OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 5.



Stratení v čase - Kapitola 5.

Povídka se umístila na třetím místě o Nej povídku měsíce května/mája. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


(Ne)fungujúci plán

Kapitola 5.

Gabriel sa pozeral na to drobné dievča. Svojim vlastným spôsobom bola očarujúca. Pamätal si, aké to bolo, keď o všetko prišiel a nebolo jednoduché povzniesť sa na to všetko a proste ísť ďalej. Jeho rodičia boli stratení od prvého okamihu, keď sa posunul čas, zvyšok detstva a čas dospievania prežil bez nich. Iste, chýbali mu, ale postupom času si dokázal na to všetko zvyknúť.

Cassie na tom bola možno ešte horšie.

Ani netušil, ako by zareagoval on, keby jeho matka bola tiež Odolná a pomáhala mu so všetkým. A potom by jedného dňa zmizla. Hoci sa to dosť podobalo tomu, čo sa stalo s jeho sestrou, stále sa to nedalo porovnávať. Síce bola len o niekoľko rokov staršia ako on, ale tým pádom, že bola nevlastná, ju nevídal tak často. Vlastne kým sa nezačal meniť čas, vídaval ju len raz, maximálne dvakrát do roka. Všetka ich konverzácia sa odohrávala prostredníctvom mailov. A odkedy ho dostala z toho zariadenia pre bláznov, nevídal ju už vôbec. Občas sa sám seba pýtal, či vôbec ešte žije, ale niečo v ňom tomu odmietalo uveriť. Potreboval niečo, čo ho dokázalo ukotviť v tomto prežívaní. Musel mať niečo, čo ho držalo nad vodou.

Cassie mala len svoju matku. Celé roky unikala Aristokratom a potom sa ocitla tu. Cítil voči nej divné sympatie, hoci sa to snažil nevnímať. Nikomu nepomôže tým, ak bude súcitiť s jej utrpením. Najväčšie šance na prežitie majú, ak ostatnú nenápadní. A možno aj rozdelení. Jej sa darilo samej, jemu sa darilo samému. A predsa, keď ju tak potichu sledoval, ako sa z toho všetkého zotavuje nepokojným spánkom... ten obraz ho zasiahol. Jej uvoľnená tvár vyzerala takmer nevinne, strhane. Bola unavená a predsa s ním v podstate bojovala.

Bolo od neho trochu hnusné, že jej neprezradil kto je hneď v prvej sekunde, ale musel ju otestovať. Musel sa uistiť, že dokáže zachovať tajomstvo. Po celý čas, ako sa s ňou rozprával, vyzerala, akoby bola mysľou niekde inde a občas sa jej v očiach mihla ľútosť, ale pokračovala v plochej konverzácii, v ktorej používala naučené frázy. Bola opatrná. Nevedel si predstaviť, ako potom padla do pasce toho malého robota, ale stalo sa. Možno to mal na svedomí fakt, že Cassie ešte stále v sebe mala kúsok ľútosti. A tá ju čoskoro privedie do hrobu.

Potriasol hlavou a zadíval sa na jej momentálne prekvapený výraz plný nádeje. Stále váhal. Vedel, že jej chce pomôcť a spolu s ňou odtiaľto vypadnúť. Ale nepozdávala sa mu predstava, že by jej mal prezradiť kto je. Skrýval sa tak dlho, že už ani nevedel, aké to je rozprávať sa s niekým, pred kým nemusel nič predstierať.

Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol, akoby sa pripravil na skok do bezodnej jamy plnej vody. Možno to aj tak bolo. Práve sa chystal porušiť všetky svoje zásady, ktoré ho dlhé roky držali pri živote. Len keď sa pozrel na Casiinu tvár, ktorá opäť začínala temnieť obavami, že zo seba urobila blázna, zodvihol ruku. Nezáležalo na tom, koľkokrát sa sám seba spýtal, či to bolo správne. Vedel, že sa aj tak rozhodol, len sa všemožne snažil tým rozhodnutím otriasť váhovou vlastných obáv. Jeden deň vo väzení a on sa už správal ako vystrašené kura.

„Áno,“ ozval sa po dlhej chvíli ticha, ktorá mu pripadala nekonečná. „Áno, Cassie, som ako ty.“

Cassie zalapala po dychu a snažila sa nenápadne uštipnúť do ruky. Takmer sa jej počínaniu zasmial. Ale potom sa v duchu zahriakol. Nerobil predsa to isté? Neuisťoval sám seba stále dookola, že skutočne narazil na ďalšieho Odolného? Občas sa tým cítil zahanbený, ale kašlal na to. Keď narazil na niekoho takého, ako bol on sám, považoval to za malý zázrak. Po tom čas strávenom v úlohe, ktorú nenávidel, bolo takmer neuveriteľne ťažké odložiť vlastnú masku. A to doslova. Jeho helma k nemu už nejako prirástla. Pomáhala mu dosiahnuť to, čo chcel. Bez nej sa cítil ako nahý pred obecenstvom, ktoré sa mu len vysmieva.

„Takže si tiež Odo...“ začala, no on ju za stavil zodvihnutím ruky. To v sebe nemala kúska súdnosti?

Zamračil sa. „Nehovor to nahlas! Chceš nás oboch dostať do problémov?“ Možno ich nikto neodpočúval, ale nikdy si nemohol byť istý, či náhodou niekto nestojí príliš blízko. Vojaci mali takisto vymyté mozgy, ale možno niekoľkým z nich by ich reči mohli pripadať podozrivé.

„Prečo si nič nepovedal? Hral si tú svoju komédiu ako si nepamätáš kto som. Myslíš, že je to vtipné?“ povedala rozzúrene.

„Ty každému na počkanie hovoríš, kto si a prečo si sa tu ocitla?“ skúsil na ňu logicky.

„Keby som vedela, že je tu niekto taký ako ja, tak áno. Vieš, ako dlho som nehovorila s normálnou ľudskou bytosťou? Teda, Domorodcov nerátam, pretože tí občas ani nevedia rozprávať a ostatní... škoda sa namáhať. Ich vymletosť ma nikdy neprestane rozčuľovať. Ale nejaký Odolný? Mama mi vždy hovorila, že by sme mali držať spolu.“

„Hej, pretože Aristokrati by si nevšimli skupinu ľudí, ktorá sa až záhadne snaží vyhnúť ich pozornosti,“ odfrkol si.

Cassie sa zamračila. „Ja žiadnu skupinu nevidím.“

„Nemyslel som to tiež doslova. Ale sama uznaj, že jednotlivci skôr splynú s davom.“

„Ako si to urobil ty? Si vôbec ešte Odolný, alebo si verný Aristokratom?“ zaútočila na neho.

„Určite sa mi darí lepšie ako tebe. Utiekla si a čo ti to prinieslo? Život bez jedla a istôt, večne si sa len obzerala cez rameno. A napriek všetkej opatrnosti si aj tak skončila tu.“

Vedel, že jeho slová boli kruté. Presvedčilo ho o tom aj to, ako sebou trhla. Ale nemienil sa ospravedlňovať. Kto si vôbec myslela, že bola? Robil čo mohol, aby sa udržal v bezpečí a ona bude jeho metódy spochybňovať?

„Ako si sa sem vôbec dostal?“ spýtala sa ho napokon. Vedel, že sa jej dotkol tým, čo povedal, ale akoby sa rozhodla si to nevšímať. To až tak veľmi túžila po ľudskom kontakte?

Ruky si zložil na kolená a hlavu oprel o stenu, uvažujúc, čo by jej mal povedať. „Ani neviem, koľko rokov som tu. Moji rodičia nikdy neboli Odolní a nechápali, čo sa im snažím povedať. Myslel som si, že som sám. A potom sa objavila moja sestra a povedala mi, aby som sa snažil splynúť s ostatnými. Vraj tak sa najlepšie ochránim. Poslúchol som ju. A kde je bezpečnejšie ako priamo v epicentre toho všetkého? Tu by nikomu nenapadlo ma hľadať.“

„To si im len tak zaklopal na dvere a povedal si, že chceš byť vojakom?“

Gabriel sa uškrnul jej skepticizmu. „V podstate by sa to dalo povedať aj tak. Ale až také jednoduché som to nemal.“

„Ako si dosiahol, že ťa nikdy neobjavili? Čas sa neustále mení, dokonca aj na tomto mieste. Niekto si musel všimnúť, že niekoho nepoznáš, alebo niekto nepozná teba.“

„Čo na to povedať – som proste šikovný. Podarilo sa mi dostať k nejakým informáciám ešte predtým, než bolo neskoro. A doteraz sa mi celkom darilo prežívať tu bez toho, aby som na seba upútal pozornosť.“

Cassie si odkašlala a konečne sa pozbierala zo zeme. Gabriel sa veľmi snažil, aby jeho tvár ostala otočená ku stene, ale nedokázal si pomôcť. To dievča malo dokonalé nohy. Možno bolo nemiestne práve za takýchto okolností oceňovať jej figúru, ale nedokázal si pomôcť. Bol len chlap. A ona očividne veľmi atraktívna dievčina. Hoci kvôli tej nemocničnej košeli a šmuhám na tvári to nebolo také očividné. Vystúpená kľúčna kosť a vpadnuté rebrá sa snažil radšej nepredstavovať. Tento život sa na nej podpísal najhoršie ako mohol.

Ale ešte stále bola nažive a to je to podstatné.

„A aby si svoj zadok držal v bezpečí, radšej si sa tváril ako ignorant a nechal si Aristokratov, aby pomaly ulovili všetkých Odolných v tejto oblasti.“ Jej hlas pretekal nesúhlasom. Netušil, prečo by sa mal trápiť jej názorom, ale z nejakého dôvodu cítil, že by sa pred ňou ma začať obhajovať.

„Robil som, čo som musel, aby som prežil a neprezradil sa. Čo by si na mojom mieste urobila ty? Pomáhala každej zúfalej duši, ktorá nevedela, ako ďalej žiť?“

„Tak si sa len tak prizeral, ako ich naháňajú a lovia? Povedz, ako si sa cítil, keď si sa im pozrel do očí a videl si v nich nenávisť? Alebo si ako skala?“

Gabriel sa vyšvihol na nohy. Už viac nedokázal predstierať nezaujatosť a pokoj. „Kto si myslíš, že si? Poznáš ma tak dobre, že ma môžeš súdiť?“

„Vôbec ťa nepoznám. Viem len, že si jeden z Odolných a ukrývaš sa na tomto mieste ako nejaký potkan. Denne sa podieľaš na tom, čo Aristokrati robia s týmto svetom a nevadí ti to. Ako môžeš mať na niečo také žalúdok?“

Strhol sa pri jej výčitkách. No namiesto z bolesti, ktorú držal v sebe pri spomienke na všetky tie zmarené životy, sa nechal prestúpiť hnevom. Snažil sa jej pomôcť. Dal v stávku všetko, čo si vybudoval, len aby ju odtiaľto dostal a ona nemá ani toľko slušnosti, aby to ocenila. Keby to bol vedel, vykašlal by sa na ňu. Hoci...

Frustrovane potriasol hlavou. Pomohol by jej, aj keby sa ukázalo, že je trojhlavý drak a nie vystrašené dievča. V duchu rýchlo pátral vo svojej mysli, aby tam našiel náznaky svojej premeny na samaritána. Asi mu už vážne začal zlyhávať zdravý rozum. To pre neho nebola novinka. Mal pocit, že každým dňom stále viac a viac šalie.

„Je mi ľúto, že ti moja prítomnosť nie je po chuti. Nebudúce, keď sa niekomu budem pokúšať zachrániť krk, určite zohľadním aj jeho predpojaté výhrady voči svojej osobe.“

Cassie na chvíľu stíchla, čo mu prišlo podozrivé. Švihol jej smerom pohľadom a všimol si, že si ho zvedavo prezerá. Akoby bol nejakým manekýnom alebo niečím podobným. Tá predstava sa mu nepáčila, ale pri jej pozornom skúmaní sa ani nepohol. Nemienil tým priznať, že mu je to nepríjemné.

„Prečo si to urobil?“ ozvala sa odrazu. Pri zvuku jej zvedavého hlasu pozdvihol obočie.

Gabriel nemal tušenia, o čom hovorí. „Čo prečo som urobil?“

„Prečo si mi pomohol? Vedel si, že skončíš tu a predsa si to urobil. Prečo?“

Na dlhú chvíľu si ju premeriaval. Bola plná protikladov. Snažila sa predstierať, ako to všetko berie v pohode, ale vedel, že to tak nie je. Predstierala, ako jej nad vecou a je odvážna, ale nebola to pravda. V očiach sa jej leskol strach a únava, ruky sa jej jemne chveli od zimy a pery mala takmer modré. Bola príliš hrdá na to, aby prijala jeho bundu v bdelom stave. Alebo si len neuvedomila, že jej ju v podstate venoval. Pôsobila dojmom, že sa každú chvíľu môže zosypať. A aj napriek tomu tam stála a bola odhodlá dopátrať sa svojej odpovede.

Pokrčil ramenami. „Nemám tušenia, prečo som to urobil. Ale začínam to pomaly ľutovať.“

Pri jeho slovách sa strhla, akoby jej dal facku. V duchu si vynadal, ale nedokázal už zobrať späť to, čo jej tak bezcitne hodil do tváre. Pravdou však bolo, že poznal dôvody svojho konania.

Bol na základni dostatočne dlho na to, aby si získal určité postavenie a aj rešpekt a dôveru. Aristokrati to tu mali pod palcom a hoci tu naoko rozkazoval veliaci dôstojník, aj ten podliehal príkazom zhora. Tieto strediská boli spolovice výskumné stanice a z tej druhej vojenské väznice. Vojaci boli ako malé figúrky, pešiaci, ktorí robili len to, čo im bolo prikázané. Každý deň sa to odmieňalo, ale hlavná úloha ostávala tá istá – mali niekoho hľadať. A neboli to len Odolní, hoci vždy bolo dobré, keď niekoho takého objavili. Ale to nebol ich zámer.

Aristokrati mali moc a postavenie, ktoré nikto nedokázal napadnúť. A ak sa rozhodli niečo urobiť, nikto sa ich nepýtal na dôvod. To platilo aj v prípade, keď sa snažili niekoho nájsť. Zohnali si portréty tých osôb a každý vojak v akcii dostal kópie. Gabriel poznal tie tváre takmer naspamäť. Bola medzi nimi jeho sestra, niekoľko mužov a žien, ktoré nikdy predtým nevidel a... Cassie. Na tej fotke bola mladšia a trochu upravenejšia, ale bez najmenších pochybností to bola ona.

Netušil, prečo ju Aristokrati chceli a nehodlal teraz po tom pátrať. Len vedel, že ju nesmú dostať do rúk. Aj preto sabotoval zariadenie na čítanie myšlienok, preto sa jej snažil pomôcť a hlavne preto teraz pokojne bude riskovať svoj život, aby jej pomohol. A to všetko, lebo vedel, že takto to bolo správne. A kvôli tomu, že jeho sestra by to tak chcela.

Jeho myšlienky prerušil náhly pohyb v jeho zornom poli. Narovnal sa a podozrievavo sa pozeral na Cassie, ktorá sa pomaly vybrala ku dverám.

„Čo si myslíš, že robíš?“

Cassie sa naňho ani len nepozrela. „Neviem ako ty, ale ja tu nemienim ostať.“

„A ako sa odtiaľto chceš akože dostať?“ dožadoval sa odpovedi. On osobne mal plán vymyslený ešte predtým, než ho tu zavreli, ale chcel jej dať šancu prejaviť sa. Ktovie, možno to bude fungovať. Hoci tomu veľké šance nedával.

„Sleduj majstra a uč sa,“ odpovedala nepriateľsky.

Uškrnul sa jej správaniu a sledoval, ako sa pomaly presunula až ku dverám. Sledoval, ako ešte viac spustila plecia a rukami si prehrabala už tak strapaté vlasy. Privrela oči, akoby nedokázala udržať otvorené oči a celú tvár uvoľnila natoľko, že vyzerala akoby bola na smrť unavená. Netušil, koľko z toho hrala a čo bola pravda, ale nedostal príležitosť obdivovať ju, alebo sa jej na čokoľvek spýtať. Pretože v ten okamih potichu zaklopala na dvere. Ruky potom zvesila dole a čakala, čo sa bude diať. Pochyboval o tom, že to niekto počul, ale očividne sa mýlil. O niekoľko sekúnd neskôr sa dvere s trhnutím otvorili, čím mu zakryli výhľad na Cassie a aj na toho, s kým hovorila.

„Čo chceš?“ zrúkol na ňu hlas. Gabriel zaťal päste a v duchu sám seba presviedčal, že by sa do toho v záujem vlastného prežitia nemal miešať. Ale bolo to ťažké.

Cassie sa chrapľavo nadýchla. „Ne-necítim sa... dobre.“ Jej hlas bol len roztraseným šepotom. Ak to hrala, musela byť dobrá.

„A prečo by ma to malo zaujímať?“

„Mo... mohla by som byť... cho-chorá?“ napovedala mu Cassie. Netušil, ako dokázala, aby znela nezaujato a zničene. On osobne by toho vojaka už dávno niečím ovalil po hlave a využil by otvorené dvere vo svoj prospech. Ale to bol on. Ona mala v pláne asi niečo iné.

„To ma netrápi. Mám svoje rozkazy a podľa nich máš byť dnu až dovtedy, kým po teba niekto nepríde. A na tom sa nič nezmenilo. Ak medzitým zomrieš na chrípku, je mi to jedno. Nie som opatrovateľka.“ S tými slovami pravdepodobne strčil do Cassie, ktorá sa zatackala dozadu a nebyť náprotivnej steny, asi by skončila na zadku v prachu. Dvere sa s prudkým tresnutím zavreli a ten zvuk sa v malej miestnosti zlovestne ozýval.

Gabriel podišiel ku Cassie, ale dával si pozor, aby sa jej náhodou nedotkol. Ešte by ho obvinila zo sexuálneho obťažovanie. Také niečo teraz nepotreboval riešiť. „Čo to bolo?“

Cassie s odrazila od steny a postavila sa pred neho s rukami založenými na hrudi. Tým pohybom sa priesvitný materiál košele ešte viac zodvihol, čím odhalil značnú časť jej bielych stehien, ale nemienil ju na to upozorňovať.

„To bol pokus o útek. A bolo by sa mi to podarilo, keby tam chlap mal v sebe aspoň kúsok súcitu.“

Gabriel pokrútil hlavou. „Pravdepodobne v sebe aj súcit mal, ale nemohol ti pomôcť.“

„Mala som tušiť, že sa budeš zastávať svojich vymletých kamošov!“

„Tak za prvé,“ povedal rozohnene, „to, že sú vymletí, ako ich voláš ty, ešte neznamená, že to nie sú dobrí ľudia. Nie je ich chyba ako dopadli a čo sú nútení robiť kvôli rozhodnutiam iných. Nie sú to bezcitné stroje, tiež sú to ľudia, ale majú tú smolu, že nevedia, čo sa deje okolo nich. Buď sa ich môžeš snažiť pochopiť, alebo ich odsudzovať za niečo, čo nie je ich chyba.“

„Ty si aj psychológ, nie len vojak?“ povedala, ale jej hlas už neznel uštipačne. Obhrýzala si spodnú peru. Pravdepodobne z nervozity. Len nevedel, či kvôli nemu, ale tomu, že ju prinútil pozrieť sa na celú situáciu z iného pohľadu.

Opäť len potriasol hlavou. „Nie, ale trávil som s tými ľuďmi veľa času. Nie sú to moji priatelia, ale rozumiem im možno viac, než by som sám chcel. Takže ak ten chlapík tvrdí, že ti nemôže pomôcť, nie je to preto, že by nechcel.“

Cassie rozhodila rukami. „No super, takže úplne nevedome rozbil môj dokonalý plán.“

Odfrkol si pri slovo dokonalosť, ale nič nepovedal. „Všetci v tomto zariadení sú vojaci a musia sa riadiť rozkazmi. Priamy rozkaz je záväzný pre všetkých a ak ťa má podľa neho za každý okolností držať izolovanú cele, nemôže ti pomôcť. Aj keby uznal, že si chorá, nemôže si robiť čo chce. Preto ti sem neprivedie doktora a preto ťa neodvedie na ošetrovňu. Keby porušil priamy rozkaz, takisto by skončil v cele.“

Cassie si frustrovane povzdychla a zamračila sa. Vyzerala ako porazená. Nedokázal uveriť tomu, že to len tak vzdá. Ale na druhej strane... aká iná možnosť jej zostávala? Bez pomoci zvonka tie dvere nikdy neotvorí a osobne by okamžite vylúčil vyliezanie z okna. Cely boli buď v podzemí alebo na najvyššom poschodí. Keby sa hral na krtka a robil si tunely v hline, čoskoro by ho niekto vykopal. A takisto by si niekto všimol, keby sa hral na pavúka a začal by zliezať po stene.

„No super, to si mi nemohol povedať predtým, než som tu zo seba začala robiť vola?“

Gabriel sa mierne usmial. „Ber to tak, že keď sa opäť zmení čas, pravdepodobne si to nebude pamätať.“

„To je vážne útecha! Možno si ju užijem tak na pár minút predtým, než ma odvedú, aby sa mi hrabali v hlave.“

„Ešte stále máš mňa,“ podotkol akoby mimochodom.

„To mám brať ako nejakú výhru?“ podotkla pochybovačne. Očividne svoj značne nízky názor na neho nezmenila. Bolo mu to jedno. Po tom, ako odtiaľto odídu, ju už pravdepodobne nikdy neuvidí. Každý pôjde svojou vlastnou cestou. Možno bolo na čase, aby našiel svoju sestru.

„Sleduj a uč sa,“ potichu zopakoval jej slová a vybral sa späť k úzkej lavici. Posadil sa na zem a siahol si ku topánke. Cítil, ako ho Cassie pozorne sleduje a len tak-tak sa držal, aby sa neuškrnul. Napriek svojmu hnevu bola zvedavá. A možno aj plná nádeje.

Potriasol hlavou, aby si vyčistil myseľ a stlačil vzorku na strane podrážky. Nikto si nikdy ten vzor nijako nevšímal. Boli to predsa jeho topánky, prečo by niekto skúmal niečiu obuv. A to bola tá chyba. Už dávno sa naučil, že trik v ukrytí niečoho tak, aby to nikto nenašiel, bolo vôbec to neukrývať. Bolo jednoduchšie nechať to všetkým na očiach a ostatní proste usúdili, že to nie je dôležité, keď necíti potrebu nejako to chrániť. Preto si aj zlodej vybral dom s najmodernejším zabezpečením, než aby išiel kradnúť do starej chajdy. Pretože bolo očividné, že v prepychovej vile nájde trezor plný peňazí. A medzitým by mal nejaký chudák pod kobercom v tej chatrči vzácne rodinné šperky, ale zlodej by tam nešiel, lebo by ho nenapadlo hľadať tam niečo cenné.

Obratne vybral z dutého priestoru malý Sagax. Len veľmi nerád ho používal, pretože mal príliš veľké prsty a virtuálna klávesnica bola maličká, ale tentoraz to vydrží. Bol to jediný spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Nestrácal preto čas.

Úplne ignoroval Cassie, ktorá sa priblížila až natoľko, že teraz v podstate stála nad ním a zvedavo sledovala každý jeho krok. Obísť zabezpečenie celej databázy bolo až príliš jednoduché. Všetky odkazy, archívy a zložky sa nachádzali na sieti, aby k nim mali ostatní ľahkí prístup. Aristokrati sa domnievali, že obyčajné heslo stačí, aby to zastavilo ostatných dostať sa k tým materiálom. A normálne by to vážne stačilo. Veď koľko ľudí na planéte vedelo, že informácie podobne citlivého charakteru sa všetky nachádzajú na jedinom serveri? Okrem neho asi len málokto a to mu teraz hralo do karát.

Okľukou sa dostal do zdrojového kódu, ktorý pripomínal podivný vzor z číslic a písmeniek. Bolo takmer primitívne zadať tam príkazový riadok, ktorý rušil zabezpečený prístup prostredníctvom hesla. On sa dokázal dostať všade, svedčali o tom aj jeho úspechy, ktoré pred niekoľkými rokmi niečo aj znamenalo. Ľudia ako on, hackeri, medzi sebou súťažili, kto je lepší. Aké ťažké muselo byť nabúrať sa na oficiálny server vášho nepriateľa, keď on sa dokázal dostať aj do databázy FBI bez toho, aby sa pri tom zapotil?

Frustrovane zavrčal, keď takmer stlačil zlé tlačidlo a rýchlo sa opravil. Pošúchal si dlane, keď sa ocitol v časti serveru, do ktorého mali prístup len Aristokrati, alebo veliaci dôstojníci. Všetky rozkazy a plány. Nezdržoval sa prehľadávaním ich tajných operácií a priamo zamieril k rozkazom. Bolo ľahké nájsť ten jeden príslušný, ktorý zahrňoval Cassie. Dvomi kliknutiami celú tú príšernosť vymazal a urýchlene vytvoril niečo nové. Nedokázal sa neusmievať, keď stlačil posledné tlačidlo a rozkaz sa rýchlosťou svetla dostal do obehu.

Gabriel rýchlo zahladil stopy svojej prítomnosti, nahodil späť heslo a nakoniec svoj Sagax vrátil tam, kde bol – do skrýše v podrážke. Až potom zodvihol hlavu, aby sa stretol s nechápavým pohľadom tmavohnedých očí.

„Čo si práve urobil?“

Miesto odpovede sa postavil a usmial sa na ňu. „Práve som nás odtiaľto dostal.“ Stačilo počkať pár sekúnd, kým nové rozkazy preniknú ku všetkým. Netrvalo dlho a ozvalo sa otváranie dverí.

Dnu vošiel vysoký vojak, ktorého už predtým videl. Niekoľkokrát s ním mal hliadku v blízkosti základne, na okraji Rozvalín. Ani za Boha by si nebol spomenul, ako sa volal, ale pamätal si ho hlavne kvôli plešatej hlave.

„Ty a ty, poďte so mnou. Presúvame vás.“

Gabriel sa snažil hrať prekvapenie. „Čo sa stalo?“

„Aristokrati sa vás rozhodli presunúť. A teraz pohyb, nemám na vás celý deň.“

Cassie bola príliš zaskočená na to, aby sa nejako bránila a Gabriel v podstate spolupracoval. Nemal na výber, ak sa chcel bez ujmy dostať až za bránu. Podľa rozkazu, ktorý si sám vymyslel, ich mali oboch urýchlene presunúť za bránu, kde ich o desať minút vyzdvihne auto z druhej základne. Samozrejme, nikto po nich nepríde, ale o tom tí vojaci nevedeli. Preto tak ochotne vošli dovnútra ich cely, ruky im spútali za chrbtom a viedli ich zatuchnutými chodbami von.

Gabriel sa snažil nijako nehýbať. Zápästia im totiž nezdobili staré, kovové putá, ktoré sa v rukách niektorých šikovných ľudí zmenili na bezvýznamné náramky. Nie, oni im museli nasadiť elektronické okovy. V podstate išlo na úzky pásik, z ktorého sa šírila slabá, svetlomodrá žiara. Boli odľahčené, takže si dotyčný ani neuvedomil, že ich má na sebe. Až dovtedy, kým sa z nich niekto nesnažil zámerne vykrútiť.

Indukcia v tej technológii vám pri najmenšom náznaku úteku poslala do tela výboj elektriny. Nie toľko, aby vám z toho zlyhalo srdce, ale dosť na to, aby vám ešte aspoň ďalších pätnásť minút brneli svaly. Gabriel bol nesmierne šťastný, že poznal spôsob, ako sa ich zbaviť bez toho, aby si pri tom uškvaril nejakú časť tela. Rovnako ako s každým elektrickým obvodom, stačilo ho prerušiť niečím, čo nevedie elektrinu. Napríklad taký plast. Náramok, ktorý teraz zvieral v prstoch, bol presne z takého materiálu.

Takmer nevnímal, kadiaľ ich viedli. Všetky tie priestory veľmi dôverne poznal. Po ceste míňali ľudí, ale nikto im nevenoval pozornosť. Nasledovali len rozkazy Aristokratov a to znamenalo na nič sa nepýtať, len to urobiť. Kto by kedy povedal, že mu život zachráni ignorancia ľudí.

Z premýšľania ho vyrušilo tiché zastonanie. V duchu zanadával, keď si uvedomil, že pochádzalo od Cassie a mohlo znamenať len jediné. Chcela sa zbaviť svojich pút a výmenou za to dostala trošku elektriny pod kožu. Nezávidel jej to, čo pri tom cítila. Asi ju mal varovať, ale veľa času mu na to neostalo.

Dobrou správou bolo, že ich práve viedli cez bránu. Táto bola už opäť moderná a vybavená čítačkou kariet. Obaja vojaci, ktorí ich viedli, načítali svoje čipy dnu a počkali na overenie. Trvalo to sotva pár sekúnd a už boli von. Gabriel nastavil tvár jemnému vánku – rovnako to robil zakaždým, keď vyšiel z tej prekliatej kobky. Potreboval cítiť aspoň ilúziu voľnosti a pobyt na čerstvom vzduchu mu to umožňoval.

Keď prešli až za vonkajšiu bránu a opäť si prešli skenom, ocitli sa na vonkajšom priestranstve. Gabriel čo najnenápadnejšie použil svoj niekdajší náramok a jeho koniec strčil presne do obvodu svojich pút. Trvalo sotva pár sekúnd, kým pocítil, ako sa mu uvoľňujú ruky. Nechal ten kus modernej techniky padnúť do machu pri svojich nohách a otočil sa.

Jeho väzniteľ to nečakal a mierne sa zatackal. Využil jeho nepozornosť k tomu, aby mu uštedril presne mierenú ranu do brady. Hlava mu odskočila dozadu a ako v spomalenom zábere sa mu zložil k nohám. Potom sa rýchlo otočil k tomu druhému. Vyzeral zmätený. Netušil, prečo toho druhého vojaka, a v podstate svojho kolegu, napadol a váhal, či má proti nemu zakročiť. Chvíľka nepozornosti ho prišla draho. Gabriel mu podkopol nohy. Nevšímal si, že ten obor so sebou stiahol aj Cassie. Len sa zahnal hranou dlane a udrel mu zo strany do spánku. Musel to zopakovať trikrát, kým sa tá masa svalov prepadla do bezvedomia.

Rýchlo priskočil ku Cassie a zdvihol ju na nohy. Obratne ju zbavil pút. Až potom sa dokázal slobodne nadýchnuť.

„Čo to bolo?“ spýtala sa Cassie nedôverčivo a rukami si šúchala zápästia, akoby ich mala odreté.

Gabriel sa uškrnul. „To, moja milá, bol brilantný plán úteku, ktorý fungoval.“

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.


V prvom rade veľmi pekne ďakujem za krásne umiestnenie. Neverila som vlastným očiam, keď som sa videla v tabuľke. Som vám za to nesmierne vďačná a cítim sa poctená. Takže to so mnou ešte nie je až také zlé.

Keďže za sebou máme prvú päťku, mám pre vás aj prvé venovania. Táto kapitola je venovaná týmto skvelým ľuďkom: PrincessCaroline, Fluffy, Blacky, mima33, cc a ctenarka. Ďakujem vám za podporu a dôveru, ktorú mi prejavujete. Budem sa snažiť nesklamať vás.

Ako sa vám páčila táto kapitola?

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 5.:

5. Trisha přispěvatel
22.07.2014 [16:08]

TrishaOni dvaja sú vážne podarení, ale oveľa viac ako vykresľovanie ich charakterov ma fascinuje aký svet si dokázala vytvoriť. Komplikovaný, poprepájaný a prevrátený na ruby. Si génius a ak by bol Gabriel skutočný, možno by ti konkuroval. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. mima33 admin
05.06.2014 [15:59]

mima33Tak, v prvom rade ti gratulujem k umiestneniu v Naj poviedke, je to jednoznačne zaslúžené Emoticon

Gabriel sa mi páči čím ďalej tým viac, ale to asi nie je žiadne prekvapenie, však? V každej tvojej poviedke milujem mužské postavy (Sarren Emoticon) a Gabriel teda určite nebude výnimkou. Páči sa mi jeho obozretnosť, inteligencia - jednoducho všetko. Dúfam len, že sa s Cassie nerozdelia. Dúfam v nejaké komplikácie, ktoré ich donútia zostať spolu, ale na slobode. Nechcela by som, aby ich znova zavreli niekam do cely.
Čím ďalej príbeh postupuje, tým viac musím uvažovať nad Aristokratmi a zakaždým ma napadá jediný vec - že za tým celým je iba jeden jediný človek, ktorý s ostatnými manipuluje. No každopádne som zvedavá, ako sa to vyvinie.

Skvelé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Fluffy admin
04.06.2014 [15:53]

FluffyMálem jsem si včera trhala vlasy, když jsem viděla novou kapitolu a věděla, že se k ní dostanu až po zkoušce, ale zase jsem si ji naservírovala jako zaslouženou odměnu. Emoticon Tolik jsem chtěla číst a konečně jsem mohla! =)

Čekala jsem, že se ti dva budou ještě chvíli snažit mlžit a dělat, že ani jeden z nich není Odolný. Ale i tak srdíčko zaplesalo, když Gabriel Cassie prozradil, kdo je - ačkoliv si pro sebe nechal, že je nejlepší hacker pod sluncem. Což jí po použití toho jeho mini Sagaxu mohlo dojít. =D Ale ještě ke Gabrielovi.. musím souhlasit s Blacky, ty jeho myšlenky, které se v jednu chvíli točí kolem toho, jaká je Cassie kočka - a pak prostě puf a obrátí se to o sto osmdesát stupňů. Emoticon A to, že se ti dva vlastně pohádali... je celkem logické, že každý z nich na toho druhého má svůj názor. Je to lidská přirozenost udělat si úsudek během pár vteřin a pak je těžké se toho dojmu zbavovat. Hádám, že tahle malá rozmíška se ještě objeví. Emoticon
Cassiin plán nebyl zas tak špatný, ono, kdyby se tomu dalo víc času, tak se to určitě dalo použít. Ale je fakt, že Gabriel přišel na něco mnohem jednoduššího - využil svých schopností, to s tím Sagaxem a změnou rozkazu bylo geniální. Emoticon

Taky jsem ohromně zvědavá, co bude dál. Aristokrati jim určitě budou v patách. Nechám se překvapit, těším se na další díl! Emoticon Emoticon Emoticon

PS: Taky moc gratuluju! Snad se do první trojky probojuješ i příště, protože si to zasloužíš! Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
03.06.2014 [22:40]

PrincessCarolineJúúú, s tým Sagaxom by sa dal ovládnuť celý svet!! Emoticon Samozrejme pokiaľ by na to Aristokrati neprišli Emoticon Cassie mala na jednej strane pravdu, ale mal ju aj Gabriel. Ide o uhol pohľadu, možno v tom, kto si čo prežil, takže v ich potýčke sa neprikláňam ani k jednej strane.
Páči, páči, páči páči! Gratulujem za umiestnenie a teším sa na ďalšiu časť Emoticon

1. Blacky
03.06.2014 [22:16]

Tá posledná veta bola dokonalá Emoticon Myslím, že Gabriela skutočne začínam milovať Emoticon Gratulujem k umiestneniu, aj keď podĽa mŇa by to mohlo byˇkľudne aj druhé alebo prvé, ale keď vezmem skutočnosť, že sme len na začiatku a len teraz s ato skutočne rozbehne tretie miesto je genialne,a j ekď podľa mŇa pri torche času stúpne poviedka vyšie. No a teraz ku kapitole. Skutočne neviem, kde si nabrala tento nápad, ale baví ma, teda táto kapitola bola tak vtipno sladko akčná. Jeho úvahy o skutočnosti, že je Casie ženská a hneď na to zabil hláškou, ktorou ju absolútne odpálkovalma pobavili a amusela soms a smiať, mám pocit, ž ema zatiaľ bavia viac kapotoly z jeho pohľadu, ale to bud etým, ž eon má takú tú povahu tvrďasa a to nikdy nezunuje... aj keď oni obaja sa super dopĺňajú... ako som povedala bude to láska ako trám.Casiin plán som celkom nepochopila, teda zahrám s ana chorú a? NO ale ženská... čo si budeme vravieť aj keď zasa jej odvaha je neuveriteľná, ak si vezmeš, že by s amusela dostať minimálne cez tucet vojakov... Emoticon som zvedavá ako to bude ďalej, teda kam pôjdu, a kde sa skryjú, lebo Aristokrati ich isto budú hľadať.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!