OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 11.

30.12.2014 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1037×

Kapitola 11.

Mala chuť poriadne si vynadať.

So škrípaním zubov nasledovala Drega cez dav a ignorovala zvedavé pohľady ľudí, ktorí sa im uhýbal z cesty. V podstate to bol len anonymný dav, ktorý by v mihu oka dokázala len tak rozmetať. Samozrejme, za vhodnej pomoci veľmi výbušných látok.

Ale v tejto sekunde bola v takom tranze, že jej ani zvyčajne nenávidené lepenie jedného tela na druhé neprekážalo. Lebo v žilách jej ešte stále koloval adrenalín zmiešaný s takmer živočíšnou žiadostivosťou. Ak by ju bol ten chlap oprel o nejakú stenu a proste ju pretiahol, rozhodne by neprotestovala. Možno by ho ešte prosila o nejaký ten prídavok.

Znechutene si vynadala do schizofrenikov. Lebo čím iným mohla byť? V jednej sekunde sa kúpala v jeho blízkosti, dychtivo mu opätovala bozky. Bola ako nymfomanka na záťahu. Nedokázala sa ho nabažiť. Každý dotyk, akokoľvek hladný a nenásytný, nebol dostatočný. Chcela sa roztopiť a splynúť s ním. Keď ju bez varovania v podstate sexuálne napadol uprostred šialeného davu, celá jej podstata súhlasila. Možno preto, že si to podvedome predstavovala a ten divoký sen dolaďovala každú sekundu, ktorú strávila v jeho blízkosti.

Tomu sa hovorí pestovať si sexuálnu frustráciu.

Do šľaka, čo bolo v tom chlapovi, že mu nedokázala odolať? Liezol jej na nervy tým, ako povýšenecky sa k nej správal, ako otvorene dával najavo svoju nechuť a nenávisť voči jej osobe. A aj tak samovražedne myslela len na seba, ako sa kúpe v jeho prítomnosti. A to bola úbohosť.

Možno by mu nemala  nezazlievať fakt, že v nej prebudil jej chlipnú a sexuálne neuspokojenú časť, ale nenávidela ho za to, že ju prinútil cítiť sa menejcenne. Vlastne nie ani to. Pramenilo to z jeho postoja. Slová vychádzajúce z jeho úst ju mali uraziť, ale reč jeho tela ju láskala a pohládzala. Túžil po nej, ale chcel cítiť opak.

V momente, keď sa jej myseľ dokázala povzniesť nad opar, ktorý jej začal pohlcovať telo i všetky životaschopné inštinkty, mu to chcela nejako oplatiť. Možno preto mu jednu vrazila, hoci každá bunka v nej protestovala. S tým hlasným plesknutím akoby sa v nej niečo zlomilo, ale nebola to žiadna kosť. Také tiché puknutie nasledované tichým syčaním, ktoré jej pripomínalo Piti. Čo bolo nanajvýš smiešne.

No ani to ju nedokázalo rozptýliť tak veľmi, ako samotná jeho prítomnosť. Celá sa triasla a chvela. Dokonca aj v moment, keď sa zastavila a celá sa vzpriamila pred kvázi kráľovnou. Prekvapilo ju, že tá ženská, napriek svojej kráse a všetkému ostatnému pozlátku, nemá žiadnu prirodzenú charizmu. Očividne sa niečo také nedá kúpiť ani upraviť u plastického chirurga.

„Drahí moji!“ zvolala prekvapivo mocným hlasom, ktorý jej uzlil črevá. „Dnes oslavujeme výnimočnú udalosť. Tento deň sa k nám vrátila radosť. Táto žena nám priviedla späť stratenú princeznú Caladwen.“

Prehlásiť, že vypuklo šialenstvo, by bolo ako skonštatovať, že hurikán je trošku silnejším vánkom. Odvšadiaľ sa ozýval rykot a nadšené výkriky, ovácie, akoby prišla nejaká celebrita. V komunite týchto pomätencov a uctievačov exotických domácich miláčikov asi existoval iný rebríček hodnôt. Inak si nevedela vysvetliť, prečo by sa niekto tak tešil návrat leopardieho mláďaťa. Pochybovala, že mali v pláne ju predať, peniaze tu asi nikto nepotreboval. O tom svedčali tie lustre, ktoré si na seba niektoré dámičky povešali. Asi ešte nepočuli o tom, že tie patria na strop a nie na krk.

Už chápala, prečo Piti utiekla. Aspoň niečo jej dávalo zmysel.

„A kde je!“ zvreskol niekto odniekiaľ z kúta.

Zoey ten hlas bol veľmi povedomý, ale netušila, kde ho počula. Viac ako tá opovážlivosť ju prekvapil podtón v tých slovách. Tá zúrivosť bola takmer hmatateľná a spolu s ľahostajnosťou voči jej osobe pôsobila zvláštne. Nikto sa neobťažoval na ňu pozrieť. Keďže nebola márnivá, neprekážalo jej to, ale stále na tom bolo niečo divné. Nezaslúžila si nejakú cenu alebo odmenu? Veď im zachránila zvieratko, ktoré celý ten čas hľadali.

Asi by to mala napísať na zoznam kravín, ktoré v tejto prepychovej chatrči nedávali žiadny zmysel. Ak na svete existovalo miesto, kde bolo všetko obrátené na ruby a ničomu nerozumela ani za predpokladu, že by použila slovník, bol to určite toto mesto. Alebo čo to vlastne bolo. Prekvapivo však bolo oveľa lepšie, keď si ju nikto nevšímal. Aspoň nemusela nikoho fyzicky napadnúť. Po tej epizódke s Theom by asi útočila na každého, kto by sa jej smerom odvážil len dýchnuť.

Dopekla a už zase ho mala plnú hlavu! Jeho vône, jeho zjavu, očí a príjemného tepla z jeho dotykov. Už len jeho blízkosť bola vzrušujúca. Vzbudzovalo to v nej temné túžby, ktoré jej poli cudzie, hoci do postele liezla už veľakrát a rozhodne to nebolo preto, aby s dotyčným hrala karty. Ale teraz sa cítila ako neskúsená panna. Chveli sa jej ruky, pokožka jej brnela a krv sa jej varila v žilách. A ona to všetko objala a primkla sa k tomu bližšie.

Keď jej na pleci pristála veľká ruka a nešetrne sa jej zaryla do mäsa, mykla sa a automaticky sa vrátila späť do reality. A zistila, že sa pozerá na divného chlapíka so zvraštenou tvárou. Asi ju minula správa, že tento večierok je vlastne maškarný bál. Inak si totiž nevedela predstaviť, že by mal niekto potrebu zakrývať si tvár škraboškou v benátskom štýle. Teatrálnosť niektorých ľudí nepoznala hraníc.

Ale keď ju mierne sklonil, podľa jeho alabastrovej pleti bez jedinej poškvrny pochopila, že sa práve chystala potriasť rukou dokonalému manekýnovi. Primadone, ktorá sa na ňu práve teraz pekelne mračila. Prevrátila očami. Ak ho nedostatkom znalostí etických zásad tunajšej spoločnosti urazila, nemienila sa ospravedlňovať. Bola hulvát, ale bola na to hrdá.

„Nemala si ju sem vodiť. Ani netušíš, čo si spôsobila, hlúpa žena. Teraz spoznáš následky svojej pochybnosti,“ zasyčal na ňu.

Zamračila sa na neho. „Maj v sebe aspoň toľko slušnosti a snaž sa znieť hrôzostrašne, keď sa mi vyhrážaš,“ odvrkla.

V duchu sa samej seba pýtala, čo sa to tu deje, ale odpoveď vlastne ani neočakávala. Nič z tohto jej tu nedávalo zmysel a tým pádom sa musela brániť voči všetkému. Slová toho chlapa ju skutočne nevydesili, zneli detinsky a slabošsky z úst niekoho, kto vlastne nevyzeral a hlavne nepôsobil ako chlap. Keby si dal bielu parochňu, vyzeral by ako zženštilý stredoveký mizogýn. Ale napriek tomu všetkému ju pri jeho slovách zamrazilo.

Zhnusene skrútil nos, akoby zacítil niečo pokazené, a tvár si znovu zakryl tou maskou. „Varoval som ťa. To, čo príde, bude následok tvojej vlastnej hlúposti.“

Zagúľala očami a skôr, ako stihla odseknúť niečo hnusné, sa stratil v dave. Zozadu vyzeral ako niekto krehký, ale jeho oči hovorili o niečom inom. Teda, nie, že by sa do nich túžila pozerať viac, než bolo nutné.

„Takýchto exotov tu máte viac?“ pretisla pomedzi zuby práve dostatočne nahlas, aby to počul Dreg a nikto iný.

Potichu sa jej zachechtal do ucha a krk jej ovial mierny závan vzduchu. „Až príliš a väčšina je horších ako bol tento chlapík, ktorý, mimochodom, žije v presvedčení, že je alergický na slnko.“

Akokoľvek divne to znelo, možno na tom mohol byť kúsok pravdy. Ten chlapík bol celý zahalený v tmavom oblečení, dokonca mal nasadené dlhé rukavice a na hlave kapucňu, ale na rozdiel od Theovho temné plášťa, tento vyzeral ako pozlátený. Vyžarovalo z neho však niečo iné ako strach z prípadných lúčov. Skôr akoby si pripadal lepší než ostatní. A jej ukázal tvár len na pár sekúnd, aby ju vydesil. Čo nefungovalo ani v najmenšom.

Zoey si povzdychla a pozdvihla obočie. „Vieš, že keby ste ich predali do cirkusu, zarobili by ste na nich ťažké prachy? Iste by sa z nich stala hlavná atrakcia.“

„Radšej ma nepokúšaj, inak to vážne urobím a matka ma za to vydedí.“

Nedokázala zastaviť úškrn. „Ako sa tak na to pozerám, nemuselo by to byť na škodu.“

Jeho smiech bol pre ňu v tejto situácii jediným liekom. Dokázal ju udržať nohami pevne na zemi a aspoň vedela, že v tomto všetkom nebola sama. Zo začiatku síce bola veľmi nedôverčivá ku všetkému, čo povedal a urobil. No, vlastne s tým úplne neprestala, stále mala pochybnosti. Ale to nemenilo nič na fakte, že sa v jeho prítomnosti cítila uvoľnená. Nemusela byť stále v strehu a keď si ho doberala, bolo to myslené skôr dobrosrdečne než jedovato. A čo bolo najprekvapivejšie, nedesilo ju to.

Pripomenulo jej to vzťah s Guyom, jej najlepším priateľom za času, keď ešte žil. Keď jej telo zachvátila známa agónia, prižmúrila oči. Musí nájsť spôsob, ako kontaktovať Caro, aby jej mohla prezradiť meno človeka, ktorý ju pripravil o jedného z dvoch najdôležitejších ľudí v živote. Musí ho nájsť, aby ho mohla rozštvrtiť.

„Nemala by si ho súdiť tak prísne,“ ozval sa odrazu Dreg a znel celkom inak.

Hravosť sa kamsi vytratila a ostal len stoický nesúhlas a odhodlanie, ktoré na ňom vyzerali smiešne ako šaty na chlapovi. Navyše ju dopálilo, keď si uvedomila, o kom hovorí.

„Robíš advokáta diablovi?“ pretisla pomedzi zuby a zo všetkých síl sa snažila sústrediť na ďalšieho nespokojného fanúšika z davu, ktorý sa dožadoval prítomnosti princeznej. Sama nechápala, prečo tu Piti nie je, ale ak sa tí hulváti mienili správať takto obscénne, možno bolo dobré, že sa niekam zašila.

Ale ani myšlienky naplnené pochybnosťami a zúrivosťou nedokázali z jej mysle vyhnať jasnú podobizeň jediného muža. Prevrátila očami. Asi sa ho naozaj len tak ľahko nezbaví.

Dreg sa zachechtal. „Asi máš pravdu, Theo je niekedy ako Lucifer, ale nemyslí to zle.“

„Len on dokáže v jednej sekunde polichotiť a potom päťkrát niekoho uraziť jedinou vetou. Povedz, to je jeho očarujúca kvalita, alebo je to nákazlivé? Aby som vedela, kam sa potom postaviť.“

Na chvíľu zavládlo ticho. Bola v pokušení otočiť sa k nemu tvárou, ale na ten truc sa vtedy kráľovná rozhodla, že jej venuje sekundu zo svojho drahocenného času. Hýbala jej smerom rukami a podľa pohybu pier to vyzeralo, že niečo hovorí. Nech to bolo čokoľvek, iste to bolo plné vaty a nezmyslov o vďačnosti a nesmiernom šťastí. Tá ženská nebola o nič viac kráľovská ako sa ona približovala veveričke. Ale zdalo sa, že by uspela vo voľbách do parlamentu. Klamať a skresľovať pravdu vedela dokonale.

„Theo nie je zlý,“ ozval sa znovu Dreg, čo Zoey tak prekvapilo, až sa mykla. V duchu si za to vynadala, ale inak si udržiavala neutrálny výraz. „Snaží sa len vyzerať ako niekto iný a všetci mu to uverili. Ale pamätaj si jedno, ak budeš potrebovať ochranu a budeš mať o čomkoľvek pochybnosti, choď vždy za ním. On jediný ťa tu dokáže ochrániť.“

Zoey si odfrkla. A dosť nahlas. „O vlastný zadok sa ešte dokážem postarať sama. Ďakujem.“ Irónia doslova stekala z každého jej slova.

„O tom nikto nepochybuje, ver mi. A určite nie Theova sánka a ani iné časti mnohých tiel, ktoré si za svoju krátku kariéru stihla poškodiť. Ide o to...“ Odkašlal si a odrazu začal jeho hlas znieť neisto. „Na tomto mieste musíš mať spojencov. A ochrancov.“

„Čo keby si mi konečne povedal, čo chceš a potom proste sklapol?“ vybafla na neho, ale jeho slová zobrala na vedomie. Varovania nikdy nebrala na ľahkú váhu. Ale to jeho sa jej nepáčilo. Malo v sebe až príliš neznámych.

Dreg jej rukou stisol rameno. „Nemôžem ti jasne odpovedať, pretože jednoznačnú odpoveď vlastne ani nepoznám. Viem len, že Theo urobí čokoľvek, aby ťa ochránil.“

Mysľou jej prebehla spomienka na to, ako ju zachránil. Bolo mu to proti mysli, ale urobil tak. Dostal ju do relatívneho bezpečia a postaral sa o jej zranenie, alebo to aspoň niekomu prikázal. Nedokázala si ho predstaviť ako nejakého samaritána v lekárskom habite. A teraz, keď ju bozkával ako šialenec posadnutý túžbou, aj vtedy bolo v jeho dotykoch čosi neznáme, čo sa dotýkalo jej pomaly sa prebúdzajúcej neznámej časti duše. Iste, dokázal by ju ochrániť a postarať sa o ňu, ak by mail pocit, že to urobiť musí. Aj keby jej to mal do konca života preklínať a vyčítať jej to. Lenže jeho ruky vedeli stavať rovnako dobre, ako dokázali ničiť.

Odkašlala si. „A čo ak budem potrebovať ochranu pred ním?“

Jeho ústa naplnilo mlčanie. Dreg veľmi dobre vedel, že na túto otázku by jej nevedel zodpovedne odpovedať tak, aby jej povedal úprimnú pravdu. Pretože by musel klamať aspoň v niečom, aby ju upokojil. A obaja to veľmi dobre vedeli. Bude riskovať, ak za ním dobrovoľne pôjde. Nielen svoj život, ale aj dušu. Mal v sebe potenciál, ktorý by ju dokázal zničiť.

Tak prečo ju stále priťahoval?

Na to zase nemala odpoveď ona.

***

Od malička jej hovorili, že premieňať sa z jednej podoby do druhej môže byť nepohodlné, nepríjemné a pre niektorých aj bolestivé. Myslela si, že to zo strany jej učiteľa bola snaha pomstiť sa jej za huncútstva, ktorých terčom sa veľmi často stával. Zistiť na vlastnej koži, že bol k nej po celý čas viac ako úprimný, ju veľmi nepotešila.

Po toľkých rokoch vo zvieracom kožuchu cítila ťahanie vo všetkých svaloch, v údoch, ktoré ako leopard nemusela používať, ale ako človek bez nich nedokázala prežiť. A tie teraz boleli a pálili, ťahali a prelamovali sa. Len silou vôle sa dokázala ovládnuť natoľko, aby nestonala. Musí ostať ticho ako myška.

Keď bolo po všetkom - skôr, ako sa odvážila dúfať -, ostala čelom otočená k vzdialenému oknu. Neexistovala ani tá najmenšia šanca, že by ju tu niekto videl. O tom sa uistila.

„Privolala si ma sem len pre to, aby si mi ukázala svoj holý zadok?“ oslovil ju posmešne Theo, ale jeho hlasu chýbala obvyklá ostrosť.

Sama pre seba sa usmiala. „Zdá sa, že si so Zoey strávil príliš veľa času. Začínaš preberať jej slovnú zásobu.“

Hlas, ktorý kedysi tak dôverne poznala, jej teraz nič nehovoril. Ten tón, kadencia, všetko bolo cudzie. A predsa vlastné. Zabudla, aké je to – nepamätala si, aké bolo chodiť a behať po dvoch, ako jej prsty reagovali na kontakt s rôznymi predmetmi alebo osobami. Aké to bolo, keď ju niekto objal ako ľudskú bytosť a nie ako domáceho miláčika.

Márnivosť mala mnohé podoby.

Theo si odfrkol. „To sotva. Ak sa na mňa aj niečo nalepilo, čoskoro to zmizne. Neplánujem v jej prítomnosti zotrvávať dlho.“

Pri jeho slovách privrela oči, ale nie hnevom, skôr pobavením. Hoci na ich situácii nebolo nič vtipné. Dokonca ani ona, so všetkými nadaniami zdedenými po matke čarodejnici, toho nevedela mnoho. Vedomosti prichádzali s vekom, ktorý pre ňu, ako pre dieťa, bol stále podstatný. Ani múdrosť jej vnútorného leoparda a matkine spomienky nestačili. Ale naučila sa žiť pre drobné radosti. Možno aj preto sa cítila povznesene, keď si uvedomila, že Theo len klame.

Zacmukala. „Vieš, že klamať je neslušné. A navyše je to detinské.“

„Mám sa nechať poučovať päťročným dieťaťom?“

„Obaja vieme, že vďaka svojimi predkom som viac ako len to.“

Cítila, ako sa Theo pohol vpred a zastavil až tesne za jej chrbtom. Cítila jeho bytostnú potrebu dotknúť sa jej a u tešiť ju, ale napokon sa ovládol a ostal stáť na mieste s rukami pevne primknutými k bokom. Bol tvrdohlavejší než si pamätala.

„Prečo si sa teraz premenila?“

„Aby som sa s tebou mohla porozprávať.“

Theo prudko vydýchol z pľúc všetok vzduch, keď mu došlo, čo od neho bude chcieť. „Chápem, že si jej zaviazaná, ale nežiadaj odo mňa príliš. Bude pre ňu lepšie, ak sa od nej budem držať bokom. Ak ma pri tom bude nenávidieť, ešte lepšie.“

„Chceš povedať, že pre teba bude jednoduchšie, ak sám seba presvedčíš, že ju nenávidíš.“

Trpezlivo zniesla jeho zúrivé zavrčanie. Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Bolo toho toľko, čo museli napraviť. A ona bola len malým dieťaťom, ktoré sa správalo ako rozmaznaný fagan a odmietalo sa premeniť späť do ľudskej podoby. Všetko malo svoj čas a ten určený pre Thea a Zoey práve dozrel.

„Nechcem, aby skončila tak, ako ostatní.“

Povzdychla si a telo jej zovrelo neodolateľné nutkanie objať ho. „Theo, si silnejší, než si myslíš. Vieš poslúchať príkazy, ale vieš sa im aj vzoprieť. Nemôžeš za to, čo sa stalo o nič viac ako oni. Nech by si urobil čokoľvek, dopadlo by to rovnako.“

„Nestrkaj do toho nos!“ vykríkol ako zranené zviera. Odpovedala mu vlastným divokým zavrčaním. Aj ona bola šelma, hoci v porovnaní s ním ešte v plienkach.

Rozhodila rukami. „Keď raz prestaneš byť tvrdohlavý, pochopíš všetko. Dovtedy ale splníš ďalšiu úlohu. Postaráš sa o Zoey. Nemusí pre teba nič predstavovať, ale ochraňovať ju budeš či sa ti to páči alebo nie. Zaslúži si to.“

„Je človek, musel by som ju chrániť aj pred jej vlastnou ľudskosťou!“ namietol, ale podľa rezignácie, ktorá z neho vyžarovala, si bola veľmi istá jeho poslušnosťou. Navyše ho skutočne nežiadala o niečo, čo by ochotne neurobil, hoci by to nikdy nepriznal. Nebol a to ešte pripravený. A možno ani nikdy nebude.

„Zoey je viac ako človek a nie je ani zďaleka taká obyčajná, ako si myslíš. Viem to od prvého dňa, keď som ju videla, vedeli to aj tí vrahovia, ktorých poslala kráľovná. A veľmi dobre si to uvedomoval aj Arwan. Alebo si si skutočne myslel, že by dokázal svoje umenie naučiť nejakého slabého človeka?“

Theo sa zrazu postavil pred ňu. V tej istej sekunde ak to urobil, bol nútený pokľaknúť pre ňou. Inak by jej do očí nevidel. Ale mal tú smolu, že v nich nenašiel odpoveď, v ktorú dúfal.

„Tak kým je?“

Zasmiala sa na jeho dychtivosti. „Vážne nečakáš, že ti to poviem, však? Nemusím sa ti spovedať.“

„A vraj kto je tu detinský!“ zaprskal, ale neznel tak agresívne, ako pôvodne zamýšľal.

„Ale na rozdiel od teba mám tú výhodu, že sa ti nemusím zodpovedať. Pretože si prisahal, že ma budeš chrániť. Určite si na to spomínaš, stalo sa to ešte v ten večer, keď si ma našiel. Teraz zložíš rovnakú prísahu o ochrane Zoey. A keď príde správny čas, dozvieš sa, kto to je.“

Zaškrípal zubami tak hlasno, že sa rezavý zvuk odrazil od steny a vrátil sa k nim s krutou ozvenou. Mierne jej skrútilo citlivé uši, ale inak nereagovala.

„Ešte niečo mi prikážeš?“ pretisol znechutene cez pevne stisnuté zuby.

Potriasla hlavou a v tej jedinej sekunde skutočne vyzerala na svoj vek. Ale jej oči boli plné emócií, ktoré by v takom mladom tele ani nemala vedieť pomenovať, nieto ich ešte precítiť. Ale napriek tomu tam boli.

Bola si vedomá toho, že Theo ju podozrieva. Nemohla mu to mať za zlé, ona o sebe tiež pochybovala. Ale jej vnútorný leopard mal na to iný názor. A takisto kus matkinej duše, ktorý sa k nej po dlhom putovaní pripútal a vyjavil jej pravdy minulosti. Aj teraz bol s ňou a aj tak sa cítila prázdna a opustená. Už nedokázala určiť, ktorá reakcia patrila jej a ktorú jej prepožičala mŕtva matka.

„Tak si idem po dýku,“ preťal ticho namrzený Theo, „aby som mohol zložiť krvavú prísahu. S dovolením, princezná,“ zaironizoval, čo jej na pery vrátilo úsmev.

Bolo milé dozvedieť sa, že v jej živote predsa len ostávali pevné body, o ktoré sa mohla oprieť. Hoci v súčasnosti predstavovali zatrpknutého strážcu plného nenávisti a hnevu a ženu, ktorá ani len netušila, kým v skutočnosti je.

Ešte, že sa na to dokázala pozerať s detskou hravosťou. Inak by sa z nej stal predčasný pacient psychiatrickej liečebne.

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 11.: