OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 10.



V srdci tigra - Kapitola 10.Útek ako najlepší plán útoku

Kapitola 10.

Phoebe sa unavene zvalila do neustlanej postele a nasala neodolateľnú vôňu Braxovho tela, ktorá sa tam ešte stále držala. V duchu opäť zablúdila k tým spomienkam, ktoré ju vždy rozochveli a prinútili ju červenať sa bez ohľadu na to, koľkokrát s Braxom spolu trávili čas. Cítila sa s ním jediná na svete, akoby bola dôležitá – preňho, a možno aj pre ostatných. Celý život túžila po tom, aby pre niekoho znamenala celý svet. Bála sa uveriť, že tým mužom by mohol byť práve Brax. Veď mu nemala čo ponúknuť. Lenže zdalo sa, že jemu to ani v najmenšom neprekáža.

Dni plynuli a on bol stále s ňou, čo považovala za malý zázrak. Myra takmer naňho prestala vrčať, hoci v duchu ho nečastovala práve prijemnými menami. Keď sa jej spýtala, čo má za problém, odmietala odpovedať a odrazu sa tvárila, že jej nerozumie ani slovo. Mala podozrenie, že Myra vie, s kým majú dočinenia a nechce jej to prezradiť. Čo ju frustrovalo viac ako pomyslenie, že v poslednom čase mala vo zvyku rušiť ich v tú najmenej vhodnú chvíľu s tým, že chce ísť von, alebo niečo podobné. Phoebe si dobre pamätala prísahu, ktorú Myra zložila na jej ochranu, ale pochybovala, že to malo zahŕňať aj pokusy o vyhodenie jediného chlapa z jej postele. Joe jej ani z polovice tak neprekážal a toho si jej vlčica vybrala len z ľútosti, nie preto, že by s ním skutočne chcela ostať.

S povzdychom sa zase posadila a odpísala Luce na správu. Od toho takmer pamätného rána, keď sa zoznámila s Braxom, bola viac ako zvláštna. Možno za to mohol fakt, že bola tehotná a napriek tomu, že to už Kyle vedel a bol tomu viac ako rád, stále nenašla odvahu priznať sa rodičom. Robila z toho ešte väčšiu drámu, než musela. Na jednej strane ju nedokázala pochopiť a na tej druhej vedela, že by reagovala presne takto. Lenže na rozdiel od nej by na materstvo nebola pripravená.

Ruku si mimovoľne priložila na brucho. S Braxom používali ochranu, dokonca sa rozhodla pre antikoncepciu, ktorú vždy predtým odmietala. Pomyslenie, že by v nej mohol rásť nový život, ju vždy dostatočne dobre vyľakal. Považovala sa ešte za príliš nedospelú na to, aby sa mohla starať o niekoho iného než o seba a Myru. A tam bolo jasne vidieť, ako zanedbala jej výchovu. Netúžila urobiť ďalšie chyby. Lenže tá predstava malého chlapčeka s Braxovým očami jej stále tancovala za viečkami.

S tichým zaklatím sa posadila na stoličku a začala listovať takmer až neuveriteľne hrubou knihou, ktorá obsahovala všetky známe znamenia a symboly. Mala ju tam položenú už odo dňa, keď videla Braxove tetovanie, ale s jeho rozlúštením nebola vôbec úspešná. Zdalo sa, že znak, ktorý jej prišiel viac ako známy, svet nepoznal. Nevedela, či má byť za to rada, alebo skôr nadávať. Vedela, že keltské slnko sa používalo na dosiahnutie cieľov, pretože dodávalo potrebnú silu a výdrž na ich dokončenie. S hadom to už bolo zložitejšie. Toľko rôznych kultúr ho využívalo v inom ponímaní, až sa v tom strácala. Odmietala však uveriť, že by bol nejakým zázrakom spojený s medicínou alebo Asklépiom, gréckym bohom lekárstva.

S frustrovaným zavrčaním zatresla knihu, hoci vedela, že o pár hodín ju opäť otvorí. Všetko to príliš komplikovala. Mala by sa jednoducho spýtať Braxa. Možno by sa nakoniec dozvedela, že v priebehu rokov bol členom gangu a to tetovanie bolo symbolom členstva, alebo si to dal urobiť v mexickom väzení. Možností bolo veľa a len on jej mohol dať pravdivú odpoveď. Lenže vždy, keď sa už-už odhodlávala otvoriť ústa a spýtať sa, zarazila sa. Možno za to mohol ten priam divoký pohľad, ktorý na ňu upieral vždy, keď sa tú kresbu rozhodla pohladiť. Čosi v jeho pohľade hovorilo, že by preňho bolo veľmi ťažké odpovedať. A tak mlčala a utápala sa vo vlastných pochybnostiach ďalej. Zaujímalo by ju, kedy získala samovražedné a masochistické sklony.

Pri spomienke na Braxa sa opäť usmiala. Celá škola si šepkala o ich romániku, ale im to bolo jedno. Brax vyzeral, že je plne zaujatý niečím iným a Phoebe sa už dávno naučila nevšímať si nepríjemné pohľady ostatných. Mladosť predsa prežila s vedomím, že ju väčšina obyvateľstva považuje za kripla a tá druhá za stvorenie pekiel. Verejnosť nemohla zmeniť jej city, ktorých sa však sama bála. Nechcela o nich hovoriť a predsa hlboko v sebe cítila, že ho začína mať viac ako len rada. Dlhé večery, keď spolu sedeli v objatí, a Brax ju rozosmieval, ju nútili myslieť na budúcnosť a hlavne na to, čo bude. Nenašla odvahu hovoriť o tom nahlas.

Je zblúdilé myšlienky odrazu prerušilo naliehavé klopanie na dvere. Phoebe sa so zamračením zodvihla. Neočakávala nikoho. Popravde dúfala v tichý večer, kedy by mohla samú seba presviedčať, že vybrať sa pátrať do starého archívu svojich niekdajších bratov a sestier by nebol dobrý nápad. Odišla a prisahala sama sebe, že ju nič neprinúti vrátiť sa. A predsa sa neponíži len preto, že sa bojí spýtať.

S úškrnom otvorila dvere a ostala primrazene stáť. Radosť vzápätí vystriedal šok, keď si uvedomila, že po Braxovej tvári, ktorá vyzerala byť opuchnutá, steká pramienok krvi a spája sa s tým, ktorý vyteká z rozseknutej pery. S panickým zhíknutím ho schmatla za ruku a vtiahla dovnútra.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa naliehavo, keď ho usádzala na posteli a zo skrinky vyberala svoju osobnú lekárničku. Myra sa pre túto chvíľu rozhodla, že spánok je dôležitejší a takmer až dramaticky smiešne sa ukryla v kúpeľni.

Brax sa udrel päsťou do stehna. „Dobehla ma minulosť.“

„Tak to má tá štetka poriadne tvrdé päste,“ zamumlala si Phoebe pre seba, prekvapená náhlou agresiou, ktorá ňou prešla. Vedela, že pochádza od vlčice, ale nezaujímalo ju to. Jediné, čo teraz chcela, bolo zobrať sa a zabiť toho, kto sa opovážil položiť ruku na jej druha.

„Myslím, že to bol nejaký chorý zápasník sumo,“ zakliala, keď mu začala čistiť rozbitú peru. V duchu s ním súcitila, no neodvážila sa nič povedať. Ešte stále sa snažila upokojiť, aby niečo nerozmlátila. Dopekla, keby začala byť cholerická?!

„Povieš mi aj čo sa stalo, alebo budeš aj naďalej len nadávať?“

Brax jej zachytil ruku a jemne ju stisol. „Ver mi, práve sa k tomu dostávam. Ale bude lepšie, ak budeš vedieť čo najmenej. Už takto ťa vystavujem dostatočne veľkému riziku.“

„No tak, Brax. Som už veľké dievča a viem sa o seba postarať. Mám za sebou dlhoročný výcvik, hoci mi nebudeš veriť.“

„Ja nemôžem, Phoebe. Príliš veľa ľudí už zomrelo kvôli tomu, že poznali pravdu. Pozri sa na moju rodinu. Všetci zomreli len kvôli tomu, že vedeli čo som zač a pokúsili sa to ignorovať. Dávno sú preč tie časy, keď som si myslel, že môžem pred svetom skryť čokoľvek iné, než vlastný zadok.“ Phoebe sa mykla pri bolesti, ktorú začula v jeho hlase. Ale odmietala sa nechať vystrašiť.

„Je mi ľúto, čo sa stalo s tvojimi blízkymi. Ale to neznamená, že ja dopadnem rovnako.“

„Nechcem riskovať.“

Phoebe sa pri jeho zaťatosti frustrovane zamračila. „A keď nebudem vedieť pravdu, myslíš, že mi to pomôže ostať nažive?“ Keď sa pri jej slovách mykol, takmer sa mu ospravedlnila. Bola krutá, vedela to, ale nemohla ho aj naďalej nechať bojovať samého. Pominuli tie časy. Chcela tu teraz byť preňho, aby sa mal o koho oprieť. Túžila mu pomôcť čeliť jeho nepriateľom.

„Neprežil by som, keby sa ti niečo stalo.“

Mierne sa za chvela tej naliehavosti v jeho slovách. „Tak mi povedz, čo sa deje, aby som sa mohla ochrániť.“ Ruku mu položila na mierne opuchnuté líce, ktoré bude zajtra vyzerať ako nepodarená detská omaľovánka. Roztrhala by toho, kto je za to zodpovedný len preto, že zničil takú krásnu tvár.

Porazenecky si povzdychol. „Pozri, každý máme svoje tajomstvá a trápenia. Nie som práve najotvorenejší typ, aby som ti o nich rozprával.“ Opäť tichý povzdych. „Ak si spomínaš, rozprávala si mi o svojej rodine, o tajomstve premeny na dlaka, ktoré celé veky strážili. Moja rodina tiež niečo stráži. Lenže pred dávnymi vekmi sa niektorí členovia nášho spoločenstva rozhodli využiť to, čo sme chránili, vo svoj prospech. Aby som dostál svojej prísahe, rozhodol som sa utiecť a tým som sa odsúdil na večný život v samote. Keď som stretol Eilidh, zabudol som na to a oni mi to pripomenuli tým najhorším možným spôsobom – vzali mi ju. A teraz sa zdá, že sa história opakuje. Začal som si nahovárať, že môžem byť šťastný. Tu, s tebou a Myrou. Prežiť šťastný život. Lenže som sa mýlil. Opäť raz som dostal kopanec, aby som si to uvedomil. Hoci teraz ten kopanec predstavovali päste naštvaného vlkolaka, ktorého mŕtve telo sa povaľuje v lese.“

Phoebe sa zhlboka nadýchla. Lomcovali ňou také mocné emócie, až hrozilo, že ju pohltia. Hoci jeho príbeh sprevádzal hnev, nemohla si nevšimnúť zvláštny výraz nehy, ktorý mu skrivil tvár, keď hovoril o svojom živote, v ktorom by ju chcel mať po boku. Vlčica zavrnela od spokojnosti, vzápätí sa dožadujúc tesnej blízkosti vlastného druha. Neschopná jej vzdorovať sa Phoebe natiahla a objala Braxa okolo krku.

„Dovoľ mi byť ti po boku a spoločne s tebou bojovať. Zabime prízraky minulosti, aby sme mohli myslieť na budúcnosť.“

„To by si pre mňa urobila?“ V jeho tvári sa jasne odrážal šok pri tých slovách. Phoebe len jemne prikývla a rýchlo mu lepila motýlikovú náplasť na ranu na čele, z ktorej stále vytekala krv. V duchu ďakovala bohu, že z toho vyviazol len s pár odreninami. Zo skúsenosti vedela, že päste vlkolaka sú niekedy tvrdšie než nákova.

„Utekala by som kvôli tebe aj na kraj sveta a odtiaľ skočila, ak by ti to malo zachrániť život.“ Pravdivosť toho vyhlásenia ju takmer udrela do tváre. Sama sebe sa bála priznať vlastné city. Tak prečo ich ukazovala jemu?

Brax sa zatváril záhadne. „Urobila by si čokoľvek, o čo by som ťa požiadal?“

Okamžite prikývla. „Ak by si ma nepožiadal, aby som odišla, splnila by som čokoľvek, len aby som ti pomohla.“

Naliehavo jej zovrel ramená. „Phoebe, teraz ťa o niečo požiadam. Možno bude pre teba ťažké súhlasiť, ale prosím, urob to pre mňa.“

„O... o čo ide?“ Odrazu sa bála odpovede.

„Pred pár dňami som zavolal jednému vlkolakovi, ktorý je mojim priateľom a dlhuje mi malú službičku. Vedie organizáciu lovcov, ktorá sa stará o poriadok v magickom svete. Už je tu - aj s polovicou svojej svorky.“

Phoebe sa nepáčil smer, akým sa ich rozhovor uberal. „A čo žiadaš odo mňa?“

„V Miami, kde som žil predtým, majú tajnú základňu, ku ktorej patrí bar. Bezpečné miesto a útočisko. Fin necháva všetky družky doma. Požiadal som ho, aby dali na teba pozor. Súhlasil.“

Phoebe zalapala po dychu, keď pochopila, čo sa jej snažil naznačiť. „Chceš, aby som utiekla ako nejaký zbabelec a ukrývala sa na opačnom konci sveta len pre to, aby si ty mohol bojovať o holý život?“

„Prosím, len to urob, Phoebe. Príliš mi na tebe záleží na to, aby som sa len nemo prizeral tomu, ako ti niekto ubližuje kvôli mne.“

Nie, to určite nemôže znamenať... „Neveríš, že by som sa dokázala ochrániť aj sama?“

„Dopekla, tomu rád verím. Lenže potrebujem aspoň pomyslenie na to, že si v bezpečí a niekde, kde ťa len tak nenájdu.“

Zatvorila oči a tvár zaborila do jeho vlasov. „Prečo chceš bojovať teraz? Veď si dlhé roky utekal.“

„Nemal som dôvod bojovať za vlastný osud. Nebol nikto, kto by sa postavil po mojom boku a pomohol im ich zastaviť a pozabíjať. Narodil som sa pre osud vojaka a stal som sa utečencom. Tetovanie na mojom ramene a prísaha, ktorú som zložil pred mnohými rokmi, mi pripomínajú, kým som bol. Keby môj otec vedel, čo som urobil so svojim život, obrátil by sa v hrobe a vstal by len preto, aby ma mohol vlastnoručne zaškrtiť.“

„Chceš sa hrať na hrdinu?“ podpichla ho Phoebe, chvejúc sa len pri pomyslení, že by oňho mohla prísť.

Cítila, ako potriasol hlavou. „Dopekla, to nie! Len chcem ukončiť bláznovstvo, ktoré som mal zničiť už v zárodku a hneď v deň, keď vzniklo. Nemal som na to odvahu. A ani silu. Lenže teraz... keď mám teba, mám za čo bojovať, a hlavne za koho, po boku priateľov... chcem to ukončiť. Dostať možnosť normálne žiť svoj život a vybrať si, ako ho prežijem.“

Phoebe sa zachvela. Dobre poznala pocit, ktorý opisoval. Nemať na výber. Byť otrokom poslania, ktoré nikdy nepovažoval za vlastné. Dopekla, takmer akoby počula príbeh vlastného života. Vždy nechala ostatných, aby jej prikazovali, čo má robiť. Nedokázala sa vzoprieť rodičom a tí sú teraz mŕtvi, nemohla povedať nie maminmu návrhu, aby s ňou ostala Myra a tá teraz naveky ostane v líščom kožuchu bez možnosti niekedy prežiť svoj ľudský život. Keď jej vlčica rozhodla, že prijme Josepha za svojho druha, sklonila hlavu a prijala. Ako odmenu si vyslúžila istý druh vyhnanstva.

Celý jej život predstavovali len príkazy, ktoré jej diktovali čo má robiť. Nikdy nenašla silu vzoprieť sa, pretože nikdy nemala dôvod. Zahanbene si pomyslela, že Brax je omnoho lepší ako ona – hoci to vedela už aj predtým. Tiež dlhé roky dovolil, aby s ním mával osud a určoval mu, ako budú vyzerať jeho dni. Lenže na rozdiel od nej našiel silu vzoprieť sa tomu a ukončiť to bláznovstvo. Možno neskoro, ale predsa. A čo ona? Stále sa krčí pred vlastnou minulosťou a nedokáže zodvihnúť ani ten prekliaty telefón, aby zavolala svojmu niekdajšiemu priateľovi a spýtala sa ho, čo znamená Braxove tetovanie. Hoci vedela, že by poznal odpoveď.

„Nenúť ma odísť. Neprežila by som, ak by sa ti niečo stalo a nebola by som s tebou.“

Brax sa od nej odtiahol, aby sa jej mohol prísne zadívať do očí. „Ak sa mi niečo stane, bude len dobre, že v tom čase budeš v Miami. Aspoň budeš v bezpečí. Fin sa o teba postará a budeš môcť ostať nejaký čas s jeho svorkou, ak by si chcela.“

„Brax...“

„Nie, Phoebe, proste nie,“ smutne si povzdychol. „Nemohol by som sa pozerať, ako človek, na ktorom mi záleží viac ako na vlastnom živote, umiera pred mojimi očami. Znovu by som to už nedokázal prežiť.“

Pozerala mu do očí a videla tam každý záchvev emócie, o ktorých nemohol hovoriť. Možno to bol len tieň minulosti a jasná spomienka na stratu vlastnej ženy, ktorý ho teraz poháňal, aby ju prinútil odísť. Ako sa však dívala do tých jasných hlbočín, nahovárala si, že tam vidí rovnaký plameň, aký horí v jej srdci. Že ju ochraňuje, pretože by radšej sám zomrel, než by ju stratil. Zatvorila oči a v duchu súhlasila. Hoci vedela, že to bude ľutovať.

Nepatrne prikývla. „Dobre, pôjdem do Miami.“

„Ďakujem,“ zašepkal chrapľavo a uväznil ju v mocnom objatí.

„Ale ak sa čím skôr neukážeš, vrátim sa a žiadny vlkolak ma nebude schopný zastaviť.“

Prikývol na znak porozumenia a vzápätí sa vyšvihol na nohy. Phoebe ten pohyb tak prekvapil, až takmer prepadla dopredu. Našťastie ju zachytil a bez slova ju posadil na posteľ. Keď otvoril jej skriňu a začal z nej vyberať tričká a niekoľko riflí, svitlo jej, že sa ju snaží pobaliť. To gesto ju prazvláštne dojalo. Potriasla hlavou, aby sa spamätala a vybrala sa do kúpeľne, odkiaľ si zobrala svoju kozmetickú taštičku. Myra bola až podozrivo ticho a podľa vážnosti v jej malých očkách spoznala, že počula každé slovo. Len jej mĺkvosť Phoebe ukázala, ako veľmi vážna je táto situácia. Dokonca sa nemala chuť ani zasmiať, keď videla, ako za sebou Myra ťahá svoj veľký vankúš, na ktorom zvykne spávať.

Zastavila sa len na krátky okamih, aby sa v malom zrkadle zadívala na vlastnú tvár. V duchu rýchlo premietala, ako dlho bude trvať, kým sa bude môcť vrátiť. Srdce jej ešte stále krvácalo pri pomyslení, že sa nechala tak ľahko presvedčiť, aby odišla. Jedna jej časť na ňu stále vrešťala, že to nemala dopustiť. Druhá jej našepkávala, že bojovať sa dá aj bez toho, aby bola priamo v epicentre výbuchu. Niečo pravdy na tom bolo.

A keď z malej skrinky pod umývadlom vybrala malú škatuľku, ospravedlňovala to tým, že je sentimentálna. V skutočnosti v hlave spriadala plán. A ani jednej jej časti sa nepozdávalo, akým smerom sa uberal tok jej myšlienok. Nikdy by si nepomyslela, že bude dostatočne hlúpa na to, aby sa vracala k minulosti, ktorá ju toľkokrát kopla do zadku.

S porazeneckým povzdychom zamierila späť do izby. Jej veci boli poukladané na posteli. Bolo tam všetko, čo potrebovala. Tvár jej sčervenela, keď si uvedomila, že Brax sa nevyhol ani nazretiu do jej zásuviek, aby odtiaľ vybral spodnú bielizeň. Poobzerala sa po izbe, ale nikde ho nevidela. Keď vzápätí ticho buchli dvere, videla ho vchádzať dnu s veľkým vakom a divnou skrinkou v ruke.

„Možno by som ťa už nemal žiadať o nič ďalšie, ale aj napriek tomu,“ uprel na ňu úpenlivý pohľad, „dúfam, že zoberieš túto skrinku so sebou spolu so sľubom, že sa ju nikdy nepokúsiš otvoriť.“

Phoebe naňho pozdvihla obočie. „To mi zaváňa Pandorou. Dúfam, že nemám zdieľať jej osud.“

Brax sa usmial na pol úst. „To by som bol veľmi nerád. Neboj sa, nezabije ťa to, ak ju otvoríš. Ale pre dobro všetkých ostatných a najmä tvojho, bude lepšie, ak nebudeš mať ani len predstavu, čo je vo vnútri.“

Prikývla na znak súhlasu. „Čokoľvek, čo ti pomôže.“

„Nenašiel som tu žiadny kufor, tak ti požičiam môj ruksak. Mala by si sa čím skôr pobaliť, Fin je už v mojom dome. Jeho družka, Lori, ťa zoberie späť do Miami a ostane s tebou po celý čas.“

Kútikom oka naňho pozrela a prikývla. Asi bola šialená, že s tým všetkým súhlasila. Mala by byť tu, pomôcť mu čeliť jeho démonom. A miesto toho uteká. Jej otec síce vždy tvrdil, že niekedy je najlepší plán útoku práve útek, ale neverila, že toto by bol práve ten prípad. Dopekla, veď Brax sa pred tým snažil utekať niekoľko storočí. Pochybovala, že by ona tomu nejako mohla pomôcť.

Napriek svojim pochybnostiam si začala ukladať svoje veci do vaku. Na nič ďalšie sa už nepýtala, len poslala Luce krátku správu s tým, že na nejaký čas musí odísť. Jej priateľka vedela o nej takmer všetko, takže sa nepýtala. Povedala jej niekoľkokrát, že možno raz príde chvíľa, keď bude musieť bez vysvetlenie odísť. A teraz bola tá chvíľa tu. Luca to už poznala, keďže boli obe nesmrteľné, prežili spolu už niekoľko rokov. Už tretíkrát takto odchádzala. Lenže predtým aspoň bola presvedčená o tom, že to, čo robí, je aj správne. Lenže toto jej vešať na nos nemienila. Mala dosť starostí sama so sebou.

Už zbalená sa rýchlo ešte prezliekla a v duchu povedala Myre, aby sa jej vždy držala po boku. Nemusela jej to dvakrát pripomínať. Na stôl napísala ešte krátky odkaz pre Lociena. Bolo nezodpovedné len tak utekať a nedať mu čas nájsť za ňu náhradu, ale z vlastnej skúsenosti vedela, že taký elf nepotrebuje mať vyštudovanú medicínu, aby napravil niekoľko zlomených kostí, alebo vyčistil pár odrenín. Sama bola v jeho opatere niekoľkokrát.

Cesta do Braxovho domu ubehla v tichosti. Ani jeden z nich sa neodvážil prehovoriť. Phoebe sa držala jeho veľkej ruky ako záchranného lana. Nechcela ho pustiť a akosi ešte stále dúfala, že si to na poslednú chvíľu rozmyslí a nepošle ju preč. Lenže to neurobil. Bol odhodlaný udržať ju v bezpečí bez ohľadu na to, či ju ešte niekedy uvidí. Tá predstava ju desila.

Zacítila prítomnosť vlkolakov ešte predtým, než vôbec vošla dovnútra domu. Brax ich letmo predstavil, ale stihla si len povšimnúť, ktorý z nich je Fin a to bolo všetko. Vzápätí už bola usadená vo veľkom čiernom SUV, ktoré vyzeralo ako z tých filmov o mafii. Keď ju Brax na rozlúčku pobozkal na čelo, prebehol jej mráz po chrbte.

Chytajúc sa poslednej šance, mocne ho objala okolo krku a pobozkala ho so všetkým zúfalstvom a bolesťou, ktorú cítila. Na chvíľu sa zdalo, že jej bozk opätuje s rovnakou zmesou pocitov. Keď si za nimi niekto odkašlal, odtiahla sa. Poslednýkrát ochutnala jeho pery a nechala ruky klesnúť k telu. Nevedela, čo povedať. Zbohom? Uvidíme sa o pár dní? Alebo niečo ako šťastný lov? Všetko bolo priveľmi plné nádeje. A ona mala neodbytný pocit, že práve stráca časť seba.

Nechala Myru usadiť sa jej na kolenách. Hladkala jemnú srsť medzi jej ušami, čo ju vždy upokojovalo. Zadívala sa mu do očí a nechala slzy stekať po lícach. Nemala silu zastaviť ich. Nevedela, či plakala, alebo len sedela a hľadela do prázdna. Jediné, čo vedela, bolo, že sa pohybujú.

Žena menšieho vzrastu s olivovou pokožkou a priateľskými očami, ktorá sedela za volantom, sa ju nesnažila upokojovať. Akoby presne vedela, čo prežíva. Keď si spomenula, že je to družka jedného z vlkolakov, ktorí ostali s Braxom, nebolo také ťažké tomu uveriť. Veď aj ona možno svojho milovaného už nikdy neuvidí. To pomyslenie ju nejakým spôsobom upokojilo a rozpútalo to medzi nimi zvláštne puto. Keď sa tak dívala na jej vlastný smútok, pomyslela si, že práve prišla chvíľa, aby tiež začala čeliť svojim dávnym chybám.

Z malej škatuľky, ktorú si predtým vložila do vrecka, vybrala niekoľko vecí. Všetky ich ignorovala, až kým nenašla papierik a na ňom napísané číslo. Zobrala svoj telefón a zavolala jedinému človeku, o ktorom vedela, že jej zodvihne, hoci hovoriť s ňou bolo to posledné, čo by chcel. Keď sa na druhej strane ozval jeho hlboký hlas, prebehol jej po chrbte mráz. Bože, ako veľmi jej chýbal!

„Vieš, že nemáš volať na toto číslo, Phoebe.“

Pohľadom vyzvala Lori, aby mlčala. Dúfala, že dostane možnosť vysvetliť jej to neskôr. „Viem, že je len pre prípad núdze, lenže teraz ide o život, Sondag.“

V telefóne bolo počuť, ako sa niekto vedľa neho prekvapene nadýchol. „Čo chceš, aby som urobil?“

Tentoraz to bola Phoebe, ktorá sa potrebovala zhlboka nadýchnuť, aby sa upokojila. „Prepoj ma ku kráľovnej. Len ona má odpovede, ktoré potrebujem.“

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.


A máme za sebou prvé guľatiny! Ešte stále tomu nemôžem uveriť, ale takto rýchlo to uteká. Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: izzie22, mime33, mae, Simones, Christine, Niky a ClaireStew. Ďakujem za vaše komentáre a hlavne za to, že ste to so mnou nevzdali. Nesmierne si to vážim.

Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Zmenili by ste na ňom niečo? Chceli by ste, aby sa vyvíjal inak? Ak máte nejaké nápady, sem s nimi! Som otvorená každej novej mylšienke. :) Nebudem vám klamať, táto kapitola sa mi akosi nepozdáva. Ale mne sa nepáči takmer nič, čo napíšem, takže to asi bude v poriadku. :D

S pozdravom Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 10.:

5. mea
05.04.2013 [17:52]

Emoticon Emoticon Emoticon

4. Simones
05.04.2013 [1:39]

další úžasná kapitola ! :)) ještě je toho dost, co nevím :D hlavně Phoebe je víc tajemná jak Brax :D tak doufám, že mi to brzo osvětlíš :)

3. mima33 admin
03.04.2013 [13:37]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Oni sa rozdelili? To prečo?! Emoticon Emoticon Emoticon S tým ja vonkoncom nesúhlasím, ale je to tvoje rozhodnutie Emoticon Príbehu rozhodne nemám čo vytknúť a už sa neviem dočkať ďalšej. Kto je tá kráľovná a akú úlohu v tom celom hrá? Kto je Sondag a čo je to preboha za knihu, čo Brax stráži? A kto po ňom ide? Ja viem, milión otázok, takže dúfam, že skrinka s odpoveďami sa čoskoro roztvorí Emoticon
Inak skvelá kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 02.04.2013 [18:21]

Ako úplne super Emoticon
3koda že sa museli odlúčiť. To zas bude, keď budú tak od seba... Emoticon zas budem prežívať tie stavy (bože toto im nerob veď sa tak milujú, oni predsa patria k sebe) Emoticon
Jo a važne ma zaujíma akú spoločnú minulosť majú spolu Sondag a Phoebe. A čo to je to tá kráľovná, čo tam robí či čo jako, no to je teraz jedno... Emoticon Emoticon
Ďakujem za venovanie si skvelá. Emoticon Emoticon Ale vážne kto je to ten Sondag?

1. Mišička
02.04.2013 [18:14]

Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!