OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 11

02.10.2020 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 770×

Kapitola 11

Thora cítila ťaživú atmosféru, ktorá prikryla dom Greenovcov ako závoj.

Keďže vonku nepršalo, nemala dôvod vchádzať dnu. Navyše ju aj tak nikto nepozval a hoci jej pani domu niekoľkokrát opakovala, že ak bude čokoľvek potrebovať, má jednoducho vojsť dnu, zdalo sa jej to ako narušenie súkromia. Dnešný deň asi ešte viac ako inokedy, keďže ešte nikoho nevidela. Dokonca ani Jasona a tú jeho chlpatú obludu, čo si myslela, že Thora je atrakcia, po ktorej treba skákať.

Vlastne sa sama sebe čudovala, že jej ten pes tak chýba – veď v jeho prítomnosti akurát tak kýchala, hoci sa držala v úctivej vzdialenosti. Tak trochu už patril k zariadeniu záhrady. Rovnako ako Jason, ktorý sa ponevieral v jej blízkosti a snažil sa ju nachytať v slede rýchlych posunkov. Ich malá hra sa jej pozdávala, on ju prinútil hádať, čo sa jej snaží povedať, a keď uhádla, on jej za to niečo zahral.

Hudbu vždy milovala, vyrástla v dome, kde neustále zneli rôzne tóny a hudobné nástroje, ale až doteraz si neuvedomila, ako veľmi jej chýba presne tento typ huby – symfonický a jedinečný, plný emócií. Jason sa vážne zlepšoval a jeho umenie v nej zakorenilo lepšie ako kvetiny a čochvíľa v nej kvitla radosť. Ale nie dnes.

Dnes bol dom temný a akoby opustený. Ak by na príjazdovej ceste nevidela auto, nazdávala by sa, že nikto nie je doma. No a ešte ich prezrádzalo zavíjanie psa. Tomu sa asi nepáčilo, že musí byť zatvorený dnu v takýto krásny deň. Ale Thora bola za ten pokoj vlastne čiastočne aj vďačná. Aspoň mohla dokončiť posledné práce na bazéne.

Milovala jazierka s prírodnou filtráciou. Bolo to zadarmo a navyše oveľa zdravšie ako všetky tie chlórové tabletky a drahé filtračné systémy, pri ktorých majitelia vždy zabúdajú na väčšie nečistoty, takže aj tak skončia tak, že musia zavolať nejakú službu, aby im všetko vyčistili. To si rovno môžu najať človeka k bazénu. Bazénnika. Alebo niečo podobné.

Uškrnula sa a obdivovala svoju prácu. Bazén bol stále rovnako veľký, len chodníček okolo neho sa do značnej miery zúžil. Jednu jeho časť znížila, aby tam mohla zasadiť prevažne vodné rastliny. Osobne najviac obdivovala tie pálky a zmes zelenolistých i farebnolistých trvaliek. Pričom rastlinný záhon slúžiaci na jednej strane ako obruba prirodzene prechádzal v plaveckú časť. Iste, budú musieť bazén neustále čistiť, ale to musel robiť aj predtým.

Navyše teraz bazén oddelila od zvyšku záhrady zmesou niekoľkých vyšších krov a nižších stromčekov. Pôvodný zámer s cezmínami a bršlenom vypustila z hlavy v momente, keď jej Elena povedala, že majitelia majú psa. Zvolila preto kombináciu niekoľkých tavoľníkov, ktoré navyše krásne kvitnú. Čo jej pripomenulo, že musí zistiť, či sú kríky, ktoré mali nahradiť pôvodne ibišteky, takisto jedovaté pre psov, už na ceste. V duchu si pripomenula, že musí vytlačiť ten zoznam pre psov toxických rastlín.

Thora a ani Elena si to nikdy neboli schopné zapamätať všetko, keďže psa nemali.

Ešte raz sa zadívala na svoje dielo a s úsmevom sa otočila, s úmyslom doniesť si z auta zvyšné náradie a ďalšie rastliny, tentoraz určené do centrálnej časti záhrady do okolia terasy. Pri prechádzaní okolo domu si však všimla, že jedna obyvateľka domu sa predsa len rozhodla vyjsť von –v kresle si tam sedela pani Greenová.

Thora zodvihla ruku na pozdrav. „Dobrý deň, pani Gree... preboha, čo sa vám stalo?“ zvolala a zastavila na mieste. Vzápätí už pristupovala k pani domu.

Vyzerala ako obeť zločinu. Na tvári a rukách niekoľko modrín a škrabancov, ale najviac znepokojivá bola tá modrá ortéza na ruke. Muselo sa to stať niekedy včera večer, keď Thora odišla domov. Pretože by si určite bola zapamätala, ak by takto vyzerala už aj predtým.

Alysha sa slabo usmiala. „S niekým som sa nepohodla v nákupnom centre.“

Thora si pošúchala čelo. „Prepáčte, že to hovorím, ale nemyslím si, že vám takéto rany spôsobila nejaká vášnivá nakupujúca bojujúca o posledný kus vysnívanej kabelky.“

„Nie, tak to naozaj nebolo,“ prisvedčila, ale keď tú myšlienku nerozvinula, Thora pochopila, že o tom najskôr nechce hovoriť. Nečudovala sa.

„A ste... no... v poriadku?“

Prikývla. „V rámci možností vlastne áno.“

Thora sa ešte usmiala. Netušila, čo by mala robiť alebo povedať, tak len narýchlo zamumlala niečo o tom, že má prácu, čo výnimočne nebolo klamstvo, a zamierila k autu. Neurobila ani tri kroky, keď sa opäť ozval hlas panej domu.

„Viem, prečo ste tu.“

Niečo v tom tóne prinútilo Thoru vrátiť sa späť. „Som tu, aby som dala do poriadku vašu záhradu,“ oponovala automaticky.

Zodvihla na ňu obočie. „Na niečom sa dohodneme, dobre? Nebudeme si klamať. Klamstiev už bolo dosť.“ Takmer blahosklonne sa usmiala. „Hoci predpokladám, že vaša prítomnosť v mojej záhrade je skutočne náhodná. Aj keď je náročné takej náhode uveriť.“

Thora automaticky vystrčila bradu. „Ako ste to zistili?“

Rozhodla sa, že bude lepšie, ak Alyshu Greenovú nebude zbytočne podceňovať. Tá žena bola síce samý úsmev, ale tiež pôsobila ako riadna dračica – nebezpečná osoba v prípade, ak niekto útočil na jej rodinu. A Thora sa určite neplánovala dostať na je zoznam nepriateľov.

„Najskôr som tomu nerozumela,“ priznala opatrne a hlavou pohodila k domu. „Nedávalo mi to zmysel. Vždy tie narážky a to, čo ste spomínali medzi rečou a potom nad tým mávli rukou. Ale potom som si to domyslela a vravela som si, že to vlastne bolo od samého začiatku očividné.“ Zdravou rukou pohodila Thoriným smerom. „Nechápem len jedno – prečo takýto zložitý spôsob?“

Thora pokrčila plecami. „Kvôli zákazu.“

Alysha sa už-už nadychoval, ale vzápätí si spomenula a sklonila hlavu.

„Na ten som úplne zabudla, aby som bola úprimná.“

Kývla hlavou. „Čo s tým urobíte? S tým, že ste ma odhalili?“

„Dlho som nad tým uvažovala,“ priznala sa otvorene. „Ale nenašla som dôvod, prečo to nejako riešiť alebo zakazovať. Zatiaľ ste neurobili nič, aby ste nám nejako poškodili, nič si nepýtate. Na jednu otázku som však nedokázala nájsť odpoveď – vie to?“

Rozhodila rukami. „Čo myslíte?“

Zasmiala sa. „Samozrejme, že to vie. Ako inak.“ Odkašlala si. „Ako som hovorila, neohrozujete nás, nemám dôvod nejako to riešiť. Ale nemýľte sa. Ak urobíte jediný chybný rok, nebudem váhať a bez milosti vás odtiaľto vyhodím. Aj keby to znamenalo, že tie fialky budem musieť dosadiť sama.“

Thora ju nemienila opravovať, že žiadne fialky nesadí. Aj tak na tom nezáležalo.

Miesto toho sa zadívala na jej ortézu. „Je to kvôli tomu útoku?“

S krátkym zaváhaním nakoniec odvetila: „Áno.“

Lenže potom svoju jednoduchú odpoveď nijako nerozvila.

„Aj mi poviete, čo sa deje, alebo si to budem musieť domyslieť?“

Obávala sa, že ju pošle kadeľahšie. Potom jej ostane už iba Ryan a od toho sa nič nedozvie. A pochybovala, že Jason vie niečo bližšie, nakoľko sa jej niekoľkokrát posťažoval, že ho stále vnímajú ako malé decko a odmietajú mu niektoré veci vysvetliť alebo jednoducho prezradiť. Keďže bolo preňho navyše fyzicky takmer nemožné počúvať za dverami, dokázal sa dozvedieť len určité detaily a aj to veľmi namáhavo.

Alysha si napokon povzdychla a kývla hlavou. „Prepáčte, väčšinou o tom s nikým nehovoríme. Kvôli bezpečnosti.“ Thora naklonila hlavu na znamenie, že tomu rozumie a nemusí sa ospravedlňovať. „Môj manžel je úspešný muž, ale to ste si asi už domysleli. Dlhé roky pracoval v jednej spoločnosti, vlastne ju pomáhal založiť, a tým pádom dostal rovnaký podiel akcií ako jeho štyria spoločníci. Lenže teraz , po rokoch, sa rozhodol nájsť si menej stresujúcu prácu, ktorá by mu dovolila tráviť doma viac času.“

Čítala o podobných prípadoch. O ľuďoch, čo odišli zo spoločností a svoju časť akcií niekomu predali alebo ich darovali. A vedela, že do niektorých sa osobne zapojil aj Alex. Čo by vysvetľovalo, prečo Ryan za ním vtedy išiel. Ak sa s ním kedysi dávno priatelil, a Thora tušila, že áno, tak potom musel vedieť, čomu sa venuje. Možno dúfal, že mu Alex niečo prezradí a keďže bol Ryan stále nasrdený a stále otravoval Thoru, tak mu Alex asi nič nepovedal.

Thore sa nepáčilo, kam jej úvaha smeruje, tak sa prinútila sústrediť na rozhovor.

„Už vie, komu svoj akcie venuje?“

Alysha rozhodila rukami. „To je práve ten problém. Ak aj rozhodnutie urobil, mlčí o tom. A jeho kolegovia...“ Povzdychla si a rukou si šúchala čelo. „Povezme, že sa ukázalo, že to nie sú až takí neškodní priatelia, ako sme si o nich celé roky mysleli.“

Myklo jej kútikom úst pri tom, ako diplomaticky sa snažila povedať, že to boli chrapúni.

„Nechajte ma hádať – niektorí z nich sa rozhodli, že majú väčšie právo na to získať tie akcie ako ostatní.“

„Aj tak by sa to dalo povedať.“

„Tak veľmi, že sa neštítia útočiť na vás a vášho syna?“

„Dokonca zašli tak ďaleko, že sa nás pokúsili uniesť, aby prinútili manžela urobiť rozhodnutie, aké im bude vyhovovať.“

Thora sa pri tom odhalení mierne mykla. Áno, hovoril o tom Ryan a zo všeličoho ju obviňoval, prakticky právom, ale to mu nemienila hovoriť, ale nazdávala sa, že celú situáciu možno trochu zveličil, pretože je fakt paranoidný. Počuť to z úst Alyshe Greenovej bolo rovnako príjemné ako dostať facku.

„Preto tí strážcovia.“

Alysha kývla hlavou. „Preto tí strážcovia.“

V duchu začala spriadať plán.

„Viete aspoň, ktorý z nich za tým stojí?“ vyzvedala opatrne.

„Najali si veľmi schopných a diskrétnych ľudí. Alebo fungujú cez prostredníkov. Tak či onak, nepodarilo sa nám zistiť, kto za tým stojí. Ani polícia nám nedokázala poradiť. Tak sme najali ľudí, čo nás ochránia. Teraz vieme len toľko, že za útokmi stoja minimálne dvaja ľudia.“

„Kedy má byť to hlasovanie alebo na čo presne sa to váš manžel pripravuje?“

„O dva týždne.“

Thora nakrčila obočie. „Útoky sa budú stupňovať.“

„Preto sme zavolali posily.“

Zodvihla ruku, keď pochopila pravý význam toho rozhovoru.

„A preto mi hovoríte, že viete, prečo som tu.“

„Aby som vedela za aké veľké bezpečnostné riziko vás mám považovať.“

Mala chuť sa zasmiať, pretože spojenie „bezpečnostné riziko“ mala určite od Ryana.

„Keďže ste ma nepožiadali, aby som odišla, asi za malé.“

„Ako som povedala, ak by som vás považovala za riziko, už by ste tu neboli. Okrem toho oceňujem, že ste ku mne boli úprimná a nesnažili ste sa zo mňa urobiť hlupaňu.“

Thora sa trochu uvoľnila. „Takže skúškou som prešla.“

„Nateraz.“ V tom slove počula jasné ultimátum.

„To aby som sa vrátila späť k práci.“

„To by som ocenila.“ S tým prepustením sa Thora otočila a vykročila k autu, no o niekoľko krokov neskôr sa zastavila, keď ju pani domu opäť oslovila: „A Thora? Nezabudnite, obed sa podáva o dvanástej.“

Tomu pozvaniu sa len usmiala a pokračovala ďalej. Alysha jej každý deň pripomínala, aby sa prišla najesť a Thora niekedy prijala a inokedy sa vyhovorila na prácu. Tentoraz zamýšľala prísť, hoci netušila, ako veľmi dobrý nápad to bol. Pravdepodobne bol úplne príšerný, ale takými myšlienkami bola doslova známa.

Zvyšok dňa prechodila ako v mrákotách. Ak by sa jej niekto pýtal, čo presne robila, nedokázala by odpovedať bez toho, aby sa nedívala za seba na zasadené kvetiny a upravené kríky. Bola si istá len tým, že bola vo vnútri na obede, kde sa dozvedela, že Jason bol späť v škole, a preto jeho pes strávil takú veľkú časť dňa zavíjaním.

V záhrade jej ostávalo čoraz menej práce a na jednej strane ju to nútilo premýšľať, ako bude pokračovať po tom, keď všetko skončí, ale podvedome sa tej myšlienke bránila. Miesto toho premýšľala o Greenovcoch. Nemala sa do toho pliesť, to bolo jasné. Pozornosť niekoho takého ako Thora im nemohol nijako prospieť, ale mala pocit, že musí urobiť aspoň niečo. A nie pre pocit viny, ako by jej určite hovoril Ryan.

Ale keďže dnes nebol v dom, predpokladala, že z úctivej vzdialenosti strážil Jasona, nemusela sa veľmi zaoberať tým, čo by povedal alebo nepovedal. Hoci jej to prišlo čudné, lebo doteraz všetci pracovali podľa iného harmonogramu. Asi sa ho rozhodli zmeniť. Ona by to určite urobila. Vďaka tomu mala pokoj od otravných poznámok a upretých pohľadov a mohla v hlave pokojne vymýšľať plán.

No aj keď prišla domov, stále si nebola istá, či je dobrý nápad urobiť to, čo plánovala. Tak sa snažila zabaviť. Absolvovala rozhovor s Elenou o tom, aký mala deň, hoci ho vnímala len napol. Následne dokonca Thora zavolala Vicky, aby jej pomohla konečne namontovať kameru. Čo sa ukázalo byť jednoduché i náročné zároveň – keďže nemali potrebné náradie, museli to nakoniec vyriešiť dosť neelegantne, ale Thora nad tým mával rukou. Tá stará striga so svojím príšerným psom v tom neuvidí rozdiel a išlo o to získať dôkazy, nie byť pri tom nenápadní.

„Stále trváš na tom, že to bol pes?“ podpichovala ju Vicky, keď zostali sedieť na stoličkách v predzáhradke, ktoré si doniesli zo zadnej terasy. Voľakedy by si normálne sadli na schody, ale teraz sa k nim radšej nepribližovali – hoci Thora pri každom objavenom smradľavom suveníre betón dôkladne vystriekala minimálne prúdom čistej vody.

Thora kývla. „Samozrejme, že to bol pes. Jej pes.“

„Aby si nakoniec nebola prekvapená.“ Vicky sa pritom trochu potmehúdsky usmievala.

Thora by tomu za normálnych okolností venovala pozornosť a pýtala by sa kamarátky, čo presne tým myslí a prečo. Teraz nad tým len mávla rukou, pretože veľkú časť jej pozornosti si uzurpovalo hádanie jej dvoch ja – to jedno, nevšímavé a rozhodnuté starať sa len o seba, hučalo na to druhé, to súcitné s veľkým srdcom a otvorenou náručou, aby sa prestalo hrať na samaritána. Lenže si nedokázala pomôcť. Nikdy.

Tak sa vlastne zblížila s Ryanom. Vtedy bola v sirotinci len niekoľko týždňov a prevažne mlčala a nikoho si nevšímala, ale Ryan ju naozaj zaujal. Snažil sa ju rozosmiať a tráviť s ňou čas a navyše okolo nej nechodil po špičkách ako všetci dospeláci. Skrátka bola normálna baba, ktorá síce práve prišla o rodičov, ale to ju nekvalifikovalo ako dvojhlavého draka neschopného normálne fungovania.

Takže keď ho matka zamkla a zobrala mu aj všetko, čím by mohol vylomiť zámok, prikradla sa k jeho dverám Thora. Hodiny strávili tým, že si popod dvere vymieňali lístočky, až mu napokon navrhla, že ho odtiaľ dostane. V skutočnosti ju k tej ponuke hnali hlavne sebecké dôvody, ale to ho netrápilo. Až príliš ochotne s jej snažil vysvetliť, ako presne má vypáčiť zámok.

Mocovala sa s tým zvyšok noci, až nakoniec niekedy o štvrtej ráno rozhodila rukami a vybrala sa do kancelárie jeho matky, kde boli uložené náhradné kľúče – tie totiž neukryla, pretože jej v tom zhodne nenapadlo, že Ryana bude chcieť niekto vyslobodiť. Keď odomkla, smiali sa na svojej hlúposti niekoľko minút a následne jej Ryan ukázal, čo presne mala urobiť – o dvadsať minút neskôr vypáčila svoj prvý zámok v živote.

Podobnú naliehavosť ako vtedy cítila aj dnes večer.

Takže nakoniec, hodiny potom, ako sa rozlúčila s Vicky a zaliezla do postele, zobrala telefón z nočného stolíka a vyťukala doň známe číslo. V duchu si nadávala, že to bude určite ľutovať, ale nemala na výber. Nikdy nemala na výber.

„Alex? Tu Thora. Niečo by som potrebovala.“

Kapitola 10 ¦ Kapitola 12

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 11: