oči.

„Čo som urobil?“ Brax sa tváril nanajvýš prekvapene. A nechápavo. Chlapi.

Phoebe rukou pohodila smerom ku skrinke. „Myra je citlivá a k tomu aj pažravá. Je to mláďa polárnej líšky, ktoré sa rozhodlo so mnou žiť. To, že ju označíš za domáceho miláčika, je pre ňu najväčšia urážka.“

„Nevedel som to!“ ohradil sa Brax a mykalo mu kútikmi úst.

Keby sa Phoebe vedela preniesť cez fakt, že teraz stratí drahocenný čas presviedčaním stvorenia, ktoré sa malo očividne narodiť ako baran, tiež by jej to pripadalo vtipné. Možno. Alebo vlastne vôbec. Občas mala pocit, že už aj zabudla, ako sa dvíhajú kútiky úst v náznaku úsmevu.

„No dobre, keďže si tu nový a ešte o nej nič nevieš, odpustím ti to. Len by si mi už konečne mohol povedať, čo tu robíš.“

Pokrčil plecami. „Hľadal som prácu, aby som mohol zaplatiť nájom. A namiesto toho som našiel ďalšieho ako som ja. Netušil som, že ešte niekto žije a nieto, že ten niekto ešte študuje na škole pre nadprirodzené bytosti a svoj voľný čas trávi na ošetrovni bojovaním s drevenými regálmi.“

Phoebe si povzdychla. „Naša rasa nie je v systéme, takže môžem pred ľuďmi predstierať, že som jedna z nich. Na škole všetci vedia, že to nie je pravda. Teda, tí, čo to vedia vycítiť. Som staršia než si myslia a vyštudovala som medicínu. Prijala som ponuku práce na ošetrovni a miesto toho, aby mi platili, mi dovoľujú tu študovať.“ Ani netušila, prečo mu to všetko hovorí. Možno len chcela zabrániť tomu, aby mu to povedal niekto iný.

Nebolo žiadne tajomstvo, ako je možné, že si môže dovoliť študovať na škole, ktorá stála nemalé peniaze len na pol roka. Ubytovanie a to všetko predsa len nebude zadarmo, hlavne ak štát odmieta dotovať školy pre magickú časť obyvateľstva. Bola viac ako rada, že riaditeľ bol jeden z mála ľudí, alebo skôr elfov, ktorí aj napriek tomu, kým boli, mali nesmierny vplyv. Len vďaka nemu mohla bývať v jednej z izieb na internáte, mohla tam byť aj s Myrou a prakticky za to nemusela ani platiť. Stačilo na to len párkrát do týždňa napraviť nejaké vykĺbené ramená, obviazať škrabance, alebo poradiť zdeptanej upírke, aby sa prestala porovnávať s ľuďmi a začala si vážiť to, čo má.

„Čo tu študuješ? Myslel som, že toto je všeobecná škola.“

Phoebe prevrátila očami. Keď našla posledný kus čokolády, nechala ho položený na vrchu svojej večne preplnenej kabely. Významne pozrela smerom, kde ešte stále potichu vrčala Myra.

„Poď, trochu ti to tu poukazujem, možno potom pochopíš.“

Natiahla k nemu ruku a pokynula k dverám. Chvíľku váhal, akoby stále nemohol uveriť tomu, s kým sa to stretol, no napokon len pokrčil plecami a vykročil. Phoebe sa takmer plecom dotýkala steny, keď kráčala cez chodbu smerom do veľkej auly, v ktorej sa konali všetky dôležité stretnutia a prednášky. Tento rok sa dokonca pohrávali s myšlienkou usporiadať tam ples, keďže kúrenie vo veľkej telocvični zase nefungovalo. Keď tam došli, zastali uprostred. Phoebe sa čo najviac snažila skláňať hlavu, aby jej nevidel do očí. Nebola pripravená odpovedať na otázky toho druhu.

„Ľudia dosť dlho váhali, kým povolili stavať naše školy, tak sme nechceli riskovať. Táto škola nie je len všeobecná. Jedna časť slúži na vyučovanie mladších žiakov,“ ukázala na chodbu napravo, „a naozaj tam majú len všeobecné predmety. Asi ako ľudia. Tamto,“ ukázala na miesto, odkiaľ prišli, „je okrem ošetrovne aj krídlo pre... vyššie vzdelanie. Každá zo škôl pre neľudské bytosti je inak zameraná. Táto konkrétne na šport a umenie.“

Brax sa zamračil. „To nejde bohvieako dohromady.“

„To je možné,“ pokrčila plecami, „lenže faktom ostáva, že umenie a šport je takmer jediný spôsob, pre niekoho ako sme my dvaja, nájsť si platenú prácu.“

Premeral si ju skúmavým pohľadom. Bol taký dôkladný a uprený, až mala Phoebe naozaj pocit, že sa jej dotýka. Tá jej preliata predstavivosť.

„A čo študuješ ty?“

Phoebe sa zachmúrila. „Dejiny umenia a...“ povzdychla si, „maľbu.“

„Maľuješ?“ spýtal sa prekvapene, akoby nikdy nepočul nič také absurdné.

„Každý máme svoje záľuby. Ja rada kreslím a maľujem, čo robíš rád ty? Beháš po snehu a vyčesávaš si chlpy z obľúbeného svetra?“

„Vo voľnom čase sa snažím postarať o vlastný zadok,“ odvrkol trochu dotknuto. Vzápätí sa jeho strnulá tvár opäť uvoľnila. „Čo ma privádza k otázke, či sa na tejto škole dá nájsť platená práca.“

Phoebe sa na chvíľu zamyslela, či si s takým prístupom vôbec zaslúži, aby sa mu snažila pomôcť. Potom jej ale vlastné svedomie pripomenulo, že boli časy, keď sama bola odkázaná na pomoc iných, dokonca bez nej nedokázala ani len prejsť na opačnú stranu ulice. Matka jej vždy hovorila, že ju jej dobré srdce privedie do záhuby. Očividne mala pravdu. Prečo inak by tomu neznámemu mužovi so zvláštnymi očami pokynula rukou, aby ju nasledoval a ani o tom veľmi nerozmýšľala?

„Na škole je vždy čo robiť. Posledné mesiace nedokážeme zaistiť stále miesto inštruktora, ktorý by vyučoval sebaobranu. Posledný traja zmizli skôr, ako vôbec začali. Toho posledného našli s podrezaným hrdlom v smetiaku za jeho domom v Anchorage.“

Brax pozdvihol obočie a uškrnul sa, no naďalej pokračoval v chôdzi. „To nie je práve najbezpečnejšia práca.“

„Pozri, okrem toho, že tí traja chceli pracovať tu, to boli aj upíri. Čo ty očividne nie si. Takže ti nič nehrozí.“

„To ma má upokojiť? Len preto, že nie som upír?“

Phoebe sa zastavila pred vysokými dverami potiahnutými čiernou koženkou. Zaklonila hlavu, aby mu videla do očí. Bolo jej jedno, že to nie je práve najbezpečnejšie. „Ľudia nedokážu akceptovať nikoho z nás, no upírov nenávidia. Niektorí z našich vyšetrovateľov sa domnievajú, že ich niekto zabil, pretože nechcel mať za suseda upíra a raz ráno sa prebudiť... mŕtvy.“

„To nikoho netrápi, že niekto zabil troch upírov?“

Phoebe sa zamračila. „Nevieme, či sú všetci traja mŕtvi, vieme dokázať len vraždu jedného. Lenže policajti nám nepomôžu, nie sme ľudia. Takže pátrame na vlastnú päsť a to trvá pomerne dlho. Nemôžeme dovtedy len sedieť a nič nerobiť, alebo sa triasť do strachu, či to bude pokračovať a kto bude ďalší. To je presne to, čo by chceli.“

Brax pokrútil hlavou. „Stále nerozumiem, prečo to ľuďom dovoľujú. Vlkolak je silnejší než dvadsať dospelých ľudí. A to je len jeden z mála. Keby sme chceli, donútili by sme ľudí padnúť na kolená.“

„To nie je správny prístup. Nikto nechce rozpútať ďalšiu vojnu, všetci si pamätajú, čo so svetom urobila tá posledná.“

„Lenže my sme vo vojne, či si to uvedomujeme alebo nie.“

Phoebe to prekvapilo. Nevyzeral ako niekto, kto by sa zaoberal vzťahmi medzi ľuďmi a magickými bytosťami. Ukrýval sa a vydával za smrteľníka. Obyčajného človeka. Možno toho vedel viac, než na čo sa tváril.

„Pozri, my o tom nerozhodujeme. Kým si tí hore budú myslieť, že takýto život nám stačí, my na tom nič nezmeníme.“

„Koho myslíš?“

Phoebe pokrútila hlavou a aby nemusela odpovedať, zaklopala na dvere, hoci to bolo zbytočné. Ako tak poznala miestneho riaditeľa, vedel o ich prítomnosti už vo chvíli, keď zahli za roh. Netrápilo ju to. Chcela sa len čo najskôr vrátiť do súkromia ošetrovne, aby sa mohla premeniť skôr, než bude neskoro.

„Možno ti o tom niekedy porozprávam,“ pošepla jeho smerom a otočila sa na odchod v momente, keď sa dvere otvorili a zjavila sa v nich ladná postava riaditeľa Lumbara. Prekvapeného Braxa proste nechala za sebou, on mu už všetko vysvetlí.

Ani sa nesnažila predstierať, že naozaj neuteká. Hlavne keď si uvedomila, že po opustených chodbách skutočne kráča rýchlejšie, než je pre ňu bežné. Očividne podcenila vlastnú výdrž, čo sa jej nestávalo veľakrát. Bolo jednoduchšie zvaliť to na nováčika, ktorý k nim zavítal. Pravdou však ostávalo, že keby naňho nechcela zapôsobiť, teraz by sa doslova netriasla pri pomyslení na svoj zamatový kožuch.

V momente, keď jej videnie zlialo dohromady, aktuár prekročila prah ošetrovne. Vydýchla si a ďakovala mocnostiam, že jej dovolili udržať vlastné tajomstvo. Začula, ako čosi šuchoce. Sama pre seba sa usmiala. Mala pravdu, Myra neodolá lákavej vôni karamelovej čokolády. Nech by bola akokoľvek naštvaná, proste by sa ju snažila zjesť. Phoebe podvedome otočila hlavu jej smerom a usmiala sa.

„Vedela som, že to dlho nevydržíš,“ poznamenala celkom zbytočne. Odpoveďou jej bolo tiché zavrčanie.

Vieš, že neznášam, keď si myslia, že som domáci miláčik! ozval sa jej v hlave naštvaný hlások. Musela sa tomu zasmiať.

„Vieš, že teraz sa správaš ako malé decko?“

Ty nemáš čo hovoriť o tom, kto sa ako správa. Neutiekla si práve od toho dlaka?

Phoebe sa pri jej obvinení mierne prikrčila. „Ani ho nepoznám, neviem, či mu môžem veriť. Nebudem mu predsa o sebe prezradzovať všetky tajomstvá hneď pri prvom stretnutí.“

To znelo akoby si ho chcela znovu stretnúť.

„To je hlúposť. Vôbec sa mi nepáči,“ vyhŕkla nepresvedčivo a posadila sa na prvú vec, na ktorú narazila. Pravdepodobne to bola jedna z postelí určená pre zranených. Ani jedna nebola obsadená, čo bolo len dobre.

Phoebe by však bolo jedno aj keby tu teraz stál zástup naštvaných vlkolakov, alebo duch jej matky. V hlave sa jej vyrojil obraz jeho tváre, keď si ju prezeral. Ešte nikto nikdy si jej tvár neprezeral s takým zaujatím. Akoby sa mu skutočne páčila. Len tá predstava jej rozochvievala srdce. A bola si viac ako istá, že nebola jediná, kto si to uvedomuje. Hlavne keď počula, ako Myra vyštekla v napodobenine líščieho smiechu.

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.


Dúfam, že sa vám pohľad do hlavy našej Phoebe páčil. Ešte stále sa rozbiehame, ale aj tak možno vznikli nejaké nejasnosti. Ak ste našli niečo, na čo nemáte odpoveď, šup s tým do komentu.

Tiež by som rada videla, čo si zatiaľ myslíte o príbehu.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 3.:

4. mea
14.02.2013 [18:43]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. steel
13.02.2013 [14:07]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
12.02.2013 [18:05]

mima33Vynikajúca kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Som rada, že sme sa dozvedeli aj niečo málo o Phoebe. A veľmi by ma zaujímalo, ako je to s tými zmiznutiami. Emoticon Emoticon
Inak, musím povedať, že táto poviedka má v sebe niečo výnimočné a síce, i keď sa jedná o fantasy, tak je to veľmi realistické. Viem si predstaviť, že ak by sa aj v našom svete dozvedeli ľudia o existencii magických bytostí, dopadlo by to asi nejako takto. Aj keď nechápem čím to je. Možno strachom z neznámeho? Ale musím dať za pravdu Braxovi. Ak by sa oni spojili proti ľuďom, tak ľudia by nemali pravdepodobne šancu. Žiť v takomto utláčaní by som jednoznačne nechcela. Akoby boli nejaké zvery a nie bytosti s inteligenciou a rozumom (možno stokrát väčším, než majú ľudia).
Veľmi sa teším na ďalšiu, dúfam, že bude čím skôr Emoticon

1. izzie22
12.02.2013 [17:04]

krásna kapitola. zaujímalo by ma či len Phoebe má schopnosti, alebo aj Brax má v sebe niečo skryté doposial neobjavené... Ešte ma zaujalo to o tých vraždách či skôr zmiznutiach. To je ako v každom jednom meste takéto spravanie považované za normálne? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a ešte niečo, ja viem predpokladam že máš toho na práci dosť, ale kedy asi tak pridáš novú kapitolu? Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!