OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 6.



Stratení v čase - Kapitola 6.Začiatok alebo koniec?

Kapitola 6.

Cassie sa v šoku pozerala na Daniela. Netušila ani, ako sa má cítiť. Ešte pred pár sekundami to vyzeralo, že skončia v rukách snáď nejakých väčších maniakov, než doteraz; ruky mala spútané za chrbtom a svaly sa jej triasli kvôli zásahu nejakého prapodivného elektrického prúdu. A teraz bola voľná, dvaja strážcovia sa im váľali pri nohách ako bezduché polená a ona sa pozerala na človeka, ktorý tvrdil, že ju práve dostal z najhoršej nočnej mory. Niekoľkokrát otvorila ústa, aby mu niečo povedala, ale vždy ich len naprázdno zavrela. Netušila, čo mala robiť. Poďakovať mu a proste sa niekam stratiť? Pokračovať v živote, ako ho viedla doteraz?

„Myslím, že teraz prišla chvíľa, keď by si mi mala padnúť k nohám a začať mi ďakovať za záchranu,“ ozval sa Daniel, čím prerušil jej zmätené úvahy.

Prikrčila sa pod jeho zvedavým pohľadom a podvedome si pošúchala ruky. Začínala jej byť zima. Ale čo mohla čakať, keď ešte stále na sebe mala len nemocničnú košeľu a dokonca sa ani nikto neobťažoval venovať jej topánky, takže teraz stála na okraji lesa a do chodidiel ju pichalo ihličie a suché vetvičky. Tomu sa hovorilo z dažďa pod odkvap. Ani netušila, čo bolo horšie. Zatuchnutá cela, alebo mrazivosť divokej prírody okolo. Iste, teraz nečelila bezprostrednej hrozbe, že sa jej niekto pohrabe v hlave, ale stále si potrebovala nájsť nejaký schopný úkryt, oblečenie, niečo na jedenie a potom sa bude musieť niekam presunúť. Niekam poriadne ďaleko.

„Vďaka,“ zamumlala a neprestala sa obzerať po svojom okolí. Nemala potuchy, kde sú. Celú cestu z jej niekdajšieho úkrytu prespala kvôli drogám, ktoré jej vpichli do obehu. Ani netušila, ako ďaleko je. Ale musela sa odtiaľto čo najskôr dostať.

„To je všetko?“ začudoval sa a pošúchal si bradu. „Ale hádam, že môžem byť rád. Mohla si ma ignorovať a považovať moju pomoc za samozrejmosť.“

Na to radšej neodpovedala, nechcela byť hnusná ku človeku, ktorý jej pomohol utiecť. Miesto toho len kývla hlavou a vybrala sa okolo neho. Ani netušila, kam vlastne išla, ale tým smerom sa kľukatil v diaľ nejaký starý, lesný chodníček. A takisto viedol opačným smerom, než kde bola základňa, z ktorej sa pred pár minútami ako zázrakom dostali. Veľmi sa snažila nemykať, keď bosými nohami našľapovala na ostré kamienky a nerovný terén. Toľké roky žila na úteku, ale vždy sa uistila, že bola dokonale chránená. Pobehovať po okolí bosá nebol práve najlepší nápad, ale momentálne nemala nič lepšie.

„Ideš niekam?“ Slová zneli zvedavo, ale ruka, ktorou jej pevne zovrel rameno, jasne ukazovala na jeho odhodlanie získať od nej odpoveď.

„Čo najďalej odtiaľto,“ odvetila a snažila sa vymaniť z jeho zovretia. Bolo jej jasné, že keby nechcel, nedostala by sa od neho ani pár centimetrov, nieto niekoľko metrov. Otočila sa mu tvárou a snažila sa vyzerať nekompromisne. Pravdepodobne jej to nevyšlo, ale to ešte neznamenalo, že sa vzdá tak ľahko.

Premeral si ju pohľadom. „Bez topánok? A prakticky nahá?“

„Prepáč, ak ťa moja garderóba uráža, ale nie je moja chyba, že tvojich kolegov nenapadlo, že by sa mi hodili topánky, alebo aspoň kabát. Myslíš, že ma baví otŕčať tu na každého zadok?“

Zovrel pery, akoby potláčal úsmev a znovu si ju premeral. Napriek tenkej tkanine, ktorá jej zakrývala telo, sa pred ním cítila nahá. Nutkavo cítila potrebu nejako sa zakryť rukami, ale nakoniec sa ovládla. Nebude sa správať detinsky len kvôli jeho neohrabanosti.

„Tak ti niečo požičiame tuto od kolegov. Iste im to nebude prekážať.“

Cassie sa uškrnula pri pohľade na nevinný výraz v jeho tvári, ale nijako inak nereagovala. Popravde si ani neuvedomovala, že k oblečeniu mohla prísť tak ľahko a v duchu si kvôli tomu vynadala. Možno tu bola šanca, že jej nebude fúkať na dôležité orgány a prežije toto zúfalstvo bez toho, aby z toho dostala zápal pľúc. Škoda, že jej nohy na tom nebudú podobne. Keď sa pozrela na svoje miniatúrne chodidlá, na ktoré si musela vyberať topánky v sekcii pre deti, pripadala jej obuv tých dvoch vojakov ako črievička na obra.

„Fajn, môžem si zobrať kabát, ale určite nechcem ich topánky. Tie ich lode by som stratila za prvou zákrutou. Takže mi tak či tak na nič nebudú.“

Daniel sa zamračil, ale nič na to nepovedal. Miesto toho sa vybral k jednému z chlapíkov a pokľakol k nemu. Nie práve najšetrnejšie ho obrátil na chrbát a chvíľu počkal, akoby sa bál, že sa prebudí. Hoci vyzeral byť poriadne hlboko v krajine bezvedomia. Potom z neho vyzliekol tmavý kabát, taký istý, ktorým ju predtým prikryl. Preto Daniel stále chodil len v tielku.

Snažila sa na neho kvôli tomu nezízať, ale občas si nemohla pomôcť. Svojim spôsobom bol veľmi príťažlivý, hoci bol občas dosť otravný. A mal v sebe istú starostlivosť, ktorú jej napriek všetkému neustále prejavoval. Pomohol jej utiecť, teraz sa staral o jej na kosť zmrznuté telo. Bol ako rozkošný vrčiaci medvedík. Ale to ešte neznamenalo, že s ním ostane dlhšie, než bude nevyhnutné.

Jej myšlienky odrazu prerušila ťažká látka, ktorá jej doslova dopadla na hlavu. Strhla sa, ale nijako inak nereagovala. Len si bundu dala dole z hlavy a nedôverčivo si ju prezerala. Nakoniec pokrčila ramenami a obliekla si ju.

Nikdy sa nepovažovala za vysokú osobu, hoci bola vyššia ako väčšina jej spolužiačok. Danielovi siahala takmer pod bradu. Ale v kabáte toho omráčeného strážcu si pripadala ako trpaslík. Rukávy si musela vyhrnúť, aby si oslobodila prsty a konce jej siahali takmer až ku kolenám. Pravdepodobne vyzerala ako strašiak do maku, ale aspoň jej už viac nefúkalo na zadok. Pomaly sa začínalo zmrákať a vietor, ktorý jej splietal vlasy, začínal silnieť.

„Vďaka,“ zašomrala znovu jeho smerom a otočila sa na päte.

Nerozhodne sa pozrela na svoje holé, teraz už červené nohy. Lenže bez ohľadu na to, ako veľmi sa jej do toho nechcelo, musela to urobiť. Ak sa odtiaľto nepohne, tí strážcovia by sa mohli prebudiť a to, čo by mohlo nasledovať, by sa nikomu z nich nemuselo páčiť. Pravdepodobne by to totiž skončilo ďalšou katastrofou.

Vykročila vpred, no nedostala sa ďaleko. Opäť ju totiž zastavila ruka na jej ramene.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa jej trochu znepokojene Daniel.

„Preč odtiaľto?“ pripomenula mu tónom, ktorým jasne dávala najavo svoje pochybnosti o jeho zdravom rozume. Hádam len nečakal, že by tu ostala?

Pozdvihol na ňu obočie. „A to ideš bezo mňa?“

„Nepovedal si predtým, že lepšie sa ochránime, ak splynieme s davom ako jednotlivci?“ povedala zmätene.

„To som povedal, ale teraz sme tak trochu v lese, tu nie je nikto, komu by naše správanie mohlo prísť nevhodné. A okrem toho, stále nemáš topánky. Nie som taký idiot, aby som ťa poslal samú a celý čas rozmýšľal, či si si niekde tam vonku nezlomila nohu a znovu ťa nechytili. Pretože ak by sa ti hrabali v hlave teraz, našli by kvôli tomu aj mňa. A to nechceme.“

Cassie sa zamračila. Ak existoval ešte nejaký lepší spôsob ako ukázať niekomu, že nie je dôležitý, nikdy sa s ním nestretla. Jeho kvázi nevinné slová ju prinútili cítiť sa ako špinavá handra. Nebola dosť dobrá na to, aby s ňou chcel tráviť čas. Všetko, po čom túžil, bolo uistiť sa, že jeho zadok ostane v bezpečí. Pery zovrela do tenkej linky a ruky zaťala do pästí. Mal jediné šťastie, že teraz nemali čas na hádky. Pravačkou by mu veľmi rada vysvetlila, ako veľmi jej záleží na tom, čo si myslí.

Nakoniec sa ovládla a pokrčila plecami. Bolo to lepšie ako lámať si ruku pri pokuse rozbiť mu nos. „Dobre, rob ako myslíš. Ale snaž sa držať krok. Nebudem na teba čakať.“

Odfrkol si a postúpil o pár krokov. „Si si istá, že ťa nemám radšej odniesť? Pôjde nám to rýchlejšie.“

„Nepotrebujem prejavy tvojej veľkodušnosti,“ odsekla mu a otočila sa na päte. S odhodlaním vykročila vpred. Veľmi sa snažila, aby sa nemykla pri ostrom pocite v pokožke na chodidlách, ale občas sa neubránila zamračeniu.

Podvedome zamierila trochu hlbšie do lesa. Nedalo sa určiť, či bol ihličnatý alebo listnatý, alebo to bol bola len niečia zanedbaná záhrada. Nech to bolo ako chcelo, medzi stromami sa jej pohybovalo omnoho rýchlejšie. Ako postupovala ďalej, intenzívne si uvedomovala Danielovu prítomnosť. Nielen preto, že často videla, ako k nej naťahuje ruky, akoby ju chcel podoprieť alebo rovno zobrať na ruky a odniesť ju. Nikdy však neurobil ten posledný krok. Akoby jej svojim správaním pripomínal, že je stále tam a nemieni nikam ísť.

Prijala to.

Mohla predstierať ako veľmi chcela, ale pravda bola, že jej občas chýbala spoločnosť. Akákoľvek. Bola zvyknutá byť medzi ľuďmi, zdôverovať sa svojej mame so všetkým, smiať sa s ľuďmi, ktorých niekedy ani nepoznala. To všetko možno patrilo k dennodennej pretvárke, ale stále v tom bolo niečo, čo uspokojovalo jej spoločenskú stránku.

Potom však prišli roky strávené na úteku plné samoty a strachu. Mať opäť niekoho po svojom boku, hoci len dočasne, bolo nejakým divným spôsobom oslobodzujúce. A stiesňujúce. Potrebovala uniknúť jeho pozornému pohľadu, získať istotu, aby sa nepotkýnala už len pri myšlienke na ďalší krok. Takže urobila jedinú vec, v ktorej bola dobrá. Vyšvihla sa na najbližší strom a prechádzala po vetvách, akoby boli len ďalším chodníkom.

„Chceš odtiaľ spadnúť a vážne sa zabiť? Alebo mi rovno privodiť infarkt?“ zahromžil, no neurobil nič, aby ju odtiaľ dostal. Len ďalej kráčal čo najbližšie k nej. Hoci teraz bol prakticky pod ňou.

Pohodila plecom, aj keď vedela, že ju nemôže vidieť. „Odtiaľto sa mi lepšie pozerá.“ Až keď vyslovila tie slová, ucítila ich pravdivosť. Bola zvyknutá pohybovať sa v korunách stromov. Chránila sa tak pred všetkými divými zvermi, ktoré sa v Rozvalinách nachádzali a takisto získala rozhľad. A teraz ho potrebovala.

Nemala tušenia, koľko času ubehlo od chvíle, keď sa vybrali na cestu. Ich mlčanlivý pochod nebol ničím prerušený. Nohy ju boleli tak, že si ich takmer necítila, ale nemohli sa zastaviť. Aspoň nie do chvíle, kým nájdu nejaký schopný úkryt. Na týchto miestach sa to väčšinou hemžilo domami a chatkami, ale teraz akoby ich niekto všetky ukryl. Nemala žiadny náhradný plán.

V hlave mala zafixované odhodlanie nájsť si nejaké prístrešie. Potom nejaké zásoby. A až potom by sa odtiaľto vybrala inam. Ak sa bude presúvať dostatočne rýchlo, možno ďalších niekoľko rokov prežije na slobode. Ale koho chcela oklamať? Aristokrati boli všade a tam, kam sa nemohli dostať, mali svojich ľudí. Dokázali si zobrať všetko, čo chceli, niekedy len preto, lebo proste mohli. A nikto ich nezastavil.

Keď už chcela vzdať hľadanie a proste sa uložiť pod nejakým stromom, kútikom oka zbadala nejaký záblesk. Netušila, čo to bolo, ale až priveľmi to pripomínalo sklo na to, aby to ignorovala. Spustila sa dolu z vetvy a vybrala sa tým smerom. Les pomaly redol a bolo stále ťažšie prepletať sa korunami stromov, keď tam žiadne neboli.

„Kam si sa vybrala?“ spýtal sa zvedavo Daniel. Po dlhom tichu bol jeho hlas takmer ako hrmenie pred búrkou. Mierne sa strhla. V duchu sa za to okríkla a mrkla na neho cez rameno.

„Niečo som videla. Možno je to dom, v ktorom by sme mohli ostať.“ Na chvíľu sa pozastavila nad skutočnosťou, že tak ľahko prešla na zámeno „my“. Vždy to bola len ona sama a nikto iný. A po niekoľkých hodinách strávených v Danielovej prítomnosti ich brala ako nejaký šialený tím zúfalcov. Rozhodla sa, že sa tým bude zaoberať neskôr.

Práve keď sa chystala otočiť sa opačným smerom, prišli na kraj lesíka. Prudko otočila hlavu a prikrčila sa za najbližší krík. Podľa šuchotu za sebou vedela, že Daniel urobil to isté. Možno nebol zvyknutý ticho sa pohybovať v lese, ale aspoň mal skúsenosti s nasledovaním rozkazov. Alebo skôr dokázal vycítiť, čo je pre neho dobré.

Cassie škúlila pomedzi hýbajúce sa lístky nízkeho kríka. Pred nimi bol malý domček. Bol celý obrastený brečtanom. Jediná nepokrytá plocha predstavovala niekoľko okien. Nevidela nič, čo pripomínalo dvere, ale to neznamenalo, že tam neboli. Alebo ich proste pohltili okolité rastliny. Čo však bolo pre ňu alarmujúce bol fakt, že v bezprostrednom okolí stavby nebolo nič, len vysoká tráva. To pre ňu bolo podozrivé.

Za tie roky videla všeličo. Ale nikdy sa nestretla s ničím materiálnym, čo by dokázalo vzdorovať šialenej prírode. Navyše sa zdalo, akoby všetky okná boli zatemnené nejakou farbou a zvonku divnými okenicami. Akoby niekto nechcel, aby sa odtiaľ odrážalo slnko. Každý kúsok presklenej plochy bol zakrytý, až na malé okno asi pol metra nad zmenou. Mala z toho domu zlý pocit, ale nemali na výber. Musia tu ostať. Mohli by blúdiť celé dni, kým by našli niečo lepšie. S trochou šťastia tu už nikto nežil a dom kedysi slúžil ako nejaký kryt alebo niečo podobné. Hoci tomu neverila ani len tá naivná časť jej mozgu, ktorá sa vtedy vedome dala chytiť malému, robotickému dievčatku.

„Chceš tu ostať?“ spýtal sa jej Daniel. Mal toľko duchaprítomnosti, že šepkal.

Cassie naklonila hlavu. „Neviem. Niečo na tomto mieste je divné, ale nemôžeme len tak odísť. Mohlo by nám trvať dni, kým nájdeme ďalší dom. Budeme musieť riskovať.“

Prikývol. „V tom prípade ma nechaj ísť prvého.“

Zodvihla na neho obočie, ale nezastavila ho, keď sa postavil a vykročil smerom k domu. „Gentleman?“

Cez plece sa na ňu zaškeril. „Mám aj iné, obdivuhodné stránky, o ktorých nič nevieš.“

Tíško sa zasmiala, ale inak nereagovala. Počkala, kým bol na pol ceste k domu a potom sa tiež postavila, hoci zostávala za kríkom. Daniel pomaly preplával trávou a obracal sa do všetkých strán, akoby sa snažil zachytiť každý, aj ten najmenší, pohyb. Keď došiel až k domu bez zastania, Cassie si uvedomila, že asi nič podozrivé nevidel. Alebo nepočul. Podvedome si vydýchla, ale zotrvávala na svojom mieste. Nechcela podkopávať jeho snahu.

Z tichého čakaniu ju prebral ostrý zvuk, ktorý až priveľmi pripomínal zvuk rozbíjajúceho sa skla. Bleskovo sa skrčila do svojho úkrytu a v duchu začala nadávať. Bol ten chlap šialený, alebo len mentálne zaostalý? Ak by tu niekto bol, teraz by mohli zaútočiť. Asi mal viac šťastia ako rozumu, keď sa nikto neukázal a on ešte stále dýchal.

Daniel zamával rukou na znak, aby ho Cassie nasledovala. Na sekundu zaváhala, ale potom si povedala, že ak by sa niečo pokazilo, nie je tu teraz sama. Mohli by si pomôcť navzájom. Rýchlym krokom sa vybrala k domu a pristúpila k Danielovi.

„Nabudúce môžeš urobiť ešte viac hluku, nech sa sem vyberie všetka divoká zver.“

Pretočil očami. „Ber to z tej pozitívnej stránky - nikto sa neukázal, čo znamená, že tu nikto nie je.“

„Šťastie začiatočníka,“ zašomrala a vybrala sa k oknu, odhodlaná pozrieť sa, či sa vnútri ukrýva niečo, čo by mohli použiť.

„Pôjdem prvý. Je tam kopa skla a ty nemáš topánky,“ poukázal Daniel a odstrčil ju stranou, aby sám prešiel cez rám okna, z ktorého predtým vybil sklo.

Črepiny pod jeho topánkami škrípali a lámali sa na menšie, ale ani jeden z nich tomu nevenoval pozornosť. Daniel k nej natiahol ruku a keď ju prijala, pritiahol si ju k sebe a nejako sa mu podarilo vyšvihnúť si ju do náručia bez toho, aby sa čo i len jeden z nich poškrabal na nejakej ostrej hrane. Na sekundu sa opájala pocitom blízkosti jeho tela.

Cassie musela chvíľu žmurkať, kým si jej oči privykli na to prítmie. Vyzeralo to ako nejaká pivnica, ale všade boli na zemi poukladané deky a prikrývky a staré vankúše. Keby mala lepšiu predstavivosť, dokázala by tie náhodné kusy látok považovať za provizórne lôžka. Lenže to by muselo znamenať, že ten dom je obývaný. A už len z toho pomyslenia jej behal mráz po chrbte.

„Mali by sme odtiaľto vypadnúť tak rýchlo, ako sa len dá. Vyzerá to tu, akoby tu niekto býval,“ vyslovila Cassie svoje obavy nahlas.

Daniel, na jej veľké prekvapenie, prikývol. „Práve som myslel na to isté. Lenže kto by tu býval? Domorodci?“

„Tí divokí väčšinou preferujú život v lese alebo v nejakej jaskyni. Lenže Domorodci neprídu o zdravý rozum hneď, niekedy to trvá aj celé roky. Možno tu trávili svoje posledné dni predtým, než sa rozhodli pozabíjať všetko žijúce vo svojom okolí.“

„Radšej to nebudem skúmať. Ty sa poobzeraj tu. Tamto,“ hlavou pohodil kamsi do rohu, „je nejaká stará skriňa. Možno tam nájdeš niečo na oblečenie. Ja sa pozriem na horné poschodia. Za žiadnych okolností za mnou nechoď. Vrátim sa po teba.“

Cassie neochotne prikývla a nechala sa ním zaniesť k jednej z prikrývok, na ktorú ju posadil. Kývol jej hlavou a ticho sa presunul ku schodom. Vyšiel na poschodie a nevydal pri tom ani jediný nežiaduci zvuk. V duchu vzdala hold jeho schopnostiam a sama sa vyšvihla na nohy. Nesmeli strácať čas. Jej oči si konečne privykli svetlu v miestnosti a ona bola schopná rozoznať obrysy nejakých políc a zvyškov nábytku.

Opatrne sa vybrala k niečomu, čo vyzeralo ako skriňa a otvorila dvere. Mierne zakvíkali. Cassie zovrela pery a chvíľu počkala. Keď sa nič nedialo, začala sa prehrabovať policami. Zdalo sa, akoby to bolo nejako rozdelené. Na niektorých poličkách bolo ženské oblečenie, na iných mužské. Na najspodnejšej dokonca zazrela niečo, čo až príliš pripomínalo detské dupačky a podbradníky.

Srdce jej zovrelo pri tom pohľade a radšej siahla do strednej police. Vytiahla odtiaľ otrhané tričko a nejaké tepláky. Neobťažovala sa hľadať spodnú bielizeň. Radšej si zobrala košeľu a obité tenisky. Vyzerali, že jej budú veľké, ale aspoň neboli deravé a mali šnúrky, ktorými ich bude môcť doslova pripevniť na nohy.

Čo najrýchlejšie sa obliekla. Mierne zodvihla hlavu, keď sa jej zdalo, že začula nejaký pohyb. Potriasla hlavou nad svojou bojazlivosťou a zašnurovala si aj druhú tenisku. Keď sa vystrela, niečo ostré ju bodlo do chrbta. Stuhla, keď si uvedomila, čo to bolo.

„Povedala by som, že ti moje oblečenie pristane, ale to by som klamala. Nie som žiadna nadácia pre zúfalcov, aby si si tu vyberala ako v nejakom butiku.“

Hlas, ktorý sa za ňou ozval, rozhodne patril žene. Cassie sa otočila, aby čelila takmer rovnako vysokej dievčine. Vyzerala tak na pätnásť, ale zdanie mohlo klamať. Nebola ochotná podceniť ju, hlavne keď si všimla ostrie noža, ktoré mala výstražne natiahnuté pred sebou.

Zodvihla hlavu, aby sa nejako začala brániť, ale to, čo uvidela, ju pripravilo o dych. V miestnosti bolo najmenej šesť ďalších osôb, nedokázala im vidieť do tváre, pretože si ich zakrývali, ale dokázala povedať, že tam boli ešte aspoň dve ženy. A v ich strede stále Daniel so zdvihnutými rukami v znamení, že sa vzdáva. Osobne by nasledovala jeho gesto, hlavne keď si všimla všetok ten arzenál.

„Tvoji očarujúci priatelia?“ podpichol ju Daniel, značiac sa dostať z dosahu ostria, ktoré mal pri krku. Cassie ho ignorovala a rovnako aj všetci ostatní.

Dievča pred ňou zodvihlo nôž, akoby malo potrebu pripomenúť sa jej. „Privítala by som ťa tu, ale zdá sa, že ste sa dnu pustili sami. Takže môžeme rovno prejsť k tomu podstatnému. Jay, zviaž ju. Presunieme sa niekde, kde si budeme môcť pokecať."

Cassie netušila, kto je Jay, ale nemala v pláne čakať tu dosť dlho na to, aby ho spoznala. Dostali sa z rúk šialených vedcov, aby skončili v náručí vyšinutých napol Domorodcov, ktorí si ich možno už o pár dní budú chcieť na obed.

„To dievča nechajte na pokoji,“ zamiešal sa do toho odrazu nový hlas. Cassie prebehol mráz po chrbte, keď ho spoznala.

Nepodobal sa žiadnemu hlasu, aký kedy počula. Ten chrapľák znel, akoby dotyčný strávil väčšinu svojho života fajčením, alebo mal len proste nízko posadený bas. Jej znel ako niekto, kto trávil svoj čas spievaním a neprestal ani vtedy, keď dostal zápal. Nepočkal ani tak dlho, aby sa celkom vyliečil. A preto teraz znel, akoby do rána kloktal klince. Bola jediná, ktorá sa odvážila o tom vtipkovať.

Usmiala sa a otočila sa smerom, odkiaľ sa k nej blížila nová postava. Vyzeral inak, než ako si ho pamätala. Zmohutnel, nechal si narásť fúzy aj vlasy, až vyzeral ako nejaký šialený tulák. Ale jeho oči sa na ňu stále smiali tým istým šibalstvom.

„Russell,“ pošepla jeho smerom miesto pozdravu.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 6.:

5. MillieFarglot admin
30.06.2014 [20:24]

MillieFarglotKto je Rusell? No nič, idem zistiť. Emoticon

4. mima33 admin
24.06.2014 [17:45]

mima33Bože, ja sa tak hanbím, keď vidím dátum publikovania kapitoly Emoticon Emoticon prepáč, že som taká neporiadna, ale vieš, že ja to vždy doženiem Emoticon
Kapitola skvelá - ako obyčajne - a ja letím na ďalšiu Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
11.06.2014 [19:36]

PrincessCarolineRusella ešte nepoznám, ale asi spoznám Emoticon Konečne sú vonku a hneď prvý pruser Emoticon Som zvedavá, čo ďalej
Dnes krátky komentár odo mňa som cez telefón Emoticon

2. Fluffy admin
10.06.2014 [20:35]

FluffyAno, vrčiaci medvedík, tam se moje oči taky zastavily a na rtech se mi usídlilo něco jako trochu dojatý a trochu pobavený úsměv. On Gabriel je takový medvídek. Emoticon A ještě jak mu to musí slušet v tom tílku! Emoticon Emoticon Emoticon

Jak už psala Blacky, já to jejich dohadování fakt miluju. Je to vtipné, má to ten správný náboj a já se rozhodně nikdy nenudím. Emoticon Emoticon Věřila bys mi, že se stále usmívám? A zřejmě se ještě dobrou hodinku usmívat budu. Emoticon Ti dva jsou prostě dokonalí a hodí se k sobě, i když to sami ještě nevědí. Říká se, že protiklady se přitahují, ne? Emoticon Ale oni toho i přesto mají dost společného... a občas, jak se každý zastaví na tom,jaký ten druhý je v myšlenkách... nádhera! Emoticon

Jen co přišli na dohled toho domu, věděla jsem, že se něco semele - a taky že jo! A navíc nám tam přihraješ Russella... pana neznámého, kterého ale Cassie zřejmě z minulosti znala. Emoticon Nechám se překvapit, co s ním zamýšlíš. Emoticon

Perfektní, Lili, perfektní. Těším se moc na další kapitolu! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Blacky
10.06.2014 [19:30]

Vrčiaci medvedík Emoticon fanatstická kapitola, myslím, že ich doťahovačiek nebudem mať nikdy dosť. Sú dokonalý.
Až niekedy musím premýšľať, kde chodíš na tie hlášky.

GAbriel je proste najlepší, vtipkovať ešte aj s nožom pod krkom nedokáže hoc kto, preto ho milujem Emoticon

Som zevedavá, kto je ten Russell. Či len kamarát z detstva alebo v tom bude niečo viac. V každom prípade, je dobré, že narazli na ľudí ako sú oni, Odolných, aspoň nebudú sami, mohla by z nich vzniknúť malá armáda proti Aristokratom? Tak to by bolo akcička. Emoticon

Ach, som zvedavá, či dáš tej malej tlupe ľudí aj viac času alebo budú len krátkou zastávkou v ich ceste. Emoticon

Teším sa na ďalšiu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!