OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 4 – Relax

16.05.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 801×

Takže ďalšia kapitola je tu. Je (aspoň podľa mňa) dosť nudná, ale písala som ju v nie práve najvhodnejšom, citovom rozpoložení. Ale hádam nie je až taká hrozná, ako si myslím...

Kapitola 4

A máme tu víkend. Krásny, pokojný víkend, ktorého som sa za tie dva dni v škole nevedela dočkať.

Periny sú okolo mňa omotané, ako priveľmi prítulné mačence a ja sama sa prehnem ako mačka, keď si vystieral rozospaté svaly. Prehodím nohy cez okraj postele na chladnú zem. Chvíľu počkám, než si telo zvykne na novú polohu.

Keď sa mi podarí postaviť, prejdem ku stolu a na krk zavesím retiazku s prsteňmi, potom skontrolujem mobil, ale od včerajšieho rozhovoru so starkou tam nič nepribudlo. Ako prechádzam do kúpeľne omámene si triem zátylok. Po každodennej rannej očiste sa navlečiem do domáceho oblečenia a zbehnem dole. Hodinky v chodbe ukazujú úctyhodný čas štyri minúty pred pol jedenástou. K môjmu veľkému prekvapeniu je v kuchyni hluk. Vojdem tam a objavím otca, ako šachuje s pohárom plným kávy a croasantom.

„Bré ráno,“ pozdravím. Prekvapene na mňa pozrie.

„Dobré, ty si už hore?“

„Nie, to čo vidíš je len môj duch,“ zatiahnem sarkasticky. „Ideš do práce?“ znechutenie v mojom hlase sa nedá prehliadnuť. Tatino sa smutne usmeje.

„Poobede máme zasadanie so zahraničným investorom. Musím pripraviť ešte zopár vecí a dotiahnuť maličkosti,“ priznal sa.

„Cs a kedy nebudeš musieť?“ zavrčala som.

„Ešte stále sa hneváš.“ Nepýtal sa, len konštatoval.

„Čo myslíš?“

„Vieš, že som nemal na výber,“ opakoval svoju obľúbenú vetu.

„Mal! Mohol si ma nechať u starkých alebo krstnej!“

„Oni nie sú povinní sa o teba starať! Ja som tvoj otec! Je to moja povinnosť!“

„Ehm, takže starať sa o mňa je pre teba povinnosť?“ zvolala som škrobene.

„No tak, vieš, ako som to myslel.“ Jasné, že viem, ako to myslel. Nebyť toho jeho zvráteného zmyslu pre povinnosť a zodpovednosť, zmiešaného s rodičovskou láskou, bola by som teraz s pisateľkami v mojej starej škole a nemusela sa starať o kreténov v Amerike!

„Dáš si kávu?“ spýtal sa ma, aby odvrátil rozhovor na prijateľnejšie chodníčky.

„Nie. Nemám chuť,“ zavrčala som. Na just som si naliala práškový čaj aj keď som vedela, že on tieto chemikálie neznáša a z košíka uchmatla croissant.

Jedli sme v tichosti, dokým sa nerozhodol, že ho preruší.

„Aká je škola?“

„Otrasná.“

„No tak, nemôže byť taká zlá. Je to jedna z najlepších súkromných škôl v Severnej Amerike,“ začal ju obhajovať.

„Je na hovno. Mojej starej škole sa nevyrovná!“

„Nenadávaj,“ napomenul ma. „A čo priatelia. Už nejakého máš?“

„Áno.“

„A?“

„A čo?“

„Ako sa napríklad volá? Odkiaľ je? Kto sú jeho rodičia?“

„Popravde viem len toľko, že sa volá Antony a je normálny... to my úplne stačí.“

„A nikto iný sa nenašiel?“

„Nie. Zvyšok je na dobrej ceste, stať sa mojimi úhlavnými nepriateľmi.“ Až teraz zisťujem, čo to slovo znamená. Nikdy som nijakého nemala a teraz sú na kandidačnej listine hneď niekoľkí!

„Simone!“ zvolal podráždene.

„Áno, oci?“ prehodila som nevine.

„Ak by si chcela, nijakých by si mať nemusela! Správaj sa slušne.“

„Veď ma poznáš, ja som slušnosť sama.“

„Veď práve to... ja ťa poznám...“

Vzduchom sa rozoznel tón jeho mobilu a on sa po ňom vrhol ako vyhladovaný vlk po kuse mäsa.

„Mayor, prosím?“ prehovoril. Jeho rozhovoru som nevenovala pozornosť a radšej sa venovala raňajkám.  Keď skončil, ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a ja som vedela, že jeho prítomnosť v tomto dome sa chýli ku koncu.

„Musím ísť,“ povedal. „Uvidíme sa večer.“ Ak očakával nejaké výlevy plaču mal smolu. Už som si zvykla. Žijem v dome s ním, ale je to, akoby som žila sama.

„Čau,“ odbila som ho znechutene. Vážne by ho zabilo, keby si občas vzal voľno? Odkedy mama zomrela iba robí a pritom by si za tie prachy mohol kúpiť aspoň desať kaštieľov!  Lezie mi to na nervy, ale čo narobím?

„Ak by si chcela ísť von, na drese máš peniaze,“ zvolal z chodby.

„Fajn,“ odvetila som, ale aj tak som nemala ani páru, čo s ďalšími spravím. Mojím veľkým snom je kúpiť si motorku, ale na tú ešte musím šetriť a najbližšie mesiace aj budem. Nechcem, aby môj vodičák zbytočne zapadal prachom. Dvere sa zabuchli a ja som ostala sama. Opäť.

Popravde nemám ani najmenšiu predstavu o tom, čo budem robiť. Mohla by som skočiť do obchodu, možno kníhkupectva. Alebo navštíviť miestnu knižnicu, alebo ostať doma, vytiahnuť jednu zo starých kníh, uvelebiť sa pri bazéne a spraviť si relaxačný deň.

Nakoniec vyhrali obchody. Jediné pozitívum, ktoré z toho vyplýva je, že budem medzi ľuďmi. Pár minút som v izbe nadávala ako pohan, lebo kvôli tmavej modrine na ramene, som si nemohla obliecť nič s krátkym rukávom. Keď som vyriešila aj túto dilemu, zavolala som  taxi.

Ten ma doviezol pred mega obchodné centrum Flávia. Prechádzala som sa medzi obchodmi a výstavnými skriňami. Obzerala najnovšie módne výstrelky a v duchu si prehrávala, čo by na to asi povedala mama. Tá ich vždy vedela veľmi pekne okomentovať. Bola  zástancom klasiky.

Pár minút som strávila v pizzerii na vrchnom poschodí komplexu a obdivovala kolosálnosť budovy. Pripadala som si ako v mravenisku. Niekoľkokrát som zvažovala, že zavolám Tonymu, ale ten ma včera upozornil, že ide s otcom preč. Nepovedal mi o rodičoch nič špeciálne. Nechcel a ja som to rešpektovala. Buď to boli zazobanci alebo obyčajní ľudia, ktorí mali to šťastie, že sa ich syn dostal na najlepšiu školu v LA. Nech to bolo akokoľvek, rešpektujem jeho rozhodnutie. Koniec koncov, ani ja som mu nepovedala všetko. Na to sa poznáme príliš krátko.

V podobnom osamelom duchu sa niesol celý víkend. Načo nám je taký veľký dom, keď v ňom aj tak žijem sama?

Nedeľa večer a ja sa túlim pod starou, hnedo-bielou dekou pred telkou. Na obrazovke práve prebieha srdcervúco, komická svadba Elizabeth Svan a Williama Turnera a ja sa ako vždy dobre bavím na hláškach starého, dobrého Barbarosi, keď v tom sa ozve zvonček.

Odložím hrnček s horúcou čokoládou na sklenenú tabulu stola a zamotám sa tesnejšie do deky. Váhavým krokom prejdem k dverám a pre istotu si blízko nich postavím baseballovú pálku. Mierne ich potvorím - len tak, aby som mala dobrý výhľad na osobu za nimi.

„Tony!“ zvolám prekvapene. Čo tu robí? Nechápala som. No dlho som to neriešila a otvorila dvere naplno. Stál tam, ako vždy vysoký s otrasnými okuliarmi.

„Simone, ahoj... dohodli sme sa, že prídem,“ pripomenul mi.

„To je pravda, ale mali sme sa stretnúť o štvrtej! Máš trojhodinové meškanie!“ vyčítala som mu.

„Ja, ja, ja...“ jachtal. „Ja viem, ale niečo mi do toho prišlo a ver mi, že by som bol oveľa radšej s tebou, ale nedalo sa. Chcel som, ale musel som. Ak by som, tak by som...“ Spustil pokornú, nezrozumiteľnú a fakt zlatú vlnu pokánia. „Otec,“ povedal napokon ťažko. Ja som sa zatiaľ oprela o zárubňu dverí a potmehúdsky sa usmiala.  

„Héj, spomaľ kovboj! Nestíham,“ zastavila som ho a jednoduchým pokynutím ruky ho pozvala dnu.

„Prepáč,“ zatiahol.

„Pokoj. Ja viem, aké je to mať otca debila,“ prehodila som sarkasticky, načo sa Tony popudene stiahol.

„Nie, môj otec nie je... je len trochu moc, no autoritatívny,“ začal ho zastávať a ja som pochopila, že som prestrelila.

„Sorry, nemyslela som to tak. Vieš, môj foter na mňa totálne serie. Takže, neviem posúdiť, ako to je v iných rodinách,“ priznala som sa. „Napríklad, za posledné dva dni som ho videla iba raz a aj to len na pár minút,“ zasmiala som sa. No čo? Už som si zvykla a netrápiť sa pre to.

„To je mi ľúto,“ šepol.

„Nemusí. Som v poho. Zvykla som si a myslím, že takto je to lepšie. Keď sa nevidíme, tak sa nehádame. A aký je tvoj fotrík?“

„Na môj vkus až príliš akčný. Popravde, mne by zas vôbec nevadilo, keby mi venoval pozornosti menej..."

„Niekedy by sme si to mohli vymeniť,“ navrhla som a zaviedla ho do srdca domu. Tony sa zvedavo obzeral nábytok, ale nevyzeral, že by ho luxus naokolo obzvlášť prekvapoval. To ma priviedlo k myšlienke, že jeho rodičia musia byť bohatí. Vyzvala som ho, aby si sadol.

„Piráti?“ zvolal za mnou do kuchyne. „Tých zbožňujem!“

Prekvapene som zdvihla pohľad od sporáka, kde som pripravovala novú dávku horúceho potešenie pre nás oboch. Tony mi nepripadal ako človek, ktorý by mal rád tento typ filmov.

„Vážne? Koho máš najradšej?“

„Z postáv?“ spýtal sa.

„Nie, z morských rybičiek. Jasné, že z postáv.“

„Hm, no asi Willa.“

„Fakt? Prečo?“

„Je mi najpo... najsympatickejší. Na jednej strane je láska k Elizabeth, niečo, čo chce a na druhej je jeho otec a povinnosť. Je ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nevie, čo si má vybrať a to ho ničí,“ vyvetvil, ale ja som z jeho vysvetlenie bola úplne mimo.

„Aha...“ zatiahla som inteligentne.

„A tvoja postava?“ nadhodil po chvíľke ticha.

„Moja? Jednoznačne Barbarosa!“

„Prečo zrovna on?“ nechápal. „Je taký, no... arogantný!“

„A práve o to ide! Je skvelý. Totálne úžasný! Je mu jedno, ako dopadnú iný. Ide si len za svojim!  Je úchvatne bezohľadný a vtipný!“  začala som s mojou ódou „Barbarosa!“.

„To sa ti rovno môže páčiť Jack.“

„Veď aj toho mám rada, ale ten je príliš dobrý. Barbarosa je pravým pirátom. Grrrr,“ zasmiala som sa a nahodila nevydarenú, pirátsku grimasu.

„V tebe sa človek fakt nevyzná. Tebe sa páčia zlí?“ pochybovačne nadvihol obočie.

„Hej.“

„Prečo?“

„Lebo len zlí prežijú.“ Ďalej som túto dedukciu nerozvíjala.

Mala až priveľa spoločného s mojim osobným životom. Až priveľa. Namiesto toho som sa s dvoma hrnčekmi čokolády vybrala k nemu. Jeden som mu podala a usalašila sa vedľa neho. On sa nahol cez gauč a z tašky vybral niekoľko zošitov.

„Nehovor, že sa chceš ísť učiť!“ zvolala som zhrozene.

„No, myslel som si, že sa pôjdeme spolu...“

„Ale o štvrtej, nie siedmej.“

„Ja viem a ešte raz prepáč, ale ja som sa...“

„...nestihol naučiť, keď som bol s otcom,“ dopovedala som zaňho.

„Presne.“

„Vieš o tom, že si hrozná byfľa! Ja byť na tvojom mieste, tak sa na to vyserem,“ dohovárala som mu.

Po pár minútach som ale bola rada, že tak spravil. Zatiaľ, čo v telke bežala štvrtá časť Pirátov sme sa pustili do pozvoľného učenia, z ktorého som vyšla s perfektne spravenými úlohami a vysvetlenou fyzikou, čo bolo vzhľadom k tomu, že som z nej totálny magor obdivuhodné!

Dokonca musím povedať, že učenie s ním ma vážne bavilo, čo bol ďalší zázrak. Skončili sme okolo jedenástej a to sme si ani neuvedomili, ako ten čas uletel. Aj keď bolo neskoro, mne sa ho podarilo presvedčiť na pozretie prvého dielu. Vydržal do polovice a potom zaspal. Ja som to dala do tri štvrtiny a v polospánku sa zosunula na neho. Hlava sa mi ochabnuto opierala o jeho bok. Keby som bola pri vedomí, prekvapilo by ma, že som pod lícom cítila pevné svaly.

Niekedy uprostred noci som sa prebudila. Neúspešne som žmúrila do tmy a nedokázala pochopiť, prečo je tá sedačka taká teplá. Až s oneskorením mi doplo, že to sedačka nebude. Ležala som Tonymu na bruchu. Vážne som nevedela pochopiť, ako mohol pod mojou váhou spať! Nie som síce mega liga, ale pierko tiež nie som.

Zodvihla som hlavu a zahľadela sa do pokojnej tváre ponorenej v tme. Okuliare mu v priebehu noci skĺzli z nosa a teraz sa naštvane rozvaľovali na zemi. Ako som sa domnievala, bez nich bol vážne pekný. Mal rovný nos, plné, pekne tvarované pery, tvrdú sánku, husté, ale elegantné obočie a dlhé mihalnice.

Vážne som v tej chvíli nevedela pochopiť ako je možné, že nemá babu. Veď bol vážne kus! Ale povedzme si to popravde, on je jednoducho záhada sám o sebe. Je svalnatý, ale aj tak sa necháva mlátiť. Je pekný, ale svoju krásu skrýva za nevkusnými okuliarmi. Má pekné zuby, ale aj tak nosí strojček... prečo?

Nech už mal na to akýkoľvek dôvod, bol pre mňa záhadou! Zaprela som sa rukami do pohovky, ale jeho ruky si ma pritisli k jeho telu. Ťažko som vzdychla a pokúsila sa o to znovu. Tentokrát úspešne. Postavila som sa na nohy a prešla do kuchyne. Tam som si naliala pohár vody a na jeden raz ho vypila.  Spokojná som sa vracala späť do obývačky, keď som z chodby začula otváranie dverí. Otec sa vrátil. Dal si na čas. Hodinky na sporáku ukazovali štyri ráno. Z jeho ťažkých povzdychov som pochopila, že je maximálne unavený.

„Gizelle, zajtra ma nečakaj skôr ako o dvanástej,“ šepol do mobilu. „Nie, nič vážne nemám,“ pokračoval v tichom rozhovore s neznámou. „Na nich som sa pripravil dnes... Nie, isto neprídem. Zmluva s Haksonom je podpísaná, takže nič neodkladné nemám,“ zopakoval. „Aj ja... môžeme večer... Áno. To je dobrý nápad... Aj ja teba.“ Zložil a zmizol. schodoch.

Zamrzla som na mieste a rozmýšľala. Čo to, krucinál, bolo? Nechápala som to. Rozprávali sa o práci, ale predsa... jeho tón bol... čo ja viem, taký iný. Nebol to veliteľský takt, akým sa rozprávala s podriadenými. Podobal sa oveľa viac tomu, akým sa rozprával s mamou. Mala som z toho zlý pocit. Veľmi zlý pocit. Čo ak si nešiel niekoho nového? Prebehlo mi hlavou a ja som v tej chvíli mala čo robiť, aby som nezvracala. Nie! To by nespravil! Mamu by nikdy nezradil! To sa mi len zdalo. Veď je predsa noc a ja som unavená. Veď skoro spím.

S novonadobudnutou istotou som sa vrátila do obývačky a zložila sa na druhom, voľnom gauči. Zaspala som takmer okamžite, ale aj tak mi krátko predtým hlavou prebehli dve myšlienky.

Prvá patrila otcovi a jeho novej známosti. Druhá Tonymu.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 4 – Relax: