OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 11.



V kvapke krvi - Kapitola 11.Krik ako kľúč k najtajnejším tajomstvám.

 

Kapitola 11.

„Je to predsa aj tvoj domov!“ pripomínal jej rázne Gawain.

Pretočila očami a naďalej nehybne sedela. „Je to len miesto, kde som kedysi žila.“

„To nemôžeš myslieť vážne!“ škrečal ďalej.

V podobnom duchu sa ich rozhovor niesol od chvíle, čo Nóirín nahlas povedala, že sa nemieni nechať zabiť len preto, aby zachránila miesto, ktoré sa jej aj tak dávno otočilo chrbtom. Bol to spúšťač. Nejaká posledná kvapka v nádobe Gawainovej trpezlivosti, až nakoniec pretiekla a on sa prejavil ako normálna osoba.

Dovtedy mala Nóirín často podozrenie, že vlastne ani nič neprežíva. Mlčal, nič nekomentoval a väčšinou len počúval. Klasický pozorovateľ. Pokojný a rozvážny, ktorého sa nič nemohlo dotknúť. Otázkou bolo, či to len predstieral a zvykol si mlčať, pretože ho nikto nikdy nepočúval, alebo vlastnú mlčanlivosť využil vo svoj prospech, keď neodhaliteľný načúval rozhovorom ostatných.

Nemala náladu a ani silu na to, aby pátrala po skutočnej príčine.

Nie, keď jej mával rukami pred tvárou a mračil sa tak veľmi, až hrozilo, že mu tvár ostatne naveky skrčená v úškrne. Prekvapil ju. Tak veľmi, že sa nezmohla ani na odvetu za niektoré jeho kreatívnejšie nadávky. Bola zoslabnutá, unavená a navyše otrávená z toho, že mala byť figúrkou v machináciách ostatných. Netrúfala si dúfať, že by ju niekto mohol práve v tento okamih pochopiť. No predsa len, kdesi na okraji mysle, si ponechávala nádej, že by to snáď mohol byť on.

A miesto toho sa rozhodne prstami jej pri mávaní vypichnúť už tak slepé oči.

Svoje ohúrenie jeho reakciou okomentovala hlasným mľasknutím.

Pre všeobecné nadšenie z jeho pichľavého pohľadu to gesto ešte raz zopakovala.

Nakoniec si Gawain povzdychol a rukou si šúchal čelo.

„Prečo to nechceš ani len zvážiť? Mohli by sme pomôcť nášmu domovu.“

Pokrútila hlavou. „Stále to opakuješ, akoby mi to malo niečo hovoriť. No ja som domov nikdy nemala. Len miesto, kde na mňa nepršalo a kde, ak som mala šťastie, tak ma práve nikto nechcel zabiť. Hádala by som, že práve ty by si to mal oceniť. Nesnažili sa ťa zbaviť vlastní rodičia?“

Zasyčal na ňu. Hneval sa snáď, že mu to pripomínala?

Tak to mal smolu. V podobnom druhu bitky neplánovala vyhrať čestne.

„Moji rodičia sú ale len moji rodičia. Nie sú zosobnením jaskýň a ani tých, ktorí tam žijú. A práve tí si nezaslúžia, aby sme sa ani nepokúsili ich varovať.“

Pošúchala si brdu. „Zvláštne, nevidela som, že by sa niektorí z tých mierumilovných obyvateľov pokúsil namietať voči nášmu vyhnaniu.“

„Nebolo to verejné.“

Mal pravdu. Ale nechcela mu to potvrdzovať nahlas. V tejto hádke mu nechcela dať jedinú výhodu. Aj keby mala kvôli tomu prevracať pravdu na lož a opačne. Stačilo, ak ho zneistí dostatočne na to, aby jej dal pokoj. Nevyžadovala, aby s ňou ostal. Vlastne nemusel. Doteraz mal dosť príležitostí vybrať sa úplne iným smerom ako ona.

V duchu sa po prvýkrát pozastavila nad jeho motiváciou.

Čo ho hnalo ísť tou istou cestou ako ona? Bol na ňu nahnevaný. Celý ten čas ju buď prebodával pohľadom, alebo si predstavoval jej brutálne zabitie, inak si nevedela vysvetliť to neustále šteklenie jeho hnevu. Nasledoval ju len preto, aby ju nakoniec mohol zabiť a jej telo pohodiť zverom, aby ju roztrhali?

Aj to bola možnosť. Ľudí k dlhým cestám motivujú rôzne hlúposti. Prečo by to nemohla byť smrť niekoho, kto vám takpovediac v jedinom okamihu zničil život. Navyše ak ten niekto bol osoba, ktorá vás priťahovala. Pretože aj teraz pomedzi záblesky hnevu cítila vrúcnosť a vášeň. Vzrušovali ho hádky? Tej myšlienke sa musela zasmiať.

Čo na tom, že si za to vyslúžila ďalší nevraživý pohľad.

Vďaka jeho hnevu sa dokázala lepšie sústrediť. Narastajúca vášeň ju hrozila strhnúť.

Našťastie sa Líadan niekam vytratila, čiže Nóirín nemusela sledovať kňažkine reakcie.

Povzdychla si. „Dobre, rozhodnutie, že nás vyženú, bolo verejne prehlásené v čase, keď sme boli v lese. Pravdepodobne. Alebo im len povedali, že sme spolu utiekli. Pri našich rodičoch nikto nevie,“ uznala nakoniec. „Lenže ja som hovorila o všetkých tých príležitostiach predtým. Ani jeden z nás nemal jednoduchý život a to najmä pre našu mágiu. Vtedy, keď nás ostatní trápili, nikou nenapadlo postaviť sa na našu stranu.“

Doslova počula, ako škrípal zubami.

V tom nebol sám. Kým sa dostali do tejto chatrče, často hrozilo, že si celkom zničí chrup.

„Čo znamená len to, že sme si za priateľov vybrali netolerantných idiotov. To sotva vypovedá o charaktere ostatných kmeňov.“

Odfrkla si. „Priateľov? Tak by som ich nenazývala.“

Rozhodil rukami. „Áno, máš pravdu, niektorí z nich sú krutí. To si chcela počuť?“

Prehnane nahlas si povzdychla. Jeho tón hovoril skôr o tom, ako si predstavuje jej vraždu.

Pritom stačilo, ak by si normálne priznal, že ich život nebol najveselší. Sám to predsa už hovoril.

„Len som ti chcela pripomenúť, že zabúdaš na to najdôležitejšie,“ odvetila miesto toho, pretože bola unavená a nemala náladu vŕtať sa v jeho zacelených duševných ranách. Inokedy by si ale jeho mučenie užívala. Aspoň to si nahovárala. „Priznajme si to, naše životy sa nepodobali rozprávke a toto vyhnanstvo je to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Možno budeme musieť do konca života utekať a skrývať sa, ale aspoň nebudeme musieť striehnuť, kto nás zradí nabudúce.“

„Nie všetci sú takí, ako tvoja sestra,“ zavrčal.

Nakrčila obočie. „Ďakujem, že mi to pripomínaš. Aspoň na chvíľu som na Maeve zabudla.“

„Naozaj nemáš za čo,“ zasyčal, no v hlase mu neznelo nepriateľstvo.

Lenže tie slová už boli vyslovené, rovnako ako spomienka ostávala stále živá.

To, čo jej vyviedla sestra, bolo stále v jej mysli. Ako hnisajúca rana, ktorá sa nedala vyliečiť, a tak hrozilo, že jej ju budú musieť buď vypáliť, alebo zranený úd odrezať. Možno to by bolo odpoveďou na jej problém. Keby jej niekto vyrezal srdce. Úplne logicky bolo predsa očividné, že Maeve skôr alebo neskôr zatne do jej života svoje pazúry.

Napriek tomu však Nóirín chcela veriť, že aj jej sestra by sa mohla zmeniť.

Nechala sa obmäkčiť jej sladkými rečičkami a tým, že s ňou zrazu trávila čas. Akoby bola naivným dieťaťom túžiacim po dotyku neprítomného rodiča. Stačila spomienka na posledné stretnutie so sestrou a pripadala si, akoby ju niekto hodil na zapálenú pohrebnú hranicu. Miesto toho, aby však utiekla pri prvom obliznutí ohnivého jazyka, otočila sa a chytila sa prvého horiaceho brvna. A akoby to nebolo málo, musel na to Gawain poukazovať.

Prsty opäť schovala do dlaní, ale dlho jej to nevydržalo. O chvíľku neskôr už natiahla jednu ruku a začala sa ťahať za rohy a uši. Cítila, že ju Gawain pozorne sleduje, ale to ju nezastavilo. Nič to nedokázalo. Hlavne nikto – a už vôbec nie ona sama.

Prekliata mágia.

„Čo je pravda,“ zamrmlala nakoniec Nóirín, aby sa na chvíľu odpútala od vlastnej mysle. „Nemám ti za čo ďakovať. Rovnako ako neexistuje pádny dôvod, prečo by sme niekoho z kmeňov mali varovať.“

Kývol hlavou, akoby uznával jej argument. Alebo len ocenil jej veľkodušnosť.

Ktovie. Ona rozhodne nie.

Nakoľko jeho emócie boli ďalšou hnisajúcou ranou, ktorá ju chcela zabiť.

Zrazu bolo nemožné sa v nich vyznať.

„A čo tvoja priateľka?“ skúšal to ďalej. „Tá, ktorá nás sem poslala?“

Napriek tomu teraz jasne cítila jeho odhodlanie.

Nie prvýkrát jej napadlo, ako veľmi dobre sa vlastne s Doireann poznal a prečo.

No ako kedykoľvek predtým, ani teraz sa na nič z toho nespýtala.

„Doireann musela vedieť, čo sa v skutočnosti deje, keď nás sem poslala. Môže ich varovať ona.“

Zasmial sa. „Teraz klameš samú seba. Nevieš naisto, či Doireann vie pravdu o tomto všetkom.“

O tom sa dalo uvažovať, Ak bola pravda to, čo tvrdila Líadan, že o skutočnej minulosti kmeňov sa dozvedelo len niekoľko jedincov a žiadny z nich o tom nemohol hovoriť, vysvetľovalo by to náhly odchod Doireann do iného kmeňa. Siobhán sa jej údajne zbavila, pretože Doireann ako hlavná kňažka predpovedala budúcnosť, ktorá sa niekomu nepozdávala. Čo ak však nešlo o budúcnosť, ktorú videla, ale o záblesk minulosti?

Siobhán by stačilo podozrenie, aby sa Doireann zbavila.

Keďže si však nemohla byť istá, poslala ju do iného kmeňa, ďaleko od všetkých.

A pritom bolo jasné, že Doireann vie... niečo. To niečo, čo ju prinútilo poradiť Nóirín, aby sa vybrala do lesov hľadať Líadan. Tajnostkárstvo tých, čo predpovedajú budúcnosť, bolo skutočne otravné. Ak by mohla, teraz by Doireann schmatla za plecia a zatriasla ňou.

Akoby nemala už dosť iných dôvodov, ktoré kradli spánok jej mysli.

Potriasla hlavou a prinútila sa sústrediť na predchádzajúcu takmer hádku.

„A poznáme tú pravdu aspoň my? Počul si Líadan, mágia nedovolí nikomu z nich o tom hovoriť.“

Tentoraz si prehnane hlasno povzdychol Gawain.

„Takže sa o to ani nepokúsiš?“

Rozhodila rukami. „To sa ti snažím celý čas povedať.“

„Si zbabelec,“ fľochol jej do tváre.            

Zmeravela uprostred toho, ako sa stále ťahala za roh. Ruky bezvládne spustila do lona.

Viac by nestuhla ani v prípade, ak by ju hodil do ľadovej vody.

Keď otvorila ústa, vyšiel z nej len nejasný šepot. No Gawain ju aj tak začul.

„Mohol by si to zopakovať? Na chvíľu sa mi zdalo, že si ma nazval...“

„... zbabelcom,“ dokončil za ňu bez náznaku zľutovania. „Áno, nazval. Pretože ním si.“

„Ja nie som zbabelec.“

„A ako teda nazývaš to, ako sa chystáš na útek?“

„Volám to zdravý rozum. Pretože len šialenec by sa chcel vrátiť naspäť!“

To si nahovárala celý život – že len robí múdre rozhodnutia.

A rovnako ako celý život – aj teraz o tom pochybovala.

Zaslúžil by si kopanec za to, že jej to pripomínal.

„Je našou povinnosťou pokúsiť sa pomôcť nevinným.“

„Našou jedinou povinnosťou je postarať sa sami o seba.“

„Našou povinnosťou by malo byť chránenie tých, ktorí sa nemôžu ochrániť sami!“

Aké noblesné. Akoby bol ich kráľom a oni jeho milovaní poddaní.

Ohrnula pery. „Na to majú členov kmeňa Sèalgair.“

„To nebude stačiť!“ skríkol a opäť rozhodil rukami.

Ak to bude takto pokračovať, čoskoro vzlietne.

„Ak si teraz začal predpovedať budúcnosť, prečo nepoužiješ svoju mágiu na to, aby si ich ochránil a mňa z toho vynechal?“ navrhla mu, dúfajúc, že ju konečne nechá skrútiť sa do malej hromádky nešťastia, aby sa mohla dostatočne poľutovať, čo by viedlo k jej rozčúlenie a s tým dokázala pokračovať vpred o niečo lepšie. Hnev ju nikdy nesklamal. Bolo jednoduchšie byť rozzúrený a kráčať v pred, ako zložiť sa na zem a kričať na seba i na ostatných. „Ak sa chceš nechať zabiť, pre mňa za mňa to urob.“

Posledné slová naňho zasyčala. Doslova ho provokovala, aby sa jej spýtal na to, či v ich budúcnosti skutočne vidí smrť. Stačilo niekoľko kvapiek krvi a správna otázka a naozaj by ich smrť videla. Pretože každý raz zomrie. On by sa ale nespýtal na okolnosti a možno by ho to odradilo od túžby vrátiť sa späť.

Asi jej neostal žiadny zdravý rozum, keďže ho chcela zachraňovať.

Prečo jej na tom, na ňom, tak veľmi záležalo? Veď ju len rozčuľoval.

Lenže on sa nespýtal na ich smrť. Samozrejme, že ho muselo zaujať niečo iné.

„Je nemám žiadnu mágiu, čo veľmi dobre vieš.“

Oči vyvrátila do stropu.

„A zase sme sa k tomu vrátili, však? K tvojmu presvedčeniu, že nemáš mágiu.“

Zavrčal na ňu. „Pretože žiadnu nemám!“

„Máš!“ zvreskla tak nahlas a dôrazne, že ho to prinútilo pozrieť sa na ňu, akoby sa práve zmenila na sitheach. Cítila jeho pohľad priamo v hlave, ale nezastrašilo ju to až tak, aby nepokračovala ďalej. „Poviem ti to, čo si si mal uvedomiť už dávno – každý z nás sa rodí s mágiou v tele, pretože tak to funguje. Možno za to môže nejaká kliatba, možno my sami, ale každý z nás má nejakú mágiu. Nie všetci ju však môžu používať, pretože v ich telách drieme. Tá tvoja možno spí hlbším spánkom, ako je bežné, ale aj tak tam je. Pretože ju cítim.“

Uvedomila si, že znie ako kedysi jej otec, keď jej presne toto isté vysvetľoval.

Lenže ona vtedy bola dieťaťom a tým sa jeho blahosklonnosť dala vysvetliť.

„Niečo také nevie nikto vycítiť,“ zabrblal si popod nos. No znel o niečo pokojnejšie.

„Výborne, takže teraz budeš tvrdiť, že ani moja mágia nefunguje?“

Dvihnutým obočím ho vyzývala k ďalším ostrým protestom. Výzvu však neprijal.

„Keby som mal v tele mágiu, vedel by som o tom.“

Kývla hlavou. „Nie, ak si to nechceš priznať. Ani len o tej možnosti neuvažuješ. Vzdal si to.“

Ruky zodvihol nad hlavu a niekoľkokrát zavrčal. „Vzdal som to, pretože nejestvuje nádej!“

„Vzdal si to, pretože ti to povedali iní!“ pripomenula mu dôrazne, čo opäť upútalo jeho pozornosť. „Tvoji rodičia to vzdali, rovnako tvoji priatelia a nakoniec si sa k nim pridal. Ale predstav si, všetci ste sa mýlili!“

„Ak by bol nejaký spôsob, rodičia by sa o to aspoň pokúsili!“

„Nepokúsili, pretože na to nemali odvahu.“

„Ver mi, boli časy, kedy by urobili čokoľvek, aby mi pomohli.“

„A aj tak to neurobil. Hoci to vedeli.“

„To je klamstvo!“

Povzdychla si. Prečo chcel stále ospravedlňovať činy rodičov, ktorí ho očividne nikdy nemali radi? Jej otec bol v tomto svetlá výnimka, hoci mu to nič dobré neprinieslo. Ale aspoň sa snažil, to mu nemohla uprieť a nechcela mu to ani vyčítať. Voči Siobhán ale nemala žiadne ilúzie. Lenže Gawain očividne nejakými trpel vo vzťahu k vlastným rodičom.

„Nie je,“ umierňovala ho Nóirín, keď sa začal prechádzať. Nechcela, aby ju bolel krk, keď pohľadom nasledovala každý jeho pohyb. „Nie je to všeobecne známy fakt, ale stále sa nájdu takí, ktorí o tom vedia. Napríklad kňažky z nášho kmeňa a najvyšší zástupcovia kmeňov. Čiže aj tvoji rodičia. Vedeli o tom, ale vedome sa rozhodli ti nepomôcť. Nie preto, že nemohli, ale preto, že nechceli!“

„Nemohli mi pomôcť!“

Zubami-nechtami sa držal svojej lži. Akoby mu pravda mala rozbiť celý doterajší život.

Inokedy by možno zaváhala. Teraz však nie. Zaslúži si poznať pravdu.

„Ale mohli,“ odsekla a vedela, že už nie je cesty späť. A jej na tom nezáležalo. „A vieš, prečo to neurobili? Pretože si povedali, že vlastná moc je dôležitejšia ako šťastie jediného syna.“

„To nemôžeš vedieť!“

Zažmurkala. On sa jej očividne len prisnil!

„Ale viem! Pretože som to sama zažila!

„Nezažila!“

Rozhodila rukami. Ten tvrdohlavec!

„Tvrď si čo chceš a buď pokojne slepý, ale v jednom mi ver – na prebudenie spiacej moci je potrebné veľa obetovať. Väčšinou život toho, kto sa podujme ten obrad vykonať. Výsledkom je síce niečia smrť, ale aj prebudenie spiacej mágie. Tá je väčšinou dosť mocná a tým pádom stojí za obeť.“ To posledné vysvetlenie dodala, aby to pripomenula aj sama sebe.

Ak tento rozhovor obaja prežijú bez toho, aby sa na seba vrhli, bude to úspech.

Ak prežijú bez toho, aby ho zaškrtila pre jeho tvrdohlavosť, bude to priam zázrak.

Začínala už dúfať v to druhé, keď si povzdychol.

„Ak nie si kňažka a ani nevedieš váš kmeň, ako o tom vieš?“

Dostala jedinečnú príležitosť mávnuť rukou a vymyslieť si nejakú lož.

Čokoľvek by predsa bolo lepšie ako pravda.

Pravdou však bolo, že už bola unavená neustálym klamaním a popieraním.

„Viem to, pretože pred niekoľkými rokmi niečo podobné urobil môj otec.“

Hlas mala priškrtený a niekoľkokrát jej preskočil. Na konci začala vyslovene mumlať.

Ale Gawain ju aj tak počul.

„Kto bol preňho taký dôležitý, že sa obetoval?“

Zasmiala sa. Bez nadšenia a bez humoru. Bol to vyprahnutý zvuk.

Rovnako prázdny, ako jej srdce.

„Asi sa tomu ťažko verí, ale bola som to ja. To kvôli mne je môj otec mŕtvy.“ 

Kapitola 10. ¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 11.:

2. LiliDarknight webmaster
01.04.2020 [11:41]

LiliDarknightMaya666, som rada, že sa mi podarilo ťa prekvapiť. Emoticon V akom duchu sa bude príbeh niesť - to je veľmi dobrá otázka a už mám takmer aj odpoveď, ale stále dolaďujem detaily, tak sa nakoniec uvidí. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Maya666
29.03.2020 [17:21]

Wooow Emoticon Emoticon Emoticon ano uznávám tohle by mě nenapadlo.... No jsem zvědavá na vývoj protože tady, to dostává úplně nový rozměr a jsem zvědavá v jakém duchu příběh povedeš dál Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!