Marius a Andy dostanú na starosť syna Andrého a stretnutie s Jamesom sa nakoniec vyvinie úplne iným smerom.
13.12.2013 (14:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1304×
Ráno ma zobudilo naliehavé klopanie na dvere. Marius spal ako zarezaný a ja som už bola celkom plná energie. Nesnívalo sa mi nič, za čo som bola nesmierne vďačná. Pomaly som sa presunula cez spoločenskú miestnosť až k dverám a otvorila ich.
Stál v nich André, čo ma naozaj prekvapilo.
„Ahoj, prepáč, asi som ťa zobudil." Ospravedlňujúco sa usmial.
„Nevadí, aj tak je už dosť hodín."
„Mám menší problém. Spolu s mojou ženou Victoriou ideme dnes do Aabhy a malého Thobiasa nemáme dať komu postrážiť. Tak som rozmýšľal, či by ste naňho mohli dať s Mariusom pozor? Maximálne do dvanástej." S Jamesom sme sa mali stretnúť až okolo tretej, tak toto by celkom vyhovovalo.
Prikývla som. „Jasné, prečo nie."
O malú chvíľu prišla aj Victoria, ktorú som mala možnosť vidieť po prvýkrát. Na rukách držala svojho syna, zabaleného v perinke. Marius sa medzitým zobudil.
„Pred chvíľou jedol a najbližšie tri hodiny by mal spať." Thobiasa mi vložila do náruče. Okrem toho mi podala ešte jednu tašku. „Ak by sa však zobudil, nájdeš tu fľašu s mliekom a všetky potrebné veci." Potom sa obaja s nami rozlúčili a odišli.
Posadila som sa na pohovku a Thobiasa nepustila z náruče ani na sekundu. Bolo to tak krásne dieťa. Nedalo sa ešte s určiť, na koho sa podobá viac. No to v túto chvíľu nebolo podstatné. Bola som nadšená, že po tak dlhej dobe mám v náručí takého drobčeka. Popravde, už som sa nevedela dočkať toho, kedy budem mať vlastné deti, preto som sa na Thobiasa nevedela vynadívať.
No po chvíli vycítil, že je pri niekom, koho nepozná. Zobudil sa a začal plakať. Marius, ktorý doteraz neustále pobehoval po svojom takpovediac byte, sa zrazu posadil vedľa mňa a pokúsil sa ho utíšiť.
„Toby, tá teta nie je vôbec zlá." Vzal si Tobyho na ruky a privinul k sebe. Och, ako som zbožňovala chlapov s malými deťmi. Mariusovi sa na perách pohrával úsmev a v jeho očiach bola neopísateľná jemnosť a nežnosť. Thobias si položil hlavičku na jeho rameno. Ešte stále trochu vzlykal, no už sa to viac podobalo na hm-kanie a spokojne oddychovanie.
Nedalo mi to a musela som sa na nich usmiať. Marius ho jednou rukou držal pod zadočkom a druhou ho hladil po hlave. Myslím, že by bol z neho naozaj skvelý otec.
Kým Toby spal, stihla som si dať sprchu a prezliecť sa. Tešila som sa, že sa s Jamesom konečne opäť stretnem. Popravde, začal mi chýbať, avšak stihla som si zvyknúť na to, že celá zodpovednosť za Mariusa je na mne. Nerobilo mi to žiadny problém, keďže Marius nebol ten typ človeka, ktorý by sa sám vystavoval nebezpečenstvu, taktiež tu je fakt, že je v boji je oveľa lepší než ja.
Myslím, že ak by nás niekto napadol, s najväčšou pravdepodobnosťou by chránil on mňa a nie naopak. A bol by problém, ak by sa mu niečo stalo.
Okolo jeden prišiel André a ospravedlňoval sa, že mu tak dlho trvalo. Ja som zas Thobiasa vychválila do nebies, keďže takmer celý čas spal. Myslela som si, že si ho užijeme viac. Niečo po druhej sme sa vybrali na miesto, kde sme sa mali stretnúť s Jamesom.
„Mohli sme sa dohodnúť na inú hodinu," povzdychol si Marius, keď sme čakali v zápche. Nervózne poklepkával prstami po volante.
„Tiež sme mohli využiť teleportáciu," zasmiala som sa.
„No to áno, to by sme tam už boli. Ale bolo by to pre teba veľmi namáhavé a ja už mám na dnes večer niečo pre teba prichystané. Je to prekvapenie, tak keby si ma začala aj mučiť, ja to vydržím." Žmurkol na mňa a ja som sa musela usmiať. Zbožňujem prekvapenia a špeciálne tie jeho. Začala som sa tešiť na večer.
Keď sme vystúpili z auta, skontrolovala som, či mi netrčí dýka, ktorú som mala pripevnenú na ľavom boku. Ďalšiu - dlhšiu - som mala pripevnenú na chrbte. Bolo mi to dosť nepríjemné, keďže som sa nemohla poriadne oprieť a jeden popruh som mala pod prsiami, takže hlbšie nádychy boli problém. Cítila som sa ako v korzete. Mala som cez seba prehodený tenký kabát, ktorý mi siahal do pol stehien, takže všetky zbrane boli perfektne skryté. Marius však trval na tom, aby som si pre istotu vzala ešte jeden nôž. Ten poputoval do pravej čižmy, kde naň bolo upevnené púzdro.
Marius mal na boku jednoručný meč, ktorý taktiež zakrýval jeho kabát. Na moje naliehanie si tiež zobral jeden nôž. Nevedela som, čo nás tam môže čakať, keďže som to tu nepoznala ako sa Marius priznal, dlho tu nebol.
Dom, do ktorého sme zamierili, vôbec nevyzeral ako sklad. No až keď sme začali z predsiene zostupovať po schodoch, pochopila som. Sklad sa nachádzal pod domom.
„Býva tu niekto?" opýtala som sa ho.
„Nie. V okolí bývajú pracovníci z Centra a nemocnice. Tí tu sú aj na to, aby nás v prípade nebezpečenstva včas upozornili. Vždy je niekto poverený strážením okolia. Vedia o nás, že tu sme." Po tých slovách som sa ihneď začala cítiť bezpečnejšie a tmavé, stiesnené schodisko mi už nenaháňalo takú hrôzu. Marius zamkol dvere, ktoré viedli zo skladu na schody.
„James by tu mal byť do desiatich minút. Zatiaľ ti to tu môžem ukázať."
Sklad tvorilo niekoľko miestností. V jednotlivých sa nachádzali buď odevy, alebo zbrane, poprípade všeličo iné. Pár izieb tu bolo zariadených ako spoločenských. V jeden takej sme aj zostali. Ja som sa posadila na pohovku. Marius si zložil kabát a zbrane.
Práve v momente, keď sa chystal si ku mne prisadnúť, niekto zabúchal na dvere. Okamžite sa tam vybral a ja som obdivovala Jamesa, že je veľmi dochvíľny.
Hneď ako Marius odišiel, začal mu zvoniť mobil, ktorý mal položený na kabáte. Všimla som si, že volá nejaký Patrick. Vzala som ho a zamierila k schodom. Odrazu som mala pocit, že sa niečo deje. Nie je náhodou ten Patrick hliadkujúci strážca?
Počula som nejaký buchot. Znelo to, akoby niekto zletel zo schodov. Okamžite som sa tam rozbehla a pred očami som mala ten najhorší scenár. Toto totižto neznelo, akoby prišiel James!
Keď som prišla do chodby, ktorá spájala všetky miestnosti, vykríkla som. Predo mnou stála vysoká postava v čiernom plášti a vedľa nej bol Marius, ktorý bezvládne ležal na zemi. Dvere boli zatvorené.
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. V momente som mala v ruke dýku. Mala som v pláne zabiť tú osobu, ktorá ublížila Mariusovi. Taktiež som to chcela urobiť veľmi rýchlo, keďže som nevedela, čo mu je. Mohla som s istotou povedať, že to bol muž. Ihneď som zaútočila.
Dýka prešvihla okolo hrude nepriateľa a ani sa ho nedotkla. Očakávaný protiútok prišiel skôr, než som si myslela. Ale stihla som sa vybrániť a dokonca sa mi podarilo mu zablokovať hýbanie zápästím. Druhou rukou však vrazil do môjho ľavého ramena.
Neudržala som rovnováhu a chrbtom narazila do steny. Pri tom, ako sa vyslobodil z páky, za ktorú by ma iste pochválil aj Ian, sa ostrá čepeľ jeho zbrane zaborila do mojej dlane. Zastonala som. Cítila som, ako sa mi krv valí po prstoch a steká na podlahu. Rana príšerne štípala.
Nepriateľ si stúpil predo mňa a ja som okamžite dýkou opäť vyrazila proti jeho hrudi. Lenže narazila som na jeho brnenie. Okamžite som odskočila, aby som mu nedala šancu na dobrú ranu. Takto boj pokračoval ešte hodnú chvíľu. Modlila som sa, aby tu prišiel James. Potrebovala som zistiť, čo je s Mariusom. Ak je ten Patrick strážca, prečo tu nie je a nepomôže mi?
Po niekoľkých minútach som už nevedela chytiť dych.
Bola som blízko Mariusa. Pozrela som sa naňho a chcela vedieť, či aspoň dýcha. No toto zaváhanie spôsobilo, že jeho mocná ruka obopla moje zápästie. Zovretie prinútilo moju ruku, aby som zbraň pustila z ruky.
V jeho druhej ruke sa zaleskla čepeľ.
Pred tým, než sa čepeľ dýky priblížila k môjmu hrudníku, som zatvorila oči. Nemala som sa ako brániť, keďže mi moju vyrazili z ruky a na tú na chrbte som nedočiahla.
Nepriateľ ma zasiahol pod rebrá. Celé telo mi zaplavila obrovská bolesť. Bola som už príliš slabá na to, aby som sa bránila, už som v sebe nemala žiadnu silu. Bolesť ma vyviedla z miery. Vyčerpal ma dlhý boj. Postava v čiernom sa priblížila ku mne a zaklonila hlavu, takže teraz som si mohla všimnúť, kto ma vlastne zranil, keďže kapucňa, ktorú mal na hlave, skĺzla.
Aiden.
Priblížil sa ku mne, jednu ruku mi priložil na brucho a ďalšou tlačil dýku hlbšie. Vykríkla som. Bolesť však nebolo to jediné, čo som vnímala. Bolo tu aj niečo iné. Moje schopnosti, ktoré teraz nepriateľ získa, ak ma však nezabije. Cítila som, ako sa mi všetka sila, ktorá vo mne ostala, hromadí v mieste, kde dýka prenikala do môjho hrudníka. Srdce mi zrazu začalo tĺcť oveľa rýchlejšie a hlava sa mi neskutočne točila. Sila, ktorú som mala, sa hromadila na jednom mieste, pri srdci. Bolo to nepríjemné, pichalo to, pálilo... tento pocit som pociťovala aj pri tom, keď som tieto schopnosti dostala, no keď sa tento pocit rozložil na celé telo, dalo sa na to si zvyknúť.
„Nikto mi nebude brániť v mojich plánoch."
Nemala som chuť kričať od bolesti, bolo by mi to na nič. Možno by som mohla vyprovokovať Aidena nech ma zabije, aby nedostal ani trochu z mojej moci. Lenže už bolo neskoro. Videla som a hlavne cítila, ako žiarivé svetlo osvetlilo muža predo mnou. Od úžasu mal rozšírené oči a sledoval to, čo sa pred ním deje.
Moja moc, ktorú som dostala od Mariusa, pomaly opustila moje telo. Bol to nepríjemný a hlavne bolestivý moment. Akoby sa oddelila nejaká moja časť. Hruď sa mi napla a cez dýku vymrštila svetlo priamo k Aidenovi. Spolu s mocou ma opustila bolesť, ale aj všetka sila, ktorú som mala. Cítila som sa veľmi slabo. Celé telo mi ochablo a ja som sa zrútila na zem.
Dostali ma! Je po mne.
Niekto mi priložil na tvár niečo studené. Otvorila som oči a pri nádychu pocítila ostré bodnutie v ľavom boku pod rebrami. Nad sebou som videla len nejakú postavu, obrysy boli rozmazané a vlastne som ani nevedela presne určiť, či sa nado mnou niekto skláňa. To, čo som s presnosťou vedela určiť bolo to, že ležím na zemi. A bola som za to vďačná.
„Preboha, Andy! Kto ti to urobil?“ počula som opäť ten istý hlas. Studeno na mojom líci sa na chvíľu vytratilo, a potom znovu objavilo. „Počuješ ma? Adriana!“
Tentoraz som už hlas spoznala a všetky moje zmysly sa zrazu obnovili. Postava predo mnou sa začala meniť na človeka, ktorého poznám. „Marius!“ skríkla som a pokúsila sa postaviť. Zároveň som bola nesmierne rada, že je v poriadku.
„Lež,“ prikázal mi a zatlačil späť na zem. „Kto ti to urobil? Kto tu bol?“ zopakoval svoju otázku.
„Aiden.“ Ako som to vyslovila, od ľavého boku mi vystrelila bolesť do celého tela a aj napriek tomu, že som stihla zaťať zuby, sa mi z hrdla predral tichý výkrik.
„Adriana, ak nezostaneš pokojne ležať, kým nepríde pomoc, tak to vezmem inou metódou. Tou bolestivejšou.“ Pomaly som zdvihla ľavú ruku a priblížila sa k bruchu. Rukou som narazila na niečo kovové. „Andy! Povedal som niečo.“ Sykla som od bolesti a spomenula si na dýku. A na Aidena. Len pri tej myšlienke sa mi tvár skrivila od bolesti.
„Stratila som schopnosti,“ šepla som.
„Nestratila. On ti ich vzal. Dúfam, že mu budú nanič.“
Marius si sadol na zem vedľa mňa. Zatvorila som oči a snažila sa dýchať tak, aby som pri tom nepociťovala žiadnu bolesť. Bolo to nemožné.
„James tu už maldávno byť!“ povedal a celý ten čas ma hypnotizoval pohľadom. „Nemalo by to byť vážne zranenie, iste ti nezasiahol žiadny dôležitý orgán. Inak by sa tvoj stav stále zhoršoval.“ Marius hovoril s istotou, tak som mu aj verila. Alebo sa o to aspoň snažila.
Začala som vnímať tlkot svojho srdca. Bola to obrovská rýchlosť, akoby sa chcelo predrať z mojej hrude. Tiež som pociťovala horúčavu, čo bolo dosť nepríjemné. Pravá dlaň ma neskutočne bolela. „Marius, vodu, prosím,“ šepla som a pozrela sa naňho kútikom oka. Ihneď vyskočil na nohy a niekde odišiel. Ak sme ešte stále v tom dome, tak by tu mala byť aj kúpelňa alebo kuchyňa. Čistá voda tu niekde musí byť!
Počula som nejaké buchnutie, šťuknutie, znovu silnejšie buchnutie a akoby niečo do niečoho narazilo. Nasledoval prúd nadávok. Potom bolo chvíľu ticho a znovu sa opakovalo to, čo pred chvíľou.
„Zablokovali nám východ a prístup k vode,“ oboznámil ma so situáciou. Ak by som nebola zranená, iste by ma chytila panika. Ale teraz som už bola natoľko v pohode, že som len zostala na zemi.
Marius sa ku mne znovu vrátil. Tentoraz si sadol oveľa bližšie ku mne a pohladil ma po tvári. „Si statočná, Andy. Všetko zvládaš dobre, a to sa mi na tebe páči. Ja viem, že to vydržíš.“ Znelo to tak, akoby sám seba presviedčal, že to tak bude.
„Je to také, ako hovoríš? Naozaj to bude dobré?“ spýtala som sa ho, zdvihla ruku a chytila ho za zápästie. Mala som pocit, že mi klamal, aby som netrpela ešte viac.
Niečo ma zaškrabalo v krku, tak som si automaticky odkašľala. Rukou, ktorou som nedržala Mariusa, som si priložila k ústam. Tento pohyb ma neskutočne bolel. Keď som ruku odtiahla, padol mi na ňu pohľad. Boli na nej fliačiky krvi. V krku som znovu pociťovala divný pocit, tak som si zas odkašľala. Tentoraz mi už začali slziť oči, aj keď som si povedala, že pred Mariusom revať nikdy nebudem. Nedalo sa to vydržať a z úst sa mi začali drať vzlyky.
Marius ma pomaly nadvihol a dal si ma do lona. Celý ten čas dával pozor na to, aby so mnou hýbal čo najmenej. Prisahala by som, že dýka sa ani nepohla. Jednou rukou som ho objala okolo krku. Nepozeral sa na mňa, tvár mal sklonenú. Občas ma pobozkal na čelo. Takto sme boli hodnú chvíľu, až kým Marius nepotiahol nosom.
„Čo sa deje?“
„Andy, zavolám do Centra, aký máme problém... iste už vedia, kde sme a čo sa stalo, ale nik nevie, že sme tu uväznení. Patrickovi to teda trvá a Jamesa asi prizabijem...“ Rukou začal šmátrať po mobile vo vrecku na nohaviciach. Vytiahol ho, v rýchlosti vytočil nejaké číslo a dal presné inštrukcie. Bol to rýchly telefonát. „Kráľovskí strážci tu o chvíľu budú."
„Nie, toto som nemala na mysli. Ty dobre vieš, čo som myslela. Povedz, čo mi je!“
Váhavo sa na mňa pozrel, a keď som prikývla, spustil: „Dýka ti zasiahla pľúca, pomaly sa ti tam hromadí krv, lenže ak sa s ňou nehýbe, blokuje, aby sa tak stalo. Takže ak ostaneš v pokoji kým príde pomoc, bude to v poriadku. Aspoň dúfam.“ Privinul si ma opatrne k sebe bližšie. Ruku priložil na dýku a trochu ju poopravil. Bolo to veľmi nepríjemné.
„Čo mohlo Jamesa tak zdržať?" opýtala som sa ho.
Mykol plecom. „Netuším, toto sa naňho nepodobá." Zišla mi na um aj taká myšlienka, či James nespolupracuje s Aidenom. Ale to som okamžite zavrhla.
Zas ma začalo dráždiť na kašeľ. Nedalo sa to nijako ovládnuť. Začala som sebou mykať a kašľať. Bolesť ovládla celé moje telo a ja som ju zas začala vnímať. Marius ma pevne chytil.
„Nehýb sa! Nehýb sa, Andy. Skús to ovládnuť!“ opakoval stále dookola. Ale ja nech som akokoľvek chcela, nedalo sa s tým urobiť nič.
Začalo sa mi ťažko dýchať, akoby som mala pľúca plné vody. Dalo by sa to opísať tak, že som sa začala dusiť. Marius ma pustil a uložil na zem.
„Skús sebou šklbať čo najmenej. Pokúsim sa ťa uzdraviť.“ Vedela som, že to nepôjde, lebo kliatba sa vzťahuje aj na neho, nemá takmer žiadnu moc. A ak by aj nejakú mal, ilúzia alebo sen by mi nepomohli. Toto nemôže vyjsť! keby som mala svoje schopnosti, začala by som sa uzdravovať veľmi rýchlo.
Ale aj napriek pochybnostiam som prikývla. Cítila som, ako slabnem a pred očami sa mi zahmlievalo. Uvedomila som si, že takmer ani nedýcham. Posledné, čo som videla bolo, ako sa Marius nado mnou sklonil a prudkým pohybom vytiahol dýku z môjho hrudníka. Nič som necítila. Ani to, keď mi na ranu priložil nejakú látku. Pamätala som si už len to, ako som mu povedala, že ho mám rada. Alebo milujem? V tom som si už nebola istá, keďže sa mi zatmelo pred očami.
Je to zatiaľ najdlhšia kapitola z tejto poviedky, má vyše 2700 slov. No koniec tejto poviedky bol napísaný už 2 roky! Je to vlastne prvá scéna, ktorá mi k tejto poviedke napadla.
A ozaj, Lili, pamätáš, keď sme s blotik boli uteba? :D Nápad na túto poviedku mi napadol v jednom kníhkupecve, keď som videla názov, ktorý obsahoval aj slovo strážci, ale už som si nie istá, či to bola Žilina alebo Čadca. :D
Mám pocit, že záujem o poviedku upadá. Plánovala som aj 2. sériu, kde by som asi najviac potešila Team Janshai. Ale ako sa zdá, tak asi nič také nebude. :)
Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek The Guardians - 27. kapitola:
Takže výlet na tú našu chatu, kde nebola ani sprcha, o normálnom záchode nehovorím, ti bol v niečom prospešný? Vidíš, takže by si mala prísť zase tu ku mne, aby si dostala ďalší skvelý nápad na príbeh. 
Chudáci!! 
Nie si náhodou až príliš krutá? 
Lebo mne to tak pripadá 
akoby sa na nich zrazu zvalili všetky pohromy sveta 
Ale aspoň jedna svetlá scéna, milujem chlapov s malými deťmi!!!! A sexi chlapov s deťmi priam zbožňujem!!!! 
To je úplne najdokonalejší pohľad na svete 
Zapomněla jsem. Samozřejmě, že jsem zapomněla. Pokaždé zapomenu. Prostě jsem totálně neschopná. 
-- Myslím si, že to Andy přežije. Teda doufám v to, protože jinak... Bych to nerozdýchala.
Jako jsem pořád človíček doufající v happy end a Andy s Zachem budou mít miminko, teda dvě. Holčičku a chlapečka :3
(prostě mu říkám Zach a tak to prostě bude)
Jinak je zvláštní, že Andy tu smrt tak rozdýchla, teda umírá, takže nerozdýchala, ale byla klidná. Já bych neustále panikařila a v hlavě se mi míhalo milion myšlenek. No prostě bych byla hysterka
No a celkově? Jak ta kapitola začínala klidně, zkončila velmi...akče, řekla bych.
-> nevím kolik těch palců je a jsem líná to počítat, ale pořád tě miluju!
Mills, ani nesranduj, že nebude druhá séria!!! Hlavne, pokiaľ sa tam dočkáme Janshaia, takže to napíšeš po dobrom, alebo ťa prinútim!
Ja len fakt dúfam, že bude Andy v poriadku a ten Aiden by si zaslúžil... 
nehorázne mi pije krv
Kapitola skvelá 
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!