OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 24.

15.03.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1029×

Kapitola 24.

Theo si rukami zúfalo prehrabol vlasy a snažil sa nejako si utriediť myšlienky. Ale bolo to náročnejšie, než pôvodne očakával. V posledných dňoch sa jeho život zmenil z nočnej mory na horor a nijakým spôsobom to nedokázal zmeniť. Tiene minulosti zatemňovali jeho život a pomaly sa spájali s prítomnosťou. To, čo sa stalo, sa opakovalo spôsobom, ktorý ho vyvádzal z konceptu a nech robil čokoľvek, bol predurčený k tomu, aby o svoju družku vždy prišiel.

Inak si nevedel vysvetliť, že sa opäť ocitol v situácii, keď mu partnerka doslova pretekala medzi prstami. Zoey možno bola nažive, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho nenávidela. Nezazlieval jej to, mala na to dôvod. Ale to nič nemenilo na fakte, že ho to pomaly doháňalo k šialenstvu.

„O chvíľu tu vyšliapeš kráter,“ ozval sa za ním detský hlas. Zamračil sa. Vážne nemal náladu na rozhovor s Gabrielle.

Ticho zavrčal. „Čo chceš? Prišla si mi ešte viac dodrbať život?“ Prudko sa otočil na päte a s prižmúrenými očami ju sledoval.

Nepozdávalo sa mu, že ho otravovala ešte aj hore vo veži, kde zvykol mať zaručený pokoj. Teraz sa tam permanentne nasťahovala ona. A najhoršie na tom bolo, že ukrytá v tele vlastnej dcéry mala zaručené bezpečie. Nedokázal na ňu útočiť slovne dlhšie ako pár minút. O násilí nemohlo byť ani reči, veď bola dieťaťom! Hoci by Gabrielle rád zakrútil krkom, momentálne to nebolo možné.

Zacmukala, čo prilákalo jeho pozornosť späť do súčasnosti. „Snažím sa ti len pomôcť. Máš právo vedieť, že Zoey hrozí nebezpečenstvo. Si predsa jej druh, mal by si ju chrániť.“

„Nepripomínaj mi, čo mám robiť! Keby sa ju niekto nepokúsil zabiť, nebola by tu a tým pádom by nebola v nebezpečenstve!“ Slová drvil cez stisnuté zuby, ale aj tak sa k nemu vracali so značnou ozvenou.

Keď jemne pokrútila hlavou, nedokázal to gesto vnímať ako nevinné. Nestála pred ním Caladwen. Konečne bol schopný uvedomiť si plný rozsah tej skutočnosti. Už predtým si uvedomoval ten rozdiel, ale v tejto sekunde ho to doslova nakopalo do zadku. Možno preto mal tendenciu podceňovať ju. Ale to si už viac nemohol dovoliť.

„Keby som nezasiahla, Zoey by bola teraz už mŕtva a ty s ňou.“ Zacítil isté zakolísanie v jej hlase, ale neprikladal mu žiadny význam.

Prudko vydýchol. „To je len tvoja domnienka. Netušíš, či by sa to stalo.“

„Budem predstierať, že si to nepovedal, pretože obaja vieme, že o budúcnosti toho viem viac ako ty.“ Natiahla k nemu ruku, ale uhol pred jej dotykom. Nebol si istý, či by ho teraz dokázal zniesť. „Teraz je Zoey tvoja družka, nepatrí tvojmu bratovi. Takto je jej lepšie, nie?“ dodala a spustila ruku, keď si uvedomila, že jej útechu neplánuje prijať.

Miesto toho sa oprel o stenu. „Bola by v nebezpečenstve, keby bola teraz u Danteho?“

„Na Zoey číha nebezpečenstvo na každom kroku. Nie kvôli jej minulému životnému štýlu, ale preto, kým je. Kráľovná sa nezastaví, kým nebude mŕtva. Nebude riskovať, že sa raz skutočne dozvie, kým je a zoberie jej z rúk moc. Príliš si zvykla na svoj titul, aby sa ho teraz vzdávala kvôli polovičnej meničke.“

Thea to vyhlásenie pobúrilo. Zoey predsa bola oveľa viac ako len nejaký napol ľudský bastard. Len jemný náznak tej skutočnosti v jej odpovedi ho prinútil vyceriť zuby. Jeho vnútorný chlpáč veľmi hlasno zhmotnil jeho frustráciu rozzúreným revom, ktorý neopustil ohraničené územie jeho mysle. Bolo čoraz ťažšie udržať sa v ľudskej forme. Vedel, že nebude trvať dlho a nakoniec sa premení. Len netušil, či by mu tá predstava nemala viac prekážať.

Zhlboka sa nadýchol, aby nebol v pokušení urobiť niečo násilné. „Neviem, ako dlho vydrží hrať sa na poslušnú družku predtým, než urobí niečo skutočne hlúpe.“

„Domnievaš sa, že by mohla ísť kráľovnej po krku.“ Nebola to otázka. Poznala Zoey veľmi dobre.

„Skôr či neskôr to urobí. Každým dňom sa v nej prebúdza viac zo zvieracej podstaty. Tá agresia raz bude musieť vybuchnúť. A ty tomu nepomáhaš.“ Theo zaškrípal zubami. „Dopekla, dokonca... netušil som, že to je možné, ale možno by sa skutočne dokázala premeniť. Hoci je latentná.“

Pred mesiacmi by sa sám sebe vysmial. Ako každý počul zvesti o tom, že existuje možnosť prinútiť premeniť sa do zvieracej podoby aj polovičného meniča. Sám ale s tou možnosťou u Zoey nerátal. Ale v poslednom čase sa správala skôr ako rozzúrená levica, než človek. Teda, nie, že by sa kedykoľvek predtým správala ako slabučký človek.

„Povedala som ti, že sa to môže stať,“ povedala, čím ho prebrala zo zamyslenia.

Premeral si ju pohľadom. „Niekedy by bolo lepšie, keby si budúcnosť ponechala náhode.“

Naklonila hlavu. Jej výraz sa zmenil na nečitateľný. „Viníš ma snáď z toho, že mám schopnosti?“ Nie, z toho ju skutočne viniť nemohol, hoci veľmi chcel. Ale až taký sviniar skutočne nebol.

Pokrčil plecami. „Majú tendenciu prejavovať sa v tých najnevhodnejších situáciách,“ prehodil ledabolo, akoby sa tým ospravedlňoval. „V podstate som ti vďačný, že si mi povedala o tom, čo jej hrozí, ale nepáči sa mi to. Musel som požiadať o pomoc brata, čo sa mi takisto prieči. Vystavujem ho riziku a viem o tom prekliatom kúzle, ktoré ho pomaly zabíja v mojej prítomnosti. A aj tak som sebecky siahol po telefóne a prinútil ho prísť. Zahral som mu na city.“

Keby venoval väčšiu pozornosť tomu, čo robí Gabrielle, možno by si bol všimol zmenu výrazu, ktorá sa jej roztancovala na tvári. Ale takto celé to mimické divadlo zmeškal a ďalej sa utápal v myšlienkach.

„Dante príde aj so svojou družkou.“ Opäť sa nepýtala a on znovu zaostril na jej tvár a prikývol.

„Nemá na výber, keby sa tu ukázal bez nej, všetci by sa začali vypytovať. To si nemôžeme dovoliť. Ale mať v jednom dome dve Zoey... to tiež nie je výhra,“ zavrčal.

Zachechtala sa. „To bude bordel.“

Pošúchal si tvár. „Ani si nevieš predstaviť aký. A akoby to nestačilo, kráľovná si vyžiadala prítomnosť všetkých vo veľkej sále. Dúfam, že zase nechystá svadbu, nemusela by prežiť môj pohľad na ten jej šialený nápad.“

Poslednýkrát sa zadíval na telo malého dievčaťa pred sebou a naozaj sa v nej snažil nevidieť nič viac, než čím bola. Už len náročnosť toho predsavzatia ukazovala na jasné zlyhanie. Netušil, do akej miery s nimi bola Caladwen a koľko si uvedomovala z toho, čo sa dialo. Dúfal, že čo najmenej. On sám z toho pomaly strácal rozum, nehovoriac o dieťati. Zúrivosť sa mu varila v žilách a pomaly ho spaľovala zaživa. Možno si to zaslúžil.

„Mal by som ísť skôr, ako urobím niečo, čo ma bude stáť krk,“ zamrmlal a nestaral sa o to, či ho bude počuť. Proste odkráčal z miestnosti a zatresol za sebou dvere.

Gabrielle ešte dlho stála na jednom mieste a pozerala pred seba, neuvedomujúc si nič konkrétne. Nebola na seba hrdá, ale zároveň si bola istá, že nejestvuje iná možnosť, ako to všetko vyriešiť. Niekoľko desiatok rokov bola dostatočne dlhá doba na vyrovnanie účtov. Pohár trpezlivosti pretiekol už veľmi dávno.

Clarissa si zaslúžila svoj osud a jej druh spolu s ňou. A napriek tomu... bola v jej mysli tá malá výčitka, ktorá bola každým dňom jasnejšia a desivejšia. Ale keď už raz začala, musí svoju hru dohrať.

Začula, ako sa z tieňov vynorila postava. Vedela, kto to je, ale aj tak sa neubránila miernemu ustrnutiu. „Prečo si mu to nepovedala?“ spýtal sa Arwan vyčítavo.

Zodvihla obočie, ale neobrátila sa k nemu. „A čo také? Že som poslala zlodeja, ktorý Zoey zaučil v remesle, aby jej ukázal únikovú cestu z jediného bezpečného miesta v tomto paláci?“ Potriasla hlavou. „Nie, ak dovolíš, nerada by som spáchala samovraždu Theovou rukou.“

Cítila na sebe jeho skúmavý pohľad, ale práve teraz si nebola istá, či by dokázala zniesť jeho výčitky. Stačilo, že ich musela počúvať. Už tak bola dosť slabá. Nebola už určená pre tento svet, aspoň nie v takom ponímaní ako živé bytosti, a samu ju prekvapilo, že aj v tomto stave dokázala vidieť budúcnosť. Alebo to bola len schopnosť jej dcéry, jej vlastnej krvi. Srdce jej zovrel žiaľ. Nikdy ju neuvidí dospieť. Mohla len podniknúť kroky, aby sa uistila, že skutočne vyrastie v ženu.

„Vieš aj o tom, čo sa stalo potom, ako som Zoey ukázal cestu von?“

Na jeden mizivý okamih skutočne zvažovala, že by sa zahrala na nechápavosť a proste poprela akúkoľvek vedomosť o tom, čo nasledovalo po úspešnom splnení jeho úlohy. Ale napokon to zamietla. Bola unavená z toho večného predstierania. Aspoň raz chcela byť stopercentne úprimná.

Odfrkla si. „Iste, že viem, čo sa stalo, nezabudni, že som to celé vymyslela a s tvojou pomocou aj zrealizovala.“

„Kedy sa z teba stala taká intrigánka?“ vytkol jej ticho. Zabolelo ju to viac ako úder do žalúdka.

Zalapala po dychu a snažila sa nejako to ustáť. Ale nedokázala to. Práve u neho jediného dúfala, že prekukne za všetky jej činy a uvidí, čo sa snaží urobiť. Možno bola vo svojej malej komédii až príliš presvedčivá. Keby bola bezcitná, teraz by si za svoj výkon tlieskala. Miesto toho bola znechutená.

Páčilo sa jej mať v rukách moc, ktorú cítila, keď sa zahrávala s osudmi ostatných. Bolo to zvrátené a nemalo to nič spoločné s jej niekdajším titulom kráľovnej. Alebo možno aj malo a len si to nechcela prepustiť.

„Niekedy musíš urobiť rozhodnutia za ostatných.“

Arwan už ani nedokázal vydržať, že jej nevidí do tváre, obišiel ju a sklonil sa na jej úroveň. Jeho oči planuli a boli plné horúcej nenávisti. Naprázdno prehltla. Toto nečakala, nebol spôsob, ako sa na to pripraviť.

„Očividne si vo svojich hrách úspešnejšia ako kráľovná.“ Znechutene si odfrkol. „A nie, to nebol kompliment.“

Prižmúrila oči a snažila sa zachovať si kamennú tvár. „Neodvážila by som sa takým spôsobom vnímať tvoje slová. Viem, aký názor máš na intrigy. Si fanúšikom priameho jednania.“ Pohodila bradou. „Teraz, ak dovolíš, mám ešte prácu.“ Otočila sa napätie s úmyslom odísť z miestnosti, ale jeho hlas jej to nedovolil:

„Koľko z tohto všetkého si uvedomuje tvoja dcéra? Čo všetko si bude pamätať?“

Žalostne sa zasmiala, ale predsa zastala, aby mu mohla odpovedať. „Dúfala som, že čo najmenej, ale bola som naivná. Caladwen je úžasná bytosť, je čistá a silná, rovnako ako bol kedysi jej otec. Stojí ma veľa úsilia držať ju v zajatí jej vlastného podvedomia. Chce sa dostať von, byť paňou vlastného tela.“ Pokrútila hlavou. „Pravdepodobne vie o všetkom, čo sa deje s ňou aj okolo nej.“

Šokované ticho k nej doliehalo s prudkou ostrosťou, ktorá ju prinútila sa prikrčiť. Teraz by nedokázala zniesť jeho výraz tváre, ale vedela si ho živo predstaviť. Znechutenie, opovrhnutie, možno dokonca nenávisť. To k sebe cítila tiež. A neprinútilo ju to zastaviť sa.

„Za toto ťa bude nenávidieť,“ pošepkal zlomene.

Zavrela oči. „To si uvedomujem,“ ozvala sa rovnako ticho. „Ale dúfam.... že raz ju v mojom mene poprosíš o odpustenie. Nemala by žiť s takou ťažobou.“

„Neviem, či si to odpustenie zaslúžiš.“

Na to už nemala odpoveď a plochý súhlas s jeho mienkou nepovažovala za potrebný. Nemusela nahlas vysloviť podporu jeho presvedčeniu. Caladwen na ňu nikdy nepomyslí s láskou a nemohla jej to vyčítať.

Kedysi ju matka naučila, že čierna mágia má svoju daň a ak nechce dopadnúť zle, nemala by ju používať. Nepočúvla ju. Jediný raz skĺzla ku krvavému rituálu, aby zachránila život práve sa rodiacej dcére. Vzdala sa vlastného života, aby ona mohla prežiť. A preto prišla o dušu, ktorá bola roztrhaná a vhodená do sveta smrteľníkov. Bola odsúdená naveky prežívať ako tieň. Nikdy nenájde pokoj alebo zabudnutie, len bolesť a beznádej. Prázdnotu. Ochotne to podstúpila, aby jej malá Callie mohla okúsiť radosť života. Aj keď to znamenalo jej večné zatratenie.

Teraz jej opäť hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. Riskovala nenávisť a pohŕdanie vlastnej dcéry, aby ju tak ochránila. Len dúfala, že v tom procese nezničila aj jej ducha a nenakazila čistotu jej duše temnotou. V takom prípade boli jej súčasné muky len slabým odvarom toho, čo by si skutočne zaslúžila.

Theo si natiahol krk a snažil sa čo najpokojnejšie stáť v miestnosti, v ktorej sa okolo neho hemžili potenciálni nepriatelia. Prekvapovalo ho, že tam skutočne boli všetci, ktorí v tomto čase obývali pevnosť. Dokonca aj osoby, ktoré kráľovná normálne považovala za menejcenné a starali sa skôr o chod domácnosti než vládnutie.

Vo vzduchu sa vznášal opar niečoho nedobrého, priam diabolského. Ale to ho nemalo prekvapovať. Satan bol prítomný vždy tam, kde sa nachádzala kráľovná. Teraz tomu nemohlo byť inak.

Keď mu odrazu na ramene dopadla ruka, snažil sa tváriť, že o tom votrelcovi vedel celý čas. Stálo ho veľké úsilie nemyknúť sa pod tým dotykom. V duchu si vynadal za stratu ostražitosti, ale inak nedal najavo svoje rozhorčenie. Miesto toho zavetril a takmer s úľavou si uvedomil, že je to len jeho brat. Samotný fakt, že netušil o jeho príchode, ho vyvádzal z rovnováhy. Nemohol si dovoliť stratiť ostražitosť. Mohlo by ho to stáť život.

„Dante,“ precedil cez zuby. Bolo jednoduchšie byť naštvaný ako dať najavo svoje znepokojenie.

Brat ho potichu obišiel a postavil sa vedľa neho, takmer sa dotýkali plecami. Theo si všimol zmenu v jeho výraze. Stále bol plný nepokoja, ale zvláštne sa uvoľnil. Mohla za to prítomnosť jeho pravej družky? Možno, že len hral svoju komédiu lepšie ako on. Theovi sa zdalo, že nech robil čokoľvek, nedokázal sa prinútiť nahodiť tvár pokrového hráča.

„Ako sa má tá tvoja kvetinka?“ prehodil konzervačným tónom Dante.

Theo sa uškrnul. Presne vedel, koho ma na mysli, ale oceňoval jeho snahu držať to v tajnosti. Nemienil len tak zahodiť jedinú výhodu, ktorú voči kráľovnej mali. Gabrielle nepočítal, tá bola len na svojej strane a náhodne sa pridala k niekomu inému podľa toho, ako jej to vyhovovalo.

Theo prižmúril oči. „Nie je veľmi nadšená svojím súčasným pobytom, ale nemôžem jej to vyčítať. Tiež by som nebol dvakrát odviazaný, keby ma niekto zavrel do väzenia.“

„Mal by si pouvažovať o osobnej ochranke, za toto ťa roztrhá na márne kúsky,“ zachechtal sa, čím len vyjadril Theov názor na vývoj udalostí.

Mierne naklonil hlavu a očami prehľadával miestnosť. Mal pocit, že sa na neho niekto pozerá, ale zatiaľ nevedel zistiť, kto to je. Nenápadnosť niekedy sťažovala jeho prácu. Hlavne vtedy, keď nemohol priamo konfrontovať kohokoľvek, kto mu spôsoboval problémy. Rovnako to nebolo ani teraz.

„Som ochotný prijať jej nenávisť, ak to zaistí jej prežitie.“

„Tak trochu si asi zabudol, o kom sa tu rozprávame. Tá žena nikdy nebude v bezpečí a to bez ohľadu na to, čo pre jej ochranu urobíš. Má debilnú schopnosť dostávať sa do situácií hraničiacich so zdravím,“ zaprskal Dante. Theo netušil, prečo sa cítil tak rozladene. Nezáležalo predsa na tom, že jeho brat poznal jeho družku ešte v čase, keď ani netušil o jej existencii.

„Ako sa má tvoja družka?“ zmenil tému Theo. Začul, ako sa Dante ticho zasmial, ale nijako inak nekomentoval jeho snahu vyčleniť Zoey z rozhovoru.

Všimol si, ako si Dante plietol ruky do vlasov. Niečo ho trápilo. „Povedal som jej, čo viem. Nevyzerala prekvapená, že som na to nakoniec prišiel. Namiesto toho som sa dozvedel, že mala za úlohu chrániť našu kvetinku a ty si o tom vedel. Dokonca si aj vedel, kým je, keď si ju ku mne viedol na obrade.“

Nemohol mu vyčítať ublížený tón hlasu. Ale na druhej strane vedel, že nemohol kompromitovať kostým niekoho iného. „Videl som jej tvár predtým, než si nasadila ten prsteň. Vedel som teda, že nie je práve tým, kým sa zdá byť. Ale takisto to nebolo moje tajomstvo. Navyše si veľmi rýchlo zistil, aká je pravda.“ Tento neurčitý rozhovor, kde sa museli skrývať za diplomaticky smiešne frázy, ho unavoval. Ale rozprávať sa úprimne v sále plnej nepriateľov, to si nemohli dovoliť. Frustrácia dostávala nové rozmery.

„Poznáš ju?“ Dychtivosť jeho otázky ho takmer prinútila povedať aj niečo, čo nevedel.

„Nie,“ pokrútil hlavou, „hoci som videl jej tvár, netuším, kým je.“

„Budem ju musieť konfrontovať a čím skôr, tým lepšie. Možno sa jej pravá identita ukáže už počas tejto návštevy.“

Theo začudovane zodvihol obočie. „Chceš ich dve dať dokopy?"

„Možno by to prinútilo moju družku povedať mi pravdu. Niečo mi už stihla prezradiť, ale stále si toho veľa necháva sama pre seba. Chcem zistiť prečo."

Theo chcel niečo poznamenať, nedostal k tomu príležitosť. Pretože v tú chvíľu sa kráľovná rozhodla, že všetci jej hostia čakali už dostatočne dlho a dramaticky vystúpila z bočných dverí, ktoré viedli do súkromného krídla určeného pre panovníkov. Za ňou viali dlhé šaty nasledované zástupom polonahých mužov.

Theo zaškrípal zubami.

Kráľovná sa riadila vlastnými pravidlami, a preto sa rada hrala na pobehlicu. Meniči sa nechali ovládať svojimi túžbami a boli veľmi vášniví, tým pádom sa jeden druhého dotýkali spôsobom, ktorý hraničil so sexom na verejnosti. Nikomu to neprekážalo a nikoho neprekvapovalo, že kráľovná si vydržiavala vlastný hárem, ktorý prezentoval jej silu. Akoby svetu ukazovala, aká je mocná, keď ju toľko mužov obskakovalo.

Theo neznášal jej samoľúbosť len o niečo menej ako nenávidel skutočnosť, že kedysi k tým mužom sám patril. Zdvíhal sa mu žalúdok len zo spomienky na tie časy. V podstate bol kráľovnina kurva na zavolanie.

„Drahí moji,“ zvolala žoviálnym hlasom, z ktorého mu po chrbte behal mráz, „prišli ste sem osláviť radostnú zvesť, avšak ešte predtým vám s ľútosťou musím oznámiť niečo strašné.“ Dav ako na požiadanie celý stŕpol a ozvalo sa niekoľkonásobné zaachkanie. „Družka jedného z našich mužov sa rozhodla, že sa jej máli to, čo dostala.“

Theo stŕpol a snažil sa presvedčiť, že tá zmija skutočne nehovorí o tom, o kom si myslí. Nebolo predsa možné, aby Zoey našla. Veď ju všetci videli prísť s Dantem ešte to ráno. Dokonca ani kráľovná nepracovala tak rýchlo. V duchu si preto vynadal za svoju paranoju a snažil sa sústrediť na pokračovanie toho prejavu.

Kráľovná zasyčaním upokojila búriacich sa meničov. „Áno, je to hrozné, ale stáva sa to. Žena utiekla od svojho zákonného partnera a ukryla sa tu, na zámku. A k tomuto účelu nevyužila nikoho iného, ale vlastného brata svojho druha. Tento muž ani netušil, že v jeho izbe prebýva takýto utečenec. Ale ani jeho nevedomosť nezmierňuje mieru jeho previnenia.“

Toto bolo až príliš presné na to, aby to bola náhoda. Theo sa zadíval na brata, ktorému sa na tvári rozhostil rovnaký výraz úžasu, aký práve pohlcoval jeho.

„Tohto muža musím potrestať, hoci neprávom. Chcem vám však ukázať, že ani budúci panovník nemôže konať tak, ako sa mu zapáči,“ pokračovala vo svoje fraške. Theo zanadával. Nie, toto sa vážne nedialo. „Áno, moji milí, tou nespokojnou ženou je Zoey, smrteľníčka, ktorej sa dostalo najväčšieho daru – mohla sa stať družkou muža z nášho rodu. Asi jej to nestačilo, keď utiekla a nasťahovala sa do izby k môjmu nastávajúcemu, k Theovi. Nemal potuchy o jej prítomnosti, keďže bol celý čas so mnou, ale to nemení mieru jeho previnenia. Mal sa postarať, aby izba ostala zabezpečená proti vniknutiu. Zaslúži si trest a po jeho vykonaní sa postaráme o ľudskú nákazu v našich radoch.“ Bolo takže určiť, či sa zúčastnení búria voči jej slovám, alebo s nimi súhlasia.

Ľadová ruka mu zovrela vnútornosti. Toto nebol zlý sen, z ktorého sa mohol prebudiť, do bola chlipná skutočnosť. Podceňovať nepriateľa sa skutočne nevyplatilo a kráľovnú nič nezastaví na ceste za splnením sna – tentoraz v podobe odstránenia právoplatnej následníčky trónu. Zoey sa narodila skôr ako Caladwen a tým pádom mala výsostné právo sedieť na tróne.

„Predstúp, Theodore, a prijmi svoj trest,“ vyzvala ho kráľovná.

Švihol pohľadom bratovým smerom, ale ten sa tváril, akoby ho do zadku uštipla včela. Nemohol ho z toho viniť, toto bol nepríjemný šok aj pre neho. Keď sa pomaly vydal davom, myseľ mu naplnila červená clona zlosti. Ruky zaťal v päsť a snažil sa zistiť, čo ho rozčúlilo viac – či to, ako Zoey našla cestu okolo jeho zákazu a snažila sa utiecť, alebo skutočnosť, že sa pri tom nechala chytiť.

Bol taký zaujatý vlastným rozpoložením, že si na chvíľu neuvedomil niečo oveľa nebezpečenejšie. Kráľovná klamala - nebol pri nej už celé týždne a netrávil čas v jej spoločnosti. Zámerne však na verejnosti prezentovala jeho nevinu. Prečo by to robila, ak sa ho túžila zbaviť?

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 24.: