OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 26.

08.09.2014 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 898×

Kapitola 26.

Pri prebúdzaní stonal od nástojčivej bolesti, ktorá mu bodala do lebky. Posteľ, na ktorej ležal, pripomínala skôr kamennú zem a s teplotou, ktorá ho nútila skrútiť sa do klbka, to pre neho nevyzeralo práve najlepšie. Pozorne sa zadíval na svoje prostredie a nevyberane pri tom nadával. Bolo len jediné miesto v celom stredisku, ktoré bolo takého vlhké a temné, a v ktorom by mu spoločnosť robila len jeho vlastná samota. Žiadna prezývka na svete nebola dostatočne výstižná, aby ju na seba použil.

Zaútočiť na svojho šéfa bolo číre bláznovstvo a vedel to už v moment, keď sa proti nemu rozbehol. Uvedomoval si následky svojho činu, ale nejako dúfal, že stihne ujsť. Očividne sa tak nestalo a miesto svojho šéfa skončil na zemi on, jeho najvernejší pomocník. Teda, v súčasnosti len trestaný bývalý zamestnanec. Pochyboval, že by sa ešte niekedy mohol vrátiť na svoj výhodný post.

Nie, že by ho to netešilo.

V posledných mesiacoch vykonával jednotlivé úlohy len kvôli kamufláži. Bral to ako výhodný obchod. Bude vykonávať zamestnanie, ktoré nenávidí, aby sa výmenou za to dozvedel užitočné informácie o svojej sestre a mohol ich využiť proti svojmu pánovi. Lenže každá palica má dva konce a on sa práve ocitol na tom nesprávnom.

Keď sa okolo neho ozval zvuk, ktorý až príliš pripomínal otáčanie kľúča v zámke, bleskovo sa postavil. Potlačil zastenanie od bolesti, keď sa mu zakrútilo v hlave, a s chrbtom pritisnutým ku stene čakal na toho votrelca. Pripravil sa na najhoršie, ale keď oproti zbadal svojho šéfa, neubránil sa prekvapenému zodvihnutiu obočia. To bolo snáď po prvýkrát od jeho nástupu na stoličku Aristokrata, keď sa dobrovoľne vydal do nejakej cely, ku všetkému ešte do tej jeho.

„Užívaš si našu pohostinnosť?“ podpichol ho šéf.

V duchu rýchlo premietal svoje možnosti. Vedel si predstaviť, že napriek snahe o zachovanie povznesenej atmosféry na opačnej strane dverí čakalo celé komando, s ktorým by si práve teraz neporadil. Teraz to pokašlal fakt kardinálne.

Blondiak sa zamračil. „Prečo som tu?“

Druhý muž pokrútil hlavou. „Naozaj si si myslel, že ma môžeš donekonečna ťahať za nos ako mojich podriadených a tých naivných Odolných?“

„Naznačuješ snáď, že som ťa zradil?“ Hoci to bola pravda, do svojho hlasu dokázal vložiť dostatok pobúrenia, aby to neznalo ako priznanie.

„Ja si to nemyslím, ja to viem,“ povedal Aristokrat takmer láskavo. Ale za jeho hlasom sa skrývala falošnosť, za akú by sa nemusela hanbiť ani líška. „Vieš, si asi jediný chlap, ktorému som dokázal veriť. V podstate som si ťa vychoval a keď si dokázal svoju matku chytiť a priviesť sem bez zaváhania, presvedčil si ma, že si hodný svojho postu. Dokonca aj v momente, keď si sa dozvedel, kým je Yvonne v skutočnosti, stál si po mojom boku. A potom sa toho všetkého vzdáš a začneš robiť chyby len kvôli tomu, že ja idem po tvojej sestre. To je veľmi neprofesionálne,“ zacmukal, akoby káral neposlušné dieťa.

Blondiak si rezignovane povzdychol. Ako to mohol takto posrať? „Čo ma prezradilo?“

„Okrem toho faktu, že si na mňa zaútočil?“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby sa zamýšľal nad jeho pochabosťou. „Začal si byť citlivý na čokoľvek, čo sa jej týkalo. Bolo to nepatrné, najskôr som si to ani neuvedomil, ale nakoniec som zbadal ten vzor. Kedykoľvek sme zistili, kde by mohla byť Cassie, vyrazil si na to miesto. Alebo si sa ma snažil presvedčiť, aby sme tam išli. Ale nie kvôli tomu, aby sme ju chytili. Ale aby si ju mohol ochrániť predo mnou. Neprezieravé.“

„Tak to skonči. Zabi ma, keď si presvedčený, že som ťa zradil.“

Od stien sa odrazil pobavený smiech jeho šéfa, ale snažil sa ho ignorovať. Miesto toho sa snažil v duchu vymyslieť spôsob, ako sa z toho miesta dostať, ale hlava mu odmietala spolupracovať. Neprepadal beznádeji ľahko, ale aj on musel uznať, že v podobných sračkách sa ešte neocitol. Dokonca ani vtedy pred rokmi, keď si poňho prišli do decáku, ale jeho brata tam nechali. Ich rodičia boli údajne mŕtvi a po tom, ako sa o nich odmietli postarať príbuzný, ostali on a Ethan sami. Lenže potom aj tak museli byť rozdelení kvôli nenažranosti Aristokratov.

Stále mal v živej pamäti bratov vyčítavý pohľad, keď od neho odchádzal. Vedel si predstaviť, že aj v súčasnosti mu zazlieval to, že ho nechal samého, ale mal dosť rozumu na to, aby ho nekonfrontoval. Aspoň v tejto chvíli mali rovnaké záujmy – jeden z tých hlavných bolo udržať Cassie nažive, hoci obaja na to mali inú a pravdepodobne aj nesprávnu metódu.

Lenže kvôli jeho neschopnosti a pomalosti bola ich sestra pravdepodobne mŕtva. Veď koľko ľudí by dokázalo prežiť masívny výbuch budovy? Niečo v mysli mu našepkávalo, aby sa nevzdával tak ľahko a ďalej pokračoval, ale zdravý úsudok mu radil, aby si našiel iný stred záujmu. Tentoraz možno vlastné prežitie.

„Nebudeš to mať také jednoduché. Ešte som s tebou neskončil. Zatiaľ budeš zahrievať túto celu až do momentu, keď chytím tvojho podareného brata Ethana,“ povedal triumfálne a ešte mal tú drosť usmiať sa, keď sa zatváril prekvapene. „Ale, ale, čo je? Prerátal si sa? Vážne si si myslel, že sa nedozviem, že Ethan žije a ty si sa sním skontaktoval a momentálne spolu s ním pracuješ na povstaní proti mne?“

„Nikdy ťa predsa nezaujímal. Ethan nemá žiadnu moc.“

Potriasol hlavou a mával pri tom rukami ako nejaká úchylná balerína. „Nie, nie, on je možno násilnícky narcis a tak trochu šialenec, ale pod jeho vedením stále prežíva veľká skupina Odolných. Nebudem riskovať, že mi pokazia deň, takže pre istotu sa zbavím aj tvojho brata. Pekne si tu budete hrkútať spolu. Spýtal by som sa ťa, či sa tešíš na rodinné stretnutie, ale to by si sa s ním nemohol vídať predtým za mojim chrbtom.“

Blondiak sa ironicky pousmial. Nikdy nevedel, do akej kategórie zaradiť svojho šéfa. Teraz sa veľmi rád priklonil ku skupinke príliš inteligentných šialencov bažiacich po moci. Tí boli ešte nebezpečnejší než obyčajní blázni. Tí za to aspoň nemohli, proste sa takí narodili.

„A čo čakáš, že sa stane, keď ho chytíš – o čom pochybujem – a zavrieš ho sem? Dúfaš snáď, že sa navzájom pozabíjame?“

„A kde by v tom bola zábava?“ podpichol ho Aristokrat. „Nedovolím vám zomrieť tak ľahko. Radšej si vás tu pekne uväzním. Budete pohromade a spoločne počkáme, kým sem dorazí vaša drahá sestrička Cassie. A potom len začne zábava. Prinútim ju pozerať sa, ako vás pomaličky zabijem. Ako taký malý trest za to, že si dovolila postaviť sa mi do cesty.“

Zodvihla sa v ňom mohutná vlna hnevu, no vzápätí sa rozplynula, keď si spomenul, čo ešte skôr toho dňa ten bastard urobil. Chcel snáď svojimi rečami dosiahnuť, aby ho opäť napadol a ona tak mohol mať ospravedlnenie pre jeho vraždu?

„Moja sestra je mŕtva. Vyhodil si ju do vzduchu aj s budovou, v ktorej bola.“

Aristokrat sa zasmial a otočil sa na päte. „Si naozaj veľmi naivný, hlavne vzhľadom na tvoje povolanie. Vedel som, že si konal svinstvá za mojim chrbtom, tak som na teba chystal pascu. To, že tvoja sestra náhodou zavítala do toho strediska, mi nahralo do karát. Úprimne je mi u prdele, či to tam našla alebo nie. Aj tak s tým nič nedokáže urobiť. Ale na druhej strane, ak by si veril, že ju chcem zabiť, určite by si konal. Keby si mi bol oddaný tak, ako si hral, sám by si sa ponúkol, aby si to miesto mohol odpáliť. Ale ty si urobil pravý opak.“

Blondiak zalapal po dychu a po prvý raz za dlhý čas povolil zo svojho tvrdo vybudovaného sebaovládania. Ukázal pri tom tú časť zo seba, ktorá ešte stále bola ľudská. „Cassie žije?“

„Dal som tú budovu odpáliť, ale najskôr som sa uistil, že v nej nikto nebol. Preto som Chloe požiadal, aby zapla všetky senzory.“ Aristokrat sa otočil na päte a vybral sa ku dverám. Ale tesne predtým, než vyšil, sa na neho pozrel cez rameno. „Tak čo, ako veľmi sa mi poradilo presvedčiť ťa, že by som sa dobrovoľne vzdal toho, čo má Cassie len pre to, aby ma náhodou neodhalila ostatným?“ S tými slovami za sebou zabuchol dvere.

Rukou si pretrel tvár. Vážne bol v poriadnych sračkách.

Tak prečo sa mu uľavilo, že ho ten bastard len napálil, aby ho prichytil pri klamstve a skutočne jeho sestru nezabil a ani to nemal v úmysle?

***

Netušil, čo prišlo ako prvé. Náraz a náhla bolesť, alebo otupenosť a hluchota. Nechcel nad tým rozmýšľať. V čase, keď si uvedomil, že sa omámene váľa po zemi s bolesťami na miestach, ktoré nikdy predtým necítil, bol taký zúrivý, že by dokázal vyhrať nad celou jednotkou nepriateľských vojsk. Najskôr si nedokázal spojiť svoju náhlu zmenu polohy zo stojacej na ležiacu s tým, čo sa v ňom odohrávalo. Všetko okolo divne pískalo a len samotná snaha rozoznať nejaký zvuk mu prinášala muky a závrate. Bolo to náhle, nedokázal sa na to pripraviť. Vede len, že sa niečo stalo.

Okrajovo vnímal obrysy stromov, ktoré ho obklopovali, aj divný pocit, akoby sa ho dotýkalo nejaké telo. Ďalších niekoľko minút strávil skúmaním tej skutočnosti. Rozpamätať sa, čo sa stalo, bolo trošku ťažšie, ale nakoniec si spomenul na ohlušujúcu ranu a silu, ktorá ho zmietla z nôh, hoci proti nej bojoval. Na chvíľu spracovával svoje ego, aby čušalo a prestalo kňučať nad tou neprávosťou, že si jeho dovolil niekto zvaliť na zem. Potom dokázal svoju pozornosť presmerovať na dôležitejšie veci. Tlaková vlnka, ktorá ho zasiahla, nevznikla len tak pre nič za nič. Muselo jej niečo predchádzať, ale čo to mohlo byť, to si predstaviť nedokázal.

Nakoniec sa vzal bolestného uvažovania a pokúsil sa pohnúť. Ruky i nohy prekvapivo čulo reagovali na akýkoľvek podnet a skôr, ako sa stihol nejako spamätať, štveral sa do stoja. V hlave sa mu pri tom počine mierne zatočilo, ale dokázal to odignorovať. Nezdalo sa, že by mal niečo zlomené a s modrinami sa vyrovná. Čo ho však trápilo viac, bola jeho hluchota. Hoci, nebolo to tak, že by nepočul nič, alebo len pískanie ako predtým. Tlmene k nemu doliehali nejaké hlasy, ale rozoznať ich nedokázal.

Ten ponorkový pocit mu bol známy.

Pripomínalo mu to obdobie spred pár rokov, keď kdesi chytil nádchu a miesto toho, aby sa nechaj jednou injekciou vyliečiť, celú chorobu prechodil a do taktu ešte aj posmrkával. Tvrdohlavo trval na tom, že to prežije aj bez pomoci, až kým mu nezaľahlo v ušiach tak kvalitne, že ostatní na neho museli kričať, aby bol vôbec schopný niečo im rozumieť.

Vtedy sa naučil odčítať z pier, ale aj lekciu, vďaka ktorej už nikdy ani len nepomyslel na podcenenie nejakej nákazy, aj keby to mala byť len nádcha. Sluch sa mu potom samovoľne vrátil v jedno ráno, keď si zívol. Až do tohto momentu si na to nespomenul, ale musel uznať, že na tom tupom pocite v ušiach bolo niečo známe.

Kútikom oka zrazu zachytil pohyb. Otočil tým smerom hlavu a zvedavo pozoroval, ako sa sotva dva metre od neho na nohy stavia Gareth. Keď sa k nemu otočil, mal na tvári rovnako dezorientovaný výraz, aký musel mať pred pár minútami on. Rozum však odmietal spolupracovať, aby dokázal určiť, čo sa im to stalo.

Zachytil, ako sa mu Gareth snaží niečo povedať. Otváral ústa, ale zvuk k nemu nedošiel. Nakoniec sa mu podarilo uhádnuť, že chce vedieť, či je v poriadku.

Gabriel prikývol. „Hej, som v pohode. Len nič nepočujem. Nevieš, čo sa stalo?“ začal. Okrajovo počul tlmené koncovky slov, ktoré vyslovil. Znamenalo to snáď, že to dočasné sluchové vákuum ho pomaly opúšťa?

No miesto Garethovej odpovede sa len dočkal toho, že donekonečna opakoval slovo čo. Po piatom raze si uvedomil, že ak on mal zaľahnuté v ušiach, on na tom musel byť podobne. Stíchol a nesmažil sa na neho kričať. Miesto toho si ruku priložil k uchu a zakrútil hlavu, čím sa mu snažil naznačiť, že je na tom podobne ako on. Jeho pantomíma asi zabrala, pretože sa Gareth zamračil a rukami si objal hlavu, akoby ho bolela. Úprimne s ním súcitil. On sám sa musel veľmi snažiť, aby aspoň občas nezastonal od tých múk.

Dlho sa na Garetha díval a keď sa zdalo, že mu nechce povedať už nič iné, začal sa otáčať okolo svojej osi. Stále boli v tom istom lese ako predtým. Všimol si, ako sa ostatní tiež zbierajú zo zeme a okolo nich pobieha trochu hysterická Molly. Bolo ťažké rozoznať, či sa smeje, alebo rozčuľuje, keďže sa tam všade vznášal takmer biely prach, ktorý mu plnil nos aj všetky dutiny a nútil ho kašlať. No okrem toho ho pošteklil aj závan niečoho spáleného. Podobne sa cítil ako pri tom šialenom cvičení, keď jeho veliaci dôstojník niečo podmínoval a potom to vyhodil do vzduchu. Ešte týždeň potom..

Prudko sa zarazil a zalapal po dychu, keď si uvedomil, prečo mu tá situácia prišla taká podivne známa. Otočil sa na päte a snažil sa rozoznať budovu pred sebou. Bez rozmyslu podišiel niekoľko krokov pred a dúfal, že čoskoro sa pred ním zjaví tá vysoká ozruta, no nestalo sa tak. Nič nenašiel. Srdce mu zastalo, no odmietal si to len tak priznať. V duch okrikoval svoju myseľ, aby na to zabudla a rýchlo postupoval dopredu. Ak niekoho cestou zrazil na zem, bolo mu to jedno.

Zastal až v momente, keď sa pred ním prach rozostúpil ako keď niekto rozostrie závesy na okne. Naskytol sa mu pohľad ako z hororového filmu. Miesto ošarpanej budovy tam stálo už len niekoľko stien, ostatné sa váľali v prachu a vyzerali akoby sa celá tá stavba zrútila do seba. Kedykoľvek predtým by bol žasol nad profesionalitou ľudí, ktorí tam tie bomby dali, ale teraz to nedokázal.

Nohy mu vypovedali službu a on klesol na kolená priamo na tvrdú zem. V hlave mu dunelo a zdalo sa mu, akoby nemohol viac fungovať. Jediné, čo dokázal vnímať, bola kopa ruín v mieste, kde predtým stál dom. Dom, v ktorom Cassie zmizla, aby našla toho porazeného medveďa. A už nikdy odtiaľ nevyšla.

To, že dookola vykrikuje jej meno si uvedomil až v momente, keď mu bolestivo zapraskalo v uchu. Na vlastnom nepohodlí mu však nezáležalo, ani na tom, že sa mu pomaly vracia sluch a je schopný rozoznať krik a šum hlasov v jeho okolí. Jediné, na čo sa zmohol, bolo tupo hľadieť pred seba a preklínať samého seba.

Keď ho okolo pliec opatrne objali nejaké ruky, zúfalo si prstami prehrabol vlasy. Mal pocit, že si ich skôr trhá, ale to nebolo podstatné. On žil, cítil bolesť, ale zo všetkého najviac si prial, aby tie zbúrané steny pochovali vo vnútri jeho. Na ničom nezáležalo, vzdal by sa všetkého, aby dokázal mať tú moc ovládať čas. Ale tá moc bola dopriata len Aristokratom.

Pri tej myšlienke jeho otupenosťou predsa len niečo preniklo – bola to zúrivosť. Amok taký mocný, až mal pocit, akoby sa okraje jeho videnia sfarbili na červeno. Svaly sa mu roztriasli túžbou zničiť niečo, najlepšie rozdrviť v prstoch niečie ešte bijúce srdce. Tá krvilačnosť by ho za iných okolností desila, ale teraz bola nedostatočná.

„Gabriel, prosím upokoj sa,“ doľahol k nemu známy hlas. „Upokoj sa a na chvíľu ma počúvaj. Cassie nie je mŕtva. Ale možno čoskoro bude, ak sa nezobudíš.“

Niečom mu hovorilo, že ten hlas patril Molly, ale dotklo sa ho to len okrajovo. „Cassie?“ zopakoval omámene. Ako zhypnotizovaný.

„Áno, Cassie. Tvoja Cassie. Je uväznená pod tými ruinami. Musíme ju nájsť. Ty si jediný, kto nám môže pomôcť, ale musíš sa spamätať. Inak môže byť neskoro!“ rozkričala sa.

Otočil sa k nej sa zamračil sa. Niečo v jeho mysli sa pomaly predieralo do popredia. Vedel, že je to dôležité, ale jediné, čo dokázal v tento moment vidieť, bola milovaná tvár ženy, ktorá už nikdy nebude jeho. Nebolo to ako vtedy, keď ju odviedli. Teraz bola preč. Jeho sadistická časť, ktorá sa predierala do popredia, sa uprela na jedinú osobu, ktorá bola do oboch príhod zapletená.

Bleskovo sa postavil na nohy a skôr, ako ho niekto mohol zastaviť, chňapol po Molly s úmyslom zabiť ju. Svoje svedomie umlčal a ostatné ho nezaujímalo. Ona bude prvá v poradí, s ňou začne. A potom pôjde po ostatných, ktorí Cassie nepomohli a mali na to možnosť. Ako posledných si podá Aristokratov. Hneď potom sa poberie za svojou láskou. Plán sa mu pomaly formoval v hlave a vedel, že ho nič nebude môcť zastaviť.

„Cassie je mŕtva; mŕtva kvôli tebe. Prečo si ju nezastavila? Alebo aj toto sa malo stať, rovnako ako predtým a ty si do toho nemohla zasiahnuť? Alebo si nás predsa len predala za najvyššiu ponuku? Povedz, keď budeme všetci mŕtvi, pôjdeš si hrdo prevziať svoju odmenu?“

Uprene ju sledoval a preto, keď zodvihla ruku do výšky, nedávalo mu to zmysel.

„Gabriel, tento rozhovor sme už viedli, veľmi dobre vieš, že by som teba ani Cassie nikdy nezradila. Musím sa síce podriaďovať určitým pravidlám, ale o tomto som nevedela. Prisahám! Keby som tušila, že tá budova vybuchne, zadržala by som Cassie! Ale o tomto mi nikto nepovedal!“ rozohnila sa a krútila pri tom hlavou. V očiach sa jej zrkadlili slzy. Bolo jej snáď ľúto, že ju odhalil a čoskoro kvôli tomu zomrie?

„Klameš,“ zavrčal cez stisnuté zuby a zosilnel svoje zovretie na jej krku.

„Nie, neklamem!“ Zvýskla, keď jej začal rukou drviť mäkké tkanivo. „Prisahám, že som o tom nevedela! Pravdepodobne sa to predtým nestalo, takže niekto niečo pokazil!“

Gabriel zavrčal ako divé zviera. „Nezaujíma ma to! Chcem len vedieť, akú cenu ti ponúkli za toto svinstvo!“

Cítil, ako sa začala brániť. Ale na tom už nezáležalo. Smrť bude najlepším riešením. „Gabriel, počkaj! Cassie nie je mŕtva! Ona žije!“

Tie slová tak veľmi nedávali zmysel jeho rozzúrenej mysli, že odrazu prestal škrtiť svoju obeť a uvoľnil ruky. „Cassie... žije...“ zamumlal. Stále mu to nedávalo zmysel.

„Áno, Gabriel, Cassie určite žije, musí. Pretože kým som nažive ja, znamená to, že ju môžeme zachrániť. Ale s tým nám musíš pomôcť. Hráme o čas a ak sa nespamätáš, o chvíľu by mohlo byť neskoro.“

„Cassie žije,“ zopakoval znovu, no tentoraz znel istejšie.

Zarazil sa a cítil, ako sa okraje červenej hmly, v ktorej bol zahalený, pomaly sťahujú dovnútra. Menili svoju farbu a tvar, bledli do ružovej a nakoniec trochu stmavli na divný olivový odtieň. Odtieň, ktorý tak dobre poznal. Akoby v odpovedi sa línie začali meniť. Už neboli len chaotickou a premieľajúcou sa hmlou. Nie, teraz získali obrysy a tie čoskoro začali pripomínať tvár. Podobizeň jedinej osoby, ktorá ho v tejto chvíli mohla upokojiť a predsa bola svojim spôsobom preč.

Zažmurkal a konečne sa mu podarilo zaostriť na to, čo sa deje pred ním. „Molly?“

Dotyčná sa na neho slabo usmiala. „Vitaj späť medzi ľuďmi, Gabriel. Som vďačná, že si sa rozhodol vrátiť, ale vážne by som ocenila, keby si ma pustil.“

Odskočil od nej, akoby sa popálil v sekunde, keď si uvedomil, že jej rukami opäť zviera krk. Netušil, kde sa to v ňom bralo. Celý jeho výbuch bol zahalený tmou, akoby netušil, čo robí. Nebolo to ospravedlnenie., Dopekla, veď ju pokojne mohol zabiť a nebol by si to uvedomil až dovtedy, kým by nebolo neskoro. A to by si nikdy neodpustil.

„Hovorila si niečo... o Cassie?“

Horlivo prikývla. „Áno, o Cassie. Skôr, ako zase zošalieš, mal by si vedieť, že som o tomto vážne nevedela, inak by som vás varovala. Nechcem vás vystaviť nebezpečenstvu, hoci to niekedy vyzerá skôr naopak. Lenže ani ja nemám všetky informácie o tom, čo všetko sa v tomto čase stalo a toto je výsledok.“ Smutne si povzdychla a následne pokrútila hlavou. „Ale dobrou správou je, že pokiaľ sa nevyparím ja, Cassie stále žije. Len ju musíme nájsť.“

Gabrielom prešla iskrička nádeje, ale nemohol si dovoliť jej prepadnúť. „Ako ju môžeme nájsť? Sú to len trosky, mohla by byť kdekoľvek. Bude trvať celé dni, kým to všetko prehľadáme. Tak dlho nevydrží.“

„To je pravda, ale Aristokrati nejako museli zistiť, že tu sme. Ako inak by diaľkovo vyhodili do vzduchu vlastnú budovu?“

„To by tam museli mať nejaké kamery, aby nás videli, alebo...“ Vtom ho to udrelo. Cítil sa, akoby dostal niečím po hube. „Senzory!“

Molly sa niečo zablyšťalo v očiach. „To by všetko vysvetľovalo. Ak by tam mali senzory...“ začala nahlas uvažovať, no zarazila sa, keď si všimla Gabrielov skeptický pohľad. „No čo? Myslíš si, že som o nich nikdy nepočula len preto, že mi nenapadlo, že by tu mohli byť? Pravdou je, že mi o nich raz niekto rozprával. Vraj je ťažké ich nájsť a ešte ťažšie zničiť, ale ak o nich vieš, dokážeš sa im vyhnúť. Očividne boli aj v tejto budove.“

Gabriel prikývol a mierne sa pousmial. „Väčšinou senzory vkladali do každých dvier, aby lepšie mohli monitorovať pohyb svojich vojakov, avšak nakoniec ich na väčšine základní vypli, pretože im neustále pípali za ušami, keď sa prehriali. Zabudol som, že ešte stále existujú miesta, kde sú. Toto bolo asi jedno z nich.“ Poškrabal sa na hlave. „Dávalo by zmysel, že to tu radšej zničili, akoby dúfali, že sa nám nepodarí nič objaviť. Ten, kto má prístup k ovládaniu senzorov, by vedel zistiť, kde bola Cassie, keď sa to tu zmenilo na zbúranisko.“

Odrazu spoza Molly vykročil Matt. Mal hlbokú ranu nad obočím a krv mu stekala po viečku až k brade, ale nevyzeral, že by si to všimol. Sústredene sledoval Gabriela a ten si až teraz uvedomil, že tam všetci len tak postávajú a určite boli svedkami jeho malého výbuchu. Keby sa necítil tak ponížene, možno by sa za to aj ospravedlnil.

„Kto má prístup k tomu ovládaniu?“

Pohodil ramenom. „Väčšinou veliaci dôstojník.“

„Dá sa vystopovať?“

„V podstate áno. Stačí sa napojiť na server akejkoľvek vojenskej základne v okolí, dostať sa do príkazov a nakoniec až k hodnostiam. Po rebríku vystúpiť až k správnej osobe a ukradnúť zo Sagaxu toho dotyčného potrebné informácie. Dá sa to, ale zaberie to veľa času a nemusí sa to podariť bez toho, aby sme boli pristihnutí.“ Vážne práve znel ako ufňukané decko?

Molly si odfrkla, akoby mala rovnaký názor. „To práve prehovoril človek, ktorý na počkanie vytvára falošné rozkazy a zbavuje sa robotov v priebehu niekoľkých minút? No tak, pre teba to musí byť malina! Ako prechádzka nádherným parkom.“

Gabriel skepticky prikývol „Teoreticky.“

„Aj prakticky. Tak sa prestaň ľutovať a pusti sa do toho. Pamätaj, že Cassie práve teraz odtikáva zostávajúci čas. Takže sa postaraj o to, aby nemusela čakať príliš dlho,“ pripomenula mu Molly a prstami mu zovrela rameno, akoby mu tak chcela prejaviť svoju podporu.

Bolo to také jednoduché a pritom také ťažké. Jedna jeho časť, tá zamilovaná a stratená v strachu o Cassie, sa chcela rozbehnúť k sutinám a začať ich bezhlavo prehrabovať, až kým by ju nenašiel. Tá racionálnejšia časť však naňho kričala, aby všetko zvážil a snažil sa chladne kalkulovať, ako kedykoľvek predtým.

No to, čo kedysi prišlo ako druhá prirodzenosť, ho dnes opúšťalo a zanechalo ho zmäteného a naštvaného kvôli tej nespravodlivosti. No napriek tomu mu srdce stále pukalo už len pri pomyslení, že by to nestihli. Čo ak by o ňu prišiel? Lámalo ho to na márne kúsky, celá jeho podstata stonala z toho napätia.

„Gabriel?“ ozvala sa Molly jemne. „Ja viem, že by si tam chcel ísť a začať ju vyhrabovať, ale ak nevieš, kde by mohla byť, mohol by si to len zhoršiť. Poď, radšej nájdime toho veliaceho dôstojníka.“

Nevedel, či to bola tá spolupatričnosť v jej hlase, alebo len nádej v jej očiach. Možno to spôsobil len fakt, že mu prejavila svoju dôveru a tak ho jemne utešovala, hoci v tejto situácii by to malo byť skôr naopak. No niečo v ňom zafungovalo, pretože miesto zbytočných slov siahol do podošvy svojej topánky a vytiahol odtiaľ Sagax. Zakaždým predtým pre neho predstavoval únikovú cestu. Teraz aj záchranné lano, ktoré uchopil oboma rukami a odmietal sa pustiť.

S povzdychom začal zadávať až príliš známe heslá do príkazového riadku. Bolo takmer novou skúsenosťou, že miesto do časti s rozkazmi zamieril do rozpisu služieb a zodpovedností, hoci predtým tam bol ako doma. Všetko sa pre neho zmenilo a začala to dňom, keď stretol Cassie. Nebol pripravený, aby sa to opäť vrátilo k tomu, čo bolo predtým. Už by nedokázal predstierať nezaujatosť, alebo nedajbože naháňať Odolných a ešte sa tváriť, že ho to baví. Nakoniec by asi sám skončil vo väzení, alebo ešte horšie, v nejakej časovej slučke, podobne ako jeho sestra.

Mená, ktoré vytiahol, mu neboli známe. Ale to nebolo nič nové. On predsa aj tak netúžil po osobnom stretnutí, len si potreboval požičať ich IP adresy. Zo začiatku to bolo dokonca zdanlivo ľahké, ako kedysi. Prekážky, ktoré tam niekto naivne naprogramoval, bolo ľahké prekročiť.

Čoskoro sa pozeral na mená kompletnej rady nadriadených dôstojníkov. Aj toho najvyššieho, o ktorom sa povrávalo, že sa rád strkal Aristokratom do zadku. Keďže sa tam niekoľko mesiacov objavovalo výlučne len meno jednej osoby, bol tomu dokonca ochotný uveriť. Inak by ho na tej pozícii nenechali. Dvakrát sa dokonca s dotyčným stretol naživo a nebolo to práve slávne. Ten chlapík bol kostlivec, ktorý sa roztriasol, keď silnejšie buchli dvere. Lenže sa zdalo, že na tom tým najvyšším nezáleží a pokojne si ho dosadili tam, kam potrebovali.

Možno len chceli niekoho ľahko ovládateľného.

Keď napokon našiel údaje o poslednom prihlásení, prešla ním vlna nádeje, ktorú sa však hneď vzápätí snažil umlčať. Zdalo sa, že ten manták skutočne sledoval senzory práve v tejto oblasti. Uistil sa o tom, že je tam to, o čo sa zaujímal. Jeho IP adresa na neho doslova vyskočila. V duchu to pričítal ako malý úspech, avšak to ťažšie na neho len čakalo. Nabúrať sa do Sagaxu dôstojníka a prehrabať sa mu v súboroch a nájsť tam práve ten záznam, ktorý potreboval.

Ako Molly povedala, mala by to byť malina.

Ale keď sa dostal do HTML kódu, všetko sa mu to zlialo dokopy, hoci ešte pred hodinou by to pre neho boli úplne jasné veci. Teraz však nevidel číslice a písmená zapísané vo vzorcoch, ktoré by ho naviedli na správny chodníček. V riadkoch a stĺpcoch videl obrazec a nemusel byť génius, aby si domyslel, že ide o človeka. Cassiina tvár na neho doslova kričala, hoci tam možno ani nebola. Ale on ju videl. Prosebne sa na neho dívala, chcela, aby ju zachránil a on, miesto toho aby dokončil svoju úlohu, tam len bezmocne sedel a cítil sa byť neistý sám sebou. Viac ako inokedy si uvedomoval, že zlyhanie neprichádzalo do úvahy.

„Gabriel? Čo sa stalo? Prečo si prestal?“ prenikol mu do mysle hlas patriaci Molly.

Nedokázal sa na ňu ani pozrieť. „Nedokážem to.“ Tie slová vyslovil sotva rozoznateľným šeptom.

„Pre teba je jednoduché sa tam dostať a zistiť všetko, čo potrebuješ. No tak, ver si trochu. Mysli na to všetko, čo si už dokázal s tými pidi Sagaxom,“ pripomenula mu Molly. Zdalo sa, že ostatní len opäť ticho načúvajú.

„Čo ak niečo pokazím a budeme ju hľadať na inom mieste?“

Čakal, že mu na to odpovie zase niečo premúdrené a motivujúce, ale miesto toho sa mu dostalo len ticha. Zodvihol hlavu, aby sa presvedčil, že ho počula, ale jediné, čomu sa mu dostalo, bol zamračený pohľad. Vzápätí sa Molly postavila a v mihu oka bola pri ňom. Ani netušil, čo očakával, že urobí. Ale keď sa rozohnala a vylepila mu facku, prekvapene zamrkal. Teoreticky by sa mal uraziť, ale on nebol schopný ani toho. Len tam sedel a prezeral si ju, akoby ju nikdy predtým nevidel.

„Teraz sa spamätaj a pusti sa späť do práce. A opakuj si, že ak sa zložíš, všetko naše úsilie bude v prdeli a budúcnosť sa len zhorší. A ver mi, už takto je to tam na dve veci a ani jedna nie je príjemná.“ Tón, ktorý použila, nebol vecný ani káravý. Ale v spojitosti s tým, ako ho udrela, to malo nesmiernu váhu.

Zhlboka sa nadýchol. „Máš pravdu.“

„Samozrejme, že mám."

Ďalej to už nerozvíjal. Zadíval sa spať na obrazovku a prinútil sa sústrediť na tie nekonečné riadky. Nedovolil už nikomu a ničomu, aby ho vyrušilo, dokonca ani spomienka na Cassie, ktorá sa mu prehrávala v druhej časti mozgu, ktorú práve teraz nevyužíval. Pretancoval celý zadaním ako profík, dokonca sa ešte stihol sám sebe čudovať, že to stihol tak rýchlo. Asi práve prekonal svoj osobný rekord.

Takmer triumfálne vykríkol, keď sa dostal do Sagaxu pána veliteľa. Keď nenašiel žiadne zabezpečenie, prekvapene sa zasmial. Buď bol taký idiot, alebo si bol istý sám sebou natoľko, až zabudol na opatrnosť. Tak či onak, jemu sa to páčilo. Omnoho to zjednodušilo jeho prácu. Prechádzal sa v jeho súboroch ako po parku a nemusel uvažovať, ako obísť nástrahy a alarmy. Pretože tam žiadne neboli. Ani len náznak.

Ten strašiak si dokonca zrušil aj predprogramovanú ochranu, ktorú mu nainštalujú v obchode po registrácii Sagaxu. No napriek tomu ho prekvapilo, keď otvoril prijímač, ktorý zaznamenával údaje o senzoroch a ich činnosti. Mal dokonca až také šťastie, že sa rozblikali len tie, ktoré boli v tejto budove. Posledný záznam bol starý necelú pol hodinu a pochádzal zo zariadenia, ktoré bolo v jednej z ciel. Osoba ženského pohlavia vošla dnu. Ale tým to končilo. Nikto von nevyšiel.

„Bola v poslednej cele.“ Sám v hlase počul trochu nadšenia. Tie cely boli vystužené ťažkou oceľou a zliatinami, ktoré nebolo také ľahké zničiť. Jedinú slabinu predstavovalo okno a strop, ale bola šanca, že tie zvyšné steny ju zaštítili dostatočne na to, aby sa nezranila príliš vážne.

Molly sa na neho usmiala. „Vidíš, že vieš byť hviezda, keď chceš.“

Gabriel prikývol a nastavil polohu senzoru do svojho Sagaxu a zadal vyhľadávanie. Jeho navigácia bola dosť ohľaduplná na to, aby tentoraz fungovala rýchlo a bezchybne a viedla ho na miesto asi dvadsať metrov západne od bodu, na ktorom teraz sedel. V tej časti budovy ešte stáli pozostatky dvoch stien.

„Idem tam,“ zašomral a postavil sa.

Nežiadal nikoho o pomoc. Bol pripravený všetko zvládnuť sám. No na svoje veľké prekvapenie v jeho tesnej blízkosti stálo niekoľko osôb, medzi nimi aj Still, Matt a Gareth. Dokonca zbadal aj toho psa, ktorý vrtel chvostom, akoby sa pozeral na svojho najobľúbenejší človeka na svete. V ostatných poznal ľudí, ktorých dostali von z ciel.

„My vám pomôžeme. Dostali ste nás v poriadku von a keby nebolo našej dcérky a faktu, že sme zabudli zobrať jej macka, neostala by vaša priateľka zavalená tam dole. Takže vám pomôžeme.“

Prehovoril muž, ktorý bolo očividne otcom toho malého dievčatka. Hoci by sa rád na to malé stvorenie hneval, nedokázal to urobiť. Zúril v ňom hnev, ale nebol zameraný na toho malého drobca. Bola zafúľaná a teraz aj doudieraná a v šoku, ale nebola jej vina, že na svete bola upnutá len k jedinej hračke. Bol prekvapený, že mohla mať aspoň tú jednu.

Takže miesto toho, aby obrátil svoje výčitky na niekoho z tých Odolných, pomaly prikývol.

„Budem vďačný za akúkoľvek pomoc.“ Hrdlo sa mu trochu zovrelo.

Nečakal na odpoveď a rýchlo vyštartoval smerom k domu. Bol rád, že Molly za ním nešla, pretože by ju nedokázal nechať pomáhať mu. Bolo to nebezpečné a nechcel vystaviť riziku aj ju. V duchu sa nad svojim uvažovaním zasmial. Ešte pred chvíľou sa takmer zosypal a teraz sa zdalo, že vedenie opäť prebrala jeho racionálnejšia a zodpovednejšia časť.

Tá druhá, ktorá chcela vrieskať a ničiť, teraz len slabučko šepkala kdesi v zadnej časti jeho hlavy, ktorá ho ešte stále pekelne bolela. Navyše mu v jednom uchu ešte stále pískalo, čo nepridalo na kvalite jeho nálady. Ale aspoň ho to popohnalo ešte viac dopredu.

Zastal až pri stene. Všimol si, že hoci steny stoja, jedna časť stropu bola preborená a dnu, do miestnosti, ešte stále padal prach. Pragmaticky a takmer nezaujato si prezeral to miesto. To, že odrazu dokázal takmer chladnokrvne premietať o svojim možnostiach ho malo asi desiť, ale za daných okolností bol za to dokonca vďačný.

Premenil svoj Sagax na baterku a svietil do všetkých kútov. Otázkou však stále ostávalo, odkiaľ by mali začať, či od okna, ktoré bolo čiastočne ukryté v nánosoch prachu, alebo pri otvore v strope. Ani si neuvedomil, že svoje dohady vyjadril nahlas, kým mu niekto neporadil, aby začali pri strope. Vraj je tam menšia pravdepodobnosť, že niekomu z nich padne niečo na hlavu.

V duchu s tým súhlasil a postavil sa na čas steny obalenú kovom, ktorá bola dostatočne stabilná. Alebo sa aspoň tak tvárila. Sagax si vložil do vrecka a začal sa prehrabovať sutinami. Prekvapivo sa ostatní postavili po jeho bokoch a začali mu pomáhať. Dohromady napočítal desať ľudí. Bol im nesmierne vďačný. Mohli sa im obrátiť chrbtom, veď na druhej strane, dostali ich síce von, ale v prvom rade to boli práve oni, kto sem prenikol a spustil senzory, ktoré viedli k deštrukcii tohto miesta. Všetci sa zranili, možno len ľahko, ale museli mať bolesti. A napriek tomu si to nevšímali a začali systematicky odhadzovať kusy omietky a tehál. Očividne ešte stále na svete existovala ľudskosť.

Netušil, že ju nájde práve na tomto mieste.

Rukami sa ponoril do prachu a vyťahoval odtiaľ tehly a kamenie. Niekoľkokrát narazil aj na črepiny zo skla, ktoré sa mu zabodli do kože, ale odmietal si pripustiť, že to potrebuje ošetrenie, čo bude zahŕňať viac ako len vytiahnutie dotyčného kusu von. Bolo mu dokonca jedno aj to, že krváca. Čo bolo pár kvapiek v mori ostatných problémov, ktoré boli spojené s ich prácou?

Netušil, ako dlho mlčky pracovali. Odsúvali kusy bývalého väzenia na stranu a nové im padali dnu. Bola to ako prekážková trať, v ktorej nepoznáte presný počet a druh vecí, cez ktoré budete preskakovať. Metóda pokus a omyl u nich nefungovala a ani sa ju nepokúšali presadiť. Pretože hrali o čas, proste stále pokračovali.

Nakoniec vznikol dostatočne veľký otvor, aby cezeň niekto prešiel. S povzdychom zodvihol ruku, aby stavali ostatných a z vrecka opäť vybral Sagax a rozsvietil mu displej, akoby bol pochodňou. Jedna jeho čas zaťala zuby a začala sa modliť, aby boli na správnom mieste.

V opačnom prípade práve stratili niekoľko drahocenných hodín, ktoré sú kľúčové pre Cassiinu záchranu.

Kľakol si vtlačil sa do diery tak, ako to len išlo. Cítil, ako ho ostatní držia za nohy. V duchu im za to poďakoval, no nerozptyľoval sa. Presvietil pozostatky miestnosti. Bolo to tam plné prachu, z ktorého sa mu chcelo kýchať. Vzduch bol len sotva dýchateľný a viditeľnosť takmer nulová. No aj napriek tomu žmúril oči a prechádzal nimi z jedného rohu do druhého. Keď to už chcel vzdať, niečo zbadal. Bolo to príliš hladké na to, aby to bol kus steny a príliš malé na to, aby to bola nejaká posteľ alebo niečo podobné.

Bolo to telo. Cassiino telo.

Prudko vydýchol úľavou a snažil sa zistiť čo najviac. Nevidel z nej veľa, keďže bola spolovice zasypaná kusmi tehál. Nevidel jej do tváre a nezbadal žiaden náznak pohybu. Boli na správnom mieste, ale on nebol dosť blízko na to, aby jej mohol pomôcť. Zaškrípal zubami, keď začal prepadať beznádeji. Odmietal sa len tak poddať. Hnev ani odovzdanosť neboli riešením.

Cassie potrebuje pomoc. A kým tam leží a on stále dýcha a žije, urobí čokoľvek, čo bude v jeho silách, aby ju odtiaľ dostal. Aj keby si s ňou mal vymeniť miesto. Pretože svet bez nej by bol prázdny a chladný. Ona bola svetlom a hrejivosťou. Ľudskosťou a milotou, ktorá sa pomaly vytrácala a všetkým tak veľmi chýbala. Bola výnimočná a bude jeho. Už navždy.

To, že začal kričať, si uvedomil až v momente, keď sa k nemu doniesla ozvena jeho vlastných slov.

Kapitola 25. ¦¦ Kapitola 27.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 26.: