V kvapke krvi - Kapitola 4. • OurStories.cz ~ naše povídky

Tajné plány zaskočia viac, ak sú prezradené neskoro

07.02.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 707×

Kapitola 4.

„Prečo chcela, aby si sa pýtala práve Aniedè? A čo tie divné reči o počúvaní rozkazov?“ dožadoval sa Nóiríninej pozornosti Gawain. Len sa mračila smerom, z ktorého jeho slová prichádzali.

Niekoľkokrát si pošúchala čelo.

Lenže ani jej šialená predstavivosť nedokázala prísť s dostatočne hlasnou spomienkou, ktorá by prehlušila jeho hlas. Najmä keď jej pri tom kričal do ucha a občas ju dokonca potiahol za ruku. Toľko k jeho nežnosti. Očividne všetku vyčerpal pri ich krátkom vášnivom stretnutí a bude trvať minimálne do ďalšieho splnu, kým sa jeho jemnosť znovu navráti. Pričom Nóirín sa nemusela pýtať Màireach, aby vedela, že na ňu ňou plytvať rozhodne neplánuje.

Povzdychla. Takto pokaziť taký krásne perspektívny vzťah.

To dokáže naozaj len ona.

„Už ti niekto niekedy povedal, že máš hrozne otravný hlas?“ zašomrala Nóirín.

Očividne to fungovalo ako vedro studenej vody vyliate na hlavu, keď tak okamžite stíchol.

„A tebe už niekto povedal, že si nevýslovne impulzívna a ostatných dostávaš do problémov?“

Pokyvkala hlavou.

„Možno niekto niečo podobné raz či dvakrát vyslovil.“

Klamala. Bolo to viackrát, ale to si čoskoro domyslí aj bez jej pričinenia.

„Ty sa to ani nesnažíš popierať?“

Pohodila plecom. „Naučila som sa, že je jednoduchšie nepopierať pravdu. Potom mi ostane viac energie na to, aby som niečo aj urobila. Mal by si o tom tiež popremýšľať.“ Sladučko sa usmiala, keď začula, ako funí. Ako nasrdený zver chystajúci sa hlavou vraziť do stromu. „Ak by si totiž na chvíľu sklapol, mohla by som zistiť, čo máme robiť, ešte skôr, ako sa Siobhán rozhodne, že príde zistiť, ako ide jej plán a spolu s tvojimi drahými rodičmi nás osobne dorazí.“

„Povedal som ti, že moji rodičia s tým nemajú nič spoločné,“ zahuhlal.

Skôr, ako sa stihla zastaviť, zasmiala sa.

„Kým budem pátrať v minulosti, popros Màthair, aby ťa naučila lepšie klamať. Teraz ti to veľmi nejde.“

Keď začula, ako otvára ústa, zodvihla ruku. Nechcela to počúvať.

Mal svoje dôvody, o ktorých jej nechcel povedať. Ako chce. Mala dosť svojich starostí.

Posadila sa na zem a nohy si skrčila pod seba. Nie, že by to bolo súčasťou rituálu, ale nechcela riskovať, že sa jej podlomia kolená pod vplyvom toho, čo v minulosti objaví. Ešte by sa Gawain cítil povinný zahrať sa na záchrancu a chytiť ju do náručia. Už teraz ju v hlave dosť pichalo z jeho ostrých pohľadov, nepotrebovala, aby ju nakoniec aj nejako preklial.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a sústredila sa na to, čo chce obetovať.

Pretože tak fungovala mágia – ak niečo chcela, musela niečo ponúknuť.

Znamenalo to, že čím väčšiu požiadavku ktokoľvek mal, tým väčšia musela byť obeta. Ak chcel niekto nazrieť do blízkej budúcnosti, stačilo niekoľko kvapiek vlastnej krvi. Pri narodení ďalšieho člena kmeňu boli zabíjané veľké zvieratá, aby najnadanejší veštci z kmeňa Tàrlaidh dokázali predpovedať, aký veľkolepý alebo naopak poľutovaniahodný osud čaká na novorodenca. Za možnosť nazrieť tak ďaleko do niečieho života museli obetovať nielen krv, ale aj zvyšné roky, ktoré by zabité zviera mohlo ešte odžiť.

Za budúcnosť sa platilo budúcnosťou.

Podobne to fungovalo v prípade minulosti.

Ak chcela zahliadnuť to, čo sa stalo, preliala niekoľko kvapiek svojej krvi a v mysli sa sústredila na nejakú spomienku. Nemuselo to byť nič konkrétne, dokonca si to ani nemusela úplne vybavovať, stačilo, že niečo podobné v jej podvedomí existuje. Preto sa nerada dívala do minulosti, pretože čoskoro sa jej minú tie okamihy jej života, na ktoré si vlastne ani nespomína. Prvý smiech. Jej reakcia, keď zbadala rodičov. Prvé kroky. Tentoraz si vybrala prvé slová. Dúfala, že to bude stačiť.

Uvedomovala si, že raz príde deň, keď bude musieť obetovať príliš.

Snáď ten deň nikdy nenastane.

S myšlienkou na vlastný detský nezrozumiteľný džavot si rozškrabala nezhojené šrámy na predlaktiach. Okamžite z nich začala valiť krv. Keď sa jej dotkla končekmi prstov, pomyselné končatiny svojej mysle zabŕdla hlbšie do spomienky, ktorá bola len predstavou istoty, že sa to niekedy predsa len muselo stať, a začala odriekať prosbu k bohyni Aniedè. Strážkyni toho, čo bolo, na ktorú ostatní tak radi zabúdali, pretože len málokto bol ochotný zaplatiť tú vysokú cenu za to, aby mu bohyňa odpovedala.

Navyše ju nesmierne miatlo vidieť naraz to, čo je a to, čo bolo.

V niektorom bode jej prihovárania sa Aniedè začal Gawain opäť rečniť. Výhovorky v mene jeho rodičov, rozhorčené komentáre lahodiace jeho poníženému egu a výzvy, nech konečne začne hovoriť jasne. Všetko ignorovala. Pretože okrem toho zazrela aj záblesky inej tváre. Túto videla jasne, hoci viečka mala stále pevne zatvorené, skrývajúc sa tak pred ostrosťou zákerného slnka.

Do uší jej vošlo nasrdené vrčanie zmiešané s bolestným syčaním.

„No poďte, vy prekliati bastardi, ktorých ani Beatha nechce v ohňoch podsvetia!“ zaryčal ženský hlas.

Nóirín ho nikdy predtým nepočula, no tušila, že patril Líadan, niekdajšej kňažke kmeňa Tàrlaidh. Jej úlohou bolo predpovedať osud všetkých kmeňov. Líadan sa údajne zbláznila. Na jej miesto mala nastúpiť jej polovičná sestra Doireann, ktorá bola z dôvodov jasných len Siobhán vyhnaná, aby sa z nej stala lovkyňa. Nakoniec sa úlohy zhostila Maeve, ktorá určite videla len to, čo Siobhán tešilo.

Prečo presne Líadan zošalela, ostávalo záhadou.

Iste, so svojimi ozdobami z kostí, ktoré si vplietla do vlasov, čiernymi očami i začmudenou vrchnou polovicou tváre až pod nos, vyvolávala v ostatných niečo medzi znepokojením a obozretnosťou. Okrem toho však nepôsobila ako stereotypný šialenec. Nepľula okolo seba a nepreklínala neviditeľných duchov. Dokonca ani nehovorila o hnusnej apokalypse, ktorá im podchvíľou zaklope na dvere.

Miesto toho sa snažila čo najzúrivejšie bojovať proti svojim nepriateľom.

Takže takto vyzerali sitheach. Musela uznať, že boli omnoho pôsobivejší, ako čakala.

Medzi jednotlivými chlpatými telami zazrela aj niečo väčšie. Mágia poničila a zdeformovala hneď niekoľko druhov, hoci tento konkrétny do ich končín zavítal len ojedinele a nikdy nepočula o tom, že by bol ktovieako agresívny. Mohutné biele telo pofŕkané červenou vytváralo hrôzostrašnú kombináciu zakrývajúcu mierumilovné plaché stvorenie.

Čo na tom, že bolo vysoké ako dvaja najvyšší muži postavení jeden na druhom.

S dlhými prednými nohami a kratšími zadnými pôsobilo akoby malo na chrbte obrovský hrb obrastený štetinami ponášajúcimi sa na konskú hrivu. Celkový dojem dopĺňal býčí chvost, volská hlava a kozorožie rohy. Ak si pamätala správne, tohto tvora schopného mágiu nielen blokovať, ale ňou aj útočiť, niekedy dávno nazvali bò.

Čiže Líadan sa chcel niekto zbaviť ešte zúrivejšie ako Nóirín a Gawaina.

„Vy mátohy, mňa nedostanete! Kde je váš pán? Kde je ten zbabelec, ktorý vás povolal?!“

Dobre, keď takto škriekala na tvory, ktoré jej očividne nerozumeli a nemohli odpovedať, začínalo to vyzerať, že to predsa len to v hlave nemá úplne v poriadku.

Okrajovo vnímala, ako sa jej Gawain na druhej strane reality niečo pýta.

Dokonca ju potiahol za ruku.

Nech je to čokoľvek, ak ich to neohrozuje, môže to počkať.

Sústredila sa na bitku pred sebou. Bola taká podobná tomu, čo zažili s Gawainom, až ju z toho mrazilo. A predsa sa to líšilo. Mohla by odprisahať, že na Líadan útočilo omnoho viac zverov. Napriek tomu, keď prišla pomoc, objavil sa jediný muž a ten určite nebol z kmeňa Sèalgair. Pretože to bol Nóirínin otec.

Nóirín sa dusila vlastným dychom, keď sa dívala do jeho stále živej tváre.

Strapaté svetlé vlasy, ktoré po ňom zdedili všetky deti, a čierne rohy zatočené nadol poza dlhé odstávajúce uši. Akoby Nóirín pozerala na svoj vlastný mužný odraz v hladine vody. Myslela si, že sa zmierila s otcovým odchodom, no opak bol pravdou. Ostalo v nej dostatok bolesti na to, aby sa jej vďaka nej začali po lícach kotúľať slzy. Rýchlo si ich utierala. Nikomu nimi predsa nepomôže. Ak niečo, len sa dostane do problémov.

Pretože ani Gawain nie je natoľko bezcitný, aby sa jej na ne neopýtal.

Netušila, či by dokázala presvedčivo klamať, ak by sa dožadoval odpovedí.

Pritom to nebolo nič, za čo by sa mala hanbiť. Ona alebo jej otec.

Niekedy je však lepšie nevedieť...

„Prišiel si ma na príkaz svojej milovanej doraziť?“ vybafla na neho Líadan pomedzi útoky na blížiacu sa zver. K dispozícii nemala viac ako kamene, niekoľko šípov a groteskne pôsobiaci luk, ktorý sa mal už-už rozsypať.

Dlho by teda nevydržala.

Nóirín skrivila pery. Kňažka mala prejaviť viac vďačnosti.

Hlavne po tom, ako sa postavil pred ňu a rozdivočené stádo. Nóirín vedela, čo sa povráva o mágii jej otca – že nepatrila celkom kmeňu Tàrlaidh. Vedel predpovedať budúcnosť, no ak by svoj život nespojil so svojou sestrou Siobhán, pokojne sa mohol odsťahovať do kmeňa Flòraidh, v ktorom rozumeli prírode a všetkému, čo rastie a dýcha.

Sledovala, ako jej otcovi stačilo zodvihnúť ruku a zvery začali spomaľovať.

O niekoľko okamihov neskôr bol les okolo nich prázdny.

Len mohutný bò sa pod neďalekým stromom naposledy otočil.

Potom však aj on zmizol v tieňoch konárov.

Jej otec sa otočil k Líadan, ktorá si ho prezerala so zdvihnutým obočím.

„Nie, prišiel som sa uistiť, že prežiješ,“ predniesol, čím odpovedal na jej predchádzajúcu otázku.

Líadan začala kyvkať hlavou. „Dobre, prekvapil si ma.“ Vzápätí však rozhodila rukami, akoby sa jeho správaním vlastne nič nemenilo. Čo bola pravda. „Prečo táto zvláštna opatera? Myslela som si, že nedávaš pozor na to, čo stvára tvoja Siobhán.“

Povzdychol si. „Má to tak vyzerať, ale pravda je iná.“

„A aká presne je tá pravda?“

„Na tom teraz nezáleží,“ zahriakol ju.

Líadan niekoľkokrát prikývla. V tom náhle tichom momente si Nóirín uvedomila, že ani Gawain už nehovorí. Stíchol. Cítila na sebe jeho pohľad. Pravdepodobne sa snažil prísť na to, čo presne Nóirín robí. Nevyčítala mu to. Predpokladala, že nikdy predtým nevidel, ako niekto nahliada do minulosti. A ak tomu bude môcť nejako pomôcť, tak to už ani nikdy neuvidí.

Cítila, ako sa z nej s každou ďalšou kvapkou krvi odplavuje taká potrebná sila.

Ale nech ju bohovia na čele s Màthair radšej prekľajú, než by mala Gawaina prosiť o pomoc.

„Čo odo mňa chceš?“ vybafla Líadan, čím si opäť pritiahla Nóiríninu plnú pozornosť.

„Len prísľub,“ začal vysvetľovať pevným hlasom Nóirínin otec, „že keď za tebou raz niekto príde a bude sa pýtať na to, čo si videla a kvôli čomu ťa Siobhán najprv označila za šialenú, a potom ťa vyhostila, povieš mu pravdu. Pretože raz to bude niekto potrebovať počuť.“

Nóirín neočakávala, že sa dozvie pravdu. Nikto predsa nebol taký hlúpy, aby sa o niečom dôležitom rozprával v lese, kde ich mohol ktokoľvek počuť. No predsa bola prekvapená, keď Líadan vypleštila oči. Znamenalo to, že si uvedomila niečo, o čom dovtedy pochybovala. A Nóirín frustrovalo, že to nevedela tiež.

Niekoľkokrát zvrela a zase uvoľnila päste, aby sa jej lepšie sústreďovalo.

„Ty si videl...“

„Nemyslela si si hádam, že si prvá, kto odhalil pravdu, však nie.“

Nie prvýkrát ľutovala, že nikdy nedostala príležitosť spýtať sa otca na to, čo bolo pravdy na tom, čo sa o ňom hovorilo. Keďže patril do dlhej a neprerušovanej línie mocnej vešteckej mágie, bolo nepravdepodobné, že by dokázal rozkazovať aj inej moci. No povrávalo sa, že jeho matka, predtým než svoj život spojila so svojim bratom, sa zaplietla s niekým z kmeňa Flòraidh a aby svoj prehrešok zakryla, preniesla svoju mágiu na svojho syna, Nóiríninho otca.

Pravda bola, že jej otec predpovedal budúcnosť a rozkazoval splašeným zverom.

Chcela veriť, že to všetko boli len klebety stvorené znudenými súkmeňovcami.

Na druhej strane ale nemohla. Vedela, že v jej rodine sa prehliadali hrozivejšie tajomstvá, než aké pred ostatnými tajila ona sama. Raz možno bude dostatočne zúfalá na to, aby obetovala časť samej seba, aby sa na to mohla otca spýtať. Keď predtým to nikdy nedokázala.

„Možno na chvíľu,“ zamumlala Líadan. „Hovoril si o sebe, však. To ty si to videl.“

Nóirínin otec prikývol. „Videl a mlčal. Pretože je to tak lepšie.“

Líadan si ho dlho prezerala. Akoby v jeho tvári hľadala odpoveď na nevyslovenú otázku. Prvýkrát, odkedy Nóirín začala sledovať túto konkrétnu spomienku, videla na tvári kňažky skutočne vážny a sústredený výraz. No vzápätí bol preč a s ním aj akýkoľvek náznak normálnosti, ktorý Líadan dokázala vytvoriť. Nakoniec sa v jej črtách usadil podozrievavý výraz v očiach znepokojivý lesk.

„Čo chceš, aby som urobila?“

Prikývol. Akoby jej skladal uznanie, že sa rozhodla prijať jeho pomoc.

„Nateraz postačí, ak mi venuješ trochu sovej krvi, svoje oblečenie a pomôžeš mi rozhádzať tu kosti a rohy.“ Pozdvihol vrece, ktoré dovtedy len nenápadne držal v ruke. Nóirín vedela, že nechce vidieť jeho obsah. Vedela, čo je vnútri.

Z čoho ju zamrazilo. Nikdy by si nemyslela, že otec v sebe skrýval toľko krvilačnosti.

Alebo sa len snažil byť praktický.

„Beatha ťa zatrať, koho si kvôli mne zabil?“ zahučala na neho Líadan a predklonila sa, akoby jej zrazu prišlo zle.

Dokonca mal v sebe toľko drzosti, že sa jej zhrozeniu vysmial.

„Neboj sa, nikoho, kto by niekomu chýbal. Len starca, na ktorého všetci zabudli po tom, ako ho odsúdili na život v cele. Predstava, že si naposledy vystrelí zo Siobhán, ho veľmi nadchla.“

„A nechal sa kvôli nej zabiť?“ zapochybovala Líadan.

Nóirín si pomyslela presne to isté.

Prečo by sa niekto vzdával vlastného života, len aby urobil niekomu napriek.

To sa jej dalo prehnané. Pravdou však tiež bolo, že nikdy neobjavila krásu trucovania.

„Chcel zomrieť slobodný a za vlastných podmienok. Umožnil som mu to.“

Vtedy Líadan od jej otca ustúpila. „Si presne taký, ako o tebe hovoria.“

Kývol hlavou. „Bojíš sa?“

Nepôsobil ako niekto, kto by chcel kňažke nahnať strach. Stál tam vystretý a pripravený na jej kritiku, ale zároveň sa odmietal ospravedlňovať. Toto bol otec, ktorého poznala. Trochu desivý, trochu záhadný, ale pripravený nikdy neklamať o to, kým bol a aké boli jeho zámery. Možno to niektorých ľudí miatlo, iných desilo, ale zároveň to mohlo upokojovať.

Zdalo sa, že Líadan bola jeho neoblomnosťou uchlácholená.

„Màthair, stoj pri mne, nebojím,“ vyhŕkla precítene a hlavu vyvrátila k nebu. „Nebojím.“

Mierne sa usmial. „To je dobre.“

Nasledujúce okamihy, akokoľvek krátke či dlhé sa zdali byť, strávili aranžovaním pozostatkov na prašnú zem. Nóirín bola rada, že už dávno nejedla, inak by hrozilo, že jedlo protestne opustí jej telo. Ohlodané kosti, ktoré očividne trhali lesné zvery. Zakrvavené rohy s odtlačkami zubov a škrabancami, akoby sa ich niekto neúspešne pokúsil dostať do svojho žalúdka. Scéna ako vystrihnutá z masakru. Nakoniec sa ešte Líadan porezala a vlastnou krvou pokryla niekoľko kostí a dokonca aj okolité kmene stromov. Napokon sa vyzliekla a spoločnými silami urobili z jej haleny špinavé franforce.

Ostala tam stáť polonahá a nezdalo sa, že by jej to prekážalo.

Skôr sa jej uľavilo, keď sa dívala do diaľky.

Možno myslela na to, že ju vlastne čaká sloboda.

„Kedy mám očakávať tú dôležitú návštevu?“ spýtala sa obozretne Nóiríninho otca.

Ten pohodil plecami. „O niekoľko rokov. Možno jej to bude trvať dlhšie. Ktovie.“ Poobzeral sa okolo seba a pery mu náhle vykrivil nežný úškrn. „Bude asi blúdiť. Nebudem tam, aby som jej pomohol.“

Líadan s k nemu okamžite otočila. „Ty hovoríš o...“

„Áno.“

„Takže to chceš urobiť. Prečo? Prečo by si to pre niekoho robil?“

Aj Nóirín vedela, o čom hovorí.

Na začiatku mala pochybnosti. Nevedela, kedy presne sa toto stalo, ale podľa všetkého táto ich maličká zrada bezprostredne predchádzala posledným dňom, ktoré Nóirín s otcom strávila. Vedela, že to všetko musel plánovať dlhšie. Často jej o tom hovoril, no Nóirín predstierala, že len žartujú. Nakoniec zistila, ako vážne to všetko myslel.

Počúvať o tom, ako bezstarostne hovorí o svojom osude, bol ako zabodnúť si nôž do hrude.

Ak by mohla, triasla by ním a kričala mu do tváre, či si naozaj myslel, že jej to pomôže.

Odpoveď však poznala. Čo ju len nútilo búchať si päsťami do stehien.

„Ona je jediná, pre ktorú som to ochotný podstúpiť.“

Keď začula tón, akým to vyslovil, v očiach ju zaštípali slzy.

„Nebojíš sa, že ťa bude potrebovať a ty tu nebudeš?“

Áno, otec, nebojíš sa, že ťa budem potrebovať a ty tu nebudeš? zopakovala pobúrene.

„Budú tu iní, ktorí jej pomôžu.“ Ak ten niekto mal byť Gawain... Zasmiala sa tej predstave. Radšej ju zhodí z útesu, akoby jej mal pomôcť. „A ja... jej takto dám väčšinu šancu na prežitie. Ochráni ju to pred Siobhán. Aspoň na chvíľu.“

Tá chvíľa bola taká krátka, že to vlastne bol len okamih.

Stačilo si spomenúť, kde presne teraz sedela a prečo sa rýpala v minulosti.

„Až kým ju neprinúti hľadať pravdu,“ zakončil nakoniec svoju reč jej otec.

Líadan prikývla, následne však hlavou pohodila neurčitým smerom. „Tak to aby sme vyrazili a našli čo najlepší úkryt. Ak v ňom mám prežiť zvyšok života, musí to byť niečo dostatočne honosné.“

Nóirínin otec sa za chechtal.

„A ostatní tvrdia, že si šialená. Pritom si jediná, kto ma pochopil.“

„Tí zadubenci tam dole? Kohokoľvek, kto je odlišný od ich predstavy dokonalosti, je šialený. Pritom je to len ich spôsob, ako verejne odsúdiť tých, ktorým len závidia.“

„Kto závidel tebe?“

Dupla nohou, vďaka čomu zrazu vyzerala strašidelne mlado. „Nechcem, aby si ma ľutoval!“

„To by som si nikdy nedovolil,“ zodvihol ruky v obrannom geste.

Líadan si povzdychla. Nóirínin otec v tom vytušil zmiernie.

Ukázal medzi stromy. „Poď, je to týmto smerom. Čaká nás však dlhá cesta.“

Prikývla. „Čím dlhšia, tým lepšia. Aspoň tak budem mať čas odhovoriť ťa od toho šialenstva.“

„Nemala by si ma skôr podporovať v čomkoľvek, čo je šialené?“

Pomaly vykročil. Líadan ostala stáť na mieste a najskôr len nečinne sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát. Akoby sa snažila v hlave odhadnúť, ako veľmi úprimné sú jeho slová a činy. Nóirín sa obávala, že až príliš. Smrteľne vážne. Čo v nej prebúdzalo smútok, o ktorom bola presvedčená, že ho dávno zakopala v neoznačenom hrobe svojej duše.

Ako mnohokrát predtým, aj teraz sa mýlila.

Líadan krútila hlavou, keď vykročila za ním.

„Lenže toto ťa pripraví o život,“ pripomínala mu.

On len pohodil plecom. „Rád sa obetujem.“

„Pre ňu?“

„Pre ňu.“

Zasiala sa jeho neoblomnosti. „A ty si myslíš, že s tým bude schopná žiť?“

„Pravdepodobne nie. Ale raz to pochopí.“

Zarmucovalo ju to. A hnevalo. Pretože vedel, ako sa bude cítiť, veľmi dobre ju poznal. Napriek tomu to všetko urobil. Vystavil ju hnevu ostatných i jej vlastným výčitkám svedomia. Dívajúc sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát, mala chuť po ňom niečo hodiť. Miesto toho sa rozkričala. Ten zvuk z nej vyrazil ako odkopnutá šiška. V predklone ručala ako zranené zviera. V prstoch žmolila zem pri svojich nohách. Jej pozornosť sa začala trhať. Už nevnímala dve reality. Ale už len jednu.

Tú, v ktorej ležala na chrbte a niekto ju udieral po tvári.

Načiahla sa a zastavila ruku, ktorá ju fackovala.

Podozrievala Gawaina, že si svoju snahu dostať ju z vízie minulosti až príliš užíval.

„Prestaň ma mlátiť,“ zavrčala na neho.

Vlastne mu bola vďačná, že sa zachoval takto. Aspoň sa mohla tváriť naštvane.

Nedozvie sa o tom, ako sa naozaj cíti.

O tom, ako jej niekto vyrval srdce a začal ho meniť na kôpku krvavých trhancov.

„Vyzerala si, že na teba niekto útočí. Tak som si pomyslel, že by som ťa odtiaľ mal dostať,“ zabrblal, no zodvihol sa z nej. Ostro pocítila stratu, keď sa ich telá tak náhle rozlúčili. „Nabudúce sa nebudem snažiť.“

Keď sa štverala na nohy, ani jej neponúkol ruku. Hrubián.

Veď na zem ju zhodil on.

Poobzerala sa okolo seba, spomínajúc na posledné záblesky vízie, z ktorej ju tak nešetrne dostal. Nestihla sa dozvedieť, kde presne sa Líadan nakoniec usadila. Predtým, ako úplne stratila kontakt s minulosťou, zakričala do mágie, aby jej aspoň prezradila smer. Čo Gawainovi najskôr pripadalo ako prejav šialenstva, že ju začal fackovať s väčšou vervou. No zároveň sa snažil byť jemný, čo bolo hrozne nečakané a nechcelo sa jej tým zaoberať.

„Kde je východ?“ pýtala sa ho. Sama by ten smer nedokázala nájsť.

Lenže namiesto toho, aby jej to prezradil, sa len postavil pred ňu ako múr.

„Na čo to potrebuješ vedieť?“

Takže sa mu otočila chrbtom a vykročila, mrmlúc jeho smerom:

„Tak dobre, ak mi nechceš pomôcť, nemusíš. Veď si tu čakaj na smrť.“

„Na čo to potrebuješ vedieť?!“ zrúkol netrpezlivejšie.

„Akoby na tom záležalo, však. Čokoľvek ti totiž poviem, povieš, že si vymýšľam.“

Čo bolo nanajvýš kruté a navyše neférové vyhlásenie. Ani sa mu to nepokúsila vysvetliť predtým, než ho odsúdila na nevedomosť. To fackovanie sa jej asi dotklo viac, než si bola ochotná priznať. Alebo skôr fakt, že ju násilne vytrhol zo spomienky na otca, ktorý jej stále chýbal, hoci na neho bola naštvaná a ak by mohla, asi by ho vlastnoručne zabila.

Nechcela takto premýšľať o svojom otcovi.

A keďže sa nemohla hnevať na neho, hnevala sa na Gawaina.

„No tak! Počkaj ma! Hej, hovorím s tebou!“ Nerozbehol sa za ňou. Len tam stál.

To je teda pomocník. Jej otec sa musel zblázniť, keď veril, že tento tu jej nejako pomôže.

„Pre mňa za mňa sa rozprávaj aj so stromami,“ vybafla ponad plece.

Snažila sa odtiaľ čo najdôstojnejšie odkráčať. Nedarilo sa jej.

Zavrčala.

Prekliate korene. To musia rásť akurát jej v ceste?

Útrpne si povzdychol. „Och, Màthair, daj jej rozum... Tak sa aspoň obráť! Mieriš na západ.“

Mal šťastie, že nevidela. Inak by po ňom hodila prvé, čo by našla.

Kapitola 3. ¦ Kapitola 5.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování