OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 5.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 5.Útek a úkryt sú synonymá

Kapitola 5.

Ayana netušila, ako dlho po jeho odchode sedela len tak bez pohnutia a slepo pozerala do steny. Nie preto, že by snáď nechala svoj takzvaný hendikep, aby ju obmedzil, ale kvôli tomu, že okrem Shadeovej tváre nič iné nevidela. Niečo v tom mužovi bolo. A tá maličkosti jej ježila všetky chlpy na tele a nútila ju uvažovať, či sa nedostala z kaluže rovno do oceána.

Zachovať si aspoň náznak dôstojnosti či váženosti bolo náročnejšie ako kedykoľvek predtým a predsa... predsa sa pristihla pri tom, že sa nemusí nútiť do zdvorilostnej konverzácie, ale skutočne si užíva nový spoločenský kontakt, ktorý tak nedobrovoľne nadviazala. A pritom jej každý inštinkt našepkával, aby utekala. Pretože to bol práve on, kto ju predtým dostal do stavu bezvedomia a stačil k tomu len jeho osobný očistec.

Nech už prežíval čokoľvek, dokázal to ovládať lepšie a použil to proti nej ako zbraň zámerne. To ju len utvrdilo v tom, že on aj Eric pátrali po nej a boli na jej príchod pripravení. Tým lepšie pre nich, ona si pripadala ako baletka balansujúca na veľmi tenučkom ľade. Stačil jediný chybný pohyb a mohla by pokojne zmrznúť. A v tom stave sa udržiavala aj naďalej.

Nielen, že pokračovala v tej ich malej spoločenskej fraške, ona ešte visela na každom jeho slove, pretože cítila, že jej hovorí pravdu! Nemohla to priznať nahlas, ale bol skutočne prvou osobou, ktorá mala aspoň predstavu o tom, kým bola. A to, čo hovoril, len dokazovalo, že to skutočne vedel. Nikto ju nemohol poznať tak dobre.

Alebo si len nahovárala, že bola skutočne opatrná. Veď sa stačí pozrieť len na príhodu s Ericom. Keby nepodľahla svojmu nutkaniu a neuzdravila ho, neocitla by sa v tomto bordeli v zatuchnutej jaskyni. Ale nie! Ona musela napochodovať na jediné miesto, kde byť nemala a skončila unesená. Dokonca dvakrát. Asi by sa mala považovať za poctenú. Opak bol ale pravdou.

Potriasla hlavou a pomaly zliezla z prekvapivo pohodlnej postele. Rozmermi sa približovala k celkovej rozlohe jej niekdajšej izby v byte, do ktorého sa najskôr už nikdy nevráti. Nemohla povedať, že by jej to príliš rušné miesto chýbalo, ale princíp tkvel v niečom inom.

Bola pustovník. Vždy pripravená vyraziť na cestu, hoci ju to unavovalo. Toto miesto ju desilo, no bolo príjemne zariadené a nikto jej tu nedržal nôž pri krku. Niečo proste viselo vo vzduchu. Čo bol vlastne dôvod, prečo zo seba verejne robila idiota a snažila sa porušiť priamy rozkaz tým, že by vyšla z tejto miestnosti.

Ale vlastnú zvedavosť nedokázala umlčať logickými argumentmi. Nepočula nič, čo by ju priamo ohrozovalo. Takže sa to len rovnalo pokusu o samovraždu a nie priamo páchaním tejto často krvavej činnosti. Fajn, možno vďaka tomu prežije.

Ani sa nepokúšala umlčať svoje podvedomie. Bolo to zbytočné. Asi tak ako presviedčanie sa o tom, že približovanie sa ku dverám je skutočne hlúposť. Ale kedy ju niečo podobné zastavilo? Odpoveď poznala tak dôverne, až ju to desilo.

Vyjsť von bolo príliš ľahké, až potom nasledovala tá ťažšia časť, ktorú vôbec nezvážila. Bola na neznámom mieste, spoločnosť jej robil nejaký magický nadšenec s trochu desivou vizážou a ani sa neodvažovala odhadovať, kto sa skrýval vo zvyšnom priestore. Ani to pomyslenie ju nezastavilo. Jej karma to, samozrejme, prijala ako výzvu a už o pár sekúnd jej dokázala, že tie divné chodby v sebe skrývali viac ako len zatuchnutý pach a niekoľko desiatok druhov pavúkov.

Nepočúvnuť rozkaz patrilo k prvému prešľapu, ktorého sa dopustila. To, že sa nevrátila späť, sa ukázalo byť priamou žiadosťou o ukončenie života. Keď sa na ňu z tmavého priestoru vyrútilo niečo neidentifikovateľné, takmer spadla na zadok. A to doslova.

Podvedome začala ustupovať, pretože to, čo sa jej obtrelo o kožu, bolo ľadové i horúce zároveň a prinútilo ju to krčiť sa akoby bola červ. Jej schopnosti poblikávali do rytmu jej žmurkania, takže si útočníka nemohla dobre prezrieť. Ale niečo jej našepkávalo, že to asi nebol človek. Nevedela si predstaviť, že sa by jej z nejakého tak veľmi skrútil žalúdok a to mala tú česť debatovať s Ericom.

„Teba by som tu nečakal,“ zasyčal na ňu odrazu. Dalo a to prirovnať jedine k nejakému hadovi.

Zhlboka sa nadýchla. „Mohla by som povedať to isté, keby som tušila, kto si.“ Pomyslenej sa potľapkala po pleci. Vôbec sa jej nechvel hlas, hoci jej vnútro pripomínalo huspeninu po buchnutí do stola.

Mala pocit, akoby si dotyčný oblizol pery, ale v tomto stave mohla len hádať. „Veľmi rád ti to pripomeniem. Možno začneš veriť svojim detským nočným morám.“

Tesne predtým, než sa pokúsila postaviť, jej hlavou prebehlo, že ten desivý šialenec nemá ani len potuchy o tom, čo ju doteraz desí v snoch. Ale nemienila mu to vysvetľovať. Na zoznam nadávok pridala nejaké ďalšie pomenúvajúce mieru jej naivity, keď vykročila von z dvier do prostredia, o ktorom ešte nič nevedela. Akoby nestačilo, že bola slepá, musela byť ešte aj hlúpa. Naozaj skvelá kombinácia, potom sa nemá cítiť taká osamelá. Zvedavosť nezabila len mačku, ale aj ju.

Netušila, či sa pripravila na útok alebo len čakala, ako zareaguje muž, ktorý stále ostával v temnote. Bola prekvapená, že tam v skutočnosti len tak stál. Nechcela sa ho nič pýtať a po pár sekundách ani nemusela.

„Och, tak tu si. Začínal som si robiť starosti.“ Hlas nepatril nikomu inému, ale Shadeovi. Zamračila sa, keď sa tak familiárne rozhovoril, čo bolo v priamom rozpore s ľadovým podtónom, ktorý použil. Ale keď zachytila tiché švihnutie nasledované tupým úderom, došlo jej, že skutočne nehovoril o nej. Ignoroval ju. Tak mala možnosť dať prechod svojmu zmätku.

Už vedela, že neposlúchnuť jeho príkaz bolo šialenstvo, ale to by tu našla asi na mnohých miestach. Pohybovali sa tu neľudské bytosti, ktoré sa jej vyhrážali a pravdepodobne na ňu chceli útočiť a bol tu niekto, kto ich zabíjal. Ničomu nerozumela. Chápala ale, že bude musieť čím skôr odísť. Nebude čakať, že Shade bude žiadať protislužbu za záchranu.

„Povedal som ti, aby si nevychádzala, ale to som asi čakal priveľa,“ povzdychol si, čím ju vytrhol z plánovania. „Tak sa pekne vráť späť, nepotrebujem sa zaoberať ešte aj tvojím bezpečím.“

Posledné slová doslova vypľul, akoby boli jedom. Čo ju umlčalo. Až do chvíle, keď ju neschmatol a neprehodil si ju cez plece ako vrece zeleniny. Vtedy vykríkla takým vysokým hlasom, že by sa za to nemusela hanbiť ani operná diva.

„Hej, pusť ma na zem! Ja dokážem chodiť!“

Temne sa zasmial. „Nepustím. Uistím sa, že ostaneš v posteli. Došľaka, vlastnoručne sa k nej priviažem.“

„Na to nemáš právo!“ vykríkla a dvakrát ho udrela po chrbte. Odmietala sa správať vyslovene detinsky, ale nedával jej veľmi na výber.

Odfrkol si. „Tak si mala ostať v izbe, keď som ti to prikázal. Teraz nie je vhodná chvíľa na to, aby sa mi tu potuloval niekto ako ty.“

Útrpne si povzdychla. „Vážne si čakal, že ťa poslúchnem?“

Ak jej povie áno, tak bol ešte naivnejší než ona. To pomyslenie ju na pár sekúnd upokojilo. Kým jej nezačalo hučať v ušiach, lebo sa jej tam nahrnula krv. Prisahala by, že prešla len pár metrov. Ako dlho mohla teda trvať cesta späť?

„Nie, nečakal.“ Zašomral si tie slová len ticho pod nos, ale vďaka svojmu sluchu ho počula. Nechcela si ho doberať. Nerada by skončila na hlave v prachu, keby sa rozhodol, že je jej útla schránka predsa len príliš ťažká. „Mizerní babráci.... och, do... ešte ten mi tu chýbal!“

Zodvihla obočie. Schizofrenik? Zvláštne, jej liečiteľský prieskum nič neodhalil. Možno nebola taká dôkladná ako si myslela. Dosť ju rozptyľoval jeho fyzický zjav. Len stále netušila, či to bolo dobré alebo nie. Hádala, že to sa ukáže až časom. Za predpokladu, že tomu všetkému dá šancu a neutečie.

 „Nie, Eric, nemám čas na blbé rečičky, mám prácu!“ Nadskočila mu na pleci.

Preskúmala okolie, ale zistila, že okrem nich dvoch tu nie je nikto, s kým by sa mohol rozprávať. Tým pádom ostávalo už iba telefonovanie, ale to tiež vylúčila. Bola by začula ozvenu hlasu z druhej strany. Možnosť, ktorá jej ostala, sa jej ani trochu nepozdávala. Jej hostiteľ nebol taký ľudský, ako sa mohlo zdať.

„Čo si myslíš, že robím? Dávam na ňu pozor, ale je to ťažké!“ V tej sekunde sa dostavil nepríjemný pocit, keď o vás niekto hovorí tak, akoby ste tam ani neboli. Bolo by príliš detské, keby ho za to uhryzla?

„Nemám čas sedieť na zadku za stolom a hrať sa na generála ako niekto. Keď chceš, pohni zadkom a príď sem... Čo si myslíš, že robím ja? Popíjam čaj s kráľovnou Anglicka?“

Nehoráznosť! Tak oni dvaja ju unesú, Eric jej tvrdí, že ju nemá v pláne zabiť a potom ju zavesí na krk chlapíkovi, ktorý o nej vie až podozrivo veľa. A teraz sa ešte zabávajú tajným rozhovorom o nej a ešte to za riadia tak, aby počula len polovicu? Určite sa jej to všetko len snívalo. Ak sa dostatočne silno uštipne, iste sa prebudí. Bolo však pravdepodobnejšie, že si kvôli tomu presekne kožu. Nebolo možné sa prebudiť z reality. Bohužiaľ pre ňu.

„Za to ťa zabijem a nezastaví ma ani sľub, ktorý som dal Celeste.“

Po tomto prehlásení nastalo blažené ticho, ktoré jej dalo priestor na premýšľanie a mierne upokojenie. Nemohla si dovoliť robiť chyby, ešte stále nevymyslela, ako sa odtiaľto dostať a medzitým sa ešte pokúsi zabiť rukou nejakého úchyla skrz nočné mory. Netušila, kto je Shade a akú hral v tom všetko úlohu, ale dostať sa čo najďalej od Erica a jeho dosahu bolo jednoznačne prvoradé.

„Tentoraz by som ocenil, keby si ostala sedieť na zadku. Nemám tu nikoho, kto by ťa vyliečil.“

Trvalo jej pár sekúnd, kým si uvedomila, že tentoraz oslovil priamo ju. A takmer minútu samu seba presviedčala, že by mala na jeho slová aspoň nejako reagovať. Možno by ho mohla vážne udrieť. Začínala ju neskutočne bolieť hlava. Migrénu si však teraz nemohla dovoliť. Ale smrť nezastaví, hlavne ak už bola na ceste sem.

„Hovoríš so mnou?“ bafla na neho a mračila sa. Nezaujímal ju, že ju uvidí maximálne jeho chrbát.

„Prestaň trucovať. Za to, čo sa stalo, môžeš len ty sama. Toto miesto je nebezpečné pre kohokoľvek a to nie je vyhrážka, ale konštatovanie faktu. Práve odznela prvá vlna útoku, ale dlho to nevydržíme. Tí vojaci sú neschopní.“

Zodvihla obočie. Nerozumela ničomu, čo hovoril, pretože nemala potuchy, kým bol a aká bola jeho úloha. Čo sa týkalo jej, mohol to byť pokojne šialený vojvoda; pán na malom zámočku, kde mučil ľudí a rezal ich na malé kúsočky, aby sa mal s čím hrať. A k dispozícii mal nejakých vojakov, ktorí splnil všetko, na čo si spomenul. Možno bol zberateľ.

Naprázdno prehltla. „Nečakáš, že ťa budem ľutovať, však nie?“

„Ja nečakám vôbec nič. Ale uvedom si, že ak odtiaľto odídeš, dostaneš sa do rúk niekomu, kto k tebe nebude ani spolovice taký... ohľaduplný ako ja. Už totiž vedia, že si tu.“

Takmer sa jeho slovám vysmiala. Ale nakoniec sa premohla, pretože v ten moment konečne došiel na koniec cesty a položil ju na zem. Poobzerala sa, nadšená skutočnosťou, že jej zrak funguje tak, ako predtým. To sa zmenilo vo chvíli, keď si uvedomila, že ju pre niesol do malého skladu na metly, kde bola obstarožná posteľ, ktorá ledva držala pokope. Nadšenie sa zmenilo na podráždenosť. Nebola snob, ale trestať ju naozaj nemusel.

„Možno s tými záhadnými ‚nimi‘ pôjdem. Možno sa ku mne nebudú správať ako k... nuž... ku kusu nábytku.“

Cítila, ako sa na ňu zadíval, ale odmietala sa na neho pozerať. „Tí, ktorí by po teba prišli, nie sú o nič lepší než ten bastard tam v chodbe. Choď s nimi a nikdy sa nevrátiš.“

„A teraz mi povieš, že nie sú takí šarmantní ako ty.“ Nevydržala to. Musela sa na neho pozrieť. Práv včas, aby zachytila, ako zdvíha obočie a v očiach mu preblikuje niečo horúce. A nenávisť to nebola.

„Myslíš si, že som šarmantný?“ doberal si ju.

Prevrátila očami. Naozaj sa s ňou práve pokúšal flirtovať alebo len nenašiel lepší spôsob, ako ju znechutiť? Nech už bol jeho zámer akýkoľvek, očividne jeho taktika prinášala ovocie. Inak si nevedela predstaviť, že v duchu vymýšľala najštipľavejší spôsob, akým mu odpovedať.

Zhlboka sa nadýchla a vzápätí sa jej dych zasekol v hrdle. Bola taká urazená jeho správaním, že si neuvedomila, ako sa jej schopnosti búria túžbou byť použité. Shade sa zranil. Netušila ako a kedy to stihol, ale od chvíle, keď opustil izbu a záchranou na chodbe ubehlo viac času ako len pár minút. Mohol ju nútiť použiť schopnosti a nariekať, ale miesto toho sa snažil zamlčať svoj stav.

Cítila to.

Bolesť ovládal tak dokonale ako trýzeň, ktorá v ňom bublala. Veľa to vypovedalo o jeho osobnosti, čo nakoniec aj spôsobilo, že sa dokázala upokojiť. Uniesol ju, ale zatiaľ jej neplánoval ublížiť. Síce to neznamenalo, že s ním ostane, ale aspoň nemusela byť taká ostražitá ako v Ericovej prítomnosti.

Aj keď, s jej šťastím, mohla byť práve teraz v spoločnosti toho horšieho z ich dua.

„Prečo si mi nepovedal, že si zranený?“ opýtala sa zvedavo, predošlá časť rozhovoru proste zabudnutá.

Jeho prvotnou odpoveďou boli veľmi vyberané nadávky. Väčšinu z nich ani nepoznala, čomu bolo len ťažké uveriť. Občas sama sebe pripadala ako starý námorník.

„Nie je to dôležité.“ Tón jasne podčiarkoval ten odmietavý postoj.

Natiahla pred seba ruku, ale unikol z jej dosahu. „Dovoľ mi oplatiť ti záchranu, ako ty hovoríš, života. Si zranený a ja som liečiteľka.“

Pokrútil hlavou. „Nepotrpím si na vďačnosť a veľkolepé gestá. Naučil som sa existovať bez toho. Ľudia nie sú schopní oceniť čokoľvek, čo niekto robí pre ich dobro. Ak by som sa im v skutočnosti vysvetlil čím sa živím, skončil by som rozsekaný na malé kúsky a ľudstvo by bolo mŕtve.“

Temná nenávisť v jeho hlase ju prinútila o dva kroky ustúpiť. Bol to rozporuplný muž, ale kto bola ona, aby to súdila. Občas sa správala akoby sa v jej tele ukrývali tri samostatné bytosti a každá mala vlastnú vôľu. Ayana teda do určitej miery dokázala pochopiť jeho momentálne správanie.

„Čo sa mi snažíš týmto príbehom povedať?“ ozvala sa nakoniec, keď usúdila, že sa ju za tie slová nepokúsi zaškrtiť.

Otočil sa na päte a vybral sa opačným smerom, než z ktorého prišli. „Som unavený z vďačnosti. Ak ma chceš uzdraviť, urob to pre to, že to chceš a nie kvôli povinnosti.“ Na chvíľu zaváhal. „Kým si to rozmyslíš, zavri sa do izby. Druhýkrát ti zadok zachraňovať nebudem. Bez ohľadu na to, že ťa niekto potrebuje.“

Nedal jej možnosť odpovedať, proste odišiel. Cítila, ako sa v jej s bublaním prebúdza hnev, ale zadusila ho už v zárodku. Nebol na mieste a ak by mala byť sama k sebe úprimná, jeho reakcia ju v podstate upokojila. Znamenalo to, že sa ju nepokúsi zneužiť. Ale to sa nedalo povedať o ostatných, ktorí tu boli. A kým netušila, proti komu stála, bolo lepšie nevychádza von a dúfať, že to všetko rýchlo prejde.

S vyrovnanosťou vystrašeného králika vošla gracióznou chôdzou dovnútra toho skladu na metly. Akoby toto všetko bolo len divadelným predstavením a každú chvíľu sa mal dostaviť potlesk alebo vypískanie. Celý jej život vlastne pripomínal tragédiu, takže sa nečudovala, že sa na motívy jednej začala aj správať.

Shade mal pravdu, ale odmietala si to plne priznať. Väčšinou sa správala, akoby splácala dlh voči spoločnosti. Snažila sa zakryť pocit viny kvôli tým, ktorých nezachránila. Nebolo to len tým nutkaním, neukojiteľnou potrebou pohltiť niečiu bolesť – ak by použila Shadeove slová. Vždy pri liečení cítila, akoby z nej opadol kus vlastnej viny. Vrátila život niekoľkým a ďalšie stovky medzitým zomreli. Hlavne tí, ktorí od nej záviseli najviac.

Jej blízki.

Takže povinnosť povýšila na poslanie. Ak uzdraví dostatočné množstvo zranených, možno tá pálčivá vina niekam odpláva. Nikto si to nikdy neuvedomil a ona bola príliš zamestnaná vlastnými myšlienkami na to, aby sa obťažovala vôbec to analyzovať. A potom prišiel Shade. Stačilo, že skonštatoval to o vďačnosti a bola utopená vo svinstve vlastnej minulosti.

Ale akú službu sa vlastne snažila celý život oplatiť?

To, že prežila? Jej živorenie sa len sotva dalo nazvať životom. Nie, robila to z iného dôvodu. Na ľuďoch ako takých jej nezáležalo. Predstavovali len večne sa hýbucich mravcov v preplnenom mravenisku. Aj tak videla len niekoľko tvárí. Vlastnú matku zahalenú hmlou, svoju prvú adoptívnu pestúnku, ojedinelých priateľov, ktorí sa stali takmer jej súrodencami. A všetci mali niečo spoločné. Boli mŕtvi. Kvôli nej.

Uzdravovať kvôli povinnosti bolo niečo celkom iné než robiť to zo sebeckých dôvodov a v snahe o nápravu minulosti. Neznášala Shadea za to, že jej to tak netaktne pripomenul. Ušľachtilosť jej niekdajšieho poslania sa opäť posunula o pár krokov v ústrety trápnej fraške.

Veď ako môže byť liečiteľ niekto, kto si neváži život? Na to odpoveď nemala.

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.


Prvých päť kapitol je pomerne úspešne za nami a všetko sa ešte len začína. Máte nejaké teórie o pokračovaní? :)

Som rada, že si príbeh získal nejakých čitateľov a som vďačná za každého jedného. Táto kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, Trish, Violet, Leeashka, Katuš, dada, Vlaďa a NikkiOesch. Ďakujem za každé povzbudivé slovo, za každého smajlíka. Veľa pre mňa znamenajú. Možno sa vám občas zdá, že som ufrflaná, ale veľmi si cením váš záujem. Vždy ma nakopne a dodá mi elán na ďalšie pokračovanie.

Vaša Lili ;)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 5.:

6. LiliDarknight webmaster
13.06.2015 [19:47]

LiliDarknightBlacky, ten perex obrázok som našla na nete a potom dodatočne upravila len farbu očí, trochu som ich zosvetlila, inak je v pôvodnej podobe. Emoticon
A tvoja teória je super, či je pravdivá ti nepoviem, ale čoskoro si to prečítaš aj sama. Eric alebo Shade, to asi tiež uvidíš neskôr. A ja asi tiež, Ayana má tiež vlastnú hlavu. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

5. Blacky
13.06.2015 [12:24]

No ja neviem, či to nazvať teóriou, ale napadlo ma, či to nebude tak, že Erik B. tvorí armádu nadprirodzených bytostí. teda, že by im ponúkal ochranu a bezpečný úkryt a na oplátku čakal pomoc v čase, keď ju bude potrebovať.

No, že by vláda, vodcovia alebo čokoľvek, čo vedie spoločnosť plánovali dáke obmedzovanie ľudí, alebo nastolenie novej vlády a pravidiel pre ľudí a Eric chce proti tomu aj s prívržencami bojovať.

A ju potrebuje pre doliečenie možných zranených a ako sa zdá, skutočne má to dievča ešte niečo v talóne, ostáva už len otázkou, či to tají schválne alebo o tom dokonca ani ona sama nevie. A náš tienik jej rád pomôže s odhalením jej skutočnej totožnosti.


A teraz ACHTUNG!:D Iveta sa pýta :P Pri Ericovi som akosi nemala potrebu pýtať sa na romantiku. No tu pri tomto pánovi si už nedokážem pomôct. Áno, som ovplyvnená všetkými tými dielami, kde je tvrďák s tajomstvom a zaľúbi sa do neho nevinné stvorenie a on sa obmäkčí a bla, blá... Bude to tak? alebo to bude skutočne erik, kto si ju získa? alebo tu ani láska nebude?

A inak ma ešte napadá, že je to ako v X-menovi alebo Hell Boyovi :P ten druhý film mám o moc radšej. :D Zbierka magických bytostí. ľúbi sa mi to zatiaľ. Máš neskutočný talent vytvárať super svety a som zvedavá, čo si si zmyslela teraz.

A inak ten perex obrázok, len tak na okraj, to si vytvorila, či niekde našla? tie oči sú tam brutálne a pomáhajú si predsatviť ako asi tie jej vyzerajú.

Tak zasa niekedy, keď si ukradnem čas

Emoticon

4. Trisha přispěvatel
08.06.2015 [21:46]

TrishaUvidíme. Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
08.06.2015 [21:45]

LiliDarknightViolet, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páči. Emoticon

Trish, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti príbeh páči. Hádam sa to nezmení. Emoticon

2. Trisha přispěvatel
08.06.2015 [21:08]

TrishaJeeeej!!! nemám slov. teóriu zatiaľ nemám a aj tak by sa mi ani neoplatila, takže si budem naĎalej pekne čítať a slintať Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Violet přispěvatel
08.06.2015 [19:42]

VioletKruci lili veď.... Ja neviem čo povedať Emoticon Emoticon stačí povedať páni Emoticon Emoticon už sa teším na ďalšiu kapču Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!