OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 11.



Stratení v čase - Kapitola 11.Tápanie v temnote

Kapitola 11.

Cassie nepovažovala Molly za negatívneho človeka, skôr naopak. Bola jednou z tých prehnane optimistických osôb, ktoré dokázali štebotať a smiať sa aj v tých najkrízovejších okamihoch života. Ale aj to sa ako mávnutím čarovného prútika zmenilo. Niečo v tóne, ktorým vyslovila svoje varovanie, ju nútilo obozretne sledovať svoje okolie. Zničené divadelné kulisy dodávali tomu všetkému na strašidelnosti. Nemala pochýb o tom, že teraz prišiel čas plne počúvnuť niekoho varovanie a vziať nohy na ramená.

Lenže... kam by mali ísť?

Po chrbte jej prebehol mráz, keď si v mysli predstavila najhoršie scenáre, ktoré by na nich mohli čakať tam vonku. Čokoľvek sa blížilo, bolo to doslova za dverami a ona sa nemohla zbaviť myšlienky, že to s nimi nedopadne dobre. Celá sa striasla a podvedome natiahla ruku Danielovým smerom.

Prsty sa jej mierne chveli a jej podstata, ustráchaná dušička ukrytá v záhyboch jej nestabilného tela, sa vzopäla s poslednou dávkou sily, aby hľadala útechu. Tesne predtým, než chytila Daniela za ruku, sa so zdesením zastavila. Pravačku rýchlo stiahla späť a ukryla si ju za chrbát, kde si ju obalila ľavačkou. Zaťala zuby a v duchu zaúpela. Zošalela snáď? Prečo utekala po útechu k človeku, ktorého v podstate ani nepoznala?

Lenže jeho dotyk ju upokojoval. A to bol fakt, na ktorý nedokázala zabudnúť.

Miesto zúfalých myšlienok o tom, čo sa stane, uprela pohľad na Daniela a potichu povedala: „Čo budeme robiť? Stihneme im ujsť?“

Pokrútil hlavou. Cassie si len okrajovo uvedomovala, že hneď vedľa nej sa postavil Still vo svojej tichej rozvahe a Molly, z ktorej ešte stále sálala nervozita. „Nedošli by sme ďaleko. Neviem, koľko ich je a či náhodou neobkľúčili celý objekt. Ktokoľvek vydal rozkaz o možných utečencoch, ktorí sa tu skrývajú, počítal s tým, že tu niekoho nájde. Budú pripravení na všetko.“

„To tu budeme len tak čakať a nič neurobíme? Vzdáme sa?“ skonštatovala Cassie a nedokázala zapudiť hrôzu, ktorá sa jej vkradla do hlasu.

Potriasol hlavou a kútik úst sa mu zodvihol v miernej napodobenine úsmevu. „Tak ľahko im do náručia nevpadneme. Ukryjeme sa.“

„A kde sa tu chceš ukryť? Pochybujem, že by nám uverili, keby sme predstierali, že sme len kulisy,“ skonštatovala Molly ironicky, čím len trochu ostrejšie vyjadrila Casiine obavy. Nachádzali sa v schátralej budove, ktorá mala svoje najlepšie roky dávnou za sebou. Bolo veľkým prekvapením, že steny stáli bez toho, aby sa pri silnejšom poryve vetra neprehýbali.

„Pod pódium,“ povedal so širokým úsmevom a vybral sa do vzdialenejšieho rohu vľavo od nich.

Cassie ho nedôverčivo nasledovala. Nakoniec sa mu postavila po boku a odhodlaná ignorovať vyžarovanie jeho tela, ktoré jej plietlo hlavu, sa zadívala na miesto, kam ukazoval.

Keď si uvedomila, že sa díva na pomerne veľký otvor v pódiu, ktorý niekto vytvoril tak, že niektoré dosky doslova vytrhal, prebehla ňou vlna nádeje. Jedna jej časť ticho plakala nad takým zločinom. Aj po toľkých rokoch divadlo predstavovalo jej život a myšlienka, že niekto vedome poškodil také pre ňu posvätné miesto, ju trhala zaživa. Bol to neospravedlniteľný zločin. Snažila sa utešiť tým, že ktokoľvek to mal na svedomí, mal na to dobrý dôvod. Možno to drevo použil, aby si založil oheň, na ktorom by si mohol pripraviť obed?

„Rýchlo, všetci dnu,“ súril ich Daniel nervózne a Cassie doslova strčil až k diere. Len silou vôle sa jej podarilo chytiť balans a nepadnúť do podivne tmavej diery rovno po hlave.

Miesto toho sa sklonila, prevesila nohy cez okraj a pustila sa dnu. Vedela, že pódium nebolo vysoké, preto ju prekvapilo, keď padala trochu dlhšie, než si predstavovala. Keď s tichým žuchnutím dopadla na nohy, do kolien jej vystrelila známa, ostrá bolesť. V duchu sa zamyslela nad skutočnosťou, že mal niekto nutkanie vykopať hlbokú jamu práve pod budovou divadla. Pokrčila nad tým ramenami a začala ustupovať dozadu. Len veľmi nerada by skončila ako niečí matrac.

Práve keď počula, ako pred ňou na zem dopadol aj tretí pár nôh, zacítila pod pravým chodidlom prílišnú voľnosť. Nemala čas to preskúmať. Ľavá noha automaticky nasledovala príklad svojho dvojčaťa a kým si stihla uvedomiť, čo sa deje, padala voľným pádom do ešte väčšej temnoty. Zdalo sa jej, akoby to trvalo večnosť a každým nádychom sa jej hrôza len zhoršovala. Nakoniec prudko dopadla na zadok. Chrbticou jej prešlo bolestivé vibrovanie a neubránila sa tichému výkriku. Bola si istá, že ak si niečo nezlomila, zaručene si aspoň týždeň nebude môcť sadnúť bez toho, aby pri tom nevyzerala ako nejaká šialená kačica.

Podvedome sa poobzerala okolo seba a uvedomila si, že v tej temnote si nevidela ani na špičku nosa. Nazdávala sa, že cez dosky pódia by tu dole mohlo prenikať aspoň tlmené svetlo. Lenže hneď potom si spomenula na prítmie, ktoré v divadle vládlo, a vynadala si za svoju naivitu.

„Cassie?“ ozval sa nad ňou Danielov hlas.

Zdalo sa jej, že je až príliš blízko. Lenže to sa nestotožňovalo s jej odhadom, že padla do veľkej hĺbky. Hoci... nebol spôsob, ako to určiť. Možno nesedela na dne nejakej rokliny, ktorá sa ukrývala pod budovou, ale v malom výmole, ktorý len v tej tme nebolo vidno. S jej šťastím sa za niekoľko sekúnd strápni do takej miery, že sa bude červenať až na svojom rozboľavenom zadku.

„Tu som,“ odvetila potichu.

Jej hlas sa s ozvenou odrazil od stien, ktoré ju obklopovali. S poslednými tónmi jej odpovede sa okolo nej zodvihol aj iný zvuk. Naskočila jej husia koža a rýchlejšie, než si myslela, že je pre bežného človeka normálne, sa postavila na nohy. Obzerala sa okolo, naivne sa snažila zistiť, odkiaľ ten bzučivý zvuk prichádzal. Možno to bol len výplod jej fantázie.

Zaklonila hlavu a ruky vystrela pred seba. Vykročila vpred a vzápätí stuhla uprostred pohybu. Okolo nej sa s bliknutím všetko rozsvietilo tlmeným, modrým žiarením. Nebolo ostré, dokonca aj pochybovala, že by ho dokázala vidieť z diaľky, ale aj napriek tomu proti nemu musela prižmúriť oči. Niekoľkokrát sa otočila okolo svojej osy, štrk pod nohami jej pri tom nepríjemne škrípal. Pripadlo jej, akoby sa ocitla v nedokončenej budove. Namiesto krásnej podlahy bolo len kamenie a nerovný povrch, avšak steny vyzerali ako leštená bridlica zvláštneho zelenkavého odtieňa, ktorá vytvárala abstraktný vzor. Pokrývala takmer celú plochu kruhovitej miestnosti, do ktorej spadla, až na úsek, v ktorom boli zasadené železné vráta – dvere, ktoré nemali kľučky a vyzerali byť neprekonateľne zapečatené.

„Vidíte to, čo ja?“ spýtala sa trošku hlasnejšie, aby ju ostatní počuli a s úžasom pozorovala, ako sa všetko rozsvecovalo a potom zhasínalo – pripomínalo jej to tie podivné schémy a obrazce, ktoré sa zobrazovali v jej starom počítači, keď prehrávala hudbu.

Niečo opäť zabzučalo. „Hlasový kľúč nesprávny, opakujte znovu.“

Počítačom skreslený hlas sa odrazil od vysokých stien. Cassie mala chuť zakryť si uši a v duchu sa samej seba pýtala, či by sa nemala uštipnúť do ruky, aby sa uistila, že práve teraz neleží niekde polomŕtva a toto všetko sa jej len nesníva. Možno ak bude žmurkať dostatočne úporne, nakoniec otvorí oči a zistí, že sa na ňu všetci pozerajú, pretože sa rozpleštila na zemi ako nešikovný škriatok.

Prúd jej myšlienok odrazu prerušilo telo, ktoré dopadlo na zem hneď vedľa nej. Nadskočila a ruku si priložila na hruď, akoby sa snažila zabrániť svojmu srdcu v úteku, ktoré asi plánovalo. Po očku sledovala, ako sa Daniel zachmúrene obzeral okolo, akoby sa uisťoval, že sa to skutočne deje. Cassie čakala, že ju svojim dopadom čochvíľa vydesia aj Still a Molly, ale zdalo sa, akoby sa rozhodli sledovať ich z diaľky. Možno by ju tá skutočnosť nemala až tak potešiť. Čo získa tým, že bude s Danielom na niekoľko sekúnd osamote?

„Čo je toto za miesto?“ vyslovila Cassie nakoniec svoje obavy.

Svetlo okolo sa opäť rozblikalo a tentoraz sa ozvalo vibrovanie dvakrát za sebou. „Hlasový kľúč nesprávny, opakujte znovu.“

„Aký kľúč?“ vyhŕkla Cassie nechápavo. Vážne si pripadala ako v nočnej more.

„Hlasový kľúč nesprávny,“ zopakoval počítačový hlas. No namiesto vibrácií sa teraz rozoznelo pískanie, ktoré sa každým okamihom stávalo hlasnejším. „Votrelec! Votrelec!“ vykrikoval ten hlas dookola.

Cassie si pritisla ruky na uši a triasla hlavou, akoby odmietala uveriť, v čom sa to ocitla. Všetko blikalo v šialenom rytme nejakej divokej pesničky z dávnych čias, hlas nejakej elektronickej ženy neustále opakoval to isté a každou sekundou bolo viac očividné, že ich tu niekto objaví. Preboha! Ušné bubienky jej išli prasknúť od tej nezvyčajnej záťaže. Bolo to neznesiteľné. Ak niečo neurobí, objavia ich tu.

A potom sa vráti...

Musí...

Nesúvislé myšlienky prerušil Danielov hlas, ktorý sa nechápavo rozoznel v malom priestore: „Votrelec?“

Cassie sa posunula jeho smerom, akoby sa chcela oprieť o jeho istotu, ktorá mu odkvapkávala z hlasu. Ale skôr, ako to stihla urobiť, svetlá dvakrát zablikali a z modrej sa zmenili na zelenú. Všetko v zlomku sekundy stíchlo a doliehalo k nim len zlovestné ticho. Cassie na okamih aj zabudla, ako sa dýcha. Ale to len do momentu, keď sa počítačový hlas znovu neozval. Tentoraz s akousi divnou otvorenosťou. Alebo si to všetko len predstavovala pod vplyvom toho šoku?

„Hlasový kľúč potvrdený. Vitaj, Gabriel Wright.“

Prekvapením zalapala po dychu a pozrela sa na Daniela. Vyzeral byť rovnako prekvapený ako ona, ale asi z iného dôvodu. Iste, práve teraz sa ocitli v nejakej diere v podzemí, kde to doslova kričalo modernou technikou, o akej sa jej predtým ani nesnívalo, čo bolo samo o sebe dosť desivé. No viac ako to ju teraz zaujímalo niečo iné.

Kto bol ten Gabriel Wright a prečo počítač tým menom oslovil práve Daniela? Bol to nejaký jeho príbuzný?

Podvedome ustúpila dva kroky stranou a premeriavala si Daniela ostražitým pohľadom. Podvedomie jej potichu začalo šepkať, že by sa mala zobrať a utiecť odtiaľto. Potrasením hlavy potlačila svoje zajačie úmysly. Nie, nikam nepôjde. Najskôr sa musí dozvedieť, čo je toto za nový druh frašky, do ktorej doslova spadli.

Daniel, akoby nejako vycítil jej myšlienky, alebo si ich proste prečítal na jej tvári, odmietavo pokrútil hlavou a očami ju prosil o zhovievavosť. Mierne kývla. Nateraz dokáže predstierať, že nie je zvedavá a neprahne po odpovediach, ktorých sa jej nedostávalo. Ale ani sama nedokázala určiť, ako dlho sa dokáže držať späť.

Cassie nechala Daniela, aby prešiel ako prvý. Hoci netušila, kam má namierené. Ale to len dovtedy, kým nezodvihla hlavu dostatočne na to, aby si nevšimla, že sa železné dvere nečujne otvárajú a to aj napriek tomu, ako masívne vyzerali. Bola taká zaujatá a užasnutá tou skutočnosťou, že sotva okrajovo vnímala, ako za nimi na zem dopadli aj zvyšní dvaja členovia ich výpravy. Cassie sa na niekoľko sekúnd panicky obracala, kým si neuvedomila, že ich psí spoločník teraz odpočíval Molly v náručí.

Ako mohla na to rozkošné klbko tak rýchlo zabudnúť?

Prešla cez oceľovo vyzerajúce vráta, ktoré teraz boli doširoka roztvorené a s úžasom sa poobzerala po miestnosti, v ktorej sa ocitli. Podišla až takmer do stredu a snažila sa všetko vstrebať. Vyzeralo to tam dosť podobne ako v tej diere predtým, avšak okrem kruhovitého tvaru a bridlice, ktorá zdobila steny, to bolo úplne iné miesto. Všetko bolo ladené do biela, dokonca aj podlaha, ktorá sa podivne leskla. Nebol tam žiadny nábytok, na stene nevisel nijaký obraz. Jediné, čo upútalo jej pozornosť, bolo troje dvier stojacich hneď vedľa seba.

Železné vráta sa za nimi s tichým cvaknutím zavreli. V tom istom momente sa rozsvietili svetlá, ktoré tentoraz mali normálnu farbu pripomínajúcu slnečný svit. Žiara odhalila to, čo vedela už predtým – v miestnosti nebolo nič, čo by im bolo k úžitku. Jediný rozdiel bol, že sa oproti nim objavila ženská postava, ktorá sa usmievala a ruky mala voľne spustené pozdĺž tela.

Bola to drobná brunetka so štíhlou postavou, akú by jej závidela každá žena a zelené šaty ju len zvýrazňovali. Dokonale symetrická tvár bola priateľská a šedé oči si ich so zvedavosťou prezerali. Cassie si bola istá, že ju nikdy predtým nevidela.

„Hayley?“ ozval sa odrazu Daniel úplne očarene a neveriacky a skôr, ako stihol ktokoľvek z nich žmurknúť, vrhol sa dopredu.

Cassie si na desivý zlomok sekundy myslela, že tú dievčinu snáď chce napadnúť, ale potom si uvedomila, že má ruky zodvihnuté do vzduchu v geste, ktoré skôr pripomínalo úľavu. Zastavil sa tesne pred ženou a zhlboka sa nadýchol, tvár naplnenú úžasom. Rozhodil ruky, akoby chcel dotyčnú objať, no končatiny mu len neškodne prešli vzduchom a nakoniec si prstami objal vlastné ramená. No žena tam stále stála.

Čo to...?

„Gabe, prepáč, že tu nemôžem byť, ale ak ma teraz vidíš, znamená to, že si ma neprestal hľadať.“

Daniel o niekoľko krokov ustúpil a v tvári mal vpísanú bolesť takú mocnú, až sa z nej Cassie rozochvela túžbou utešiť ho. Nech tá osoba bola kýmkoľvek, on túžil po stretnutí s ňou. Bola to snáď dávna láska, alebo niekto, koho musel kvôli tomuto prekliatemu systému opustiť?

Frustrovane si uvedomila, že o ňom nevie vôbec nič. Možno by to mala zmeniť.

„Kto... čo si? Ty nie si moja sestra.“ Cassie trochu odľahlo – Hayley, tá krásna žena, cez ktorú predtým preleteli Danielove prsty, bola jeho sestra. Možno by nemala byť až taká šťastná.

Žena pokrútila hlavou. „Nie som tvoja sestra, ba ani živá osoba. Som holograf, ktorý vytvorila a naprogramovala Hayley. Ukryla ma na tomto mieste a zablokovala prístup každému okrem teba. Tvoj hlas spustil sekvenciu môjho programu a tým aj mňa.“

Daniel ustúpil ešte o jeden krok, až sa ocitol Cassie po boku. Pravdepodobne si to neuvedomoval, avšak ona nebola schopná len tak ignorovať jeho blízkosť. Stačilo tak málo a mohla by sa ho dotknúť. Keby ju momentálne neignoroval kvôli holo-niečo dievčine, na ktorú doslova vyvaľoval oči. Bolo možné, aby cítila divný druh žiarlivosti voči počítačovému programu?

Očividne sa zbláznila.

„Prečo tu nie je sama?“

Postava sa ani nepohla. Cassie sa dokonca zdalo, že poriadne ani neotvára ústa, keď rozprávala. „Hayley nemohla ostať, všetci po nej pátrajú. Ale chcela sa uistiť, že dostaneš jej odkaz.“

„Aký starý je tento odkaz?“ dožadoval sa Daniel autoritatívne. Zranený chlapec, ktorý tam stále pred niekoľkými sekundami, akoby sa vyparil. Ostal odhodlaný muž s nečitateľným výrazom v tvári. Cassie na chvíľu pocítila ľútosť, ale rýchlo ju od seba odohnala. Nezáležalo na tom, čo sa jej preháňalo v hlave. Môže sa tým zaoberať aj neskôr.

„Neplatný rozkaz. Preformuluj svoju otázku. Moje možnosti sú obmedzené.“

Daniel sa na chvíľu zamyslel. „Toto miesto bolo postavené kvôli jedinému účelu?“

„Áno. Tvoja sestra chcela, aby sa jej program nedostal do nepovolaným rúk.“

„Kedy toto miesto bolo postavené?“

Žena odpovedala bez zaváhania. „Pred štyrmi rokmi, trinástimi dňami, osemnástimi hodinami, tromi minútami a dvadsiatimi sekundami.“

„Moja sestra tu od momentu, keď ťa vytvorila, nebola?“

„Sekvencia v mojom programovaní mi zamedzuje odpovedať na túto otázku. Preformuluj svoju žiadosť.“

Daniel si rukami vošiel do vlasov. „Čo mi máš povedať?“

Neodpovedala hneď. Akoby premýšľala nad odpoveďou, čo Cassie považovala za nemožné. Niečo také je číre ľudské gesto, niečo, čoho nie je schopný žiadny počítačový program. Lenže čo ona o tom mohla vedieť? Občas sa dokonca divila tomu, že nejaký Sagax vôbec dokáže ovládať bez toho, aby ho prinútila k samodeštrukcii.

„Prehrávam núdzovú sekvenciu 3L6P,“ ozvala sa žena. „Ahoj, Gabe,“ povedala. Hoci hlas vychádzal z tých istých úst, znel inak. Predtým to bolo mechanické, príliš elektronické na to, aby niekto uveril, že ide skutočne o ľudskú bytosť, hoci tak vyzerala. Teraz však hlas bol jemnejší, s intonáciou a nehou, ktorá prezrádzala, že autorka tejto správy prechováva voči Danielovi vrúcne city. „Chcem, aby si vedel, že som na teba hrdá. Dostal si sa takto ďaleko bez toho, aby ťa chytili. Som si istá, že aj tvoji rodičia by boli hrdí, keby si dokázali spomenúť, kým sú.“

Cassie sa mierne strhla pri tých slovách. Znamenalo to snáď, že jeho rodičia neboli Odolní? Možno ju to nemalo prekvapiť, vzhľadom na jej vlastného otca, ale vždy mala aspoň mamu. Nevedela si predstaviť, aké to pre neho muselo byť – keď sa jeho milovaní v jedinej sekunde premenili na cudzincov.

No správa pokračovala ďalej: „Chýbaš mi, chýbaš nám. Ale ešte potrvá, kým sa znovu stretneme. Viem, že toho máš už dosť, to večné utekanie a skrývanie musí byť únavné, no musím ťa o niečo požiadať. Nehľadaj ma viac. Som na mieste, odkiaľ niet návratu. Nie som mŕtva, no je to to isté.“

„Niečo sa musí dať urobiť!“ skríkol Daniel. Cassie sa strhla pri tom takmer zúfalom zvuku.

Žena pokrútila hlavou. Akoby vedela, že Daniel takto zareaguje. Poznala ho tak dobre, že týmto spôsobom nahrala tú správu, alebo ten počítačový program mal niečo na báze vlastnej vôle?

„Nedá sa nič robiť. Pre nás je už neskoro. Ale ty... môžeš ešte niečo zmeniť. Chcem, aby si našiel dievča menom Cassie Mooreová. Jej matka a ja sme pracovali spoločne až do dňa, kým ju Aristokrati nedostali. Mala by mať vo vlastníctve niečo, čo jej dala jej vlastná matka. Tie informácie sú dôležité pre osud tohto sveta. Nájdi ju a pomôž jej splniť jej úlohu.“

Cassie zatajila dych a vypleštila oči, keď začula svoje meno. Daniel sa teraz pozeral priamo na ňu a hoci si nebola vedomá toho, že by mu niekedy prezradila svoje priezvisko, vyzeral, akoby mu to došlo. Veď aké veľké IQ potreboval človek, aby si pospájal dve a dve dokopy a zistil pravdu? V tomto svete nemohlo byť až tak veľa žien alebo dievča s rovnakým menom aké mala ona, ktoré by zároveň boli Odolné.

„Aká je jej úloha?“

Tentoraz však jeho sestra asi nebola pripravená na jeho zasahovanie, pretože nahrávka proste pokračovala ďalej, akoby nič nepovedal. „Je veľmi dôležité, aby si ju ochránil. Ak neuspeje ani ona, náš svet bude naveky vyzerať ako ihrisko Aristokratov bez nádeje pre ľudí, že by sa to mohlo zmeniť. Nežiadam ťa, aby si ma zachránil. Pre mňa neexistuje cesta späť. Ale urob z tohto sveta lepšie miesto pre iných. Pre svoju neter a všetky deti, ktoré nepoznajú skutočné detstvo, aké sme mali my. Ostaň v bezpečí.“ Hlas stíchol a miestnosť sa ponorila do ticha, ktoré sa zlovestne odrážalo od bridlice, zdobiacej steny.

„Ukončujem nahrávku,“ pokračoval elektronický hlas, ktorý opäť znel monotónne a škrobene. Zdalo sa, že to nikoho nezaujíma. Akoby už ani nevideli tú drobnú postavu, ktorá bez hnutia stála pri stene a čakala na ďalšie otázky.

Cassie cítila, ako sa všetky pohľady upierajú na ňu, ale ona si všímala len jeden. Už predtým sa na ňu Daniel díval, ale nikdy nie s takouto intenzitou. Akoby čakal na jej reakciu. Vpíjal sa do nej očami a ona si náhle pripadala nahá. Avšak viac než samotný fakt, že ju pozná jeho sestra, si pripadala v divnom tranze. Jej meno bolo Hayley a poznala jej mamu. Stavila by všetko, čo má na to, že práve teraz mala možnosť stretnúť sa s nahrávkou, ktorej autorkou bola záhadná Hayley Wrightová. Svedčal o tom aj fakt, že počítač oslovil predtým Daniela priezviskom Wright. Lenže...

Prečo použil meno Gabriel?

Cassie naklonila hlavu na bok. Bola si istá, že nezrovnalosti v mene boli tým najmenším, no napriek tomu sa nedokázala striasť pocitu, ktorý až príliš pripomínal zradu. Ale prečo by sa tak mala cítiť? Nepoznala tohto chalana, strávila s ním len niekoľko dní. A napriek tomu... sa s ním cítila zvláštne spätá. Dozvedieť sa, že možno nebol až taký úprimný, ako k nemu bola ona, ju zranilo. Bolo bláznovstvo vložiť sa práve do jeho rúk, hlavne ak zobrala do úvahy, že o ňom v podstate stále nič nevedela?

Zodvihla bradu a na tvári sa snažila vytvoriť si výraz, ktorý čo najviac pripomínal neoblomnosť. „Kto je Gabriel Wright?“

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 11.:

4. Fluffy admin
17.08.2014 [14:52]

FluffyTahle kapitola byla taková pecka! Emoticon Jsem z ní hrozně nadšená, až se v duchu pěkně fackuju, že mám na čtení tak málo času. Emoticon

Tak na Daniela konečně praskla jeho druhá identita. Emoticon Jsem zvědavá, jestli bude mlžit, nebo přizná barvu, což by spoustu věcí usnadnilo. Emoticon Hayley je jeho sestra? TA Hayley? TA, kterou Cassie celé ty roky hledá? A navíc spolupracovala s její matkou na něčem, co má Cassie ve svém Sagaxu... bože, já jsem tak napnutá! Tys to tak perfektně zamotala, že mi z toho jde hlava kolem - je to tak báječný! Emoticon Emoticon

A hrozně se mi líbil ten začátek - jak se Cassie chtěla Gabiho chytnout... ách, moje srdce plesá. Emoticon

Skvělé, Lili, naprosto skvělé! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
17.07.2014 [23:49]

PrincessCarolineHuhuhu začína sa to vyostrovať Emoticon
Neviem síce, kde je Hayley a či ju nakoniec budú hľadať, ale myslím, že Gabriel/Daniel je odhalený, fiasko čaká pred dverami Emoticon A tak trochu tuším, že dievča sa naserie, nechá ho samotného a vyserie sa na celú spoluprácu.
Alebo Gabriel urobí tú najlepšiu a zároveň najhoršiu vec na svete - v strede jej ohnivého prejavu zrady ju pobozká Emoticon
Ty pekne píš a ja idem hodiť šípku do postele Emoticon

2. Blacky
16.07.2014 [13:42]

WEEEJJJ Emoticon Tak toto bolo super. /pln esi am dostala. Až mi bolo gabka chvíľu skutočne ľúto. No to vieš, nevidieť súrodenca roky anakoniec to valstne je iba hlúpy hologram Emoticon

Ale neuveriteľne sa teším na ďalšiu. ozmýšĽam, či Valstne cassie vie, čo má odovzdať, alebo ani samam netuší. V každom prípade, dúfam, že si to vysvetlia, žek nej bude úprimný, teraz, keď vie, že je dôležitá. Anebude hlupák, aj ke\´d je tu riziko, že ona svojou prchkou náturou, ztorví dáku hlúposť a to ich pomyselné zbližovanie, sa zasa vráti na začiatok Emoticon

JA viem priveľa úvah. Ale fakt ma teraz vytáča sedem dní, čo mám k ďalšej kapitole Emoticon Potrebujem to ako knihu proste si otočiť stránku a pokračovať Emoticon Emoticon

A ešte som zabudla: Je možné, že ju chytili? Amiesto kam ju odložili rovnako ako cassiinu matku je to nič, kde je vlastne akoby mŕtva, keď v podstate nenexistuje? Ja viem, že nedostanem odpoveď, ale to je jediné možné vysvetlenie jej šifryEmoticon teda pre mŇa Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
16.07.2014 [12:58]

MillieFarglotHádam správne, že Cassie mu už po tomto bude dôverovať o niečo menej? Aj keď na druhej strane... "našla" Hayley. Takže hlavne nech si to medzi sebou vydebatujú. Emoticon
Kapitola super a teším sa na ďalšiu časť. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!