OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 8 - Eren

15.06.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 780×

Veľmi moc ďakujem za všetky vaše komentáre! Človeka veľmi poteší a povzbudí, keď vie, že to, čo robí (v mojom prípade píše), sa niekomu páči. :D

Sisa118

Kapitola 8

Poznáte ten pocit, keď bežíte a neviete kam? Tak taký ja mávam často. Môj život nabral zbesilé tempo a ja sa mu musím prispôsobiť. Dni míňali dni, týždne – týždne a ja som sa ani nenazdala a na dvere klopal prvý október. Okrem toho, že tento deň bol prvým v mesiaci, bol aj dňom, kedy som sa pred sedemnástimi rokmi narodila.

Postupne mi prichádzali darčeky od rodiny a priateľov. Zopár kníh, nejaké to oblečenie, peniaze. Ako každý rok. Od Tiny a Heleny som dostala gigantický balík plný slovenských sladkostí, zopár kusov bižutérie, veľký rám s našou spoločnú fotkou s nápisom „Nieže zabudneš!“ a balíček kondómov. Načo mi budú, tak to mi je fakt záhadou! Dokonca aj Tony odniekiaľ vysnoril dátum mojich narodenín a daroval mi knihu Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch a navyše v slovenčine.

V škole išlo takmer všetko po starom až na to, že sme s Larrisou nemohli byť v jednej miestnosti samé. Využila každú možnú príležitosť k tomu, aby mi „ukázala“, kde je moje miesto a ja som jej to s radosťou vracala. Naše hádky ale stáli za to. Keď sme skončili (alebo lepšie povedané, keď nás od seba odtrhli) ona bola červená až na zadku, zatiaľ čo ja som sa spokojne usmievala... no takto končila väčšina našich stretou, ale boli aj výnimky, kedy som na strane porazených stála ja.

S Dannym a kapelou som sa stretávala minimálne, ale podstatné je, že stretávala. Daiwisháci toho mali veľa. Pomaly, ale isto, sa blížilo ich Európske turné a oni boli ako v jednom kolotoči. Škola - štúdio - štvorhodinový spánok a znova. Ale aj napriek tomuto chaosu v ich životoch si na mňa Danny vždy našiel čas.

Bolo zlaté sledovať, ako si ku mne hľadá cestu a ja som mu neúnavne kládla polená pod nohy. Sama so sebou som uzatvárala stávky, kedy ho to prestane baviť. Zatiaľ neprestalo. No na druhej strane by som klamala, keby som tvrdila, že som si ho vcelku neobľúbila. Vlastne by som s čistým svedomím mohla vyhlásiť, že je to môj priateľ (v tom kamarátskom zmysle). A to isté by som mohla povedať aj o Aidanovi, Kaiovi, Alexovi a aj o Veľkom Billovi.

Mala som oveľa viac priateľov, ako na Slovensku, ale aj tak som sa cítila sama. Komické, ale bolo to tak. Moja vnútorná nenávisť k tomuto mestu sa dňom, čo dňom zväčšovala. Otec bol v práci ešte dlhšie, ako bolo zvykom. Mala som šťastie, ak som ho videla aspoň raz za týždeň. Túžila som vypadnúť z tohto môjho osobného pekla niekam von. Opustiť hranice obrovskej Aglomerácie. Nechať za sebou nápis Hollywood  a nevrátiť sa! Škoda, že táto moja túžba ostane len túžbou – nesplneným snom. To som si myslela a ani vo sne by ma nenapadlo, že by to mohlo byť inak.

Ako každý pracovný deň aj dnes, v piatok, som vystúpila zo žltého autobusu. V ušiach slúchadlá, mobil v koženej bunde a mamine prstene bezpečne skryté. Tento týždeň by sa dal zaradiť k tým horším a dokonca ani vyhliadka solo-narodeninovej oslavy a veľkej torty to nezmenila. Tony bol preč a naposledy som ho videla v pondelok, keď mi odovzdal darček. Jeho otec ho zas zatiahol za hranice – kam presne, to nepovedal - a mal sa vrátiť až večer.

Bol ako ruská matrioška alebo cibuľa.  Odkryli ste jednu vrstvu a vzápätí narazili na druhú. Záhada sama o sebe. Nevyčítala som mu to, nakoniec aj ja som mala svoje tajomstvá.

Ležérnym krokom som si to mierila k vysokej budove inštitútu, keď vtom ma zozadu niekto strhol. Automaticky som mu chcela jednu vraziť, ale zarazila som sa. Danny pohotovo ustúpil a pred sebou držal ruky v obrannom geste. Ústa sa mu otvárali, ale ja som nepočula slová, čo z nich vychádzali. Potiahla som za kábel a slúchadlá vypadli z uší.

„Musíš ich stále mať?“ zavrčal. Ja som provokatívne zodvihla jedno z nich a pomalým pohybom ho posúvala späť k uchu.

„Hej. Musím,“ potvrdila som s úškrnom. Natiahol sa a stiahol mi ruku dolu. Spražila som pohľadom naše spojené ruky a vzápätí jeho. Pustil ma.

„Tak čo potrebuješ?“

Danny sa široko usmial a naklonil sa bližšie.

„Mám pre teba darček,“ šepol a ja som zamrzla na mieste.

„Odkiaľ to vieš?“ zavrčala som.                                   

„Slečna Gorwan je veľmi milá dáma... Vždy je dobré byť zadobre so sekretariátom,“ vrkol a mne sa pred očami zhmotnil obraz obéznej blondíny s cukríkovým rúžom. Tak odtiaľ vietor fúka.

„Nič nechcem,“ zavrčala som a odtiahla sa.

„Ale áno, chceš, len o tom ešte nevieš.“

„Vážne a odkedy si médium?“ podpichla som ho. „Alebo sa čítanie myšlienok učí na hodinách Ako byť dokonalým idol?“

„To nie, ale toto neodmietneš ani ty.“

Klamala by som, kedy som tvrdila, že ma ani najmenej nelákalo zistiť, čo pre mňa má.

„Tak daj. Sem s tým, nech už to mám za sebou,“ vzdychla som zmučene a uprela naňho röntgenový pohľad. Spokojne sa usmieval a vykročil ku škole. Ja som ho nasledovala ako verný psíček.

„Vieš, že naša kapela sa dostala na prvé priečky svetových hitparád?“ začal rozhovor rečníckou otázkou. „No a Ian sa rozhodol, že je načase vyraziť na európske turné... ale to vieš tiež, ale čo nevieš je, že ťa tam vezmem so sebou.“

Tak toto bolo vážne nečakané. Zarazila som sa na mieste a prekvapene hľadela vpred. Danny podišiel ešte zopár krokov, než si uvedomil, že nekráčam vedľa neho. Ja mám ísť s ním do Európy? Jedna moja časť skákala radosťou, lebo vedela, že jednou zo zastávok bude aj Viedeň (čo je len skok na Slovensko), no tá druhá na ňu škriekala, nech zabudne. Otec by to aj tak nedovolil.

„To nejde. Nemôžem,“ vysúkala som zo seba.

„Prečo?“ nechápal a v jeho tvári sa zračil výraz spráskaného šteňaťa.

„Otec,“ povedala som iba.

„Čo?“

„Otec! Nepustí ma do Európy s bandou pubertálnych chalanov... A ver mi, bude mu jedno, že sú to rockové hviezdy!“ zafňukala som.

Danny mal pravdu, toto by som neodmietla ani ja, ale čo z toho, keď mám otca, ktorý svoje otcovské povinnosti berie vážne iba v na prosto nevhodných situáciách!

„Neboj, s ním sa to vyrieši. Pustí ťa. Uvidíš,“ chlácholil ma, ale mýlil sa. On ho nepozná. Bože, veď ma nechcel pustiť ani na chatu s priateľkami! A to bola čisto babská jazda - teda mala byť. Určite ma nepustí do Európy.

„Danny, on ma nepustí. Viem to. Nepustí ma!“ štekla som. Bolo to beznádejné a ja som to vedela.

„Simone, no tak...“

„Nie, dosť. Nechaj to tak. Ja viem aký je a toto... jednoducho to nie je reálne,“ zašomrala som a vzápätí sa smutne usmiala. „Ale mal si pravdu, európske turné by som neodmietla ani ja.“

Deň v škole bol... no otrasný je slabé slovo. Opäť som sa pochytila s Larrisou. Našťastie sa to skončilo len s pár škrabancami na jej strane, ale aj tak. Nemám rada telesnú konfrontáciu a rada si udržujem osobný priestor. Danny sa ma snažil presvedčiť, že otca presvedčím, ale neúspešne a nakoniec po štvrtej hodine odišiel preč kvôli turné. Doťahovali posledné perličky, lebo to všetko malo vypuknúť presne o mesiac v Londýne, pričom trasa turné mala byť : Londýn, Paríž, Madrid, Rím, Wien, Praha, Berlín, Varšava, Stockholm, Oslo a Moskva.

Po škole si ma vyzdvihol otec. Podľa jeho raňajšieho odkazu mal s mojou osobou nejaké tajné plány.

„Čo bolo v škole?“ vychrlil na mňa pre všetkých rodičov najtypickejšiu otázku.

„Nič,“ odpovedala som najjednoduchšou a najpreferovanejšou odpoveďou.

„Už máš nových priateľov?“

„Nie.“

„A ako sa má Tony?“

„Dobre.“

„A ako ty a Larrisa?“

„Nijako.“

„Mohla by si prejsť k viacslovným odpovediam!?“ zaprskal, uprel na mňa nahnevaný pohľad a ja som len dúfala, že to naše nablýskané autíčko nenavalí do automobilových susedov.

„Možno.“

„A dosť! Ako sa to vyvíja medzi tebou a Larrisou? Chcem počuť viacslovnú odpoveď!“

„Na hovno.“ No čo, to je viacslovná odpoveď.

„Simone...“ zatiahol naštvane a ja som nahodila nevinný, znudený výraz.

„Otec, nechcem sa o tom baviť. Stačí ti vedieť, že je to vypočítavá, krvilačná mrcha, s ktorou si poradím aj sama. Nepotrebujem tvoje zásahy.“

„Naposledy, keď si si s ňou začala, skončila si s vykĺbeným ramenom... inak ako rameno?“

„Tak po prvé,“ zavrčala som. „To rameno bola hlúpa nehoda a po druhé, rameno mám v poriadku už týždeň! To by si ako otec mal vedieť,“ dodala som vyčítavo, načo konečne zmĺkol.

 „Ja viem, že je to ťažké,“ povedal po chvíli, načo som sa naňho nechápavo pozrela. „Viem, že je to pre teba ťažké. Nové mesto, noví ľudia...“

„Nový kontinent a zvyky,“ skočila som mu do reči, ale on pokračoval, akoby som tak ani nebola spravila.

„A ja ťa nechávam toľko samú. Keby sa dalo inak... ale nedá. V práci...“

„Ťa potrebujú,“ dokončila som. „A ja som na samotu zvyknutá.“ Alebo lepšie povedané - už som si zvykla.

„A to nie je dobré. Nemala by si byť sama. Nie v tvojom veku. Mala by si behať po vonku s priateľmi a užívať si život.“ Teda, čo to do neho vošlo? Žeby som predsa len mala šancu a presvedčila ho, aby ma pustil do Európy? Šťastie skúsim neskôr.

„Pohoda, ja si na spoločnosť nepotrpím. Stačí mi Tony a chalani z Daiwishu.“

„To je ďalšia kapitola, na ktorú som sa ťa chcel spýtať. Čo je to medzi tebou a tou skupinou?“ Z jeho hlasu som vycítila jasnú hrozbu.

„Nič vážne. Sme len priatelia.“

„Mala by si sa od nich držať čo najďalej,“ varoval ma.

„A to už prečo? Nechcel si pred chvíľou, aby som trávila čas s priateľmi?“

„To áno, ale rocková skupina mi nepripadá ako najlepšia voľba.“

„Prečo?“ nechápala som a on sa odmlčal.

„Nechcem, aby ťa do niečoho zatiahli.“

„Ako, do čoho?“ vzápätí som si odpovedala. „Otec, drogy neberú! Sú to dobrí, obyčajní chalani... teda až na Gilla. Ale to je iná.“

Nedôverčivo si ma premeral.

„Simone, sláva ľudí mení,“ varoval ma.

„Sláva a peniaze,“ opravila som ho. „A ja som si nevšimla, že by ťa bohaté bankové konto zmenilo.“

„To je niečo iné.“

„A v čom? Sú to normálni chalani z predmestia. Navyše Dannyho otec robí u kriminálky. Danny veľmi dobre vie, čo drogy a podobné svinstvá robia s ľuďmi,“ trvala som na svojom. Otec si ťažko povzdychol.

„Len mi sľúb, že sa do ničoho nedáš zatiahnuť!“

„Sľubujem,“ som vyslovila v okamihu, keď sme zastavili na veľkom parkovisku a predo mnou sa vynímala obrovská budova s nápisom PET SHOP. Prekvapene som naň hľadela a potom pohľad strhla na otca.

„To ako vážne?“ spýtala som sa podozrievavo.

„No, keďže som stále v práci, rozhodol som sa, že ti kúpim aspoň zvieratko. Budeš to mať ako darček k narodeninám,“ povedal a široko sa usmial.

„Ale nebudú to rybičky, že nie?“ spýtala som sa s nádejou v hlase, načo sa usmial ešte širšie.

„Bude to hocičo, čo si vyberieš. Len prosím, daj pozor, aby sa to prepchalo cez dvere.“

V tej chvíli som mala sto chutí hodiť sa mu okolo krku a objať ho tak, ako už dávno nie. No neviditeľná bariéra, ktorá sa medzi nami utvorila po maminej smrti mi to nedovolila. Preto som len s vďakou povedala:

„Ďakujem, tati. Ďakujem!“ A vystúpila z auta von.

Nasledoval ma a o pár chvíľ sme prekročili prah presklených dverí. Obklopili nás zvuky množstva hlasou. Ľudských ako aj zvieracích. Hltala som to všetko pohľadom. Prechádzala som uličkami a sledovala zvieratá za sklom. Boli tu všetky. Psy, mačky, fretky, škrečkovia, myši, papagáje a x - ďalších.

„Čo by si povedala ma mačku?“ spýtal sa ma otec a ja som sa pozrela smerom, ktorým ukazoval.

Za presklenou vitrínou si hovelo biele huňaté mačiatko, ale ja som záporne pokrútila hlavou. Nie, že by som mačky nemala rada, ale psy mám jednoducho radšej.

„Nie. Mačku nie,“ odvetila som a vrátila sa k preskúmavaniu vitrín. 

V jednom kúte obchodu som narazila na obrovskú voliéru a v nej veľkého, sivého papagája, ktorý na mňa neprestajne volal: „Ahoj“ a „Ja som Čak.“ Sem tam ešte prehodil nejaký vtípek o Chuckovi Norrisovi. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť, ale keď mi otec navrhol, že mi ho kúpi, záporne som zavrtela hlavou a pokračovala v hľadaní. Vedela som, čo hľadám a zároveň nie.

V ďalšej vitrínke sa pokupovala malá opička a strúhala na mňa grimasy od výmyslu sveta. Bola hrozne zlatá, ale keď do mňa hodila orech, ktorý sa zastavil o sklo, pobavene som zakrútila hlavou a pokračovala ďalej.

Konečne som našla, čo som hľadala. Oddelenie psov. Bol tu hluk, štekot a slabé kňučanie. To množstvo psov mi vyrazilo dych. Bolo ich tu toľko! Malý, veľký, chlpatý, krátkosrstý, strakatý, jednofarebný. Množstvo druhou od japonských akít, cez nemeckých boxerov až po austrálskych ovčiakov. Zastavila som sa pri veľkej vitríne, kde si spokojne polihovalo šesť buldogov.

„Takého chceš?“ spýtal sa otec s pochybami.

„Jasné, že nie. Ale sú zlatí.“ Ja osobne nemám moc v láske americké plemená.

Dávam prednosť ruským alebo nemeckým zvieratám. Ale, keďže kaukazsky ovčiak je dosť  ťažko ovládateľný, moje hľadanie sa zúžilo na nemecké. So záujmom som sledovala šteniatka nemeckých boxerov, ale nemeckých ovčiakov som viac-menej prehliadala. Páčia sa mi psíci s narazením čumákom. A potom som ho uvidela. Bol neprehliadnuteľný. Nádherný a najväčší z celého vrhu. Srsť sfarbená do modrej a sivej sa jagala od svetla. Myslím, že som sa zamilovala.

„Tak jeho chcem!“ vydýchla som a pohla sa k môjmu novému spoločníkovi. Nebol to ani boxer, ani ovčiak. Bola to nemecká doga. Krásna nemacká doga a práve v tejto chvíli naťahoval jedného zo súrodencov za ucho. „Tati, jeho chcem,“ zapakovala som ako v tranze a ukázala na veľké sivo-modré šteňa. Otec sa zatváril dosť pochybovačne a pozorne si ho prezeral.

„Si si istá? Nie je až moc veľký?“

„Povedal si, že si môžem vybrať a ja som si vybrala jeho,“ pripomenula som mu.

„Prečo nemôžeš chcieť Čivavu alebo niečo rovnako veľké? Nechcú práve takého psy dievčatá v tvojom veku?“

„Ony možne hej, ale ja chcem niečo, pričom sa nemusím báť, že to rozpučím, keď sa s tým rozhodnem hrať,“ trvala som neoblomne na svojom. Už som si vybrala. On bude môj a ja jeho.

Už to vidím. Dokonalý vzťah  - človek a jeho najlepší priateľ. Človek a pes. Jemne som hrotom nechtu zaklopala na sklo a sivé stvorenie ku mne uprelo svoje veľké tmavé oči. Zastrihalo uškami a docupitalo ku mne. Vyplazilo jazyk a začalo oblizovať miesto, kde som mala priložený prst. Tak tým ma dostal. Široko som sa usmiala a s týmto širokým úsmevom som sa pozrela na otca.

„Jeho chcem.“ V tom momente sa pri nás pristavil jeden z predavačov a ja som mu pretlmočila svoju požiadavku.

„Jeho?“ opýtal sa otec ešte raz a ja som odhodlane prikývla.

O pár chvíľ som už v rukách držala sivé šteňa. Neustále sa vrtelo a lízalo mi tváre. Otca to moc nepotešilo a mrmlal si niečo o hygiene. Bolo mi to totálne ukradnuté. Teraz som tu bola len ja a môj spoločník. Môj nový priateľ. Už stačilo len vybrať to správne meno a ja som v podvedomí tušila aké.

No, to nebol koniec nákupov. Teraz nastal čas na nakupovanie vecí. Zo širokej ponuky pelechov som vybrala ten najväčší a v sivo-zelenej farbe, ktorá sa mi bude hodiť do detskej. Ďalej sadu nerezových misiek, kopec hračiek, zopár vecičiek na starostlivosť ako hrebeň, či nožničky a svetlozelený obojok a vodítko. Na obojku bola strieborná známka, do ktorej sa vpíše meno a adresa. Môj malý zverenec sa vytrvalo vzpieral jeho nasadeniu a preto som sa rozhodla, že tento boj dobojujeme doma. Po vyše dvoch hodinách nákupov sme konečne nasadli do auta a ja som žiarila nadšením. Takáto šťastná som nebola už dlho.

„Tak, ako ho budeme volať?“ spýtal sa otec a ja som sa nad tým ešte raz zamyslela.

Zvážila som všetky pre a proti. Premyslela znenie mena a jeho spojenie s mojou druhou najobľúbenejšou postavou z božského anime Shingeki no Kyojin a spokojne vyhlásila:

„Eren! Bude sa volať Eren!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 8 - Eren: