OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 31.



Stratení v čase - Kapitola 31.

Povídka se umístila na druhém místě o Nej povídku měsíce září/septembra. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!



Obetovať sa, žiť a byť nešťastný; zomrieť a byť šťastný

Kapitola 31. 

Cassie sa s vypleštenými očami otočila na päte a prekvapene sa pozerala na Stilla, o ktorom si doteraz myslela, že bol nemý a nemal žiadny spôsob, ako sa s nimi dorozumievať. Očividne sa všetci mýlili a proste len predpokladali, že on nemôže rozprávať, nakoľko si vyrezal jazyk. Uvedomenie si, že to bola zlá domnienka, akoby ju na niekoľko minút premenilo na kameň.

Dokonca kvôli tomu poľavila na ostražitosti a otočila sa chrbtom k najnebezpečnejšiemu mužovi ich doby. V duchu opäť šťavnato zanadávala a nechápala, ako bolo možné, že si nikdy neuvedomila, ako veľmi sa Russell zmenil. Iste, nepoznala ho až tak dobre a ani len netušila, či ho mohla niekedy považovať za priateľa, ale bola si istá, že to jeho šialenstvo muselo byť očividné. Len keby mala otvorené oči.

Z premýšľania ju prebudil smiech plný opovrhnutia. Mierne sa strhla a odvrátila sa od Stillovej kamennej tváre späť k Russellovi. Telo jej automaticky zaplavia opatrnosť. Boli v cieli svojej terajšej cesty, ale s ním v miestnosti sa veľmi ľahko mohlo stať, že to bude koniec nielen ich putovania, ale aj ich životov.

„A čím ma zastavíš? Myslíš, že ma zabije šok z toho, že rozprávaš?“

Still sa opovržlivo zasmial, až z toho Cassie striaslo. Podvedome siahla po Gabrielovej ruke a silno mu ju stisla. Bol jej záchranou, jediným pevným bodom vo vesmíre, ktorý sa neustále menil. Keby ho nemala, rozplynula by sa v časopriestore rovnako rýchlo ako hmla po východe slnka.

„Vieš, vždy som si o tebe myslel, že si domýšľavý bastard, ale očividne som zabudol aj na zadubenosť. Myslíš si, že si múdrejší než všetci ostatní a nikto na teba nemá. Nuž, dovoľ mi upraviť tú tvoju predstavu – ja mám niečo, čo ty nikdy nedostaneš. A akože je Boh nado mnou, ani nikto iný.“

Russell zatlieskal rukami ako malé, rozjarené dieťa. „No, určite mám, na rozdiel od teba, kúsok zdravého rozumu. Stráže, chopte sa ho. Odmietam byť v prítomnosti blázna.“ Akoby chcel svojim slovám ešte dodať na vážnosti, pevne mávol rukou v znamení dovolenia.

Ale muži, ktorí stáli po jeho boku, ho nepočúvali. Hoci vyzerali, akoby sa ich netýkalo nič, ani len ten vzduch v miestnosti, teraz vyvalene sledovali Stilla s ústami dokorán. Akoby ho snáď... poznali. Ale ako by to mohlo byť mostné? Still predsa nemal nič spoločné s Aristokratmi a týmto šialenstvom. Alebo... skutočne mohol stáť na strane nepriateľa? Nikdy sa ho predsa na dôvody nepýtali.

„Still?“ pošepla potichu. Ani netušila, čo sa ho chcela spýtať. Jej vnútro bolo zovreté obavami. Čo ak dôverovali nesprávnej osobe?

Still k nej otočil tvár, ale nepohol sa ani o centimeter bližšie. „Prepáč, moja malá, nemohol som vám povedať pravdu. Neverili by ste mi. Ale od začiatku som vedel, že vám musím pomôcť. Od tej sekundy, keď sa tu objavila Molly a tvrdila, že ma pozná.“

Cassie zalapala po dychu. „Si snáď z budúcnosti? Tiež sa len tak vyparíš?“ obvinila ho hnevlivo, ale srdce jej zvieral neuveriteľné strach a bolesť.

Boli snáď odsúdení na večnosť bez priateľov a rodiny? Čo také vykonali, že za to museli platiť stratou svojich najbližších? Veď všetko, čo chceli, bolo dúfať v lepší zajtrajšok, svet pre svojich najmenších, kde sa nebudú musieť báť vyjsť von a hrať sa na ihrisku, ako to robila ona sama, keď bola ešte dieťaťom.

„Nie som z budúcnosti, pochádzam z tohto času, rovnako ako vy. Ale predsa akoby som tu ani neexistoval. Moje meno nie je v žiadnej databáze, nezachovali sa žiadne záznamy o mojom narodení. A všetci ma poznáte, hoci si to ani neuvedomujete.“

Otvorila ústa, aby sa ho na niečo spýtala, ale Russell ju predbehol: „Beriem späť, určite ma za stavíš svojim monotónnym hlasom. Skúšal si preraziť ako hypnotizér?“

„Určite by som prerazil,“ odsekol mu prudko, „keby som sa nemusel brodiť v tých sračkách, ktoré máš na svedomí svojim neuváženým cestovaním do minulosti.“

„Čo ty o tom môžeš vedieť?“

Still sa opäť zasmial, ten zvuk však znel zlovestne. Odrazu vyzeral ako zákerná kreslená postavička z rozprávok, ktoré sledovala ako dieťa. „Ja toho viem viac, ako by si si bol ochotný priznať, milý chlapče. Viem, že sa celý ten čas snažíš nájsť jedného muža; vedca, ktorý postavil prvý stroj času a ako jediný vie, ako zostrojiť ďalšie. Alebo ako bezpečne a dokonale zničiť už tie existujúce. V honbe za ním si zabil a zničil každého, kto ti nedokázal dať uspokojivé odpovede. Dostal si sa len k menu, ale nedokázal si k nemu priradiť tú pravú osobu. Pretože si hľadal všade na svete, ale odpovede si mal pod nosom. A to viac doslovnejšie, než by si si bol ochotný priznať.“

Russell urobil niekoľko výhražných krokov vpred. Cassie cítila, ako sa všetci podvedome napäli a jej telo kopírovalo tú reakciu. Možno im nešlo priamo o život, ale nemali ďaleko k hrozbe násilia. Jej mozog sa snažil rozdeliť svoju kapacitu na riešenie niekoľko problémov naraz, ale bolo to márne. Mohla skúsiť nájsť cestu von z tejto ich... nepohodlnej situácie, alebo sa sústrediť na Stilla a fakt, že doteraz nemý chlap skutočne vie rozprávať.

„Kde je ten chlap? Povedz mi to, dám ti čo len budeš chcieť! Možno ťa dokonca nechám nažive!“ dušoval sa Russell. Cassie sa zodvihol žalúdok. Ako mohol tak veľmi klesnúť? Ako sa z ľudskej bytosti mohla stať hyena?

„Možno ma necháš žiť? Musím povedať, že to je veľmi lákavá ponuka, ale musím odmietnuť. Čo by som mal z toho, že by som sa s tebou snažil obchodovať? Lepšie bude nikdy ti nedať to, po čom túžiš.“

„Nemáš právo odopierať mi môj osud!“

Gabriel si Cassie podvedome pritiahol ešte bližšie, za čo mu bola vďačná. Moc dokáže pripraviť ľudí o zdravý rozum i rozvahu, ale napriek všetkému Russell stále pôsobil ako chladný stratég; diktátor, ktorý pri delikátnej večeri plánuje výbuch atómovej bomby. V jedinom okamihu sa však tá predstava rozpadla a miesto toho ostal sotva dospelý mladík, ktorý bol zrelý na jednosmerný lístok do blázinca. Škodoradostnú časť v nej to nesmierne tešilo. Ktokoľvek, kto sa nechal ovládať svojim pokrúteným úsudkom, bol dostatočne labilný na to, aby urobil chybu. A jediné zaváhanie by im mohlo zabezpečiť relatívne bezpečný únik z tohto miesta. Otázkou však ostávalo, ako ho donútiť urobiť tú osudnú chybu.

„Odopierať ti tvoj osud? Ale no tak, nebuď melodramatický. Keby si občas otvoril oči, zistil by si, že všetky odpovede máš dávno pred sebou.“ Pokrčil plecami s nonšalantnosťou, ktorá ju prekvapila. „Ale predtým, než sa rozlúčime, ti niečo prezradím. Niečo, čo tebe nikdy nenapadlo ani zvážiť, pretože som bol len nemým kriplom, ktorý nepoznal ani svoje vlastné meno, keď k tebe prišiel.“

„Vyklop to!“ zvreskol ako divoké zviera. Dokonca to vyzeralo, akoby za vrčal.

Still pokrútil hlavou. „Pozri, kam ťa to všetko priviedlo. Je to takmer tragédia,“ skonštatoval sucho a nič nenasvedčovalo tomu, že by mu to skutočne bolo ľúto. „Nenarodil som sa ako Still, to meno mi vymyslela Molly, keď bola dieťa. Alebo aspoň to mi povedala. Vraj som bol taký tichý a pokojný, nikdy som sa na ňu nenahneval, keď po mne lozila. Tak mi prischlo meno Still a ja som s ním bol spokojný. Mohol som tak začať odznovu a zabudnúť na svoj predchádzajúci život. Na meno Niko Polzin, ktoré mi dali pri krste.“

Miestnosť sa ponorila do desivého ticha. Cassie sa pozerala z jedného na druhého a premýšľala, o kom to hovorili. Chápala, že Still bol predtým niekým iným, ale to oni všetci. Každý z nich si musel vybrať inú cestu, aby mohol splynúť s davom. Ale pokiaľ si pamätala dobre, nikto z nich si nezmenil meno, až na Gabriela, ale ten svoje alter ego opustil veľmi rýchlo a rád hneď po tom, ako sa dostal z područia Aristokratov a svojho nadriadeného dôstojníka.

Ale Still to nikdy neurobil. Takže im buď nedôveroval, alebo mu jeho nová identita prirástla k srdcu tak veľmi, že na svoj predchádzajúci život ani nepomyslel a nechýbal mu. Alebo im skrátka nebol schopný po tom všetko dôverovať. Možnosť, ktorá predstavovala len zblúdilú myšlienku, sa zmenila na otravné pískanie v zadnej časti jej mysle.

„To nie je možné. To.... to nie je možné,“ pošepol Russell a krútil hlavou, čím upútal Cassiinu pozornosť. „To nie je možné!“ zvreskol tak hlasno, až sa jeho hlas niekoľkokrát odrazil od stien.

„Ale je, ale je,“ odvetil škodoradostne Still, alebo skôr Niko? „Moje meno je ruského pôvodu, takže si automaticky predpokladal, že ma nájdeš práve v tých zrúcaninách a dierach, ktoré ostali z niekdajšieho Ruska. Ale pri svojom pátraní si zabudol na fakt, že meno nič neznamená. Možno že vyzerám ako Rus a aj sa tak volám, ale som plnohodnotný Američan, narodil som sa v Denveri a jediné, čo mám s Ruskom spoločné, sú rodičia môjho otca, ktorí odtiaľ pochádzali.“

Russell zakričal ako ranené zviera a vrhol sa vpred. „Chyťte ho! Nenechajte ho utiecť ani nikoho z nich, inak si vás dám an večeru!“ rozdával príkazy.

Cassie sa napäla a podvedome sa pripravovala na útok. Cítila, ako sa ju Gabriel posunul za chrbát a sám sa postavil do niečoho, čo by teoreticky mohla považovať za bojovú pozíciu, keby ju jednou rukou stále nedržal. Snažila sa mu vykrútiť. Nebola predsa žiadna krehká kvetinka, dopekla! Možno sa nevedela brániť alebo rozdávať kopance, ale ak sa Gabriel bude zabávať ešte aj jej ochranou, mohlo by sa mu niečo stať. A to nedopustí.

Keď miestnosťou otriasli dva rýchlo po sebe nasledujúce výstrely, zalapala po dychu a zamrzla. Podvedome čakala bolesť, alebo výkriky ostatných. Ale keď sa nič také nestalo, prinútila sa otvoriť oči. Nejako si predstavovala, že Russellovi konečne rupli nervy a vytiahol na nich svoj revolver. Preto nemohol jej šok byť väčší ako v momente, keď si uvedomila, že zbraň v ruke drží Still s neutrálnou maskou na tvári.

Na zemi sa váľali tí dva strážcovia a okolo hlás sa im vytvárali kaluže krvi. Nejavili žiadne známky života, vôbec sa nehýbali a bolo nad slnko jasnejšie, že sú mŕtvi a ten, kto ich zabil, sa tváril tak chladnokrvne a nezaujato, akoby si práve vyberal nový oblek a nezbavil sa dvoch nevinných osôb. Po chrbte jej prebehol mráz a bola si istá, že keby mala v žalúdku viac ako prázdno, práve teraz by sa s jeho obsahom zoznamovala po druhýkrát.

„Tak, to by sme mali,“ povedal Still rozvážne. „Matt, Gareth, postarajte sa o tohto kreténa. Cassie a Gabe, vy pôjdete so mnou.“

Skôr, ako stihla nejako zareagovať, zodvihol zbraň. Nedal jej ani len čas niekoľko sekúnd, aby stihla zavrieť oči. Kvôli tomu musela ako v spomalenom zábere sledovať, ako Russell padá na zem, keď sa pod ním podlomilo pravé koleno, ktoré bolo sotva o okamih skôr prestrelené guľkou zo Stillovho revolveru.

„Teraz by vám nemal utiecť, ale aj tak by som si na neho dával pozor, keby som bol vami.“ Ani jeden z nich sa nezmohol na odpor. A aj keby sa o to snažili, Still im proste nevenoval pozornosť. Len mávol rukou niekam Cassiiným a Gabrielovým smerom a bez toho, aby počkal, či pochopili jeho narážku, sa vybral bližšie k zariadeniu, ktoré mohlo byť jedine strojom času.

Cassie netušila, čo čakala. Ale určite to nebola stena plná strojom a blikajúci kontroliek a bzučiacich spojení. V strede toho všetkého bol dokonalý kruh plný čiar a obrazcov, ktoré nedokázal rozlúštiť. Ale s jej šťastím to pokojne mohla byť elektrická sieť, ktorá mala za úlohu upražiť kohokoľvek, kto si trúfne priblížiť sa k tomu pekelnému stroju bez povolenia.

Dokonalý poplašný systém, ktorý za vás dokonca vyrieši aj potrestanie vinníkov.

„Kam ideme?“ prehovoril napokon Gabriel, keď Still zastal pred tou stenou a začal niečo zadávať na rôznych klávesniciach.

„Ideme do minulosti,“ odpovedal bez toho, aby sa otočil.

Gabriel si odfrkol. „A prečo by sme tam mali ísť? Ani netuším, kde skončíme, alebo čo by sme tam mali urobiť.“

„Och, s tým si nerobte starosti, ja viem všetko potrebné. Vy ma musíte len sprevádzať.“

„Ako vieš, kam máme ísť a čo tam máme urobiť pre to, aby sme zmenili súčasnosť a tým pádom aj budúcnosť, prečo si to už dávno neurobil? Prečo si sa nevrátil v čase a nezachránil všetkých tých, čo zabili?“ vytkla mu Cassie. Ešte pred pár týždňami by bola mlčala, ale teraz to už nedokázala.

„Z rovnakého dôvodu, z akého to nikto neurobil. Nikto z nás nevedel, kde Aristokrati ukrývajú stroj času, mohol byť kdekoľvek a kvôli tomu, kým som kedysi bol, som nemohol riskovať. Mal som len jeden pokus a musel som si byť viac ako stopercentne istý všetkým ešte predtým, než by som začal. Ale k tomu nikdy nedošlo bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažil. Keď sa objavila Molly a povedala mi všetko o svojej úlohe a o vás dvoch, vedel som, že prišla moja šanca.“

Cassie pomaly prikývla, hoci ju nemohol vidieť. Stále bol sklonený nad tým zariadením. „Ale ak vieš, čo máš robiť, prečo potrebuješ nás?“

„Pretože bez ohľadu na to, kým som a čo všetko som urobil, je toto vaša úloha a vy máte právo dozvedieť sa, ako to všetko skončí. A rozhodnúť sa, či to chcete.“

„To nemôžete urobiť!“ ozval sa odrazu Russell a jeho hlas bol plný zúrivosti a bolesti. „Ak zmeníte čas, vyberie si za to svoju daň! Zničí vás to, to mi verte! Radšej ma nechajte prevziať moc a budem jediný, koho to zasiahne.“

Zodvihla ruku a položila ju Gabrielovi na lakeť skôr, ako sa stihol otočiť a urobiť niečo hlúpe. Nie, že by netúžila po tom, aby niekto Russellovi rozbil hubu za všetky tie svinstvá, ktoré mal na svedomí, ale ak to bude možné, bola by rada, keby tá päsť bola jej. A teraz na to vlastne ani nemali čas. Netušila síce, čo Still robí, ale naliehavosť v jeho pohyboch i hlase bola očividná.

Pokrútila hlavou. „Ak jediný spôsob, ako napraviť škody, ktoré si napáchal, vedie skrz zmeny času, rada zaplatím cenu, ktorá bude potrebná.“

„Vy blázni!“ pokračoval vo vykrikovaní. Urobila tú chybu, že sa na neho pozrela cez rameno.

Vedela, že bol zranený, ale pôsobil hrôzostrašne. Matt spolu s Garethom ho držali pri zemi, no on sa zmietal na všetky strany, ako sa snažil oslobodiť, prskal okolo seba a vrčal akoby bol nejaký pes a divoko gúľal očami. Russell, ktoré poznala ako kolegu z divadla, bol dávno preč.

Akoby pre ňu zomrel.

Tento nový s ním nemal nič spoločné. Ani len nevyzerali rovnako. To uvedomenie si oslobodilo niečo ťažké z jej duše. Obrovské závažie plné viny. Ten bastard všetkých zničil bez výčitiek a ona sa kvôli jeho možnej smrti cítila ako odsúdenec. A pritom na to nemala dôvod.

„Poďte, nemáme na to celý deň!“ skríkol Still a začal ju ťahať kamsi stranou.

Uprela na Matt a Garetha pohľad a hoci im chcela niečo povedať, nedostala na to príležitosť. V ich očiach videla zmierenie a súhlas, dokonca náznak úsmevu. Očividne sa cítili dobre kvôli tomu, že to všetko skončí. Snažila sa pôsobiť rovnako povznesene, ale niečo jej v tom bránilo.

„Tieto náhrdelníky majte stále pri sebe a ak sa budete chcieť vrátiť, len stlačte tlačidlo v strede. Sú naprogramované tak, aby vás zobrali domov,“ zodvihol hlas Still, keď sa okolo nich vzniesol akýsi hukot. Chcela sa uistiť, že všetkému rozumela, ale nedovolil jej čo i len otvoriť ústa. len ich všetkých dostal do stredu toho divného kruhu a prinútil ich skloniť hlavy.

Cassie bola vzrušená, srdce jej divoko búšilo touto novou skúsenosťou. Druhá časť jej ja bola rozorvaná smútkom a obavami. Vo vzduchu bola stále tá konečnosť. Nech už išli kamkoľvek, tam to všetko skončí. Ich putovanie, trápenie ostatných ľudí, možno sa dokonca vrátia aj tí stratení. Podvedome stisla Gabrielovu ruku pevnejšie, hľadala v ňom oporu. Napriek tomu, že túžila po naplnení ich malej úlohy, nebola pripravená na možné následky. Čo ak by prišla o Gabriela? Vzdala by sa všetkého na svete, len aby s ním mohla ostať. Nemohla prísť aj oňho, bol jej jedinou rodinou; mužom, ktorého milovala.

Jej premýšľanie odrazu prerušilo divné pnutie, ktoré už poznala. Cítila sa presne tak isto ako v momentoch, keď Aristokrati menili čas. Akoby jej vnútro chcelo niekam ísť, zatiaľ čo telo tvrdohlavo zotrvávalo na mieste. Rozdiel bol v tom, že tentoraz celá jej podstata rada poslúchla. Ťahanie sa pomaly menilo na tichú bolesť, ako keď vás poštípe otravný hmyz. V krátkych záchvevoch sa jej prelievalo cez telo a keď otvorila oči, bola oslepená. Všetko, čo dokázala zaznamenať, boli nikde nekončiace farby. Jedna sa prelínala do druhej a potom do ďalšej. Všetko okolo nej sa pohybovalo jedným smerom a hoci sa stále dotýkala Gabrielovho tela, nedokázala ho v tej záplave rozoznať. A potom to všetko vybuchlo.

Nebolo to príjemné, ani hrejivé. Dokázala sa sústrediť len na bolesť. Stratila pojem o tom, kde sa nachádza. Vedela len, že keď zavrela oči, pripadala si ako škriatok skrývajúci svoj poklad na konci dúhy. Keď ich však otvorila, privítalo ju strohé, takmer až sterilné zariadenie nejakej kancelárie.

Vedela, že už viac nie sú v ich súčasnosti. Steny boli namaľované na bielo a farba sa na strope odlupovala, staré okná na tom boli podobne a vyzerali, že vám spadnú na hlavu, ak sa ich pokúsite otvoriť. Ale to, čo ju uistilo v tom, že sa niekam presunuli, bolo niekoľko stolov plných počítačov a rôznych káblov a zariadení. Ale nikde tam nevidela ani len jeden Sagax.

Dokázali to. Boli v minulosti. Ale aj napriek tomu, že boli úspešní, nevedela si predstaviť, ako je možné, že kľúč k zachráneniu budúcnosti netkvie v ich súčasnosti, ale ďaleko v minulosti. Mali tu snáď niečo zmeniť?

„Ako sa cítite? Z vlastnej skúsenosti viem, že to nemusí byť práve najpríjemnejšie.“

Cassie sa otočila smerom, odkiaľ prichádzal Stillov hlas. Stál rovnako blízko ako v momente, keď opustili ich dobu. Dokonca Gabriela ešte stále držala za ruku a nehodlala ho pustiť. Našťastie sa zdalo, že on je na tom rovnako, čo potvrdil tým, keď si ju pri pritiahol pred seba, jej chrbát si oprel o hruď, obmotal jej telo rukami a tvár ukryl v záhyboch jej vlasov. V podbruší sa jej začal vytvárať slastný tlak a v podobe horúcej vlny sa rozpínal do celého jej tela.

Odkašlala si. „Mám hrozné sucho v ústach. Ale to je asi normálne.“

Still sa zazubil. „Pokiaľ ste po ceste neprišli o nejaký životne dôležitý orgán, všetko by malo byť v poriadku.“

„Ehm... prečo by sme mali prísť o niektorú časť tela?“ spýtal sa Gabriel obozretne.

„Stroje času nefungujú tak, ako ukazujú vo filmoch. Nepríde žiadne fantasticky škaredé auto, aby vás odviezlo do budúcnosti alebo minulosti. Nie, všetko je na fyzikálnej úrovni. Využili sme vesmírnu anomáliu, ktorá sa objavuje len veľmi ojedinele a pomocou rôznych vesmírnych sond sa nám poradilo odizolovať dostatok molekúl na to, aby sme ich mohli naklonovať. Nakoniec sme z týchto experimentov našli ten jeden, ktorý prepožičiaval schopnosť okamžitého presunu kamkoľvek v čase upravenému motoru a ten sme potom vložili priamo do časostroja.“

Cassie na neho vypliešťala oči. „Prepáč, ale stratil si ma už pri slove anomália.“

Still si unavene pretrel tvár. „Zjednodušene povedané sa nám podarilo vynájsť jedno malé a veľmi dôležité zariadenie. Tá mašinka rozoberie vaše telo až do poslednej molekuly a v takmer kvapalnej forme vás prenesie cez čiernu dieru do minulosti, kde vás zase poskladá späť do pôvodnej podoby. Toto je už zrozumiteľné aj pre laikov?“

„Fuj, to je nechutné. Pripomeň mi, aby som sa už nikdy žiadneho vedca nepýtala, ako niečo funguje. Aj keby išlo o kávovar.“

„Nemala si sa pýtať,“ podpichol ju Still, ale hoci sa snažil žartovať, vyzeral naozaj vážne.

Chcela mu na to odvetiť niečo naozaj hnusné, ale nedostala príležitosť. V tej chvíli sa otvorili dvere. Automaticky sa tým smerom otočila a keď sa ju Gabriel opäť pokúsil strčiť si ju za chrbát, spražila ho nesúhlasným pohľadom.

Nedala mu však čas reagovať a hneď sa vrátila ku skúmaniu osobe, ktorá vošla cez dvere. Alebo skôr osobám. Boli to muž a žena. Muž bol mladšou, vykŕmenejšou a menej šedivou replikou Stilla, ktorý ako jediný uvoľnene postával o pár krokov ďalej. A žena... žena zase bola mladšou, vitálnejšou a očividne tehotnejšou replikou jej matky. Zdalo sa, že si ich tí dvaja nevšimli, čo sa zmenilo v momente, keď Cassie prudko zalapala po dychu.

To nie je možné!

Postavy pri dverách skameneli. Jedna jej časť očakávala krik a hystériu, možno boj s ochrankou a tá druhá sa zase chcela rozbehnúť k matke a spýtať sa jej, ako to všetko mohla dovoliť. Ale nič z toho sa nestalo. Mladší Still spolu s jej matkou tam len tak postávali a prezerali si ich, hlavne staršieho Stilla a nevyzerali ani trochu znepokojene. Skôr zvedavo.

„Keďže som tu ešte pred desiatimi minútami nemal zrkadlo, musím predpokladať, že si buď veľmi dobrý herec s kvalitným plastickým chirurgom, alebo náš detsky naivný výskum, ako ho pred chvíľou nazval náš šéf, predsa len priniesol ovocie a ty si prišiel z budúcnosti.“

Starší Still pokýval hlavou. „Sme z budúcnosti, ale nepriniesli sme ti správu o tom, ako tvoj vynález zachraňuje svet. Ide skôr o to, že je to pravý opak.“

„V tom prípade by sme sa asi mali posadiť.“ Still sa otočil ku Cassiinej matke a povedal: „Mohla by si všetkých držať bokom, kým to tu nedokončíme? Nechcem, aby sa niekto o tomto stretnutí dozvedel.“

„Spoľahni sa,“ usmiala sa a kačacím krokom vyšla von. Cassie urobila dva kroky vpred, akoby ju chcela za staviť, ale bola príliš pomalá. V čase, keď sa dostala takmer ku dverám, bola jej matka nenávratne preč a dvere za ňou bezpečne zapečatené.

„Čo tu robila moja matka?“

Mladšia verzia Still sa poškrabala po brade. „Yvonne je tvoja matka?“ spýtal sa a premeral si ju. Opatrne prikývla. „No, v tom prípade sa nečudujem, že ste si také podobné. Ale myslím, že ty budeš najmladšia. Hoci je Yvonne teraz tehotná, čaká dvojčatá, chlapcov. Patty je najstaršia a vyzerá inak ako ty. Takže s kým mám tú česť?“

„Som... Cassie. Ale čo tu robí... moja mama? Nikdy o tomto mieste nehovorila?“ Jej neistota nakoniec stočila slová do otázky.

„Yvonne s nami pracuje. Vlastne to bol jej nápad, aby sme sa pustili do výskumu a potom do zostrojenia stroja času. Nie však kvôli sebeckým cieľom, chcela len, aby sme mali spôsob, ako odvrátiť obrovské katastrofy. Vrátiť sa v čase a varovať tých ľudí, zachraňovať životy. Ja som s touto myšlienkou nesúhlasil, podľa mňa by sa čas ovplyvňovať nemal, ale stoj času sa dá využiť aj inak – napríklad na spoznávanie dejín. Je toho toľko, o čo sme prišli. Výletmi späť by sme to mohli získať späť.“

Cassie prekvapovalo, že jej matka o tom nikdy nepovedala. Nemala sa predsa za čo hanbiť, nebola Aristokrat a nezabíjala ľudí len pre to, aby dosiahla svoje ciele. Myslela si, že k nej vždy bola maximálne úprimná a teraz sa ukázalo, že jej nepovedala pravdu ani o jej vlastnom otcovi. Odišla zo svojho pracoviska, keď prestala súhlasiť so smerom vývoja ich práce. A nikdy nehovorila o svojom starom živote, dokonca ju obrala o súrodencov. V zlomku sekundy jej napadlo niečo skutočne šialené.

„Ty a ona... vy... ehm...“

„Či som otec tvojich bratov? Božechráň! Úlohu otca a manžela som nechal na bratovi, Yvonne je len moja priateľka, je mi takmer ako sestra.“

Cassie zalapala po dychu. „Takže ty si môj....“

„Strýko?“ skočil jej do reči. „Áno, som. Alebo skôr budem. Ale čas je dosť relatívny pojem.“

„Prečo si mi to nepovedal?“ otočila sa s otázkou na staršieho Stilla. „Vedel si to celý čas, už od momentu, keď si ma prvý raz videl. Mohol si mi to kedykoľvek povedať. Prečo si to neurobil?“

„Predpokladal som, že to urobila Yvonne a ty o tom nechceš hovoriť, lebo sa na mňa hneváš. V čase, keď som si uvedomil, že skutočne nevieš o mne alebo komkoľvek inom, bolo už príliš neskoro na rozhovory.“

„Nie, že by si doteraz vôbec rozprával. Všetci sme žili v predstave, že si nemý.“

Starší Still potriasol hlavou na znak nesúhlasu. „Nie som nemý, ale vyrezal som si jazyk, aby sa ma nikto na nič nepýtal a ja som sa nejakým nedopatrením neprezradil. Ale vedel som, že raz príde čas, keď budem musieť s niekým komunikovať, tak som zostrojil implantáty, ktoré môj bývalý kolega vložil priamo do zadnej časti môjho mozgu, odkiaľ ovplyvňujú hlasivky. Tým pádom rozprávam bez toho, aby som otváral ústa.“

„A doteraz si nám to nepovedal, pretože....“ zamiešal sa do toho Gabriel a ani trochu neznel nadšene.

„Pretože ste neboli pripravení dozvedieť sa pravdu. Neverili by ste mi, keby som vám pred dvomi mesiacmi povedal, že som človek, ktorý stroj času vymyslel a postavil a potom svoj nápad predal nesprávnej osobe a kvôli tomu sme všetci skončili v pekle.“ Neveselo sa zasmial. „Fakt si nemyslím, že by ste to zobrali pozitívne.“

„Teraz je to akože lepšie?“ zapochyboval Gabriel.

Still prikývol. „Iste, že je. Teraz už nemáte na výber. Chcete to ukončiť a tým pádom nemáte čas na to, aby ste pochybovali o každom kroku.“

„Hovoril si, že záleží na našom rozhodnutí!“ obvinila ho Cassie rozhorčene.

„Je len na vás, či sa rozhodnete ostať tu, v minulosti, kde vás neovplyvní čas, alebo sa vrátite späť, keď sa všetko vráti do normálu. Čas nie je ako hračka, nepohráš sa s ňou a neodložíš ju. Je ako žijúci organizmus. Ak ho zraníš, vylieči sa, ale nikdy nebude v poriadku. Vždy bude poznačený. Ale ak všetko zastavíme už teraz, predtým, než všetky tie zásahy začali, časopriestor by sa mohol... zmeniť. Opraviť sám seba, opraviť svoje plynutie. Zaniknú časové slučky, pretože tie samotné vznikli neopatrným cestovaním. Ľudia, ktorí boli stratení, by sa mohli objaviť. Nevieme si predstaviť, čo všetko by sa mohlo zmeniť. Ale takisto existuje možnosť, že vy sa nikdy nestretnete v upravenej budúcnosti. Preto som vás sem zobral. Nie preto, že potrebujem pomoc presvedčiť svoje niekdajšie ja, aby sa vzdalo svojho šialeného sna. Nie, to všetko je nepodstatné. Vy dvaja však už nikdy nebudete mať šancu stretnúť sa. Možno si na seba ani nebudete pamätať. Ale ak by ste ostali tu, čas by na vás nezapôsobil a mohli by ste byť spolu.“

Cassie sa z toho točilo v hlave. Možnosť, že by po tom všetkom prišla o Gabriela, ju desila. Aristokrati sa zahrávali s časom tak dlho, až ho narušili do takej miery, že nie je možná jeho náprava. Môžu len dúfať, že univerzum okolo nich je dosť mocné na to, by sa s tým vyrovnalo. Ale za cenu, že roztrhajú rodiny, oddelia súrodencov a zničia spoločenstvá, ktoré boli uzavreté v dobách temna, keď všetci boli zúfalí a ustráchaní.

Bola to obrovská obeť a hlavne taká, akú by nikto nemal podstúpiť. Každý chcel len kúsok šťastia. Ale možno ho nikdy nedostanú. Ale nechávať všetkých ostatných živoriť, pretože oni sú príliš sebeckí na to, aby urobili ten posledný krok...

Molly mala pravdu, pomyslela si odrazu Cassie. Šťastie žiadneho človeka by nemalo stáť nad nádejou ostatných. Aristokrati si len uzurpovali viac moci, ničili viac prostredia, v podstate pochovávali budúcnosť len pre kúsok sebeckej radosti a pocitu nadradenosti.

Vzhliadla na Gabriela a v jeho očiach videla rovnakú bolesť, aká jej drvila srdce. Boli takí rozdielni a predsa dokázali premýšľať rovnako. Tento boj nikdy nebol o nich, mali len obmedzený čas, ktorý spolu mohli stráviť. No za normálnych okolností by sa nikdy nestretli.

„Nebolo by....“ Nahlas prehltla. „Nebolo by správne žiť v minulosti. Ako si sám povedal, časopriestor je už dosť zničený.“

Still prikývol a hoci mal v očiach ľútosť, nepovedal nič, čím by znevážil ich rozhodnutie. Rešpektoval ho. „Čo ty vieš,“ povedal ticho, „možno vás za to časopriestor odmení. Privedie vám do cesty šťastie, nech ho už v sebe ponesie ktokoľvek. A to stojí za záchranu.“

Cassie pokývala hlavou, ale nemala už silu nejako reagovať. Miesto toho len padala Gabrielovi do náručia a objímala ho. Ani jeden z nich neprehovoril. Žiadne slová na svete neboli dostatočné na to, aby vyjadrili to, čo sa v nej teraz odohrávalo.

„Čo mám robiť?“ ozval sa jeden zo Stillov. Cassie nedokázala zistiť, ktorý to bol.

„V podstate nič,“ odpovedal druhý hlas. Hádala, že by to mohol byť Still starší. „Zajtra v budove vypukne požiar. Založí ho protestná skupina, ktorá už niekoľko týždňov posiela tie výhražné listy. V tom čase tu budeš a zachrániš kľúčovú časť výskumu, ale takmer všetci tu uhoria. Yvonne, tvoj brat Kole, spolupracovníci. Ty ale prežiješ a vieš, že ak budeš pokračovať vo výskume, zachrániš ich. A to si aj urobil. Postavil si stroj času, vrátil sa späť a zachránil ich. Ale niekto sa o tom dozvedel. Ľudia, ktorí vedeli, že Yvonne uhorela a odrazu sa objavila živá. Kúpia od teba stroj času a potom ho zneužijú k ovládnutiu sveta.“

Cassie zalapala po dychu, keď sa dopočula, že jej matka uhorela a spolu s ňou aj jej otec a všetci, čo boli v budove, pretože Still potreboval zachrániť výskum. Vybral si hŕbu papierov a vlastnú cieľavedomosť miesto toho, aby pomohol ľuďom, ktorí mu dôverovali. Iste, potom ich zachránil, ale akú cenu má pre neho ľudský život, keď ho dokáže tak hravo obetovať, len aby dosiahol svoje?

„Chceš, aby som tam ten výskum tentoraz nechal.“

„Pre všetkých to bude lepšie. Tí ľudia prežijú, pretože ich stihneš zachrániť. Ten stroj času nestojí za žiadny život. Hrať sa na Boha ešte nikdy nikomu nič neprinieslo. Človek len všetko stratí a o všetkých príde. Na čo je potom niekomu moc, keď je osamelý?“

„Myslím, že niektoré sny sú predurčené k tomu, aby sa nikdy nenaplnili. A tento jeden viac než tie ostatné.“

Cassie sa pri jeho slovách strhla a pozrela sa na mladšieho Stilla. Očakávala, že bude viac bojovať za zachovanie svojho vynálezu. Ale miesto ľútosti či hnevu na ňom videla len zmierenie a možno aj trochu úľavy. Akoby sa nemohlo dočkať, až sa vráti ku svojmu normálnemu životu.

„To sa tak ľahko vzdáš svojho sna?“

Mladší Still zodvihol hlavu, ale napriek tomu, že sa na ňu pozeral, akoby ju nevidel. „Vieš, tento projekt... už dlho neverím v jeho správnosť. Povedal som síce, že s myšlienkou prišla Yvonne, ale ja som sa nebránil. Tiež som chcel nájsť spôsob, ako sa vrátiť v čase. Ja...“ Zhlboka sa nadýchol. „Pred časom mi pri dopravnej nehode zomrela sestra. Mal som ju odviezť ja, ale opäť som zostal v práci dlhšie a nestihol som to. Bola na mieste mŕtva.“

„Och, bože, to je mi ľúto,“ pošepla sotva počuteľne.

Opatrne sa usmial, aby jej dal najavo, že ju počul. „Odvtedy som sa pohrával s myšlienkou, že by sme mali preskúmať možnosť vracania sa v čase. Ale v dobe, keď sme začali pracovať na prvotnom výskume, som ani nechcel pokračovať.“

„Prečo? Vzdal si sa myšlienky na záchranu sestry?“

„Pretože verím, že všetko zlé je na niečo dobré. Áno, moja sestra zomrela, pretože som nedochvíľny bastard, ale niečo to predsa len prinieslo. Keď som odchádzal z jej pohrebu, takmer som autom zrazil cyklistku. Miesto toho, aby na mňa podala trestné oznámenie, sa na mňa len pozrela, povedala, že vyzerám hrozne a pozvala ma na kávu.“ Tentoraz sa usmial naozaj úprimne. „V súčasnosti sme už dva roky zosobášení a očakávame nášho prvého potomka.“

Cassie sa cítila, akoby ju zasiahlo poznanie. „Ale ak by si sa vrátil v čase a zachránil sestru, nebol by si na tom cintoríne a svoju ženu nikdy nestretol.“

„Pravdepodobne. Iste, viem o svojej Jane všetko, ale či by mi časopriestor dovolil dva zázraky, to je len vo hviezdach. Nemôžem riskovať, že prídem o svoju rodinu." Pokrútil hlavou. Ale v projekte som pokračoval, chcem som to dokončiť. Ale teraz by som sa vrátil späť v čase len pre to, aby som sestru poprosil o odpustenie. Ale jej záchrana....“ Opäť sa zatváril nešťastne. „Sami vidíte, ako to dopadlo, keď som to skutočne urobil. Zachránil som celý výskumný tím, ale vynález sa dostal do nesprávnych rúk a jeho prostredníctvom vás ostatní zotročili. A s tým by som nedokázal žiť.“

„Tak čo urobíš?“ spýtala sa Cassie, ale odpoveď poznala.

„Nechám to tu zajtra zhorieť, ale ubezpečím sa, že všetci budú mať voľno. Je to to najmenej, čo môžem pre budúcnosť celého sveta urobiť.“

„To je veľkodušné.“ Hrdlo mala také zovreté, až hrozilo, že jej nebude rozumieť.

Still na ňu žmurkol. „Nechám vás rozlúčiť sa v súkromní,“ pošepol potichu a otočil sa na odchod, ale potom akoby si na niečo spomenul a prehodil cez rameno: „Nikto z nás nevie, ako vesmír a časopriestor funguje. Iste, zásahmi ho môžeme zničiť, ale teraz sa ho chystáme uzdraviť. Možno by to spôsobom stratu pamäti pre všetkých obyvateľov zeme. Ale môže sa stať, že ostatnú... vyvolení, ktorí si budú pamätať aj túto alternatívnu budúcnosť, ktorú sa chystáme spolu zničiť.“

Cassie tomu ani na sekundu neverila, ale nedokázala mu to povedať. Snažil sa ju len upokojiť, dať jej niečo, k čomu by sa mohla upäť. Ale nič nebolo dostačujúce.

„Ďakujem,“ odpovedala a skôr, ako stihol povedať niečo ďalšie, sa otočila späť ku Gabrielovi.

Nedokázala sa na neho takmer ani pozrieť. Nevedela otvoriť ústa a niečo mu povedať. Aké slová boli dosť silné na to, aby opísali tú bolesť, ktorá jej trhala vnútro? Všetko jej bolo ľúto, tých ľudí, ktorí prišli o život bez dôvodu i tých, ktorí si to možno zaslúžili. Každého zasiahla sebeckosť Aristokratov. Ale keby nebolo ich, možno by Gabriela nikdy nestretla. A teraz o neho opäť mala prísť. Cítila pri ňom to, čo nikdy predtým. Bolo to povznášajúce i ničivé zároveň; zahrievalo ju to a rovnako mierou chladilo. Do tela sa jej zabodávali tisícky nožov.

„Cass,“ ozval sa Gabriel potichu, hlas mal priškrtený. „Milujem ťa.“

Zachvela sa. „Aj ja ťa milujem. Neviem... neviem, ako...“ Prehltla hrču, ktorá sa jej tvorila v hrdle, ale slzám nezabránila, aby sa jej nepreliali cez viečka.

„Prišli sme sem, aby sme dali nádej pre celé ľudstvo. A nikto sa o tom nedozvie,“ povedal. „Keď sa odtiaľto vrátime späť, budeme na opačných koncoch zeme. Nevieme, ako bude vyzerať náš život. Ale prisahám, že ťa nájdem, Cass. Aj keby mi to malo trvať celý život. Ja ťa nájdem.“

Zavzlykala. „Ale ako? Ako, keď si na mňa možno nebudeš.... nebudeš...“

Ruku jej položil na líce a prinútil ju pozrieť sa na neho. „Nedovolíme si zabudnúť.“

„Ako?“ To slovo len naznačila perami.

„Takto,“ vyslovil s podivnou ľahkosťou a skôr, ako sa stihla opýtať ešte niečo iné, zodvihol jej predlaktie a perom, o ktorom netušila, odkiaľ ho mal, jej začal čmárať po koži. Inokedy by ju to rozosmialo, ale teraz to pôsobilo pohrebne. Keď skončil, zodvihol jej ruku ešte vyššie, aby si mohla prečítať, čo tam napísal.

Som Gabriel a milujem ťa. Nikdy nezabudni a neprestať dúfať, že ťa nájdem.

Po tvári sa jej začalo kotúľať ešte viac sĺz, ale napriek tomu si od neho zobrala pero a svojim škrabopisom mu na ruku napísala jednoduché:

Cassie ťa miluje. Neprestaň ju hľadať.

Pero odhodila na zem a netrápilo ju, čo sa s ním stane. Natiahla sa na špičky, ruky obmotala okolo Gabriela a pobozkala ho so všetkým, čo mala. Chcela ho spútať a nepustiť, primknúť sa k jeho telu a nenechať sa ničím a nikým zapudiť. Tak veľmi ho potrebovala. Bol dôležitejší ako vzduch, ktorý dýchala. Ako voda, jedlo, bijúce srdce. Bol jej dušou, druhou polovičkou a tá teraz umierala. Pokračovať ďalej nebolo ešte nikdy ťažšie.

V moment, keď sa ich jazyky začali preplietať, sa ho pustila a uchopila ho len za ruku. Neodtiahla sa od neho, len voľnými prstami nahmatala náhrdelník a z celej sily ho stlačila. Netušila, či pochopil, čo robila, ale nemala čas na to, aby to zistila. Vedela len, že ak to neurobí, nikdy ho nepustí. Ostane v minulosti ako nejaký príživník, len aby s ním mohla byť. A to nie je správne bez ohľadu na to, ako veľmi po tom túžila.

Zodpovednosť išla s rukou v ruke s bolesťou.

Nebolo to ako predtým, keď sem išli. Žiadne farby a úžas, len tma a bezútešnosť. Najskôr stratila hrejivosť jeho pier. O to viac sa držala jeho ruky, ale ani to nestačilo. Jej telo sa začínalo zmenšovať, rozptyľovať do priestoru rovnako, ako sa rozpadávalo jej srdce. Nikto ho neposkladá. Možno by nemali poskladať ani ju. Nie po tom, čo končekmi prstov zachytila len temnotu. Chcela kričať na protest, ale ani to nedokázala. Nenašla svoje pery.

A to možno bolo dobre. Kričať tichou dusivosťou bolo jednoduchšie.

Kapitola 30. ¦¦ Kapitola 32. + Epilóg


V prvom rade by som sa chcela poďakovať za krásne druhé miesto v Naj poviedke. Ani si neviete predstaviť, ako veľa to pre mňa znamená.

Ako ste si mnohí všimli, toto bola predposledná kapitola, pred nami už je len záverečná časť a krátky (aspoň v to dúfam) epilóg. Ako si myslíte, že by to všetko mohlo, alebo skôr malo, skončiť? Nejaké teórie? A kto z vás tipoval, kto by mohol byť Still?

Samozrejme som otvorená kritike - ako vždy.

Vaša Lili :)


* Still v preklade znamená tichý, pokojný.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 31.:

2. PrincessCaroline přispěvatel
07.10.2014 [23:13]

PrincessCarolineLili, ja ťa zbožňujem Emoticon Emoticon
Aké krásne druhé miesto? Za toto by si si zaslúžila 1+ miesto Emoticon
Stilla som si absolútne nevedela zaradiť, ale prekvapila si ma.
Využila si potenciál príbehu a poriadne si nám naložila. Absolútne som nevedela, ktorým smerom sa budeš uberať, ale musím ťa pochváliť.
Ku koncu sa mi už črtalo, čo musia urobiť a čo to obnáša. Akoby sa to malo skončiť? Absolútne neviem. Na jednu stranu by som chcela, aby sa stretli, ale svet je veľký a Gabrielov je mnoho. Svoju lásku si už odžili a čas sa neuzdraví úplne.
Môžu mať svoj život oddelene bez toho, aby sa utápali v bolesti z odlúčení. Ale ty si šéf takže si počkám na koniec. Nenechaj nás čakať dlho!! Emoticon

1. Trisha přispěvatel
07.10.2014 [21:24]

TrishaAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA!!!!!!!!!!! Lili, prosííííííííííííííím nech na seba NEZABUDNÚ!!!! Prosím! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon úžasná kapitola, sio ma úplne dorazila, že je predposeldná. Prosím Lily nech je to happy end. Inak si ťa nájdeM!!!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!