OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 4.



Stratení v čase - Kapitola 4.Neistota

Kapitola 4.

Cassie zastonala pod ťarchou, ktorá jej drvila kosti. Netušila, kto na nej ležal, ale vyzeralo to tak, že nehodlá len tak vstať. Natiahla nohy a snažila sa nimi vykopnúť, ale nemalo to žiadny účinok. Akoby jej prirástli k chladnému kameňu pod ňou. Tvárou sa opierala o nie práve najčistejšiu časť, ale bolo jej to jedno. Všetko bledlo v kombinácii s teplom, ktoré sa šírilo z časti jej chrbta, kde k nemu bol pritisnutý ten cudzinec a pomaly sa jej začínalo rozostierať videnie z nedostatku kyslíka. Ešte pár sekúnd a omdlie tu. Akoby nemala na práci niečo iné.

„Môžeš vstať? Ja nie som matrac!“ zafuňala polohlasne, dúfajúc, že to dotyčný začuje. Bohužiaľ sa tak nestalo. Dúfala, že bol minimálne hluchý, lebo ak si z nej robí srandu, bude si priať, aby ním bol. To, čo sa mu chystala povedať, si za klobúk len tak ľahko nedá.

Zaprela sa o lakte a s odhodlaním, ktoré v nej ešte nestihlo odumrieť, zodvihla zadok do výšky. Vedela si predstaviť, že pre akéhokoľvek pozorovateľa to mohlo vyzerať dosť divne, ale v okruchu niekoľkých metrov nebol nikto – teda, ak nerátala svojho prítulného nového priateľa. Hoci radšej by toho človeka videla predtým, než by s ním uzavrela väzenské bratstvo alebo niečo iné. Spôsob, akým sa k nej to telo túlilo, jej napovedal, že asi nebol ženského pohlavia. Hoci zo zúfalstva človeka napádajú asi rôzne chúťky.

Nad ňou sa ozvalo niečo, čo až priveľmi pripomínalo spokojné zavrnenie. „Ak nechceš, aby toto naše malé soaré postúpilo na inú úroveň, odporúčal by som ti nehýbať sa,“ ozval sa spokojne hlas, ktorý bol zaručene mužským a hlboký. Na chrbte cítila mierne vibrovanie šíriace sa z jeho hrude. Ale to nemenilo nič na fakte, že sa pomaly dusila!

„Ak sa chceš dôverne spoznať s mojou päsťou, tak pokračuj! Ale bola by som radšej, keby si vstal ešte predtým, ako zomriem na rozsiahle poškodenie mozgu z nedostatku kyslíka.“

Jedinou odpoveďou na jej námietky bol tichý smiech. Mierne sa nadvihla, aby dodala na vážnosti svojim slovám, ale zdalo sa, že to už nie je potrebné. Váha na jej chrbte sa pomaly zmenšovala, až cítila, že celkom zmizla. Zhlboka sa nadýchla, až jej zapískalo v nose a rýchlo sa snažila pozbierať a dostať sa preč. Odkotúľala sa stranou. Keďže sa jej pred očami stále tvorili malé kolieska, nemala potuchy, kam ide. Prišla na to až v sekundu, keď s prudkým výdychom narazila do príliš mäkkej masy, ktorá ani v najmenšom nepripomínala stenu. Dopekla s tým chlapom! Bol snáď všade?

„Ako niekto, kto sa chce dostať z mojej blízkosti, ma až nápadne všade nasleduješ,“ doberal si ju, ale napriek svojim slovám ju jemne objal okolo pása a spolu s ňou sa postavil.

Keby ju nedržal, pravdepodobne by sa mu opäť zložila k nohám, čo by si on vysvetlil ako prejav nehynúceho obdivu, a to nemohla dopustiť, aby sa stalo. Potrebovala si dať všetko dokopy, preskúmať to tu a pokúsiť sa utiecť. Mala pocit, akoby doslova počula v ušiach ozvenu tikania.

„Ďakujem,“ zafuňala a keď sa jej oči konečne rozhodli spolupracovať, mierne sa od neho odtiahla.

Prešla krátku vzdialenosť k stene, na ktorej bolo okienko, a s chrbtom pritisnutým k múru sa posadila. Pri tom sa snažila pôsobiť čo najelegantnejšie vo svojej nemocničnej košeli. Ale vážne, ako dobre človek mohol vyzerať s prakticky holým zadkom?

Zodvihla hlavu. „Kto si?“

„Prepáč, zabudol som sa predstaviť, volám sa... Daniel.“

Krátke zaváhanie sa rozhodla nekomentovať, hlavne keď prešiel na opačný koniec miestnosti a posadil sa na niečo, čo pravdepodobne malo pripomínať lavičku. Bolo to však také tenké, že si nakoniec radšej ustlal na zemi. Cassie si nahnevane uvedomila, že noc pravdepodobne strávi objímaním studeného betónu. Nebola žiadna sliepka, aby spala na bidle.

Keď konečne zastal a zodvihol hlavu, prezrela si ho. A musela uznať, že bol svojim spôsobom príťažlivý. Dlhé, svetlé vlasy mal rozstrapatené okolo hlavy a vyzerali, že by potrebovali učesať. Pozorne ju sledoval šedými očami. Nevyzeral nahnevaný, dokonca ani znechutený. Skôr akoby bol zvedavý, s kým sa to práve zaplietol. Prekvapilo ju, že napriek svojmu hlbokému hlasu, sa v jeho črtách skrýva čosi chlapčenské. Jediné, čo špatilo jeho výzor bola dlhá, zakrivená jazva na jeho ľavom líci. Napriek tomu sa v jeho prítomnosti cítila nepatrične. Z neho niečo vyžarovalo, niečo pokojné a silné. Z nej volala potreba po kúpeli a novom oblečení.

Podvedome skrížila nohy tak, aby jej ich zakrývala tenká takmer tkanina jej košele. „Za iných okolností by som povedala, že ma teší, Daniel, ale nie.... počkaj, ty si Daniel?“ Keď si uvedomila tú spojitosť, bolo to ako rana do tváre. Preto jej jeho hlas pripadal zvláštne známy. Hoci predtým bol tlmený tou príšernou helmou. Ale bol to on! Musel to byť on!

Trochu sa zamračil. „Nepovedal som to práve?“

„Ja som Cassie, my... stretli sme sa už predtým,“ povedala opatrne. V duchu sa veľmi tvrdo snažila zistiť, či sa nezmenil čas. Lenže bola taká zabratá do odporu tým výskumníkom, že si ani neuvedomila, či cítila známe ťahanie znamenajúce zmenu prítomnosti. Dopekla!

„Myslím, že niekoho ako ty by som si určite pamätal. Možno si si ma pomýlila s iným Danielom.“

Cassie v duchu šťavnato zanadávala. To sa môže stať len jej. Jediný schopný chlap, na ktorého narazila na posledné roky a on si na stretnutie s ňou vôbec nespomína. Mohlo niečo ešte viac zničiť jej neexistujúce sebavedomie? Dúfala v nejakú zábavu, niečo, čo by ju odpútalo od tej príšernosti, ktorá na ňu čaká za železnými vrátami. S ním v miestnosti sa jej nikdy neporadí ani len pokúsiť sa o útek.

Prečo ju vlastne prekvapovalo, že to tak dopadne? Nikdy dlho nevydržala vo svojom úsilí. Lepšie sa bolo o nič nepokúšať. Lenže... ako sa mohla len tak vzdať? Chystali sa jej hrabať v mysli, prečítajú si v jej hlave všetko, na čo kedy myslela. Medzi tým určite nájdu aj to, čo sa musela naučiť naspamäť. Nemohla im dovoliť, aby sa k tým informáciám dostali. Veď predsa... predsa si prisahala, že ich ochráni za každú cenu.

Pokúsi sa o útek. Aspoň to skúsi. Cítila, ako jej nová odhodlanosť prúdi žilami, ako jej rozpaľuje takmer ľadové nohy i ruky. Mohla by predstierať, že sa niečo stalo. Tí blázni ju potrebovali živú, keby bola mŕtva, nič by sa od nej nedovolili. Len musí presvedčiť toho nechápavého krásavca, že nie je v poriadku. Vzhľadom na jej vlastné rozpoloženie to nebude ani trochu ťažké.

Konečne zodvihla hlavu a zadívala sa na neho, rozpamätajúc sa na ich predchádzajúci rozhovor. „Stretli sme sa už pred nejakým časom, možno si na to nespomínaš,“ zaklamala pohotovo a dúfala, že sa jej nezachvel hlas.

Jej mama vždy tvrdievala, že je príšerná klamárka. Vraj pri svojich pokusoch vždy odvracia pohľad a krčí nos. To by z nej asi dobrá herečka nebola, hovorievala. A potom zmizla a jediné, čo Cassie ostalo, boli jej nedokonalé schopnosti. Dúfala, že sa časom zlepšili. Alebo, že tento chalan nie je ani spolovice tak inteligentný, ako pôsobí.

„Asi si vtedy vyzerala inak. Alebo to len proste bolo dávno,“ pokrčil ramenami. Vyzeral ako nonšalantnosť sama.

Cassie sa mierne zamračila. „Zrejme. Ale teba si pamätám. Čo si urobil, že si tu skončil?“ spýtala sa ho hlúpo. Nemusel vedieť, že bola pri tom, keď ho sem odvádzali.

„Vieš, že už ani neviem? Ale muselo to byť niečo veľmi závažné, keď si na to nespomínam. Alebo som možno nič neurobil a proste ma nemali kam ubytovať. Tak či tak sa nebudem sťažovať. Je to rozhodnutie Aristokratov a tí sú múdri. Vedia, čo robia.“

„To iste,“ pretisla pomedzi stisnuté zuby. „Sú veľmi... ehm... prešibaní.“ A boli to dokonalí bastardi, ale v snahe zachovať si fasádu nevšímavého vymletého mozgu to nehodlala priznať nahlas.

„Za čo si tu ty?“

Cassie otvorila ústa, ale nič z nich nevyšlo. Bola tu kvôli tomu, že jej matka bola taktiež Odolná a niečo objavila. Bola tu kvôli svojej hlúposti a naivite, ktorá ju nútila nechať sa nachytať malému, robotickému dievčisku. A hlavne tu skončila pre to, lebo v nej po tom všetkom, čím si prešla, ostal ešte kúsok ľudskosti, ktorý by najradšej pochovala v najhlbšej priepasti svojej duše. V tomto svete sa nič pozitívne nevyplácalo. Na čo bolo dobré mať dobré srdce a zľutovanie nad ostatnými, keď vás to len priviedlo do problémov? Bolo jednoduchšie predstierať chladnokrvnosť a nezáujem, vnútorne zahubiť vlastnú osobnosť, ak to znamenalo, že môžete žiť o jeden deň dlhšie.

Pozrela sa na Daniela. Nič z toho, čo si skutočne myslela, mu aj tak povedať nemohla. „Aristokrati usúdili, že si zaslúžim trest. A určite sa nemýlia. Pre čo iné by som skončila vo väzení? Priala by som si len, aby mi dali šancu napraviť svoju chybu.“

Do hlasu sa snažila vložiť čo najviac ľútosti. Keď si pri tom predstavovala svojich rodičov, nebolo to až také ťažké. Hoci väčšinou myslela na svoju mamu. Jej otec nebol dokonalý a občas bledol pri tom všetkom, čo pre ňu urobila matka, ale to nemenilo nič na fakte, že ho milovala. A prišla o neho. Lenže nemyslieť na to bolo lepšie ako neustále sa ľutovať. Nebola žiadna ufňukaná naivka. Alebo sa ňou aspoň nesnažila byť.

„Vyzeráš skôr, akoby si prišla z nemocnice. Si si istá, že si v poriadku?“

Cassie pokrčila ramenami a snažila sa viac sústrediť na ich rozhovor. Ale bolo to dosť ťažké, keďže každou sekundou cítila viac a viac únavy. „Keby som bola chorá, iste by ma nezavreli niekam do podzemia, ale skôr do zdravotníckeho zariadenia. Alebo by ma dali do karantény, nie?“ Dúfala, že nenachladne. Nič by jej k tej sláve božej nechýbalo, len tu teraz ochorieť.

„Vyzeráš unavene.“

„Cítim sa slabá,“ priznala s hranou hanblivosťou. Prečo hneď teraz nezačať pracovať na svojom pláne?

Daniel sa zatváril starostlivo a posunul sa trochu jej smerom. „Môžem pre teba niečo urobiť? Mám skúsiť zavolať pomoc?“

Vystrašene vytreštila oči. „Nie!“ Zhlboka sa nadýchla a prinútila sa uspokojiť. „Nie. To netreba, ďakujem. Som plne schopná odpykať si svoj trest. Ak to znamená trpieť nejakou chorobou, prijmem to.“

Pery zovrel do tenkej linky. „To, čo si urobila, nemohlo byť až také hrozné, aby ťa tu nechali zomrieť.“

„Ak je to to, čo odo mňa žiadajú Aristokrati, prijmem to,“ povedala zaťato, hoci sa jej zdvíhal žalúdok.

Toľkokrát bola svedkom podobných rečí, toľkokrát si chcela zapchať uši, alebo s dotyčným aspoň zatriasť. Lenže tým by nič nevyriešila. Ľudia si žili svoje životy a nič okolo nevnímali. Ak niekto náhodou skončil vo väzení, nepýtali sa na dôvod. Pretože Aristokrati boli tí najmúdrejší. Ak sa rozhodli, že si zaslúžiš trest, nikto sa neobhajoval tým, že nič neurobil. V okolí nevládla žiadna demokracia, ale čisté tyranstvo, ktoré bolo horšie ešte kvôli tomu, že nikomu ani len nenapadlo sa voči nemu búriť.

„Tvoja obeť pre nich iste bude veľmi prospešná,“ povedal. Akoby sa jej zazdalo, že jeho tón znie trochu ironicky, ale pripísala to na účet svojej divokej predstavivosti.

Cassie sa usmiala. „Čím sa živíš?“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť. Netušila, či bolo bezpečné viesť s niekým rozhovor. Ale za tie štyri roky hovorila väčšinou len sama so sebou. Bola taká zúfalá po ľudskom kontakte, že by preň urobila čokoľvek. Možno aj pre to ju zúfalstvo prinútilo prenasledovať to malé dievčatko.

„Myslím, že som kedysi býval vojakom. Pracoval som na tejto základni. Ale predtým... myslím, že som vždy chcel byť niečo iné. Ale zdá sa to byť tak ďaleko, že si už nespomínam.“

Prevalila sa cez ňu vlna ľútosti. Ten chalan jej bol sympatický, nezaslúžil si takýto osud. No zároveň nebolo nič, čím by mu mohla pomôcť. Väčšina ľudí zmeny okolo seba nevnímala, alebo aspoň nie všetky. Sem-tam sa našiel niekto, komu niečo pripadalo divné, no nikto nikdy nevedel presne povedať prečo. Verili svojim spomienkam. Odolní zase neverili ničomu. Domorodci boli za hranicou, občas ani netušili, že sú vôbec ľudia.

A potom tu boli takí ako Daniel.

Ani netušila, že niekto taký žije, až kým sa ešte v čase, keď žila v meste, jedného z nich nestretla. Bola to starenka. Nikdy sa nedozvedela jej meno a možno to tak bolo aj lepšie. Posuny času ju normálne zasahovali a ona ich prijímala, riadila sa tým, čo jej hovorila jej hlava a zmenené spomienky. Ale potom nastal zlom. Začínala zabúdať veci, spomienky boli zahmlené. Stále vedela kto je, ale ostatné aspekty jej života pre ňu boli hádankou. Správala sa ako niekto trpiaci formou stareckej demencie alebo ranného štádia alzheimera. Lenže na obe v súčasnej dobre existovali lieky. Takže ju do toho stavu priviedla činnosť stojov času. Takisto ako teraz Daniela.

„Máš nejakých súrodencov, Cassie?“ Jeho otázka ju tak prekvapila, že švihom zodvihla hlavu. Temenom sa udrela do steny a ticho zasyčala od bolesti. K šťastiu jej nechýbalo viac, iba hrča na hlave!

„Nie, moja mama po mne už nemohla otehotnieť, takže som sama. Čo ty?“

Daniel pokrčil plecami. „Mám staršiu sestru. Ale už niekoľko rokov som sa s ňou nestretol osobne. Nejako ani jeden z nás nemá čas a ja som navyše zavretý tu. Ale občas si rád myslím, že za mnou raz príde.“

„Myslíš, že ťa odsudzuje?“

Na chvíľu ostal ticho a Cassie sa zdalo, akoby mu na plecia padla ťarcha celého sveta. Trápilo ho, že svoju sestru už tak dlho nevidel a nemohol si s ňou pohovoriť. City, ktoré sa mu zrkadlili na tvári, ju hlboko zasiahli.

„A ty by si sa jej čudovala? Pozri sa, kde som skončil. Chcel som, aby na mňa bola hrdá a namiesto toho tvrdnem vo väzení za niečo, na čo si ani nespomínam. Ty by si si takého človeka dokázala vážiť?“

Cassie sa takmer nežne usmiala. „Každý človek má v sebe niečo, čo stojí za obdiv. Možno sa neriadiš pravidlami, ale určite je v tebe niečo, čo ťa odlišuje od ostatných.“

Na to jej nič nepovedal, len sklonil hlavu a rukami sa oprel o kolená. Cassie sa na neho dlho len pozerala a snažila sa zistiť, čo sa stane. Ako dlho tu bude ešte sedieť a predstierať, že je vďačná za toto uväznenie. Bola vyčerpaná a už ani nemala silu to skrývať. Takže namiesto toho, aby sa snažila udržiavať ľahkú konverzáciu alebo sa pretvarovala a predstierala svoju oddanosť, hlavu si jemne oprela o múr vedľa seba a na chvíľu zavrela oči.

Mala pocit, akoby na ňu padla ťarcha celého sveta. Bezmocnosť sa v nej miešala s hnevom a túžbou bojovať a ona to chcela všetko aspoň na maličkú chvíľu umlčať. Posledné, čo vnímala, bolo nejasné ťahanie vo svojom tele. Potom na ňu padla tma....

Keď pomaly rozlepila oči, chvíľu jej trvalo sa zorientovať, V krku jej pnula bolesť a napätie. Automaticky si na to miesto siahla rukou a skrčila prsty, keď na ne dopadla zima. Ale ako mohol ten vzduch byť taký studený, keď jej bolo teplo? Prudko sa posadila a snažila sa potlačiť hlasné stonanie pri protestoch svojich stuhnutých svalov.

Kde v pekle to bo...

Vtom ju zasiahlo uvedomenie si. Spomienky uplynulých hodín ju udreli do čela so silou delovej rany. Stále bola v tej prekliatej cele a slabé slnečné lúče, ktoré prúdili dnu, jej napovedali, že je ráno, pri jej šťastí možno už aj obed. Ako mohla len tak za spať?

Chcela si predsa len trošku oddýchnuť, aby mohla hrať smrteľne chorú. Mala zabúchať na tie smiešne dvere a dožadovať sa, aby ich niekto otvoril. A potom by sa toho dotyčného pokúsila napadnúť so svojimi neexistujúcimi bojovými schopnosťami. Uznávala, že to malo diery a dosť veľa vecí mohlo skončiť dosť zle hlavne pre ňu, ale bolo to to prvé a asi aj jediné, čo bola schopná vymyslieť! A teraz skončila zavretá v cele s chalanom, čo si nepamätal na väčšinu vecí.

„Nemusíš sa mračiť, chcel som ti len trochu pomôcť. Vyzerala si, že je ti zima.“

Pri zvuku Danielovho hlasu sa strhla a sprudka švihla pohľadom smerom, odkiaľ ten zvuk prichádzal. Svojho dočasného spoločníka našla v tej istej polohe, v akej ho videla včera. Ale teraz mal na sebe čierne tielko, ktoré odhaľovalo napäté šľachy a svaly na jeho ramenách.

„O čom to hovoríš?“ spýtala sa opatrne, keď sa jej nedarilo pochopiť význam jeho slov.

Pokýval hlavou jej smerom. „V noci ti bola zima. Drkotala si zubami, tak som ťa prikryl svojou bundou. A aj tak sa mračíš, akoby som ti nejako zasiahol do súkromia. Chcem ti len pomôcť, Cassie.“

Cassie sa pri zvuku svojho mena zarazila. „Ty si pamätáš, ako sa volám?“

„A pre čo by som nemal?“ pokrčil ramenami.

To bola pravda. Prečo by nemal? Lenže tak trochu to očakávala. Opäť sa predsa zmenil čas, tak ako predtým, keď ju vyšetrovali. Zmeny času neovplyvňovali nutne všetkých a všetko, len tých, ktorých sa priamo týkali. Možno preto sa šírili klebety, že existuje viac ako len jeden stroj času a s nimi aj viac Aristokratov. Takže keď všetko išlo dolu vodou a Daniel nebol schopný si spomenúť na jej meno, tak trochu predpokladala, že sa to teraz stane znovu. Nenahovorila si to ťahanie v hlave, poznala ho až príliš dobre, hoci k nej nikdy neprichádzalo pravidelne.

Zadívala sa mu do očí, odrazu ho vidiac v úplne inom svetle. Vtedy v tom labáku jej skutočne pomohol, alebo sa o to aspoň pokúsil. Vedome sa ohrozil, aby od nej odohnal tých šialencov, hoci sa mu to podarilo len na niekoľko minút. Nechal sa dobrovoľne odviezť do cely, kde si odpykával svoj trest a nakoniec ešte aj predstieral, že si ju nepamätá. A to všetko kvôli vlastnému prejavu sympatií jej osobe a následnej snahe udržať ju v bezpečí. Testoval ju. A potom jej opäť pomohol.

„Ty si ako ja,“ zašepkala takmer nečujne a jej hlas bol po prvýkrát za posledné týždne naplnený nádejou. Ak toto nebolo dobré znamenie, čo ním potom mohlo byť?

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.


Musela som sa veľmi premáhať, aby som túto kapitolu vôbec dokončila, čo bolo možno pri niektorých častiach dosť očividné. Pomaly si začínam pestovať nechuť k tomuto príbehu, čo je smutné, keďže som len na začiatku a všetko to vzrušujúce na nás ešte len čaká. Dokonca som sa pristihla, že takmer pol hodinu tupo zízam na čistú stranu vo Worde a nedokážem zo seba dostať ani slovo.

Nie som autor, ktorý si zaskladá na počte komentárov, ani ich od vás nevyžaduje. Nebudem sa tu strápňovať ultimátami a žobraním o vaše reakcie. Ale naozaj by som bola rada, ak by ste mi úprimne napísali, čo si o tomto príbehu zatiaľ myslíte. Ak strácam čitateľov, viem, že robím neičo zle. Ale nemôžem to napraviť a ani sa zlepšiť, ak mi o tom nenapíšete.

Za všetky vaše reakcie vopred ďakujem.

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 4.:

6. mima33 admin
01.06.2014 [11:51]

mima33Lili, začnem asi tým, že tento príbeh je maximálne úžasný. Celkovo zbožňujem poviedky, ktoré sú písané týmto spôsobom a ako fanatika do sci-fi si si ma získala dvojnásobne Emoticon
Som rada, že Cassie už vie, že Daniel je ako ona. Môžu sa tak pohnúť ďalej a prestať sa hrať na mačku a myš. Ak k sebe budú úprimní, všetko bude jednoduchšie - pre nich. Aj keď si nemyslím, že to chceš uľahčovať.
Celú kapitolu som premýšľala, čo sa stalo s matkou Cassie. To ju proste len nechali zmiznúť, akoby nikdy neexistovala alebo ju premiestnili niekam inam? Lenže ak by ona nikdy neexistovala, neprestala by existovať aj Cassie? V tomto bode som mierne stratená Emoticon tak snáď to neskôr pochopím Emoticon
Veľmi sa teším na ďalšiu Emoticon Skvelé! Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
27.05.2014 [0:32]

LiliDarknightBlacky, ďakujem za komentár, veľmi ma potešil. Emoticon Emoticon Neboj sa, s príbehom nehodlám seknúť. Na to mám až priveľmi divokú predstavivosť, ktorá by mi nedovolila spať. Emoticon Myslím, že teraz idem pracovať na svojej obrňovacej schopnosti. S príbehom nehodlám skončiť a ak sa mi má dobre písať, budem sa tešiť na maličkosti. Napríklad budúca kapitola bude poriadna jazda. Emoticon Emoticon

4. Blacky
26.05.2014 [21:57]

Ja sa ospravedlňujem za to, že som nereágovala pri minulej ušla mi, to sa mi stáva keď sa nedostanem k Pc a ujde mi kapitola a potom dobieham zamešakné kapitoly. A ja som jedna z tých čo žobre pýta sa čo robí zle aj tak nedostane odpoveď, takže som prišla na to, že je to úplne zbytočné a píšem len pre svoju potechu, zverejním a netrápim sa. Už pár krát som písala aj ja nech mi povedia čo robím zle... NIč... No týmto som sa chcela dostať len k tomu, že tvoj príbeh je super, iný ako som doteraz čítala a doterajšie kapitoly boli nabyté tým super nábojom, tak ťa prosím, obrň sa a píš to akoby si to písla pre seba do zošítka, mne to pomáha, ja slubujem, že budem verný čitateľ, a nemenila by som zatiaľ nič, sme len na začiatku a ja horím zevdavosťou ako sa odtiaľ dostanú, ak sa dostanú a či vlastne dokážu zmeniť svet v ktorom žijú, či zosadia aristokratov alebo proste zničia ten prekliaty stroj času. , real príbehova a taktiež otrepaných vlčích a upírich vecí (čo ma už pekne nudí) je tu viac ako dosť a ja si skutočne vychutnávam niečo nové, tak by bolo fajn ak by si sa vrátila k štýlu ktorý mala prvá, druhá kapitola, plné novoty technických hlúpostičiek a opisov mašiniek.. to sa mi skutočne páčilo. samozrejme to nechám na tebe, nech píšeš tak ako to cítiš,... Juj Emoticon som sa rozpísala. Emoticon Bola by škoda, ak by si prestala alebo by si to písala nútene, to je skutočne hrozne cítiť a pokaziť tak pekný začiatok? A áno, samozrejme, ja romantik,potrebujem lásku Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
26.05.2014 [21:41]

LiliDarknightĎakujem za komenty, dámy. A nebojte sa, s príbehom nehodlám seknúť. Len ma mrzí, že mi k tomu väčšina čitateľov nič nenapíše. Ono sa hneď lepšie píše. A toto je fakt téma, ktorá je aj pre mňa fakt dosť zložitá, takže by sa lepšie písalo, ak by som mala viac názorov. Hlavne preto sa mi ťažko píše. Emoticon
Takže som ešte vďačnejšie aj za tých niekoľko skvelých osôb, ktoré si spomenie. Emoticon Emoticon

2. Fluffy admin
26.05.2014 [21:34]

FluffyJá taky nemám pocit, že bys něco dělala špatně! To je jedna z nejlepších povídek, které jsem v poslední době četla a u které se vždycky těším na další díl! Emoticon Nevím, co se to tu roznemohlo za nemoc, že lidé čtou, ale nenapíšou ti ani jednu jedinou větu, aby ti dali najevo, že se jim to líbí. A přitom vím, jak autorům dělá radost, když si pár slov můžou přečíst. Emoticon Je to ostuda, co si budeme povídat. Emoticon

Tahle kapitola byla skvělá! To, jak předstírali, že si ani jeden z nich vlastně nic nepamatuje, testovali se navzájem, prostě perfektní! Emoticon A to, jak poutavě jsi to napsala, nemůžu udělat nic jiného, než se poklonit. Emoticon

A musím se přiznat, že jsem se asi zamilovala do Daniela/Gabriela. Emoticon Blondýn se šedivýma očima? Přesně můj typ. Emoticon Emoticon Jednu literární postavu podobného vzhledu už ráda mám, teď se k ní přiřadila i ta tvoje. Takže já ti děkuji, mně ses do vkusu trefila dokonale! Emoticon

Lili, já doufám, že najdeš chuť psát, ráda bych věděla, jak to bude pokračovat, povídku jsem si oblíbila! A budu netrpělivě vyhlížet pokračování. Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon

1. PrincessCaroline přispěvatel
26.05.2014 [21:04]

PrincessCarolineTo mi je ľúto, že sa s tým nevieš pohnúť. Podľa mňa si načala náročnú a neotrepanú tému, takže som očakávala zvraty a nepredvídateľné situácie. Priala by som si, aby sa ti podarilo prekusnúť nechuť a písať ďalej alebo to stiahni a nechaj, nech sa ti to uloží v hlave Emoticon
Mne sa to páčilo a páči a nemám pocit, že niečo robíš zle Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!