OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 21.

22.02.2015 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1026×

Kapitola 21.

„Vieš, tieto tvoje malé návštevy sú síce milé, ale bol by som oveľa pokojnejší, keby si sa držala bokom od problémov. Nerád by som videl, že si pomohla svojej dcére prežiť dva roky mimo kráľovský dvor len pre to, aby si ju obetovala svojej dychtivosti po pomste,“ ozvalo sa spoza mreží. Nevidela mu síce do tváre, ale jeho hlas by spoznala kdekoľvek. Snažila sa neškrípať zubami, pri spomienke kde sa vlastne nachádzajú.

Hlavu si oprela o studenú stenu a rozochvenými rukami sa snažila urovnať si pokrkvané tričko. Bolo stále zvláštne ukrývať sa v tele malého dievčatka, hlavne ak to dieťa bolo jej vlastnou dcérou. Nemala však na výber a takto na ňu mohla aspoň dohliadať a vnútorne sa s ňou hrať. Desila sa dňa, keď od nej bude musieť odísť. Bolo voči nej pokrytecké, aby prebrala kontrolu nad jej životom a nedovolila jej vnímať nič z toho, čo sa deje. Upokojovala sa tým, že raz to predsa len skončí a už nebude dôvod na zamlčiavanie.

Potriasla hlavou, aby si ju tak prečistila, a zadívala sa do potemnenej cely. „Si stále rovnako starostlivý, Arwan,“ podpichla ho.

Tmou sa nieslo odfrknutie. „Určite by si to vedela oceniť, keby si skutočne dala na moju radu a držala seba i svoju dcéru ďalej od tohto všetkého. Clarissa je šialená a nedá sa jej veriť.“

„Povedz mi niečo, čo neviem.“

Prvotnou odpoveďou jej bolo tiché zavrčanie. „Vieš aj to, že je len bábkou v rukách svojho druha, o ktorom nikto nevie ani len to, že vôbec existuje?“

Mierne sa zarazila pri jeho slovách, ale skutočne ju neprekvapili. Luka jej spomínal niečo veľmi podobné, keď ho stretla naposledy. Teraz však odchádzal, aby mohol dohliadať na Danteho a jeho novú družku. To bol hlavný dôvod, prečo prišla za Arwanom. Prisahal, že ochráni Zoey. Prišiel čas, aby svoje slovo dodržal.

„Takže je to pravda,“ odkašlala si, „skutočne existuje nejaká šedá eminencia.“

„A prečo si myslíš, že som skončil za mrežami? Iste to nebolo pre krásu mojich očí alebo šikovné prsty. Kráľovná nie je žiadna humanistka,“ odfrkol si.

„Zaráža ma, že niekto tvojich schopností je tu ešte stále zavretý.“ Pousmiala sa. Vedela, že ho provokuje, ale práve to mala v pláne. „Myslela som si, že si legendárny zlodej. A pritom ťa zastavilo pár mreží.“

Návnada zafungovala, pretože v tú sekundu s tvrdým lupnutím dopadli jeho päste na železné tyče, ktoré ho zadržiavali v tej malej kutici. Vedela, že je tam už dlho a neprávom, ale to, čo uvidela v tlmenom svetle, jej vyrazilo dych. Už predtým bola svedkom násilia, ale nikdy nie v takejto mieste. Bola vlastne rada, že mu dokáže vidieť len do tváre. Ale aj to jej stačilo. Krásne črty, ktoré obdivovali zástupy žien, boli teraz sfarbené do karikatúry veľmi nepodareného obrazu od Picassa. Už len chýbalo, aby mal nos niekde na uchu a mohli by ho vydražiť ako umeleckú ikonu minulého storočia.

„Ja som zlodejské umenie vynašiel a zdokonalil do dnešnej podoby,“ zavrčal na ňu ako besný pes. Z úst človeka to znelo nepatrične, ale o nič menej desivo. „Ale ani to neznamená, že sa dostanem z miesta, kde chcem ostať.“

Rukou si prešla po čele. „Netušila som, že si masochista. Mal si mi to prezradiť, už pred rokmi by som ti zohnala podobnú klietku.“

Všimla si, ako sa mu mení výraz tváre, ale nedokázala ho jasne rozoznať. Pripomínalo jej to však ironický úškrn. „Aj ty by si sa hrala na krotkého baránka, keby ti kráľovná plánovala zabiť družku.“

„Lilah...“ vzdychla žalostne. Na ňu takmer úplne zabudla.

„Správne, vidím, že si po rokoch pamätáš jej meno,“ zaironizoval. „No ja na ňu nemôžem zabudnúť ani na sekundu. Preto nech si prišla kvôli čomukoľvek, neopustím toto miesto. Nedokážem to. Neexistuje dostatočne silný dôvod na to, aby som ohrozil to najcennejšie, čo som kedy ukradol.“

Potriasla hlavnou a na chvíľu zaváhala, ale potom pochybnosti zahnala stranou. Vedela o spôsobe, ako dostať jeho milovanú do bezpečia bez toho, aby si to ktokoľvek uvedomil. Mala priateľov na rôznych miestach a v posledných týždňoch musela využívať všetky láskavosti, ktoré jej kto dlžil. Jednu alebo dve by ešte mala mať ukryté v rukáve.

„Luka odišiel.“

Naklonil hlavu na stranu. „To nie je možné, má predsa na starosti Zoey. Kam by šiel?“

„S Dantem a jeho novou družkou.“

Potichu sa zasmial. „Tak to je potom v poriadku. Dante sa predsa spojil so Zoey, zariadila to tá stará čarodejnica. Jej odchod odtiaľto je to najlepšie, čo sa teraz mohlo stať.“

„Máš pravdu, že Dante skutočne má družku, ale tentokrát pravú. A nie je to Zoey, tá ostala tu.“

„Tak kto...?“ opýtal sa ostražito. Podľa jeho tónu vedela, že odpoveď pozná, ale nechce si ju priznať. Poznal ju tak dlho a predsa sa správal takto naivne.

Uškrnula sa. „Určite ju poznáš. Poslali ste ju, aby dohliadala na Zoey a do všetkého ste ju zasvätili. Verím, že vie kresliť úžasné obrazce na jednotlivé obrady. Škoda, že si nemohla nakresliť aj tie na vlastný obraz spojenia. Hoci ho absolvovala pod maskou inej ženy.“

Ozval sa prúd nadávok. Keďže bola neschopná ich rozlúštiť, hádala, že sú v jeho materčine. „Došľaka, ty si naozaj šialená. Vieš, čo ti urobí, keď sa dozvie, kto je v skutočnosti jeho pravá družka? Nedržali sme ho od nej bokom tak dlho, aby si ty všetko pokazila. Hráš sa na samaritánku a pritom si rovnaká intrigánka ako Clarissa!“ obviňoval ju. „Veď on ju zabije!“

Obrnila sa, no aj tak sa jej niečo z jeho kritiky dotklo. „Zoey sa nesmie spojiť s Dantem a Theo je príliš zaslepený pomstou voči kráľovnej na to, aby sa pokúsil niečo urobiť. Navyše by pri tom ohrozil Zoey, takže to neprichádzalo do úvahy,“ zhrnula čo najpokojnejšie. „Dante odtiaľto chcel vypadnúť, ale vlastná česť mu nedovoľovala odmietnuť kráľovnin takzvaný dar. Takže som to vyriešila za nich.“

„Chcem vôbec vedieť, ako sa ti to podarilo?“

Pokrčila ramenami a snažila sa nahodiť nevinný výraz. „Povedzme, že som dokončila úlohu kráľovninej podplatenej špiónky. Na poslednú chvíľu sa rozhodla nekaziť im sviatočný deň. Len som sa postarala o to, aby tá trocha celgy skončila tam, kde pôvodne mala.“

„A všetko toto si urobila len preto, aby si prinútila Zoey ostať bez partnera.“

Nemohla ho obviňovať za jeho znechutenie. Ale na niektoré úlohy človek musel výčitky svedomia proste odinštalovať ako nežiaduci softvér v počítači. „Omyl, Zoey nie je sama. Má predsa Thea, ktorý si ju k sebe, pod falošnou zámienkou, pripútal ako družku.“

Zachechtal sa. „Za toto ťa Zoey s Theom roztrhajú na malé kúsočky a navaria z teba polievku. Byť tebou, nájdem si dobrú skrýšu a pomodlím sa za odpustenie hriechov. Možno to bude jediné pokánie, ktorého sa ti dostane pred smrťou.“

Kývnutím hlavy ocenila jeho radu. „Ja som duchovnej podstaty a ani jeden z nich by vedome neublížil mojej dcére,“ povedala s neotrasiteľnou istotou. „Okrem toho, Zoey potrebuje Thea a to platí aj v opačnom poradí. Patria k sebe. Nemáme čas čakať, kým si to svojvoľne uvedomia, alebo skôr priznajú. Zoey potrebuje Theovu pomoc.“

Podľa jeho prekvapeného výdychu si bola istá, že vedel, kam smerovala. „Zoey je latentná.“

„Latentná ešte neznamená, že nie je schopná premeniť sa, hoci si to väčšina tých pokrytcov neustále nahovára. Latentnosť znamená, že je pre ňu premena náročná, nič viac. Ale ak ju Theo povedie, podarí sa jej to. Zdedila gény po otcovi, to jej tiež pomôže.“

Na chvíľu sa malá cela ponorila do ticha. V duchu preberala rôzne scenáre. Nepripúšťala si zlyhanie, na to príliš tvrdo dolaďovala k dokonalosti každý maličký detail. Bolo načase, aby niekto konečne dokončil to, čo pred rokmi začal otec jej druha. Hoci odvtedy sa to všetko poriadne skomplikovalo a teraz to vyzeralo, že to nerozmotá ani najnadanejšia mačka. Ešte, že boli na kráľovskom dvore plnom mačkovitých šeliem. Aspoň mali nádej.

„Chceš, aby sa Zoey premenila. Podľa tej podoby ju každý spozná a uzná, že je tým, kým hovorí. Nebude potrebovať žiadne ďalšie dôkazy,“ uvažoval nahlas. „Chceš zvrhnúť kráľovnú,“ dokončil a ani sa nesnažil v hlase zakryť obdiv.

V duchu kričala na slávu, ale navonok si zachovávala neutrálny výraz. „Je to dostatočný dôvod na to, aby ťa prinútil dodržať to, k čomu si sa kedysi dávno zaviazal?“

Odpoveď prišla bez zaváhania. „O päť minút sa stretneme na chodbe.“

Otočila sa na päte a prešla k dverám. Kráčala vyrovnane a sebaisto, no vnútorne sa radovala, že sa na neho nemusí pozerať. Nechcela, aby videl úľavu, ktorá jej zjemnila rysy tváre. A rovnako ani obavy, ktoré ich zase zachmúrili. Mohla pôsobiť sebavedomo a vypočítavo, ale stále si nebola istá, ako to všetko dopadne.

A ako bude môcť žiť s vlastným svedomím, ak sa to všetko skončí zle.

* * *

Na podobný spôsob prebúdzania by si už mala zvyknúť, ale očividne sa jej to nedarilo. Neplávala si niekde vo sfére bezvedomia a neprebúdzala sa hodinu. Vedela len, že bola v temnote a odrazu už... videla svetlo. A to bola najhoršia skúsenosť, akú mala možnosť doteraz vyskúšať.

Jazykom si navlhčila vysušené pery a v duchu nadávala na svoju nevoľnosť. Cítila sa, akoby jej niekto cez noc povyberal všetky orgány a naspäť ich poskladal v nesprávnom poradí. Niekoľkokrát mala opicu takú veľkú, že by sa dala vyhlásiť za novoobjavený druh primáta, ale toto bola nová úroveň. A naozaj netúžila skúmať jej rozmery. Len by rada vedela, čo, do riti, robila, že skončila opäť nevládna v posteli. Ak sa z toho stane zvyk, rovno sa môže obesiť. Aspoň si tým ušetrí toto trápenie.

Kedy sa už prebudí? Ten ostrý hlas jej zaplnil rozboľavenú myseľ a usadil sa tam ako červotoč v archívnom ročníku borovice. Bola si istá, že keby žalúdok nemala desivo prázdny, teraz by sa zoznámila s jeho obsahom. Druhýkrát.

Zastonala. „Sklapni, bolí ma z teba hlava.“

Znela ako preafektovaná blondínka, ale bolo jej to jedno. Hrozilo, že jej roztrhne hlavu a ten magor Theo sa ešte sťažuje. Bola si istá, že išlo práve o jeho protivný hlas. Kto iný by ju takto mučil. A navyše... to nejako vycítila. Asi padla niekde na hlavu.

„Zoey?“ zaznela jeho o nič menej tichšia odpoveď. Ten chlap by si mal dať zreparovať načúvacie zariadenie.

Naklonili sa nad ňu. Vnímala jeho tvár a kochala sa tou dokonalosťou. Dnes vyzeral lepšie ako inokedy. Črty mal zvraštené obavami alebo únavou a jazva mu jasne vystupovala do popredia. Ale aj napriek tej drsnosti z neho nedokázala odvrátiť pohľad. Miesto toho len privrela viečka, aby ju neoslňoval. Asi jej vážne preskočilo. Čo nebola žiadna novinka.

„Nie, Santa Claus,“ zamrmlala, keď sa konečne rozhodla nejako reagovať na jeho vyhŕknutie. „Kto si myslíš, že by som mala byť? Nepripadá ti táto situácia ako déjà vu? Alebo máš zlé svedomie, lebo si ma opil a takto doriadil?“

Videla, ako sa jasne zamračil. Ale urobil jej službu aspoň tým, že presunul svoj xicht. Teraz si, pre zmenu, sadol zo strany na jej posteľ. Teda, asi nie ne jej. Tá miestnosť vyzerala byť menšia, hoci to, na čom ležala, pripomínalo skôr letisko. A voňalo ako Theo. Že by bola v jeho kráľovstve? Super, mohla si pogratulovať k demencii, keď sa túžila pri tom objave vyškierať ako štrbavé slniečko.

„Čo všetko si pamätáš?“

Prečo stále rozprával? „Vypila som pohár niečoho divného. Bolo mi z toho zle. Zaujímalo by ma, prečo ste sa ma pokúsili otráviť alkoholom. Stačilo povedať nie a svadba sa mohla odložiť,“ podpichla ho, snažiac sa tak zakryť, že si na nič jasne nespomínala. Boli to len nejaké obrazce zahrňujúce ju, Thea a tieň Danteho. Ale nebol to Dante, na koho zaútočila ako nejaký úchyl v parku na vyzývavú šestnástku. To mala mimomanželskú aférku ešte pred obradom? Slušné skóre.

„Čo obrad?“

Potichu zavrčala, ale znelo to skôr unavene než nevrlo. „Myslíš ten váš pohanský rituál, pri ktorom som bola skôr vyzlečená než oblečená a mala som roztiahnuť nohy ako riadna kurva pre muža, ktorému väčšinou neviem prísť ani na meno?“

Zatváril sa ako skysnutý citrón. „Presne ten.“

„Myslím, že s vhodnou dávkou kyseliny sa tej spomienky budem vedieť takmer úplne zbaviť. Zmazanie z mysle bude na začiatok stačiť.“

„Spomínaš si na jeho dokončenie?“ ťahal z nej. Zamračila sa na neho. Vážne teraz musel strácať čas jalovými rečami? Mohli by sa venovať niečomu oveľa zaujímavejšiemu.

Prižmúrila na neho oči. „Keď už si taký dychtivý po detailoch, tak nie, nespomínam si na to. Čo je len dobre. Rada som účastníčkou verejne sledovaného porna, v ktorom si aspoň môžem vybrať toho, kto ma pretiahne.“ Nakrčila nos. „A pre záznam, tvoj nepodarený brat by do môjho výberu určite nepatril.“

„Obrad bol dokončený,“ zamumlal nejasne, ale ona tak nejako vycítila, čo sa jej snaží povedať. A to sa jej nepáčilo.

„Och, super, to je veľmi samovražedná informácia,“ zaironizovala a hoci jej hlas znel slabo, jasne vyjadroval jej rozpoloženie. „Ja patrím tvojmu bratovi a ty kráľovnej a predsa sme tu teraz spolu a ja ležím v posteli. Viem si živo predstaviť, ako to vysvetľuješ: ‚Moja pani a kráľovná, toto je žena, s ktorou som ťa podviedol sotva hodinu po našej takzvanej svadbe.‘,“ vyštekla. „Vieš čo? Radšej nám obom urob službu a proste ma zabi, aspoň ma ušetríš bolesti.“

Miestnosťou sa rozľahlo jeho zúrivé vrčanie. Ten zvuk ju nedesil, skôr vzrušoval. A to ju na tom rozčuľovalo ešte viac. Inokedy sa nebránila prejavom vlastnej žiadostivosti a rada ukájala svoju túžbu, navyše Theo bol skutočne zručný. Ale ani ona nebola úplne skazená a nesiahla by po mužovi, ktorý patril inej. Teda, ak by o jeho záväzku vedela. A ten Theov sa nedal ignorovať. Bohužiaľ.

„Nepatríš Dantemu, ale mne.“

Zodvihla obočie. Cítila, že chvíľková vlna vedomia jej začína kĺzať pomedzi prsty, ale nehodlala sa poddať. „Niekto je sebecký. Čo si o tom myslí tvoj brat?“ Veľmi sa snažila, aby sa jej do hlasu nepredrala tá troška nadšenia, ktoré ju zachvátilo.

„To, čo si vypila a je ti z toho teraz zle, bola celga. Niekto ťa chcel vyradiť z obradu. Keby sa tak stalo, Dante by ťa za to musel zabiť. Prejavovať neúctu voči budúcemu druhovi sa nevypláca. Nakoniec sa to vyriešilo samo, keď sa našla žena, ktorá ťa zastúpila. Tá večer odchádza spolu s Dantem.“

„Och, super, takže som slobodná. Ale to neplatí o tebe, ty patríš kráľovnej.“ Vážne, viac pateticky ani vyznieť nemohla.

Pokrútil hlavou. „Nie, kráľovná náš obrad odvolala, lebo sa necítila dobre. Ale ty...“ Zdalo sa jej, aby naprázdno prehltol. Buď to, alebo sa jej zahmlieval pohľad. Lákavá vyhliadka. Možno by jej potom prestalo trešťať v hlave.

„Ale ja?“ navádzala ho, keď aj naďalej čušal ako nemý.

„Ty si bola otrávená a jediný spôsob, ako ťa prinútiť uzdraviť sa, bolo dať ti trochu krvi. Tak to funguje medzi meničmi. Dokážeme sa vyliečiť, ale ty si polovičná, takže som ti musel pomôcť. Tým pádom sa medzi nami vytvorilo puto.“

„Puto?“

Na chvíľu sa zadíval do stropu, akoby premýšľal, ako jej to povedať. „Puto druhov, ktoré sa nedá len tak zrušiť. Tým sa to všetko komplikuje. Kráľovná sa nesmie dozvedieť, že patríš mne a nie Dantemu. Takže ťa budem musieť niekam... premiestniť.“

Potichu zacmukala. „Aby som to chápala správne... Ty a ja sme pseudo párik. Vznikol len pre to, že si sa ma snažil zachrániť pred otravou, o ktorej si ani nepamätám, že sa vôbec udiala. A teraz sa za to hanbíš a snažíš sa ma niekde zašiť. Chápem to správne?“

Frustrovane zavrčal a vyšvihol sa na nohy. Vzápätí sa začal prechádzať pozdĺž postele ako lev zatvorený v klietke. Zvláštne bolo, že sa jej nedotklo pomyslenie na to, že mu patrí. Mohla zapierať akokoľvek chcela, ale v Theovi bolo niečo, čo v nej rozpaľovalo krv. Navyše ak patrila ona jemu, fungovalo to aj naopak. A mať ho len pre seba... Len ten magor to ničil svojim negativizmom. Idiot. A to sa mu takmer poradilo urobiť z nej beznádejnú romantičku. Divná predstava.

A tá sa pomaly začínala premiešavať so zúrivosťou, ktorá v nej vzbĺkla so silou atómového výbuchu. Snažila sa natiahnuť ruky, aby vstala a ručne mu vysvetlila, čo si myslí o rozhodovaní o nej bez nej. Ale napriek sile, ktorú do toho vložila, sa nepohla ani o kúsok. To ju rozčúlilo ešte viac. Bola nasrdená a nemohla svoj hnev nijako ventilovať. Za to niekto zaplatí.

„Kráľovná si myslí, že uspela a podarilo sa jej odpratať ťa. Prečo nepokračovať v tej maškaráde,“ prehovoril pevne.

Zodvihla obočie. „Iným slovami som prostriedok pomsty. Paráda!“ zvolala s hraným nadšením. Ten magor musel všetko vždy pokaziť. Asi by mu na oplátku ona mohla pokaziť fasádu.

„Ak sa kráľovná dozvie, čo sa stalo, využije to proti nám. Proti mne. A ja by som len veľmi nerád pochovával ďalšiu družku.“

Na chvíľu sa zamyslela. Vážne znel ako ufňukaná slečinka? „Takže som druhá v poradí a nikdy nedokážem nahradiť tú prvú. S tým dokážem žiť.“ Očividne bola lepšia klamárka ako si myslela. „Len by ma zaujímalo, ako život tvojej minulej lásky súvisí so mnou. A vyhoď si z hlavy, že nás budeš porovnávať. Inak ťa vlastnoručne stiahnem z kože.“ Vážne mu to práve povedala? Nevoľnosť s ňou robila divné veci. Alebo to bol hnev?

„Nie, len ťa nechcem zabiť.“

Zodvihla obočie. Nie, toto vážne nečakala. „Viem sa o seba postarať, ak dovolíš. Tvoja nedôvera ma uráža.“

„Tu nejde o znevažovanie tvojich schopností, ale o niečo úplne iné. Kráľovná je kurva, ktorá sa riadi vlastnými pravidlami. Robí si čo chce a bez príčiny. Prinúti ťa ľutovať, že si sa kedy narodila. A to bez toho, aby sa ťa dotkla. Ak zistí, čo sa stalo... Povedzme, že nemá rada, keď jej niekto kazí plány.“

Pretočila očami. „Jej Nasrdenosť je nebezpečná asi ako rozzúrená bábika. Navyše mám oproti nej výhodu.“ Kedy sa pridala do protikráľovninho odboja? Nemala predsa v úmysle akokoľvek sa angažovať na tejto pôde. No to bolo asi predtým, než na ňu začala priamo útočiť.

„To som si myslel aj ja a mýlil som sa. Nepodceňuj ju,“ prehodil tvrdo.

Rozhodila rukami. Poležiačky to bolo náročné. „Tvoja družka zahynula. Chápem, je to tragické. Ale ja nie som žiadna prekliata kvetinka, aby si mi musel poskakovať okolo zadku. Viem sa o seba postarať.“

„Prisahal som, že svoju družku budem vždy ochraňovať. A nakoniec som to bol ja, kto ju zabil. Vlastnou rukou.“

„Chceš mi nahovoriť, že ty si zabil vlastnú družku?“ zapochybovala. „To by si neurobil. Nemáš to v sebe.“ Ale nejaký tichý hlások v nej začal dávať dokopy slušnú obžalobu. Schopný by toho bol, ale nejako sa utešovala, že bol dostatočne lojálny, aby sa o to nepokúsil. Buď sa zbláznil, alebo jeho ženuška urobila niečo hrozné.

„Musel som.“ Sánka mu stvrdla a v ten moment jej začal pripomínať toho Thea, ktorého spoznala kdesi v minulom živote, keď žila v meste.

Neprístupný, plný zúrivosti a nenávisti. Bol omnoho impozantnejší, dokonca aj keď vyzeral nebezpečne. Fascinovala ju jeho sila, bolo to tak už od začiatku. Ale dokázala to priznať až teraz a aj to len preto, že to už nedokázala viac zapierať. Mala by sa vyspať z toho jedu, či čo jej to dali vypiť. Očividne ju vedľajšie účinky nútia premýšľať ako kabelkami posadnutú pipku.

Odkašlala si. „Prečo?“

Videla, ako sa háda sám so sebou. Mohol stáť pri okne, ale jeho výraz videla dokonale. Alebo si ho len predstavovala. Keď mu črty stvrdli ešte viac, vedela, že sa rozhodol.

„Pred rokmi som bol členom elitnej stráže kráľovnej a bol som jej oddaný.“ Dobre, toto vážne nečakala. Čo rozum potratil, aby bol verný tej opache? „Keď vydala rozkaz, ja som ho splnil. Bez váhania, bez otázok. Ona bola moja pani a ja jej verný otrok. Alebo skôr idiot,“ zasyčal. S tým musela súhlasiť. „Raz mi prikázala zabiť niekoho, kto proti nej organizoval útok. Nepýtal som sa na detaily, len som to urobil. Premenil som sa a roztrhal som tej žene hrdlo. Vedel som, kde ju nájdem a aj čo mám urobiť.“

„Kto to bol?“ navádzala ho k odpovedi, hoci ju poznala. Zamrazilo ju. Chladnokrvnosť mala rôzne podoby.

Zúrivo zareval. „Tá žena bola mojou družkou. Maya nikdy nikomu neublížila a predsa si zaslúžila zomrieť vo vlastnej posteli. A ja som ju zabil. Len tak. Lebo som nikdy nespochybnil rozkaz svojej kráľovnej.“ Znechutene si odfrkol. „Zabíjal som nevinných. Necítil som žiadne výčitky, lebo to mali byť nepriatelia.“ Odfrkol si. „Klamal som sám seba."

Zoey zovrelo žalúdok z toho nenávistného rozprávania. Zloba, ktorú v sebe nosil a hyzdila jeho osobnosť, teraz naplno prepukla. Nedesilo ju to, skôr dráždilo. Pretože bol taký somár, aby si to dával za vinu. A pritom to nikdy nebola jeho chyba. Tá diabolská kurvička to veľmi dobre vedela. Chcela ho mať na kolenách a to sa jej podarilo.

„Theo, nemohol si predsa...“ začala, no prerušil ju ostrým pohľadom.

„Maya bola v tom čase tehotná.“ Jej výraz musel byť asi veľavravný, pretože hneď pokračoval: „Nevedel som to, lebo mi to nestihla povedať. Kvôli povinnostiam som bol viac mimo dom než skutočne v ňom. O dieťati som sa dozvedel, až keď som jej rozpáral hrdlo a naše puto sa začalo rozpadať. Odvtedy som sa nedokázal premeniť.“

Hĺbka znechutenia, ktoré k sebe cítil sa vyrovnala veľkosti nenávisti rozpaľujúca jej vnútro. Celé roky mučil sám seba a pripravoval sa na protiútok, hoci navonok sa tváril ako oddaný baránok. Bol vo svojej úlohe dobrý, oklamal aj ju. Ale chcelo to viac ako obstojné herecké schopnosti, aby našiel zadosťučinenie. Ďalší dôvod prečo ju zabiť. Kopili sa a to len zintenzívňovalo jej nevraživosť.

„Chceš sa jej za to pomstiť.“

Opäť zavrčal. „Ale teraz je to nemožné, keďže sa to všetko opakuje. Musím ťa držať bokom od všetkého. Nebude trvať dlho a kráľovná bude zosadená.“

„Nie som tvoja minulá družka a ty nie si ten istý chlap ako predtým. Nepočúvneš už žiadny jej rozkaz.“ Bola si tým viac ako istá.

„Nájde si spôsob, ako ma prinúti zabiť ťa.“

Odfrkla si, hoci z jeho mŕtvolných slov celá stuhla. „Ak si myslíš, že by som sa len tak vzdala, tak si na omyle.“ Napriek svojmu rozčúleniu už nedokázala ďalej potláčať únavu. Oči jej klipkali stále viac a viac, ale chvíľkový nástup adrenalínu bol príliš málo na to, aby ju dokázal nabudiť na dlhšie ako pár minút. „A teraz sklapni a poď sem.“ Rukou poklepala po voľnom mieste vedľa seba.

Zaváhal. Stále sa tváril neprístupne, ale bola silnejšia ako jeho odhodlanie. Napokon zaťal sánku a zamračený ako priemerný čert sa posadil vedľa nej. V duchu sa vysmiala jeho detinskosti a hlavu mu položila na stehno. Nie práve pohodlný vankúš, ale musela sa uistiť, že nikam len tak neodíde. Mala s ním vlastné plány.

Zatvorila oči a zamrmlala: „A nemysli si, že ťa zajtra nenakopem za to, čo si vyviedol. V mojom živote sa nikto nebude hrať na Boha. Ani ty nie.“ Do svojich slov vložila všetok hnev, ktorý v nej ešte prebýval. Bola si istá, že zajtra to všetko uvidí v inom svetle. Najskôr to ale musí spracovať.

V plnom rozpore so svojimi vyhrážkami sa tesnejšie primkla k jeho telu. Svoje slová myslela smrteľne vážne, ale v tomto momente na tom nezáležalo. Chcela si len užívať tú hrejivosť jeho tela. Učičíkaná jeho dotykom zaspala ako batoľa po nočnom kŕmení.

Možno aspoň mohla predstierať, že ju tá blízkosť desí

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 21.: