OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 15.



Stratení v čase - Kapitola 15.Budúcnosť v minulosti

Kapitola 15.

Blondiak udrel rukou po stole. „Nemáme nič, absolútne nič! Tí ľudia mlčia, akoby ani nevedeli rozprávať. Bez ohľadu na to, čo skúsime, neunúvajú sa ani len pozdraviť. Dokonca sme ich zavliekli tam, kde ostatných a bez úspechu.“

Druhý muž sa poškrabal po neupravenej brade. Plánoval návštevu kaderníka, pretože mu taký nedostatok slušnej vizáže pôsobil nepríjemné pocity, lenže ju stále odkladal na neurčito. Ale čo všetko by neobetoval v boji za svoje lepšie zajtrajšky. Hoci to vážne testovalo limity jeho trpezlivosti.

„Dokonca ani osud našej úžasnej Yvonne ich nepresvedčil, aby zmenili názor?“

„Nie,“ potriasol hlavou, čím rozpohyboval kapucňu, ktorá mu spočívala na chrbte. „Nepresvedčili. Takže sme zvolili inú taktiku. Prenikli sme do minulosti dostatočne dlho na to, aby sme ovplyvnili moment ich počatia. Nič sme však tým nezískali. Vo väčšine prípadov sa zmenili ich povahové vlastnosti, fyzické predispozície alebo dokonca pohlavie, avšak ani trochu to neovplyvnilo to, čo majú v hlavách.“

„Takže sme stále na mŕtvom bode,“ povedal muž a postavil sa zo svojho kresla.

To, že sa konečne mohol presunúť na svoju, v podstate, základňu, preňho bolo upokojujúce. Ako sa hovorilo, všade dobre, doma najlepšie. Samotné pohodlie mu nechýbalo tak veľmi, ako pocit, že má všetko pod kontrolou a hlavne pod dozorom. Ono keby svojim niekedy neschopným asistentom nechal v rukách príliš veľkú moc na príliš dlhý čas, nedopadlo by to dobre.

Takže sa sem pravidelne vracal, aby ostatným pripomenul, že vážne ešte žije a nie je žiadnou starovekou legendou. Stále to tu bolo dostatočne bezpečné, takže ani na sekundu neváhal s rozhodnutím zavliecť sem svoje najnovšie úlovky. Lenže ani experimentovanie jeho blonďavého spoločníka neznížilo mieru jeho neúspechu. Akoby dokázal cítiť tú trpkú pachuť v ústach.

Jeho priateľ si odkašlal, aby upútal jeho pozornosť. „To nie je tak celkom pravda.“

„A ako to teda je?“ dožadoval sa ostro odpovedi. „No poďme, hovor! Si záhadný ako nejaký agent.“

Povzdychol si. „Nepodarilo sa nám síce nájsť žiadne použiteľné informácie o chlapíkovi, ktorý stroj času vytvoril, ale v mysliach tých štyroch sme našli niečo ako... útržky. Fragmenty a záblesky odhaľujúce črty tváre, alebo dokonca tónu hlasu.“

„Je toho dosť?“ spýtal sa nádejne.

Pokrútil hlavou. „Bohužiaľ nie. Nedokázali sme zrekonštruovať dostatočne dobrú skicu tváre na to, aby sa dali jednotlivé črty rozlúštiť. Potrebovali by sme toho trošku viac. Takže ak by sme mali o jedného viac...“

„Dokázali by ste vytvoriť obraz dostatočne dobrý na to, aby sme o mohli porovnať s databázou hľadaných Odolných,“ dokončil za neho.

Blondiak prikývol. „Presne tak.“

Muž si stlačil koreň nosa, akoby sa tým snažil upokojiť. Skôr sa tým však snažil skrotiť nádej, ktorá v ňom začala až nebezpečne klíčiť.

„Tak na čo čakáš? Nájdi mi takého človeka a priveď ho sem. Musím nájsť toho vynálezcu. Proste musím!“ skríkol odhodlane a blondiak len ticho pritakal – hoci jeho nadšenie nebolo ani spolovice také veľké ako to u jeho šéfa.

***

Molly mala pocit, akoby jej telo bolo v jednom ohni. Všetko jej spaľovali plamene, skôr pripomínajúce kyselinu, ktorá ju pomaličky zbavovala identity. Bohužiaľ pre ňu to bolo takmer doslovné. Naučila sa nejako žiť s dopadmi posunov času len pre to, aby od ľudí akoukoľvek cestou odvrátila to, čo na nich čaká. Obetovala by vlastný život, aby pripravila iný osud pre ostatných. Niekto by povedal, že bola nesebecká, ale bolo to skôr naopak. Ak by zmenila to, čo sa deje teraz, jej rodičia by ešte žili. Iste, boli obaja Odolní, ale ani to im nezaručovalo dlhý a spokojný život. Niekoľko mesiacov sa snažila zapadnúť a každou zmenou času mala viac pocit, akoby sa jej lámali kosti.

Zaťala zuby a prižmúrila oči, keď jej celé vnútro stiahla neviditeľná ruka. Bolo takmer nemožná udržať sa natoľko, aby aspoň nekričala ako zmyslov zbavená. Hoci k tomu nemala ďaleko. Nepomáhala jej ani ruka, ktorá ju hladila vo vlasoch. Keby mohla dostatočne jasne uvažovať, asi by premýšľala, ako je možné, že Stillova ruka cez ňu nepreletí.

„Zastav to,“ zašepkala sotva počuteľne. Mala pocit, že cez svoju pevne zaťatú sánku nedokáže nasať ani dostatočne veľký objem vzduchu. Ale kto by si robil starosti s dýchaním, keď to jediné, čo chcela, bolo zomrieť.

Melodráma ju momentálne netrápila.

Teplé prsty jej odhrnuli vlasy zo spoteného čela. „Nedokážem ti spôsobiť ešte viac bolesti,“ bola tichá, skreslená odpoveď. Keď prvý raz počula jeho prístrojový hlas, takmer sa jej zastavilo srdce. Mala pocit, že už vážne stráca rozum. Dokonca aj teraz, po toľkom čase, sa občas sama seba pýtala, či si len niečo predstavuje.

Lenže skôr, kým stihla niečo povedať, prevalila sa cez ňu ďalšia vlna. Zaklonila hlavu a cítila, ako sa jedna jej časť niekam vyparuje. Akoby bola len nehmotným tieňom existencie, čo bola v podstate pravda. Prehrýzla si peru, ale bolo to príliš málo, aby to prehlušilo to ostatné. Jedinou jej kotvou bol stisk Stillovej ruky na jej prstoch. Bola si istá, že mu drvila kosti. Keby sa na to dokázala pozrieť s nadhľadom, dokázala by to považovať za komické. Takto nejako si predstavovala pôrod. Ibaže teraz sa v nej skôr život končil a nezačínal sa.

„Prosím... pomôž mi. Nevydržím to dlho. Ak to neurobíš, stratím sa. Navždy.“

Skôr cítila, než videla, ako Still krúti hlavou. „To nevieš s istotou. Čo ak ti to povedali len pre to, aby ťa prinútili ešte viac trpieť?“ Vážne sa teraz venoval konšpiračným teóriám?

Zavrčala na neho. „Still, nebuď naivný. Sám vieš veľmi dobre, čo sa so mnou deje a prečo. Ty sám si na to prišiel!“

„Ale to ešte len bude!“ skríkol Still a Molly cítila, ako sa mu trasú ruky. Keby jej svaly nemizli vo vzduchoprázdne, určite mu svojou trasľavou končatinou vybila niekoľko zubov. Aj tak ich veľmi nepotreboval. Estetika sa preceňovala. Rozprávať nemusel a na žuvanie môže použiť ten zvyšok.

„Ak teraz neurobíš to, čo musíš, zariadim, aby si sa toho veľkého objavu ani nedožil. To by bol šok pre budúcnosť, čo povieš?“

Slová boli sekané, ale bola si viac ak istá, že Still tomu rozumel. Nejakým spôsobom mu jeho technické vylepšenia zmyslových zakončení zaručovali, že počul aj dopad špendlíka na zem na opačnej strane zemegule. Nerozumela, na čo mu niečo takéto je, ale už v deň, keď som prišla, sa rozhodla, že bude lepšie na nič sa nepýtať. Inak by toho mohla zmeniť viac, než ktokoľvek zamýšľal.

Kútikom oka zbadala pohyb. Nevenovala tomu veľkú pozornosť, no nedokázala to prehliadať. Still sa niekam natiahol. Nemala dostatok síl na identifikáciu smeru alebo čokoľvek iného. Dokázala si to však dostatočne dobre domyslieť. Vo vrecku na nohaviciach vždy nosil nejaký druh noža s vyskakovacou čepeľou. Tušila, na čo ho tam mal, ale nebola dostatočne odvážna na to, aby to vyslovila nahlas.

V čase, keď nôž zodvihol nad hlavu a zahnal sa ním, bola takmer v delíriu. Bolo to ako schizofrénia naživo. Jedna jej časť bola stále v tej podzemnej miestnosti a tá druhá v jej niekdajšej izbe v rozpadnutom dome jej rodičov. Ten priepastný rozdiel ju ešte stále desil. V duchu si predstavila, ako aj na takej skládke dokázala byť šťastná. Lenže každá rozprávka raz skončí, tá jej až príliš skoro. Výlet do tejto časti sveta bolo ako posledná zhnitá slamka v hlbokom rybníku, ktorej by sa mohla držať. A aj tá teraz mizla.

Do povedomia jej prenikol akýsi rýchly pohyb. Švih, ktorý najskôr pocítila a až potom ho plne zaregistrovala. Stehno sa jej rozpálilo novým druhom bolesti. Prekvapená tým činom bola doslova vytrhnutá z druhej polovice svojej súčasnosti a s hrmotom dopadla na zem. To, že kričí, si uvedomila až vo chvíli, keď ju Still začal chlácholiť. Bolestivé ťahanie v jej vnútri bolo nahradené štipľavou trýzňou v lýtku. Ešte nikdy v živote nebola taká vďačná za drobné poranenie. Trošku viac rozsiahle drobné poradenie.

Zalapala po dychu, keď Still nôž odtiahol. Dúfala, že teraz nevykrváca. „Vieš...“ začala šeptom. „Nikdy som si nemyslela, že budem vďačná niekomu, kto ma porezal nožom.“

„Nerob si z toho žarty, ešte mesiac budem mať nočné mory.“

Still sa zhlboka nadýchol a Molly cítila, ako ju pomaly uložil na zem. Zodvihla sa na lakťoch, aby mohla sledovať, čo robí. Možno za to mohla jej až morbídna zvedavosť, ale nedokázala len tak nečinne čakať a byť ticho. Hranica únosnosti bolesti bola pre ňu v tomto momente skreslená a tlmená. Pokojne mohla mať odrezanú časť nohy a nebola by si to poriadne uvedomila. Možno pre to ju neprekvapilo, že niečo, čo predtým považovala za bodnutie, bol v podstate malý rez na jej lýtku. Iste, rana bola dlhá a ešte stále krvácala, ale rozhodne to nebolo niečo také fatálne, aby z toho zomrela.

No, možno by sa z vlastného prežitia mohla radovať viac. Lenže samovražedné úmysly mala už predtým, takže pre ňu neboli ničím novým. Život nemal tú istú cenu ako kedysi. Vlastne mu takmer žiadna neostala.

„Ďakujem, zachránil si mi život.“ Vlastný hlas jej znel skôr ako zachrapčanie.

Still pokrútil hlavou. „Za takéto veci sa neďakuje. Nie som si istý, či by si o ne mala aj žiadať. Z nejakého dôvodu tu nechceš ostať, ale na druhej strane musíš.“

Molly prevrátila očami. „Mám úlohu. Už som ti o tom rozprávala.“

„Môj názor na to poznáš. S takýmito vecami s nezahráva.“

„Povedal človek s tvojou minulosťou.“

Nezmýšľala znieť tak útočne, ale začínala toho mať dosť. Netušila, prečo s týmto všetkým súhlasila. Mohla sa držať svojho pôvodného plánu a teraz by nemusela nič z tohto riešiť. Lenže podedila dostatočne veľkú dávku z naivity svojej matky na to, aby sa nechala prehovoriť. A teraz bola v podstate uväznená. Iste, malo to aj svoje výhody, ale nemôcť hovoriť o tom, čo sa deje, bolo skľučujúce. A to všetko pre to, aby náhodou neprezradila viac, ako mala. Občas mala pocit, že mala všetko okázalo napísané na čele a ktokoľvek si to tam mohlo prečítať. Odmietala niesť zodpovednosť za podobné veci. Na to bola príliš mladá.

„Nechápem, ako som ti mohol dovoliť niečo takéto urobiť.“

Na chvíľu sa zatvárila nechápavo, pretože takmer zabudla, o čom sa rozprávali. „Technicky vzato si to nebol ty.“ Žalostne sa zasmiala. „Na čo sa to vlastne hráme? Chceme ešte viac tvarovať prírodu podľa našich želaní? Je to choré. Ani by som tu nemala byť.“

„A predsa tu sedíme a vedieme tento rozhovor.“ Nechala Stilla, aby ju opäť posadil a potom ju objal okolo pliec. Hoci navonok pôsobila ako večne nadšená puberťáčka, v skutočnosti sa v nej skôr premývala bezmocnosť. A strach. A hnev.

„Ja len chcem, aby sa to všetko skončilo.“

Still ju potľapkal po ruke. „No, ak vydržíš o niečo dlhšie, budeš sa k nim môcť vrátiť.“ Kedysi považovala za desivé, že hovoril bez toho, aby pri tom otváral ústa, ale v súčasnosti to bola len maličkosť. Zrnko piesku na púšti.

„Stále nemôžem uveriť tomu, s kým som sa tu mohla stretnúť. Na jednej strane bude ťažké odísť odtiaľto. Od... nich. Myslíš, že o mne raz budú rozprávať svojim deťom?“

„Táto odpoveď príde až neskôr.“

S jeho poslednými slovami sa v miestnosti rozhostilo ticho. Molly vedela, že by mala vstať a vybrať sa ku Cassie, aby jej všetko vysvetlila. Určite bude mať veľa otázok a každá bunka v jej tele si uvedomovala, že na to má právo. Pravda však v jej živote bola len relatívnym pojmom. Zatiaľ čo tu sú Odolní len trpeným zlom, ktoré Aristokrati dosť úspešne zametajú pod koberec obmedzeného povedomia všetkých obyvateľov, v jej svete sú doslova lovnou zverou. A lovecká sezóna je vyhlasovaná celoročne.

Nechcela sa tam vrátiť.

Potriasla hlavou, keď ju celú opäť prestúpil zmätok. Bolo toho toľko, o čom nevedela zhola nič. Túžba po poznaní však mizla v potrebe omnoho staršej a silnejšej. Chcela mať niekoho, kto by tu bol len pre ňu, vždy na ňu dohliadal a spýtal sa, prečo je smutná. Prečítala dosť kníh na to, aby si domyslela, že tak predtým fungovali tie pravé, zdravé vzťahy. Nie tie umelé napodobeniny nerovného partnerstva, kde jeden využíval toho druhého. Hoci, v jej svete, kde k sebe ľudia pristupovali so sterilným odstupom patológa voči obeti vraždy, bolo aj to lepšie. Naučila sa nebyť priveľmi prieberčivá.

Podvedome pokývala nohou a oči jej zablúdili k jej čerstvému zraneniu, ktoré teraz vyzeralo už ako ružová jazva. Špeciálne upravené protilátky a krvné doštičky v jej obehu zaručovali, že akákoľvek rana sa jej veľmi rýchlo zdravila. Bolo to, akoby niekto zabudol zavrieť fantazijnú knihu a všetky tie divoké predstavy teraz prenikali do jej života. Stačilo však otočiť poslednú stránku a bolo po všetkom.

Och, keby to bolo také jednoduché.

„Ako im to vysvetlíš?“ prerušil jej premýšľanie Still a pohodil hlavou smerom k železným vrátam.

Molly pokrčila ramenami. „Vyhovorím sa na epileptický záchvat.“

„Čo ti v súčasnej dobe medicínskeho pokroku zhltnú, lebo...“ začal skepticky a jasne dával najavo, že si nevedel prestaviť, ako by jej táto lož mohla prejsť.

„Lebo moji rodičia boli domorodci žijúci v Rozvalinách, ktorí ani len netušili, že so mnou je niečo v neporiadku.“

Snažila sa, aby to znelo čo najpresvedčivejšie, ale aj ona sama počula, ako jej škrípe hlas. Jej slová boli v priamom rozpore s tým, čo jej Still rozprával o jej rodičoch a čo sa o nich sama dozvedela. Bola to urážka ich... odkazu. Ale spytovať svedomie si môže aj potom, keď sa všetci dostanú tam, kam majú.

„No, ak myslíš, že ti niečo také uverí po tom, ako cez teba doslova prešla rukou...“

Neznášala, keď sa hral na múdreho. Bolo to o to viac frustrujúce, že on to hrať nemusel, skutočne bol inteligentnejší než väčšina popredných mysliteľov jej sveta. Dokázal vidieť súvislosti aj tam, kde neboli. Od špendlíkovej hlavičky dokázal prejsť ku generátoru v priebehu niekoľkých hodín, možno aj minút. Bol to taký malý génius, ktorý bol momentálne chytený v pasci nedostatku možností na realizovanie svojej osoby. Verila mu a ako jediný prichádzal do úvahy ako adept na jej dôverníka. Možno pre to mala v jeho prítomnosti na jazyku otázky, na ktoré sa bála sama odpovedať.

Ani teraz to nebolo inak.

Zhlboka sa nadýchla, akoby sa chystala skočiť do vody. „Prečo sa ma nedokázala dotknúť? Vtedy, pri zmene času? Ich ruky cezo mňa preleteli a ja som to ani len necítila. Ale ty si ten problém nemal. Prečo?“ Hlas sa jej pri poslednom slove rozochvel.

Pokrútil hlavou. „Myslím, že odpoveď poznáš aj ty sama.“

Bála sa, že to povie. „Nie, nepoznám.“ Vzdorovito vystrčila bradu, akoby tým mohla niečo zmeniť.

„Ale poznáš, len si to nechceš priznať,“ povedal smutne. „Ale nech je ako chceš ty.“ Ruku jej zovrel v dlaniach, akoby jej chcel prejaviť svoju účasť. „Keď sa tvoje telo takmer rozštiepilo, lebo pri posune času nevedelo, kam vlastne patrí, ich ruky cez teba prešli, akoby si tam ani nebola. A to len pre to, že tam, kde v skutočnosti žiješ, sú oni dávno mŕtvi.“

Kapitola 14. ¦¦ Kapitola 16.


Dúfam, že sa kapitola páčila. Aký zatiaľ máte na príbeh názor? Prekvapuje vás súčasný vývoj, alebo ste niečo podobné očakávali?

Kapitola je venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, PrincessCaroline, Trisha, mima33, Fluffy a Mills. Ďakujem vám za podporu a dúfam, že vás nesklamem. Alebo to ešte predtým nevzdám. :D

Vaša Lili ;)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 15.:

4. PrincessCaroline přispěvatel
05.08.2014 [13:04]

PrincessCarolineNeeee mohla si toto dať? Emoticon Emoticon

Skoro som prehltla žuvačku. Hneď sa idem kuk na ďalšiu!! Emoticon

3. izzie22
04.08.2014 [0:53]

Tak, keďže som sa už dostala po poslednú napísanú kapitolu konečne ti venujem komentár Emoticon .
Ďalší úžasný príbeh z tvojej zvierky no momentálne som ostala trochu zaskočená, tým čo sa odohralo v tejto kapitolo.
Ano, pochopila som že Molly sa , predpokladám, pomocou stroja času preniesla do minulosti (ale neviem z akého dôvodu, ale dúfam, že nám to postupne hodláš odhaliť.
I keď som sa dnes tešila na Cassie, musím povedať že som nadšená touto kapitolou aj keď tam bola len spomenutá.

ale teraz ma strašne zaujíma čo SÚ a čo VEDIA Molly a Still.

2. MillieFarglot admin
03.08.2014 [22:36]

MillieFarglotTá posledná veta, čo povedal Still. Emoticon Emoticon To čo, doparoma, je? Emoticon
Neviem prečo začínam mať pocit, že Still má niečo s tými Aristokratmi. Emoticon
A taká otázka - kto je vlastne Molly?
Som zvedavá na ďalšie časti, lebo mám toľko otázok! Emoticon
Emoticon Emoticon

1. Trisha přispěvatel
02.08.2014 [20:31]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Totálka. Doparoma ja ani neviem, čo povedať! Úžasná kapitolka a musím priznať, že začínam byť zmätená, ale mám istú teóriu, ktorú ti neprezradím. Emoticon Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!