OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 18.

30.08.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 961×

Kapitola 18.

Ayana netušila, čo sa to s ňou stalo. Nepamätala si, ako sa na to miesto dostala. Popravde ani len netušila, kde vlastne bola a to ju začínalo desiť. Tiene okolo nej sa predlžovali a zase skracovali, akoby ubiehali celé dni. A predsa nejako vedela, že je svedkom plynutia skôr niekoľkých minút, než hodín.

Na tom mieste však nebola sama. Osoba pred ňou získala nové kontúry. Niekde sa črta priostrila, na iných miestach akoby úplne zmizla. Desivá tvár bez očí ju prevŕtavala úplne skrz na skrz a tvárička bez úst na ňu kričala. Otriasla sa pri tom pohľade. A nedokázala odtiahnuť pohľad.

Temnota na ňu útočila z každého rohu. Plamene na stenách vytvárali divadlo bez začiatku a konca. Cítila sa, akoby ju niekto ponoril pod hladinu vaty pokrývajúcej celý svet. A keď si už myslela, že sa strachom prebudí, všetko zmizlo. Na pustej planine plnej neznámych smradľavých výparov ostala ona a malá postavička patriaca chlapcovi.

Prezerala si ho stále dookola. Bola si takmer istá, že ho nikdy predtým nestretla. A predsa jej bola jeho tvár známa. Jeho meno cítila na jazyku. Nedokázala ho však povedať nahlas.

„Zabudla si na mňa,“ obvinil ju. Jeho slová na ňu s ozvenou útočili.

Pokrútila hlavou. „Ako by som zabudla na niekoho, koho nepoznám?“

„Zabudla si,“ trval si na svojom.

A na mizivú sekundu mu verila. Ale potom si spomenula na tú ilúziu, meniace sa prostredie. Nič z toho nebolo skutočné. Predsa však mala pocit, že ak by sa toho malého dotkla, ruka by jej pristála na hmotnom tele. Nepreletela by vzduchom.

Na niekoľko sekúnd sa zamyslela nad identitou toho chlapca. Nedokázala s spomenúť.

„Kto si?“

Malá hlava sa naklonila na bok. Snažila sa samú seba presvedčiť, že to, čo mu kvapká z ucha, je len zafarbená voda. „Sľúbila si, že ma pomstíš. A zabudla si.“

Jeho neustále opakované slová začínali dávať desivý zmysel.

„Niekto ti ublížil?“ spýtal sa a opatrne. Možná odpoveď, ktorá by mohla prísť, jej ježila chlpy na zátylku už teraz. Prečo by sa jej niečo také reálne snívalo?

„Niekto ma zabil,“ opravil ju chlapec.

Ayana sa prudko nadýchla.

Dôkazy o jeho súčasnom stave jej doslova bili do očí. Snažila sa ich ignorovať, ale už viac nemohla. Tam, kde predtým bola bledá pokožka, ostala len zašednutá prikrývka. Spadnuté oči, vypadané vlasy a tmavé škvrny od krvi. Žalúdok sa jej zodvihol túžbou druhýkrát ju zoznámiť s raňajkami.

Pohľad uprela na stenu za ním, ale toho obrazu sa aj tak nezbavila. Na smrť dobité ľudské telo, ktoré sa s ňou práve teraz rozprávalo. Túžba prebudiť sa z tej nočnej mory sa stala životne dôležitou. Lenže... čo ak práve teraz nesnívala?

Odkašlala si. „Prečo by ťa niekto zabíjal?“

Zadíval sa na Ňu prázdnymi očami. „Démoni nepotrebujú dôvod. Zabíjajú koho chcú.“

„Kto...“ Nedokázala dokončiť. Ale zdalo sa, že ani nemusela. Pretože malá postavička k nej podišla a mŕtvolne studené ruky jej položila na plecia. Nemalo to byť fyzicky možné. Bol predsa nižší ako on.

„Démon s čiernou pokožkou, ktorý sa hrá na tvojho priateľa. Zabi ho, aby som mohol odpočívať v pokoji.“

Niečo od nej očakával. Nebola bojovník, nemohla len tak siahnuť po zbrani, ktorú nevlastnila, a zabiť ňou nejakú vymyslenú bytosť. Alebo to všetko bolo skutočné? Naozaj niekde tam vonku pobehovali aj démoni? Potriasla hlavou. Musela niečo urobiť. Nikto by nemal ubližovať malým deťom. A už vôbec nie žiť po tom, ako nejaké zabije.

„Sľubujem, že ho pre teba zabijem.“ Nereálne slová vyčarovali na tvári toho úbožiatka šťastný úsmev.

Skôr, ako ho stihla preskúmať alebo naozaj podľahnúť žalúdočnej nevoľnosti, sa všetko okolo nej začalo točiť. Nekonečný vír sa zodvihol so silou tornáda napriek tomu, že v jej okolí sa nepohol ani lístoček. Nectila na tvári závan vetra, len neznesiteľný zápach pripomínajúci síru a hnijúce veci. Chcela si inštinktívne prikryť nos, ale z nejakého dôvodu nemala nadvládu nad vlastným telom. Medzi prstami zacítila niečo tvrdé a ťažké. Možno zbraň. Musela len nájsť svoj cieľ.

Keď nakoniec bola schopná otvoriť oči, uvedomila si zmenu v scenérii. Ale nie až takú výraznú. Netušila, kde sa práve nachádza, ale nejako očakávala, že snové prostredie skutočne patrilo len do ríše spánku. Všetko však bolo skutočné.

Kamene vytvárajúce desivé obrazce sa na ňu vyškierali zo stropu, nos jej zaplavoval divný zápach. Telo ju neskutočne bolelo. Viac ako po preflámovanej noci. Skôr ako po poriadnej bitke. Možno ju dokonca niečo prešlo. A preto teraz ležala na niečom, čo nepripomínalo posteľ. Proste bola na špinavej zemi.

Keď si myslela, že nemôže byť viac zmätená, objavila sa na nad ňou zvláštna tvár. Tmavá pokožka a znamenie na tvári. Pravdepodobne ho už niekedy videla. Musel ju poznať, keď mu črty zvraštila úľava. Ale ona ho videla po prvýkrát. Alebo nie?

„Takže si sa rozhodla vrátiť, hej? Čo sa stalo? Tam, kde si išla, zle varili?“

V zadnej časti hrdla sa jej začali formovať slová. Nejaká štipľavá odpoveď. Tak to bolo správne, nie? Mala by mu oplatiť rovnakou mincou. Ale hoci cítila, že niečo také by bolo správne, zanovito mlčala. Niečo v jej mysli jej pripomínalo, že by sa nemala rozprávať s neznámymi osobami.

„Slečna, ste v poriadku?“ votrel sa jej do podvedomia ďalší mužský hlas.

Pretočila očami. Bol snáď dnes deň stretnutia s neznámymi ľuďmi alebo čo? Muselo predsa existovať logické vysvetlenie toho, čo sa jej dialo. Netušila, kde je a ako sa tam dostala. A tí, čo jej robili spoločnosť, ju skôr desili než upokojovali.

„To záleží na tom, kto sa pýta,“ odpovedala nakoniec. Cítila, ako sa tá čierna postava uškrnula. Akoby očakával to, čo vypustila z úst. To znamenalo, že ju poznal. Ale ak všetci poznali ju, prečo jej prišli všetci úplne neznámi?

„Prišli sme vás zachrániť. Dozvedeli sme sa, že vás uniesol démon. Čakali sme, kým sa prebudíte, aby ste nám povedali, kto to je.“

Zamračila sa pri jeho slovách. Snažila sa posadiť, aby sa mohla porozhliadnuť po tej situácii, v ktorej sa náhodne ocitla. Vlastné telo mala podivne ľahké, ale nezáležalo jej na tom. Zistenie, že ju obklopuje niekoľko neznámych chlapíkov, bolo dostatočne odzbrojujúce. A ten čierny, čo prehovoril ako prvý, bol zviazaný. A okolo neho sa zoskupili ostatní. Akoby bol väzeň a oni jeho strážcovia.

Nerozumela tomu.

„Nechaj ma, ty pes,“ zavrčal ten čierny chlapík, ktorý ju oslovil ak prvý. Jeden z jeho väzniteľov ho potiahol za dosť natesno zaviazané ruky.

„Čo sa tu deje?“ spýtala sa, keď si nemohla spomenúť. Mala pocit, akoby sa práve ocitla vo veľmi zlej groteske, kde otvorila okno a všetko jej z hlavy vyfučalo.

„Uniesol vás tento čierny démon alebo nie?“

Zodvihla obočie. Nemal snáď meno alebo ho len tí vojačikovia odmietali nejako titulovať?

„Veľmi by som ocenil, keby si týmto panákom vysvetlila, že sa ťa vážne nechystám zožrať,“ skonštatoval sucho údajný démon, ale v očiach mu iskrilo niečo iné.

V tých dúhovkách sa odohrávala celá škála udalostí, ktorým nerozumela. Niečo sa medzi nimi dvoma stalo. Ale nedokázala určiť, o čo presne išlo. Premeriavala si ho pohľadom. A keď si myslela, že to proste zamietne ako nejakú jeho šialenú predstavu, udrelo do nej poznanie.

Spomenula si na každý detail svojho sna. Prudko zalapala po dychu, keď sa jej v hlave zjavila verná kópia toho mŕtveho chlapca. Jeho slová jej rezonovali v ušiach. Prosby i krik, ktoré možno ani nepatrili jemu.

Obvinenie z vraždy, dokonca sa objavil aj možný vinník. A ten predsa sedel pred ňou, nie? Čierny démon. Semeno zrodené v útrobách pekla. Mal tú drzosť predstierať, že ju pozná a je jej priateľ? Alebo možno ešte niečo viac, keď usudzovala podľa toho lesku v jeho pohľade?

„Zabil si ho,“ povedala zachrípnutým hlasom.

Démon sa zarazil. „Koho?“

Jej slová ho ani nijako neznervóznili. Bol si vedomý svojho prečinu. Mal výčitky svedomia alebo takto konal neustále? A teraz, keď ho našla, sa ostatných snažil presvedčiť o tom, že on jej nič neurobil. Rátal s tým, že si na to nebude pamätať. Pohrával sa s jej hlavou ako s loptou. Ale ona nebola hlúpa. Možno bola človek, ale nebola úplne zadubená.

„Môjho brata,“ povedala s nenávisťou. Tým bol ten chlapec. Jej malý braček, ktorého chladnokrvne popravil pred pár rokmi. Konečne dostala príležitosť naplniť svoju pomstu.

Mierne sa zamračil. S jeho zjazveným výzorom to vyzeralo takmer desivo. „Ty nemáš brata,“ skonštatoval, ale v hlase mu zaznievala obava. Jasné, že mal strach o svoj život. Nerátal s tým, že by ho po toľkých rokoch dokáže nájsť.

„Už nemám, ty si ma oň pripravil.“

Zdalo sa, že chcel namietnuť ešte niečo iné. Ale nemala náladu počúvať jeho klamstvá a vymyslené ospravedlnenia. Slová, ktorými by obvinil niekoho iného len aby si zachránil vlastný krk.

Zákerný bastard.

Ale tentokrát už prišiel jeho koniec. Nenechá so sebou manipulovať. A na dôkaz svojho presvedčenia sa postavila na nohy. Mierne sa jej točilo v hlave a boleli ju miesta, o ktorých doteraz netušila, že ich má. Niekde tam pod tým osobným nepohodlím bolo aj uspokojenie, ale rozhodla sa to ignorovať. Nič by ju teraz nedokázalo zastaviť.

„Zaplatíš za to, čo si urobil!“

Ostro sa zasmial. „A mohla by si mi prezradiť, čo také som vykonal, že ma za to chceš zabiť? To len aby som sa mohol zhostiť svojej úlohy v tejto fraške.“

Očividne si z nej robil žarty. Zabával sa na jej účet. Z jeho správania sa jej robilo zle. Ohrnula na hornú peru v napodobnenine vrčania. Snažila sa nejako vyjadriť svoje znechutenie jeho osobou.

„Na čo sa to hráš?“

Zodvihol obočie. Zdalo sa, že si neuvedomuje hrozbu. Tým lepšie pre ňu. Aspoň si jeho smrť lepšie vychutná. Nemyslel si, že pre neho predstavuje nejaké riziko. Skôr sa na jej rozčuľovaní bavil. Vôbec ničomu nerozumel. Teda, skôr sa tak tváril. Chcel ostatných presvedčiť, že sa zbláznila. On bol démon. Urobil by čokoľvek, aby sa zachránil.

„Na čo sa hrám ja? A čo ty?“ zaútočil na ňu a škrípal pri tom zubami. Desivé. „Najskôr sa so mnou vyspíš a potom sa ráno tváriš, že ma nepoznáš? Stačilo povedať, že si si to neužila, ale vraždiť ma kvôli tomu nemusíš.“

Zdalo sa, že tie slová ho stáli veľa sebaovládania. Niečo jej pripomínali. Nejasná spomienka vzdialená celé veky sa jej ozývala v hlave. Uvoľnený hlas, slastné dotyky. Výkriky nesfarbené bolesťou. Potriasla hlavou. Hral sa s ňou. Nepovedal jej brat, že démonom nemôže veriť? Ľudia boli len ich bábky, nič viac a nič menej. Spôsob, ako si skrátiť dlhú večnosť. Boli pre nich len bezvýznamné hračky.

V ruke poťažkala nôž, ktorý sa jej tam náhle objavil. Netušila, kde sa tam vzal. Mohla len odhadovať, že toho démona konečne našla a snažila sa na neho zaútočiť, no on sa odmietal len tak vzdať. Možno na ňu tiež zaútočil a ona skončila v bezvedomí. A skôr, ako ju stihol úplne zničiť, objavili sa títo... strážcovia. Musela byť veľmi blízko, keď sa ju snažil presvedčiť, že sa s ním vyspala. To by k nemu však musela niečo cítiť. Len tak neliezla s každým do postele.

Nebola žiadna kurva.

„Teraz sa pomstím,“ zašomrala si popod nos. Nedovolila nikomu, aby ju zastavili. Mohla byť len slabý človek, ale teraz im ukáže, čo dokáže zranená žena urobiť.

Zavrčala a vrhla sa vpred. Všetko ju bolelo, aj najmenší náznak pohybu jej pôsobil nepredstaviteľné muky. Ale proste zaťala zuby a rútila sa vpred. Výraz na tvári toho démonského bastarda sa rýchlo menil. Vedela to, lebo sa na neho celý čas dokonale sústredila.

Chcela si zapamätať jeho oči, keď ho konečne zabije.

Ale nebál sa, dokonca sa jej ani nevysmieval. Miesto toho sa šokovane pozeral všade okolo nej a hnev sa rýchlo menil na... bolesť. Akoby sa ho osobne dotklo, že sa takto správala. Čo čakal? Bol len démon. Niečo také ako on by vôbec nemalo existovať.

Rukou mierila na miesto na tele, ktoré mal najzraniteľnejšie. Nebolo to srdce, ale stred nejakého obrazca ukrytého pod tričkom. Netušila, ako prišla na to, že tam niekde je. Proste sa jej to objavilo v mysli.

Len centimetre predtým, než zasiahla svoj cieľ, sa však niečo stalo. Akoby ju nejaké ruky schmatli a hodili na opačný koniec priestoru. S výdychom skončila na kameňoch. Myslela si, že sa ju niekto snažil zastaviť. Ale v jej blízkosti nikto nebol. Len ten démon. Skúšal na nej svoje schopnosti!

„Môžeš čarovať ako veľmi chceš, aj tak ťa zabijem za to, čo si urobil mojej rodine.“

Zreval ako zranené zviera. Rozochvela sa a pichlo ju pri srdci. Prečo tá bolesť... „Nikoho z tvojej prekliatej rodiny nepoznám. Ty mi celkom postačíš. Ak je toto tvoja odpoveď na prípadné zblíženie, som rád, že som dostal len jednu noc.“

Snažila sa postaviť na nohy, ale každý náznak pohybu spôsoboval neskutočné muky. Nemienila sa však vzdať. Škrípala zubami. Len okrajovo vnímala, ako sa ostatní okolo nej rozprávajú.

„Ja a s tebou? Prečo by som sa s tebou chcela vyspať? Dobrovoľne by som s tebou v posteli neskončila. Si len démon, si nechutné stvorenie. Ak by sa medzi nami niečo odohralo, tak len preto, že by si ma znásilnil.“ Ohrnula nos. „Hnusíš sa mi.“

V očiach mu prebleslo niečo nevídané. Nedokázala to identifikovať, ale keď to zmizlo, dokázala sa znovu pohnúť. Akoby ten démon rezignoval. Stačilo len pár slov, aby ho porazila. To bolo jednoduchšie ako očakávala.

Postavila sa a teraz už pomaly prešla až k nemu. Hlavu mal sklonenú k zemi, ale na tom jej nezáležalo. Natiahla ruku a nôž nasmerovala presne tam, kam potrebovala. Jediný švih a bude po všetkom. Prsty pevne zovreli rukoväť. Sánka jej stuhla odhodlaním. A tesne tam, na prahu všetkého, sa zastavila. Vzhliadol k nej.

„Radšej sa traf presne... Ayana.“ To meno na jeho perách malo bolestnú príchuť. Jeho oči vyhľadali tie jej a venovali jej všetko, čo sa v ňom odohrávalo. Vzdal sa, cítil, že nemal čo stratiť. Nepotreboval viac tajomstvá.

Znovu bola úplne stuhnutá. Tentokrát však len tým, čo tam videla. Vekmi zocelený démon akoby mal snáď... dušu. A srdce, ktoré sa lámalo. Akákoľvek jemnosť či iskra sa mu vytrácali z dúhoviek úmerne tomu, ako pribúdalo sklamania. A bolesti. Neskôr možno aj hnev a nenávisť. Ale tentokrát to nevnímala ako útok. Skôr ako následok.

Nevnímala, keď sa muži okolo nej rozhodli konať. Otiahli ju z cesty a začali zdvíhať démona na nohy. Vyzeralo to, akoby sa pripravovali na odchod. Uisťovali sa, že mu putá dostatočne dobre držia. A on im to dovolil. Mávnutím ruky by ich dokázal zabiť, ale z nejakého dôvodu sa nebránil. Úplne sa im odovzdal.

„Zdá sa, že si predsa len klamal, démon. Táto liečiteľka nám to potvrdila.“

Nebol to tón jeho hlasu, ktorý ju prekvapil. Ale jeho slová. Liečiteľka... nebola snáď človekom? Pohrával sa s tým slovom, ktoré vypustil z úst. Skúšala ho na jazyku. Opakovala ho v mysli ako choré zaklínadlo. A keď na tým takmer mávla rukou a zamietla to len ako divnú prezývku vyplývajúcu z jej profesie, udrelo ju poznanie.

Silou kladiva dopadajúce na nákovu jej spomienky zachvátili myseľ. Boj, útek, prežívanie. Zranenia a krvavé útoky. Ale aj neha. Vzájomné dotyky a divná potreba. Nejakým živočíšnym, takmer primitívnym spôsobom ju vždy priťahoval. Ale v ten moment sa to nutkanie zmenilo na nevyhnutnosť. Cítila, akoby mala zomrieť. A potom na to... proste zabudla.

Rýchlo zodvihla hlavu, ale sklamaný výraz v jeho očiach pretrvával. Zradila ho najhorším možným spôsobom. On sa jej otvoril, pustil si ju bližšie k telu. Dokonca odložil ostražitosť. A ona mu to všetko hodila do tváre. Panebože, dokonca sa ho pokúsila zabiť! Čo bolo absurdné. Nemala znalosti potrebné na to, aby sa o niečo také pokúsila. A predsa nôž v jej ruke dokazoval niečo iné.

Sledovala, ako sa necháva odviesť preč. Nekládol odpor, nebránil sa. A pritom mohol. Videla ho bojovať už predtým. Vymietol by s nimi podlahu a ani by sa pri tom nezapotil. Ale on sa nebránil. Pravdepodobne ho viedli na smrť, ale on to nevnímal. Dokonca aj v týchto momentoch dokazoval, že bol lepším človekom než mnohí iní. Narodil sa ako démon, ale nesprával sa tak.

Sklonila hlavu, zahanbená vlastným šialenstvom. Pri predstave jeho ďalšieho osudu, sa jej lámalo srdce. Musí to nejako zastaviť. Ale niečo jej hovorilo, že bez ohľadu na to, čo urobí, sa jej to nikdy nepodarí odčiniť. Neexistovalo odpustenie jej správania.

Bože, čo to len urobila?

***

Pomädlil si ruky na znak dobre vykonanej práce. Konečne jeho dokonale vymyslená stratégia začínala prinášať ovocie. Bolo skutočne vynikajúce, že počkal s aktiváciou kúzla, ktoré pobláznilo liečiteľke hormóny. Najskôr sa s tých pakom vyspala a potom sa na neho vrhla, aby ho zabila. Skutočne brilantné. Síce najskôr myslel, že ho odrovná, ale aj toto bolo úžasne zábavné.

„Pane, kúzlo bolo lokalizované. Zdá sa...“

Nevraživo zavrčal, keď k nemu doľahol hlas jedného z jeho otravných poskokov. Ani v tom najvyššom bode triumfu tí malí pätolizači neprejavia kúsok zdravého rozumu. Možno by mal svoj úspech osláviť nejakou vraždou.

„Čo chceš?“ zrúkol na neho, keď sa nemal k odpovedi.

Malé stvorenie pripomínajúce kamenný chrlič prestúpilo z nohy na nohu. „Zdá sa, že to kúzlo... nefungovalo tak, ako malo.“

Schmatol ho pod krkom a otočil k situácii, ktorá sa práve pred nimi odohrávala. Zahŕňala zradou polomŕtveho hwana a liečiteľku s hlavou v smútku. Neveril, že by akýkoľvek démon bol taký zadubený, aby nevidel tú krásu. Možno len potreboval vypichnúť oči, aby ten pohľad dokázal dokonale oceniť.

„A toto je čo?“ poukázal na tú scénu, ak by to to stvorenie náhodou nepochopilo.

Cítil, ako naprázdno prehltol. Aj to len preto, že ho ešte stále v podstate škrtil. „Kúzlo malo fungovať inak. To, že sa s ním vyspala, bol dôsledok jej vlastnej túžby. Ak by ho nechcela, nikdy by sa nespustilo. Sex mal prinútiť hwana, aby jej začal veriť. Preto ho mala zabiť.“

Zasmial sa tým roztraseným slovám. „A čo to neurobila?“

„Nie, pane. Bola schopná zastaviť sa.“

Prižmúril na neho oči. „Myslíš si, že som to nevidel alebo čo?“

„Nič také som nepovedal,“ začal sa obraňovať. „Lenže kúzlo je dostatočne mocné na to, aby nepopustilo, až kým nie je splnený účel. Ale ona bola schopná zastaviť sa. Nechala ho nažive. Z nejakého dôvodu sa... prebudila.“

Zaškrípal zubami, keď mu konečne došiel plný význam jeho slov. Bolo to v podstate ďalšie zlyhanie. Nevnímal to tak, pretože tam bola kopa Strážcov, ktorí Shadea nepoznali. Považovali ho za nepriateľa už predtým, než na neho tá ženská vôbec zaútočila. Jej správanie ich len presvedčilo, že sa stretli s nepriateľom. Oni dokončia to, čo ona nestihla.

„Kúzlo vyprchalo?“ Potreboval sa uistiť, či budú mať v zálohe nejaký plán bé alebo si bude musieť zase zašpiniť ruky.

„Ešte stále sú v nej pozostatky. Kedykoľvek sa môže znovu spustiť a prinútiť ju dokončiť to, čo začala.“

Na to už nič nepovedal. V duchu sa snažil prehodnotiť všetky možnosti. Nakoniec sa rozhodol pre chvíľkový oddych. Príliš namáhal myseľ. Musí vyčkať na správny moment a potom sa zmocniť liečiteľky. Pochyboval, že ju budú až tak dobre strážiť. Skôr sa zamerajú na Shadea. On bol ten zlý. Démon. Takmer sa tomu zasmial. Strážcovia boli takí istí ako ľudia. Súdili len na základe výzoru. Aj preto mu táto maličká náhoda dokázala tak veľmi pomôcť.

Otázkou však ostávalo, prečo tam tí Strážcovia vôbec prišli. Niekto ich musel poslať. Dúfal, že to nebol nikto, kto by mu chcel prekaziť plány. Nemal rád zdržania. Ale na druhej strane si až príliš užije zabíjanie.

Pri tom pomyslení ho začala svrbieť ruka.

Och áno, bol veľmi blízko.

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 18.: