OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: prológ, kapitola 1 - My nie sme krajina tretieho sveta!

12.03.2014 (08:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1109×

Spočiatku to bude dosť antiamerické, ale to hlavne preto, aby Simone mohla postupom času prichádzať na to, že nie každý, kto je Amík, je automaticky zlý. :D

Dúfam, že sa bude páčiť a budem rada, ak zanecháte koment.

Sisa118

P.S.: Napíšte mi, či mám pokračovať, alebo túto poviedku poslať k vode. :D

Prológ

Prechádzam jednou z pokojných ulíc krásnelo mesta anjelov. No, krásneho ako pre koho. Ja osobne LA neznášam, rovnako ako naznášam celé USA! Ale som tu. Tak tomu sa hovorí irónia osudu. Čo by dala moja kamoška za to, keby tu mohla byť namiesto mňa? Všetko!

Aby som bližšie vysvetlila svoju nenávisť k USA... no, ona to ani nie je nenávisť v klasickom zmyslel slova. Ja len naznášam tento spôsob života! Pre mňa je taký iný! Jednoducho sem nepatrím! Moje miesto je na starom kontinente! Medzi inteligentnými, priemernými, dobrými ľuďmi, ktorí si často mrmlú pod nos, aká je ich vláda neschopná, ale  nie tu. Nie vo svete, kde sa veštci svorne bijú do pŕs a volajú na slávu neexistujúcemu americkému národu a za každým prehovorom pridávajú tú otrepanú formulku „Nech nám Boh pomáha.“

Nech im Boh pomáha? A za čo? Za to, že vyvolávajú stále nové a nové konflikty? Za to, že sa im tu decká strieľajú na školách?

Takže, dúfam, že už chápete. Nie je to ani tak nenávisť, ako totálna znechutenosť. Stačí, aby som prešla pár blokov od mora a ulice zaplavia obézne gule, ktoré si hovoria ľudia. Ich rozmery by sa dali prirovnať k malej koketke a vrcholom je, že si to každá s tých  mega osobností nadmiery priamo do McDonaldu. Tak, kde sú tie perfektné sexbomby z filmov? Ďalšie z amerických klamstiev? A to tu, v tomto falošnom pekle, ktoré vyvolalo dve z troch svetových kríz, mám prežiť celý rok?

Skromne postupujem ulicou. Do uší mi udiera nádherná melódia pesničky od  Nightwishu – Nemo. Áno, bez mučenia priznávam, neznášam priteplené pesničky od tzv. moderných umelcov.  Neznášam kilá make-upu, ružovú, blond vlasy, modré oči. Neznášam kopec vecí. Ale to som už ja. Vždy nepríjemná, utiahnutá bytosť, bez väčších ambícii, okrem tej základnej a to zmaturovať a dostať sa na výšku.

Z ničoho nič, si to do mňa napáli indivíduum, ktoré spĺňa posledné dve priečky zoznamu „Neznášam“. Je to chalan. Môže mať tak, ako ja. Teda sedemnásť. Blond vlasy mu padajú do čela a modré oči zhrozene upiera na mňa. Je vysoký, to si všimnem hneď, rovnako ako široké ramená a čiernu, koženú bundu. Patrím k tomu typu žien, ktoré na chlapoch, v prvom rade, zaujmú ruky a hrudník a už teraz viem posúdiť, že tie jeho sú na veľmi vysokej úrovni.

„Nevieš dávať pozor!?“ okríknem ho a môj hlas je presýtený zvláštnym stredoeurópskym prízvukom. Chlapec sa nám zatvári ešte viac zdezorientovane, preto dodám. „Halóó, je niekto doma?“ stále nič.

Dám si dve a dve dokopy a usúdim, že tento tu, pravdepodobne, patrí k tým spomalenejším. Odfrknem a obídem ho. Nechcem tu predsa zapustiť korene. Neprejdem však ani desať metrov a skoro ma prevalcuje stádo kráv! Hm, teba báb, nie kráv, ale aj tak, po ulici sa nemá, čo behať!

Začínam mať zlý pocit, že to, čo u nás býva obyčajná cesta do kníhkupectva, je v Amerike klasifikované ako sebevražedná misia. Neveriacky pokrútim hlavou, ale pokračujem ďalej s nádejou, že tých útokov na moju osobu bolo pre dnešok dosť. Mýlila som sa. Pred kníhkupectvom sa konal ďalší atentát. Aj tento bol v podobe vysokého chalana, ibaže s tmavými vlasmi a ešte tmavšími očami. Vrazil do mňa v plnej rýchlosti a ja som skončila na zemi.

„Dávaj pozor!“ štekol po mne, čo ma dostalo do varu. Tak ja mám dávať pozor? Ja som do neho nevrazila!

„Čo?“ štekla som a hlas mi preskočil o tón vyššie. „Ja mám dávať pozor!? Si slepý! To ty si do mňa vrazil!“ Pán dokonalý ku mne obrátil svoj veľactený pohľad a ja som si s oneskorením uvedomila, že sa ešte stále váľam v prachu. Pohotovo som sa vydriapala na nohy.

„Nevrazil!“ bránil sa.

„Nie, kdeže vieš, to len ja sa rada váľam v špine,“ zavrčala som. Chalan si ma pár sekúnd zvedavo prezeral a nakoniec sa spýtal.

„Kto si?“

„Čo je ti do toho!!“ odbila som ho. „Kto si ty!?“

Moja otázka ho očividne zarazila. Prečo?

„Cs, akoby si to nevedela!“ vyletelo z neho.

„Ooh, prepáč. Jasné už ťa spoznávam. Je mi veľkou cťou spoznať vás, pán Nikto!“ salutovala som sarkasticky. Pán Nikto začal naprázdno otvárať ústa, ale ja som mu nedovolila prehovoriť. „A keby si bol taký láskavý a mohol uhnúť, vieš, prišla som si pozerať knihy, nie teba!“ Nečakala som na odpoveď. Prešmykla som sa povedľa neho a zamierila si to do vnútra najväčšieho kníhkupectva v meste - mojej oázy pokoja.

Kapitola 1

S ťažkým povzdychom a vyberanými nadávkami vstanem z vyhriatej postele. Dnes je prvý deň mojej novej školy. No nezabijete to? Celé prázdniny nestáva, pred desiatou a dnes? Dnes ma môj podarený budík zobudí o siedmej! Pomóc, ja mám ešte noc!

S veľkým sebazaprením sa posadím a rukou si pretriem rozospaté oči. Zaklipkám nimi a pohľadom poblúdim po mojej novej izbe. Nie je veľké, ale ani malá. Doma som ale aj tak mala väčšiu. Steny sú sivo-zelené, nábytok tmavohnedý a podlaha svetlá. Na jednej strane je okno a balkón s hnedými závesmi na druhej dvoje dverí. Jedny na chodbu, druhé do kúpeľne. Pred oknom stojí stôl s čiernym notebookom a na zemi sa rozprestiera tmavý, huňatý koberec. Kto ho bude vysávať!? Ja istotne nie.

So stonaním prejdem k vysokej skrini a nešetrne ju roztvorím. Siahnem dnu a vytiahnem prvé, na čo siahnem. Pre dnešok to máme čierne kožené legíny a béžová, voľná blúzka s vybíjaním. Pár minút venujem rannej očiste, potom z nočného stolíka schmatnem dlhú retiazku s dvoma zlatými prsteňmi (snubák s opálom a obrúčka) a bezpečne ich schovám pod len trička. Na plece vyhodím čiernu tašku a vyjdem von na chodbu.

V nej dominuje príjemná béžová farba. Zbehnem po schodoch do veľkého priestoru, ktorý má zastávať kuchyňu, jedáleň a obývačku dokopy. Vo veľkej vitríne s elegantným servisom tróni rodinná história.  Na fotkách sa pravidelne striedajú štyria ľudia. Tmavovlasá žena so širokým, veselým úsmevom a s iskričkami v očiach – moja mama Sophia. Vážny tmavovlasý muž – otec Richard - a jeho mladšia napodobenina – môj jedenásťročný brat Fillip. No a jasné, že som tam aj ja. Spočiatku veselé tmavovlasé čudo s príliš veľkými, hnedými očami, ktoré sa postupom času stávajú viac úmerné k tvári a viac smutnejšie.

Prejdem k zbytočne dlhému stolu. Nechápem, načo nám je stôl pre šiestich, keď sme tu aj tak len dvaja. Leží na ňom zdrap papiera a peniaze. Vezmem si ho a prečítam tri krátke riadky.

Jedlo máš v chladničke. Zo školy rovno domov.

Zdržím sa v práci, tak ma nečakaj.

Otec

Ha! A kedy si sa v práci nezdržal? No tak, fotrík, to mi už ani písať nemusíš a tiež, kedy som ho ja čakala? To mi je záhadou. Otecko pracuje v jednej z popredných akciových firiem, pod názvom Axillo, ako šéf manažmentu.

Papier skrkvem v ruke a odhodím do koša. Jedlom v chladničke sa nezaoberám. To posledné, čo po ráne potrebujem, je jeho vlastnoručná výroba. Vezmem si peniaze. Neviem sa dočkať, keby sa tento deň skončí a ja si budem môcť odškrtnúť štvorček v kalendári s dobrým pocitom, že do návratu domov mi ostáva o jeden deň menej.

Pomalým krokom si to režem k najbližšej zastávke. Počkám si pár minút, než sa žltá obluda konečne dostaví. Je plná len z polovice, ale aj tak je tu hurhaj ako na španielskom, futbalovom štadióne. Vzduchom lietajú lopty, papiere a prisahala by som, že aj žuvačky. Pomóc!

Pre istotu si na hlavu natiahnem kapucňu mojej motorkárskej bundy a do uší vopchám moju záchranu - slúchatka. Za príjemných zvukov tvrdej hudby si svoju samotu vychutnám až k najbližšej zastávke. Potom si ku mne prisadne neznámy chalan s jasnými černošskými črtami, ale je tam poznať aj dávku belošských predkov. Našťastie nič nehovorí, vlastne ma totálne ignoruje, čo mi dokonale vyhovuje. Zmučene sledujem ubiehajúcu mestskú krajinu za oknami a čakám, kedy konečne zastavíme pred súkromnou školou v LA, s blbým názvom: Stredoškolský inštitút Georga Washingtona.

A v tom tá chvíľa konečne nastala! Autobus zastavil pred veľkou budovou, obohnanou vysokým plotom. Ehm a to som si o našej škole myslela, že je väzenie.  Budova má tri poschodia, jej steny sú z prednej časti presklené, zvyšok je z tmavosivých, kovových panelov. Vyzerá to vážne pekne. Pred vchodom je malý parčík a obrovské parkovisko. Poviem vám, toľko luxusných áut som po kope ešte nevidela a to otec pravidelne chodí do Ženevy na automobilové výstavy!

Ťažko som si povzdychla. Táto škola bude mojím peklom! Ja chcem ísť domov! Späť do príjemného prostredia, kde sa človek nemusí báť, že mu niekto v škole prestrelí hlavu! Vonku si z hlavy stiahnem kapucňu a vykročím vpred môjmu osobnému peklu.

Pozorne sledujem okolie. Všímam si malých aj veľkých skupiniek. Dievčat navlečených do roztlieskavačškých dresov, chalanov, čo vyzerajú skôr ako tanky, než ľudia. Indivíduá s prefarbenými vlasmi, piercingami namiesto uší a tváre. Peroxidových bárbin s umelými kozami takej veľkosti, až sa čudujem, že im ešte nevypadli z úzkych a hlbokých výstrihov. Sem-tam sa mihnú aj normálne vyzerajúci ľudia, tiež stratené prípady s tmavými kruhmi pod očami  a napohľad jasný šprti. Poviem vám, tu je teda výber. U nás v triede boli decká rozdelená na tri skupiny. Jedna počúvala pop a starú klasiku, druhá boli čistý metalisti a tá tretia počúvala všetko, čo sa im páčilo. Ja som sa radila k druhej a čiastočne tretej.

Zalovila som v pamäti, aby som sa rozpamätala, kam to mám vlastne ísť. Ó, áno, sekretariát. Riadila som sa šípkami na stenách a podlahe. Cesta mi trvala len pár minút a už som stále pred objemnejšou pani s milým úsmevom.

„Zdravím, zlatíčko, ako ti pomôžem?“ spýtala sa sladko.

„Dobrý, potrebujem rozvrh. Som tu nová, takže...“

„Meno?“

„Simone Mayor.“

Pani sa chvíľu prehrabávala v spisoch a nakoniec vytiahla to, čo hľadala. S milým úsmevom mi podala rozvrh. Prvá hodina bola biológia v budove C. Aj s mapkou, ktorú mi tá dobrosrdečná dáma dala mi nájsť  triedu trvalo oveľa dlhšie, ako cesta do kancelárie.

Ukázalo sa, že trieda biológie sa moc nelíšila od tried u nás na škole. Bola stupienková, plná bielych lavíc. Po stenách viseli všemožné pomôcky. Jediným rozdielom bolo, že za lavicami nestáli vysoké skrine, plné vypchatých zvierat a kameňov. Škoda.

Sadla som si do jednej z mála voľných lavíc pri okne. Presne tri lavice od katedry a čakala na začiatok hodiny. Učiteľov tu majú presných. Hm, u nás sme mali až také fanatické prípady, ktoré by najradšej začali preberať už cez prestávku a bez problémov by to potiahli aj ďalšiu.

Profesorkou biológie bola postaršia žena, pani Bulocková. Tvárou mi pripomínala buldoga, ale to sa nedalo povedať o oblečení. Bola navlečená do tmavoružového kostýmčeka, na nohách tmavé silonky a čierne lodičky. Vlasy nafarbené na myšaciu hnedú a zostrihnuté do puntičkárskeho účesu, ktorý sme u nás mohli vídať na obaloch Coca Coly. Zbežným pohľadom preletela po zozname žiakov, keď v tom sa zarazila a ja som vedela, čo bude nasledovať.

„Á, ako vidím, tak tu máme novú študentku!“ zvolala nadšene, čo sa ale vôbec nehodilo k jej buldogovskej tvári. „Saimoni? Mayor. No, poď sem.“ Ach, ak tu ešte niekto skomolí moje meno, budem zabíjať! Postavila som sa a zaťala zuby.

„S-i-m-o-n Mayor.“ Dávala som dôraz na každú slabiku. Nechcem predsa, aby ma tu začali volať Saimoni!

„Čo prosím?“ nechápala žaba v ružovom.

„Simon, nie Saimoni, ale Simon.  Tak sa to číta,“ objasňovala som.

„Aha, hm, tak Simone, čo nám o sebe povieš?“  spýtala sa a ja som na sebe cítila všetky oči. Zbežne som preletela pohľadom po triede a mala sto chutí zrevať - nič! Ale nepohnevám si predsa profesorku hneď v prvý deň proti sebe. Namiesto toho som sa zdvorilo opýtala.

„A čo by ste chceli počuť?“

„No, tak pre začiatok, odkiaľ pochádzaš. Vieš, máš veľmi zaujímavý prízvuk.“ Teraz neviem, či to mám brať ako kompliment, alebo nie.

„Narodila som sa v srdci Európy...“ viac som povedať nestihla, lebo mi skočila do reči.

„Takže, Európanka. Dovoľ mi tipnúť si. Nemka?“

„Nie,“ zaznela odpoveď.

„Rakúšanka?“

„Nie.“

„Poľka?“

„Nie.“ Nebudem tu rozoberať svoje rodinné pomery a to, že mám českých, slovenských a poľských predkov.

„Maďarka?“

Záporne som pokrútila hlavou.

„Dobre, vzdávam sa, neviem. Odkiaľ si?“ Typické, čo iné od Američana očakávať! Jasné, že nebude poznať takú malú a bezvýznamnú krajinu ako Slovensko.

„Slovenská republika. Je to mladý štát, vy ho skôr budete poznať pod starým názvom, keď sme ešte boli spojení s Českou republikou. Československo,“ objasnila som a v očiach starej profesorky sa zablyslo poznanie. Niečo si zamrmlala a ja by som prisahala, že to bolo niečo ako „Výstavná skriňa komunizmu!“ No potom sa na mňa usmiala.

„Oh, to muselo byť veľký skok, že?“ prihovárala sa mi chlácholivo a ja som mala chvíľkami pocit, že ma pokladá za dementa.

„Áno, máte pravdu. Bol to veľký skok. Koniec koncov, more, nechala som tam všetkých svojich priateľov. Ale inak nič veľké. Compy, playka a net tu, našťastie, máte tiež. Takže to hádam prežijem. Aj keď tá vaša hudba...“ Profesorku moja odpoveď nachvíľu zarazila, ale vzápätí sa spamätala.

„A kde si tam žila?“

„No, žila som na viacerých miestach. Narodila som sa v Žiline, ale väčšinu života som strávila v Bratislave – to je hlavné mesto.“

„A prečo si prišla do USA?“

„Kvôli otcovi. Ponúkli mu tu prácu a ja som musela ísť s ním.“

„Kde robí tvoj otecko?

„Akciová spoločnosť Axillo, pracuje ako šéf manažmentu.“ Moje priznanie ju dostalo do pomykova, ale nič nevravela. Asi predpokladala, že fotrík obrába pôdu?

„A tvoja mama? Čo robí tá?“

„Neviem. Naposledy, keď som ju videla, ležala v rakve,“ vyšplechla som bezcitne. Neznášam, keď sa rozhovor zvrhne na rodinu, ešte vždy je to bolestivé a trhá mi to vnútro. Staré rany sa otvárajú.

„Oh, to mi je ľúto. A nejakí súrodenci?“

„Brat, ležal vedľa nej.“ Snažila som sa, aby pochopila, že na túto tému sa nechcem rozprávať, ale ona nebola dostatočne kompletná.

„Ako zomreli?“

„Autonehoda. Zima, ľad a opitý vodič oproti idúceho auta,“ zrekapitulovala som. Netreba dodávať, že to bolo len pár dní pred Vianocami.

„Oh, to je mi ľúto,“ špitla. Malo by. Ten vodič bol mladý Amík, ktorý si myslel, že slovenské zákony sú na úrovni neandertálcov. A tu máme ďalší dôvod, prečo nemám rada Ameriku.

„Hm a aké sú tvoje záľuby? Ako tráviš voľný čas? Akú máš rada hudbu?“

„Záľuby? V terajšej dobe žiadne. Voľný čas trávim buď za compom, alebo knihou. A mám rada metal. Čím tvrdší, tým lepší a len zopár pesničiek z iných štýlov.“

„No tak, musíš mať predsa nejaké záujmu. Čo tak kreslenie, tanec, spev?“ vymenovávala, ale ja som odhodlane krútila hlavou. Nič s toho ma už nezaujíma. Kedysi som sa venovala každej zo spomenutých činností, ale teraz už je to doba, čo som naposledy držala štetec.

„A čo nám povieš o svojej domovine?“

Nič! štekla som v duchu, ale nahlas som sarkasticky odvetila. „Je to štát v strednej Európe. Sme členmi Európskej únie a Vyšehradskej štvorky. Hlavné mesto – Bratislava, najvyššie pohorie – Tatry, najdlhšie rieka -  Váh. Počet obyvateľov – 5 miliónov, čo je v porovnaní s populáciou LA dosť málo. Sme milí, pohostinní a v pití nás prebije len málokto.“ No čo. Som vlastenec.

„A niečo viac, hm, osobné?“ vyzvedala.

„Chcete vedieť zloženie našej armády? Nemáte sa čoho báť. Sme neškodní.“ Heh, podľa posledného prepočítavania vojenskej techniky, skôr neschopný. Koľko to máme funkčných vrtuľníkov? Jeden?

„Skôr som chcela počuť niečo z vášho spôsobu života,“ dodala.

„Z domu do školy, zo školy von, prípadne za obrazovku počítača, telky, tabletu alebo mobilu.“ Mykla som plecami. Čo si myslela, že do školy nechodíme a namiesto toho žgrlošíme na roli? Cs!

„A aké zvieratká chováte?“ nedala sa. Ona je fakt nemožná!

„Klasika. Psy, mačky, škrečky, rybičky, vtákov...“

„To je všetko?“

„No niektorí ešte fretky...“

Na chvíľu sa odmlčala. Zvažovala či sa má vypytovať ďalej. „No, vravela si, že rada čítaš. Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha?“

Zo strnulého postoja ma začal bolieť chrbát a tak som sa oprela o tabuľu. „Dan Wells, Potomkovia,“ priznala som.

„A iné? Aké máš rada štýly?“

„Všetko, čo má príbeh.“

Nastalo pár sekundové ticho.

„A chcela by si nám o sebe ešte niečo povedať?“

„Nie.“ Moja pohotová odpoveď ju utvrdila v tom, že nie som moc komunikatívny typ.

„Dobre, sadni si.“

Simone Mayor

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: prológ, kapitola 1 - My nie sme krajina tretieho sveta!: