OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 14.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 14.Tieň z minulosti

Kapitola 14.

Temnotu pekelných ohňov prerušil náhly nárek. Sfarbil tiene navôkol nevídaným odtieňom nádeje. Vo svetle vyhasínajúcich životov a utrpenia to pôsobilo takmer nepatrične. Nepohol sa z miesta, aby niečo urobil. Len si užíval ten chvíľkový šok, ktorý ním prešiel.

Na rozdiel od ostatných, ktorí ten večer strážili spolu s ním, on nepociťoval potrebu zmocniť sa toho ukričaného uzlíčku a dať si ho na večeru. Čo sa jeho týkalo, preferoval skôr niečo menej... živé. A to malé telíčko sa krútilo a odolávalo silou, na ktorú by sa možno ani on sám nezmohol.

Zvedavosť nakoniec prekonala aj dlhotrvajúci opar nezáujmu. Snažil sa vyzerať ako všetci ostatní. Robiť rovnaké rozhodnutia, nasledovať príkazy a krvilačne sa vrhať na svoje obete. Niektorú časť v jeho vnútri to uspokojovalo. Ale nad všetkým panoval len nikde nekončiaci nepokoj. Tichý hlások pripomínajúci bezmocný šepot jeho obetí mu pripomínal, že toto jeho utrpenie sa len sotva dalo považovať za život.

Potriasol hlavou a podišiel bližšie k centru diania. Nebol jediný. Takáto udalosť sa nestala niekoľko tisícročí. A všetci chceli byť svedkami, aby o čom mali rozprávať. Démoni občas naozaj pripomínali staré, klebetné babky, ktoré žili medzi ľuďmi. Uškrnul sa, ale čoskoro mu ten výraz zamrzol na tvári. Pretože konečne... videl.

Jeho pán sa postavil pekelným pravidlám. Našiel jednu z mála démoniek a snažil sa začať nový rod plný potomkov silnejších ako je on sám. Jednoduchý spôsob ako si posilniť postavenie. On osobne zastával názor, že sa len zahrával s osudom. Ten ako jediný skutočne zasahoval aj ich diabolské pokolenie.

Lenže démoni sa neriadili pravidlami. Len ich radi porušovali. Takže si vládca tejto frakcie ohavností našiel ženušku a spolu sa postarali o stvorenie ďalších rozkošných vrahov. A tí sa práve rozhodli pripojiť k ich veselej spoločnosti. Aj keď zatiaľ len jeden z nich.

Zaškrípal zubami, keď do neho niekto strčil. Celý jeho život lemovalo neustále postrkovanie, nevraživosť a túžba byť lepší ako ostatní. Stáť na vrchole, kde by na neho nikto nedočiahol. Čierne myšlienky väčšinou nič nedokázalo zastaviť. Ale to, čo videl skrz masu ostatných slizkých tiel, na chvíľku paralyzovalo aj jeho obranný mechanizmus.

Malé niečo pokryté krvou vlastnej matky. Netušil, ako vyzerajú mláďatá akéhokoľvek druhu. Ale toto bolo... takmer rozkošné.

Pristihol sa pri tom, že sa usmieva. Ale neurobil nič, aby to zastavil. Len sa tváril ako idiot. Do ich komunity sa narodila malá démonka. Aspoň to si myslel. Nič také úžasne nádherné nemohlo byť mužského rodu.

Netušil, čo sa to vlastne deje. O vzniku nových démonov toho veľa nevedel. On i všetci ostatní sa proste jeden deň objavili v takej podobe, v akej ostali už na večnosť. Alebo do času, kým ich niekto neodpravil. Pripomínalo mu to skôr ľudí, ktorých fascinovane sledoval. Len oni postupom rokov rástli. Tú malú čakal asi rovnaký osud.

Ani náhodou jej ho nezávidel.

Keď sa konečne nadýchol, šokom vytreštil oči. Do vzduchu sa vzniesol chór vrčania. Odór démonského zla pripomínajúci parfum z hnijúcich a páliacich sa vecí zriedila sladká vôňa číreho... dobra. Na sekundu nemohol uveriť. A asi nebol jediný.

Matka s nevraživosťou pozerala na uzlík, ktorý priviedla do pekelného sveta. Jeho pán vyzeral, že o chvíľu vybuchne. Jeho temnú figúru začali lemovať plamene. Niekde v zadnej časti mysle počul slová vypovedané pred vekmi. O tom, ako démoni nikdy nenarušovali rovnováhu. Pretože ak by sa o to pokúsili, nedopadli by dobre. Toto mala byť tá odplata? To, že sa démonom narodilo dieťa predstavujúce všetko svetlé?

Tichý záblesk v neuveriteľne hlučnej temnote jeho existencie.

Túžba po niečom nepomenovanom zachvátila jeho telo. Zobrať. Utiecť. Ochrániť. Akoby niekto vnikol do jeho podvedomia a vložil mu tam myšlienky inej bytosti. Bytosti stvorenej z dobra. Potriasol hlavou. Bol démon. Temnota sveta. Odkaz hriechov všetkých smrteľníkov. Ich najtemnejšie obavy. Strach. On nemal nádej, ani šťastie. Nepotreboval ich. Celkom dobre si vystačil s hnevom a nenávisťou.

To si opakoval každý deň. A predsa... sa v ňom ozvalo niečo sladké spojené s pohľadom na bezmocné stvorenie až príliš biele, žiariace v ostrom kontraste proti okolitej temnote.

Utrpenie a krv sýtiace pekelné plamene ožili novou intenzitou. Bolesť si našla cestu k vyslabnutej démonke. Malý uzlíček nejako doputoval až k nemu. Možno preto, že ako jediný natiahol ruky, keď sa ho jeho pán snažil rýchlo zbaviť.

Okolité výkriky zanikli v kráse toho, čo sa ocitlo v jeho znetvorených dlaniach. Po prvýkrát sa snažil pochopiť, čo znamená neha a jemnosť. Nepoznal ich, ale to stvorenie v jeho zovretí si ich nejako zaslúžilo. Bolo také maličké a bezbranné. A predsa mocné, pretože dokázalo niečo hlboko v jeho vnútri zlomiť. Hoci nemal potuchy, čo to mohlo byť.

Skutočne začal vnímať, čo sa deje okolo neho, až oveľa neskôr, keď sa do napätia a temnoty ozvalo tiché zamrnčanie nasledované takmer rozkošnou napodobeninou vrčania. Zodvihol hlavu a stretol sa so sústredeným pohľadom malého démona.

Vzduch vibroval negatívnou energiou, ktorá bojovala o pozornosť ich zmyslov. Divným spôsobom vyrovnávala to svetlo, ktoré prinieslo mláďa odpočívajúce v jeho náručí. Rovnováha bola nastolená najnepravdepodobnejším spôsobom. Zrodili sa až dvaja potomkovia, jeden démon a druhý... niečo iné. Jeho myseľ naplnil úžas. Vzápätí ho nahradil zmätok. Jeho pán sa hneval. Podvedome sa prikrčil a hľadal cestu von. Musí ochrániť to stvorenie.

Nikdy nemal dôvod žiť, možno teraz našiel niečo, pre čo môže zomrieť.

Ale vo vzduchu nevisel jeho koniec. Démonka, ktorá obohatila svet o pár predstavujúci dokonalú harmóniu, odchádzala do tieňov. Neexistovala ľútosť a ani zármutok. Oni vznikali a opäť mizli. Nedostavili sa slzy, ani spomínanie. Žiadny ľudský rituál nebol potrebný. Stačilo len zmiesť popol a predýchať zápach spáleniny. A ten nahradil puch zúrivosti. Niekto ich opustí, pretože jeho pán sa hnevá. Strohé konštatovanie jeho mysle len podčiarklo nevyhnutnosť toho, čo nazývali životom.

„Zmiznite,“ ozval sa odrazu príkaz.

Jediný hlas rozčeril pokojnú hladinu mlčania. Jediné slovo stačilo, aby všetkých vrátilo do pohybu. Dokonca aj jeho. Ale skôr, ako stihol utiecť a ochrániť vzácny dar, ktorému sa mu dostalo, bol ochromený ohromnou silou. Jeho pán ho prikoval na miesto.

„Ty nie.“ Nedal mu žiadne iné vysvetlenie. Tichý hnev živil pekelný plameň. Temnota sa rozrastala. Začala sa sústreďovať okolo bieleho stvorenia. Teraz spalo, ale malé čelo sa mu skrútilo sústredením. Zaschnutá krv akoby začínala vytvárať obrazce.

„Nie sú to démoni.“ Zavrčané slová rezali ostrejšie ako nôž.

Prehltol. „Ten čierny je nám podobný. Sála z neho temnota.“

„Ale v jeho hĺbke je svetlo. Takisto ako v tom bielom stvorení existuje aj temnota.“

„Sú protiklady.“ Jeho hlas sa s ozvenou niesol do rozľahlého priestoru, tentokrát vyprázdneného.

„Nepatria sem. Za pár dní ich zahubia. Dokonca aj toho temného. Až príliš pripomínajú... ľudí.“ To slovo vypľul, akoby predstavovalo najhoršiu urážku. Pre démona určite. „Mal by som ich zabiť. Rýchlo a bezbolestne.“

Do vzduchu sa vznieslo niečo, čo nepatrilo do pekla. Akoby ten démon... náhle zmäkol. Potriasol hlavou. Vládnuť hrôzam pekelným a všetkým besom si vyžadovalo veľa desivosti. Ale tá teraz mierne ustupovala, aby prenechala miesto niečomu inému. Možno netúžil zomrieť až tak veľmi, aby sa pokúšal zistiť, čo presne to bolo.

„Prisahal som, že nebudem skazou vlastného rodu.“

Vytrešti oči pri tých odovzdaných slovách. „Pane...“

Chvíľková slabosť zmizla a nahradil ju desivý pokoj. „Zober oboch a odíď s nimi. Ešte teraz. Rob s nimi, čo uznáš za vhodné. Zahub ich, predaj. Nechaj si ich ako domáce zvieratká. Na tom nezáleží. Ale postaraj sa, aby som ich už nikdy nestretol.“ Pochmúrne sa zasmial. „Alebo ich predhoď Strážcom, možno za teba urobia tú špinavú prácu.“

Nečakal, či bude súhlasiť. Vyžadoval poslušnosť od všetkých svojich démonov a on nebol výnimkou. No aj napriek tomu pevne prikývol. Niekde vnútri pociťoval divnú spokojnosť. Nechystal sa ich zabiť. Také mrhanie nemal v pláne. Lenže on bol démon. Nevedel nič o malých stvoreniach, ktoré neboli ako on.

„A ešte niečo,“ zastavil ho pánov hlas tesne pred odchodom. „Nikdy sa sem nevracaj. Ani po tom, ako splníš túto úlohu. Už tu pre teba nie je viac miesto.“

Vytreštil oči na miesto, kde ešte pred chvíľou stála bytosť, ktorá bola celé roky jeho mučiteľom. V podstate ho oslobodil od sľubu večnej poslušnosti. Nebol tým nadšený. V jeho živote nebolo nič zadarmo.

Minúty plynuli. Osamel s dvomi spiacimi batôžtekmi. Nadýchol sa a premiestnil sa. Dúfal, že v ľudskom svete nájde úkryt. Celý teň čas dúfal, že príde úľava. Bol oslobodený od všetkého, čo nikdy nechcel.

Lenže ten čakaný pocit víťazstva nikdy nedorazil. Ostala len mizéria...

 

Eric sa s prudkým výdychom posadil na posteli. Vždy pár sekúnd po prebudení závidel ľuďom, že boli schopní snívať o nepodstatných hlúpostiach, ktoré ani neexistovali. Počas jeho spánku neprichádzala úľava. Väčšinou ho len čakalo predlžovanie agónie. Spomienky spojené s jeho predchádzajúcim životom. Možno sa ho zbavil, ale stále ho mátal. Dokazoval mu, že sa všetko vždy môže zmeniť. Rýchlejšie, než by si prial.

Pretrel si tvár a snažil sa zbaviť posledných záchvevov zúrivosti. Išlo to o to ťažšie, pretože si veľmi dobre uvedomoval, aké pravdivé boli obrazy prehraté v jeho mysli. V posledných chvíľach pred prebudením prežil opäť najdôležitejší moment v existencii, hoci to ešte dlho po tom nedokázal pochopiť.

Veľmi dlho obidvom drobcom zazlieval, že skončil ako vyhnanec. Bez domova, bez istoty. Dokonca bez temnoty. Démon bez pekla je ako anjel bez neba. Dokážu prežiť, ale nikdy úplne nezapadnú do prostredia. Trápil sa a chradol. Až kým si neuvedomil, akú mu jeho niekdajší pán preukázal službu, keď ho vyhnal.

Eric nebol obyčajný a Shadeovi sa podobal viac, ako si dokázali obaja priznať. Hoci Shade nemohol ľubovoľne meniť svoj vonkajší vzhľad. Jeho schopnosti boli úplne iné. Možno aj preto Eric skončil ako ľudský politik. Dokázal využiť temné stránky ľudského strachu vo svoj vlastný prospech.

Netešilo ho to, čo mu aj v najhorších momentoch pripomínalo, že aj ako démon má na výber. Nemusí byť zákonite zlý, rovnako ako bytosť predstavujúca čistotu a svetlo nie je vždy dobrá. On stretol niekoľko desiatok, možno aj stoviek, výtvorov prírody, ktoré sa správali úplne opačne, než im predurčoval ich pôvod.

Zo spánkového oparu ho vytrhlo až ostré klopanie na dvere. Ihneď sa vrátil do reality a len veľmi neochotne dovolil svojmu osobnému asistentovi, aby vošiel. Táto jeho malá fraška, ktorá mala pôvodne zabezpečiť prežitie pozostatku magickej populácie, sa menila na doživotnú úlohu. A najskôr ju asi neprežije.

Bol vybraný, pretože vďaka svojim schopnostiam dokázal najlepšie zapadnúť. Zmeniť si vzhľad, prinútiť ostatných počúvať. Charizma bola rovnako šikovnou zbraňou ako dobre nabrúsený nôž. Ibaže pri žiarivom ostrí všetci čakali nejaký podfuk. Ale pri dôveryhodnom úsmeve? Nikto sa ani nezachvel. Všetci robili to, čo im prikázal.

„Konferencia začne o štyridsaťpäť minút.“

Eric len s ťažkosťami ovládal pretočenie očami. Prial by si, aby tu bol Sam. Pred ním sa nemusel pretvarovať. Aspoň v súkromí nie.

„Som si toho vedomý. Ak by si dovolil, rád by som sa pripravil. Zariaď, aby priniesli občerstvenie. Nechcem, aby bol niekto hladný alebo smädný. Čaká nás dosť práce.“ Vpadnúť do svojho malého predstavenia bolo až príliš jednoduché. Čoskoro zabudne, aký bol predtým.

„Iste, o všetko sa postarám.“ S tými slovami za sebou zabuchol dvere.

Tento príliš arogantný mladíček, ktorý sa hral na jeho otroka, považoval všetko magické za odpad. Zvláštne, že to tak cítil niekto, kto mal sám isté nadania. Ale bol ochotný ich ignorovať a loviť ostatných, ak to znamenalo, že si zachráni krk. Aj preto ho Eric ponechával v temnote. Užíval si jeho bezmocnosť a pocit úzkosti, ktoré lemovali každý jeho krok. V dnešný deň to bude asi jediný svetlý bod.

Jediné, čo teraz chcel, bolo utiecť a začať hľadať Celeste a hneď potom Shadea s liečiteľkou. Nikto o nich nepočul, hoci sa šíril klebety, že skončili v pekle. Či všetci traja, o tom nikto nič nevedel. Ale na druhej strane aspoň vedel, kde začať.

Ak na svete existovalo miesto, v ktorom by sa vedel dokonale zorientovať aj so zavretými očami, bolo to práve podsvetie plné démonov. Kedysi to tam volal domov. Predstavovalo to slabú alternatívu toho, čo získal svojim vyhadzovom, ale zatrpknutosť momentálne nebola na mieste.

Lenže skôr, ako sa mohol venovať svojim osobným problémom, musel upratať bordel v ľudských hlavách. Nepokoj nikdy nebol na nič dobrý, hlavne ak sa masy menili na šialené davy a rozhodli sa valcovať všetko okolo seba. Čo sa jeho týkalo, smrteľníkov bolo až príliš veľa.

Možno aj preto teraz sedel na posteli a rozmýšľal, akú kravatu by si mal dať k tej novej košeli. Pretože ak by sa všetci spojili a začali skutočne poľovať, svet by bol vo veľkom ohrození. Nie preto, že by skutočne dokázali ohroziť magickú ríšu. Ale kvôli niečomu celkom inému.

Peklo rástlo a mocnelo úmerne tomu, ako sa zvyšovala nevraživosť v ľudskej rase. Viac nenávisti viedlo k zvyšovaniu počtu démonov. Za posledné desiatky rokov sa ich počet zdvojnásobil. Nechcel si predstaviť, čo by sa stalo, ak by vypukla skutočná vojna.

Venoval sám sebe posledný pohľad v zrkadle tesne predtým, než sa desať minút pred začatím stretnutia vydal do zasadačky. Rád mal všetko pod kontrolou a k tomu jednoznačne patrilo aj dokonalé zdokumentovanie javiska. Pretože toto všetko nebolo nič viac ako sólové vystúpenie prvého dejstva najnovšej tragédie.

Ale tentokrát sa zdalo, že vo svojom plánovaní prehliadol nejaký článok. A ním bol muž, ktorý sedel v čele stola a celé toto stretnutie viedol. V duchu zanadával. Dovolil si podceniť súpera. Nemuselo by mu to priniesť ovocie. V ľudskom svete možno šéfoval Ministerstvu pre boj s magickou hrozbou, ale v prítomnosti tohto muža bol len malou sardinkou utekajúcou pred veľrybou. Jediné, čo sa vyrovnalo ambicióznosti toho človeka bola jeho arogancia a túžba po krvi.

Alexander Savatimov bol kedysi jeho podriadeným. Začínal ako Odhaľovač a bol pod kontrolou. Robil presne to, čo ostatní vojačikovia, ktorých Eric riadil. Zisťovali prítomnosť mágie medzi ostatnými a do náručia mu potom vohnal vydesenú bytosť, ktorú Eric dokázal zachrániť.

Všetko fungovalo, všade boli dúhy a jednorožce. Až kým sa Alexander nevzoprel a nezačala svoju osobnú revolúciu. Nakoniec to skončilo tak, že Odhaľovači predstavovali komunitu, ktorá sa osamostatnila. A teraz predstierali, že sa Eric v skutočnosti zodpovedá Alexandrovi.

„Savatimov,“ pozdravil ho úsečne a predstieral, že ho nevyviedla z miery jeho prítomnosť. Ten chlap bol buldog v ľudskej koži. Nech plánoval čokoľvek, dostane to. Predstieral, že ho to ani v najmenšom neznervóznilo.

„Eric, rád ťa vidím. Vôbec nevyzeráš na to, že by ťa najnovšia hrozba znepokojila.“

Och, táto ich večná tragikomédia. „Samozrejme, že sa neznepokojujem. Bojujeme s magickou hrozbou už dlhé roky a zatiaľ úspešne vyhrávame. Verím v silu našej armády. Ľudskosť vždy vyhrá.“ V duchu si musel odfrknúť. Nič také patetické ako ľudskosť neexistovalo. Nie v ľuďoch.

„A čo tá žena, ktorá dlhé roky predstierala, že sa snaží našich ľudí vyliečiť v nemocnici a pri tom len zbierala informácie o našich slabostiach?“ skonštatoval Alexander s dokonalým americkým prízvukom, hoci ešte pred pár rokmi žil vo svojom ruskom rodisku. Dokonalá snaha skvelého herca.

Eric privrel oči. Samozrejme, že o liečiteľke sa všetci dozvedeli. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažil všetko ututlať, vždy sa našiel niekto, komu sa podarilo šíriť klebety. V tomto prípade to bol samotný Odhaľovač, ktorý si najskôr myslel, že to čerstvo narodené bábo malo nejaký magický pôvod. Lenže Ayana bola taká šikovná, že stihla rýchlo zmiznúť. Čo len neskôr dokázalo jej vinu v očiach ostatných.

„Nevieme, čo sa snažila urobiť,“ namietol pevným hlasom, „nemyslím si však, že by sme mali prepadať panike. Mágia je na ústupe, sami sme sa o to postarali.“

„Nie však dostatočne. Vieš vôbec o tom, že v odľahlých oblastiach na východe našli celé hniezda plné mágie?“

Och, áno, pred stáročiami opustené tábory utečencov, ktoré náhodne odhalil nejaký šikovný reportér. A aj to len preto, že sa doslova prepadol cez strechu. Medzitým si však z toho urobili domov bezdomovci, takže všetko vyzeralo obývane. Keď prišli vojaci, nikoho nenašli. Ale prítomnosť mágie sa nedala popierať. Veď akoby aj nie, keď to miesto vzniklo za pomoci schopností niekoľkých nadaných čarodejníkov. Došľaka, on sám bol jedným z nich!

„Presunul som tam všetkých vojakov, ktorých som dokázal obetovať. Nič nenašli. Nech tam žil ktokoľvek, teraz bude na míle ďaleko. Radšej by sme sa teda mali sústrediť na dômyselné prehľadávanie opustených miest. Vyhlásenie vojny nikomu n pomôže.“

Alexander mal v sebe toľko taktu, že sa ani nesnažil vyzerať prekvapene. Ale na druhej strane sa to ani nesnažil poprieť. „Mali sme vyhubiť mágiu už pred rokmi. Tým by sme ochránili čistotu ľudského rodu. Nemôžeme čakať, že sa tento problém vyrieši sám. V našich radoch sú aj jedinci so slabosťami. A tá háveď to dokáže využiť.“

„S tým rozhodne súhlasím,“ súhlasil Eric a snažil sa prinútiť svoj žalúdok ostať na jednom mieste. „Ale takisto som prisahal, že ochránim všetkých nevinných.“

„A to je tvoj problém. Snažíš sa ochrániť všetkých a nie si pripravený nič obetovať. Ale toto je vojna, niektorí proste musia zomrieť v mene väčšieho dobra.“

Eric sa na chvíľu zamyslel, či sa v tom človeku skutočne skrýva niečo démonské alebo je taký negativistický a krvilačný od narodenia. V duchu sa napomenul. Démoni veľmi radi ovládali tie najmocnejšie figúrky v hre, aby získali čo najviac. Svetový chaos bol ich krédom a ktokoľvek, kto im ho mohol zaručiť, sa automaticky stal ich šampiónom. Jeho bývalý pán v tom mal prsty. Možno niekto z jeho podriadených. Pravdepodobne tu bol niekto z nich prítomný a veľmi dobre sa zabával na jeho momentálnych problémoch.

Od odpovede ho v podstate zachránilo len otvorenie dverí. Znamenie, že sa k nimi pridali ostatní. Otočil sa a nahodil svoju typickú masku sebavedomia. Vedel, ktoré schopnosti a ako použiť vo svoj prospech. Jeho oponenti boli len vystrašení ľudia. Ale veľmi jednoducho sa mohli otočiť proti nemu. Pretože Alexander a jeho túžba po krvi sa dokázali rýchlo rozšíriť ako mor aj bez pomoci démonov.

„Dámy a páni, posaďte sa. Verím, že pred sebou mám nabitý program.“

Odstavil Alexandra na druhú koľaj a dúfal, že tak všetkým ukáže, že jeho názor nepovažuje za relevantný. Po ruke mal aj dlhé roky vlastných skúseností. Na očiach však už nemal ružové okuliare. Ani netušil, či ich niekedy vôbec vlastnil. Všetko vždy vnímal v čo najčernejších farbách. Bolo to tak jednoduchšie. Aj preto sa teraz pripravil na najhoršie.

Zo všetkého najskôr sa však musí prebojovať na koniec tohto stretnutia. Presvedčiť ostatných o pravdivosti svojho cieľa bude ťažké. Ale ak sa mu to podarí, veľa mu to uľahčí. Napríklad aj pátranie po Shadeovi a liečiteľke.

Ak sa skutočne nachádzali v pekle, bude mu veľmi vyhovovať oddialenie prípadnej vojny. Pretože ak sú skutočne tam a vypukne boj, spustí to populačnú explóziu naprieč celým podsvetím. Násilie vždy len plodilo ďalšie násilie. A existovala len jedna bytosť, ktorá bola synonymom tých zverstiev.

Najhoršie na tom bolo, že démonov skutočne zo dňa na deň len pribúdalo.

V tomto bode by sa mu skutočne hodil nejaký zázrak. Ale niečo také mala v moci len Celeste a tá teraz nebola k dispozícii. A možno už ani nikdy nebude. Čo mu len pripomenulo pálčivosť celej situácie.

Kapitola 13. ¦¦ Kapitola 15.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 14.:

3. Trisha přispěvatel
09.08.2015 [22:29]

Trishanemáš za čo Lili. Tvoje poviedky mám rada, a teším sa na koniec, lebo vždy viem, že to bude stáť za to, ale občas mám tvojho tajnostkárstva plné zuby, ale to som už pri niektorých tvojich poviedka vravela. Ale toto je super.Emoticon Emoticon Emoticon
A nie si jediná. V podstate P"p" čítaš len ty a Ch. číta tiež iba jedna takže... Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
09.08.2015 [22:22]

LiliDarknightTrish, som rada, že sa ti kapitola páčila. Popravde si teraz naozaj jediná, ktorá ma ešte "núti" pokračovať. Za to som veľmi vďačná. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
07.08.2015 [22:06]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Čože???? To je brutál! Eric ako vychovávateľka? Emoticon Pekné! Som rada, že som sa konečne dozvedela, čo a ako. A ten Savatimov sa mi rozhodne nepáči. Tuším narobí pekné problémy.
ako vždy krásne napísané. veľmi som si túto časť užila Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!